znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 314/2012-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   a 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 10/2012 a jeho uznesením z 13. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená   sťažnosť   V.   Y.,   t.   č.   vo   väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods. 2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 10/2012 a jeho uznesením z 13. marca 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal označené rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012 a na základe ktorého bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   v jeho   prípade   neboli   splnené   zákonné   podmienky na uvalenie väzby. Súčasne uviedol, že k jeho zadržaniu došlo nezákonným spôsobom a že konanie,   ktoré   jeho   vzatiu   do   väzby   predchádzalo,   je postihnuté   viacerými   procesnými pochybeniami.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru B. (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára 2012 bolo začaté trestné stíhanie a súčasne mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaného   formou   účastníctva   ako   organizátor   podľa   §   10   ods.   1   písm.   a)   Trestného zákona.

Sťažovateľ tvrdil, že 22. februára 2012 v čase o 18.00 h. nazrel do vyšetrovacieho spisu jeho obhajca a zistil, že tento spis nie je riadne zožurnalizovaný, pričom jednotlivé strany spisu neboli očíslované. Toto zistenie v ňom vyvolalo pochybnosti o kompletnosti a zákonnosti spisového materiálu v čase, keď sa rozhodovalo o zákonnosti jeho väzby.

Okrem toho sťažovateľ uviedol, že nazretím do vyšetrovacieho spisu jeho obhajca zistil, že vo veci boli vykonané procesné úkony (výsluchy svedkov) v priebehu januára 2012 a začiatkom februára 2012, teda v čase, keď vo veci ešte nebolo začaté trestné stíhanie. Sťažovateľ vyslovil názor, že táto skutočnosť jednoznačne svedčí o tom, že v danej trestnej veci nie je stíhaný zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Sťažovateľ   zároveň   poukázal   na   to,   že   v tejto   trestnej   veci   bolo   uznesením vyšetrovateľa z 19. januára 2012 začaté trestné stíhanie, ale nie je mu jasné, z akého dôvodu vyšetrovateľ   21.   februára   2012   opäť   vydal   uznesenie,   ktorým   začal   trestné   stíhanie, a súčasne mu vzniesol obvinenie za skutok, ktorý sa mu kladie za vinu. Sťažovateľ uviedol, že túto skutočnosť namietal aj pred krajským súdom, avšak podľa jeho vyjadrenia krajský súd vyslovil, že vydanie týchto dvoch rozhodnutí nie je procesným pochybením.

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu o jeho vzatí do väzby nekorešponduje s obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, pretože bolo vydané aj napriek tomu, že nebola splnená podmienka zákonného vznesenia obvinenia.

Sťažovateľ   poukázal   aj   na   to,   že   obvinenie   mu   v danom   prípade   bolo   vznesené v trinásť rokov starej kauze, a dodal, že podkladom mali byť výpovede svedkov, ktorých označil za nedôveryhodných a ako osoby s kriminálnou minulosťou. Sťažovateľ dodal, že podľa jeho názoru orgány činné v trestnom konaní postupovali účelovo v snahe opätovne obmedziť   jeho   osobnú   slobodu,   keď   ho   zadržali   potom,   ako   bol   na   základe   uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012 prepustený z väzby na slobodu.

Sťažovateľ súčasne namietal, že aj jeho zadržanie, ku ktorému došlo 22. februára 2012 v čase o 15.40 h., bolo nezákonné, pretože podľa neho neboli splnené podmienky na postup podľa § 86 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ je toho názoru, že v súvislosti s jeho zadržaním mal vyšetrovateľ postupovať podľa § 85 Trestného poriadku.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade nie sú dané žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali jeho vzatie do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Sťažovateľ tvrdil, že odôvodnenie väzby tým, že je cudzí štátny príslušník a že za spáchanie trestného činu vraždy, z ktorého je obvinený, by mu hrozil vysoký trest odňatia slobody,   je   nedostačujúce.   Aj   z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že rozhodnutie   krajského   súdu   je   nepreskúmateľné   a svojvoľné.   V tejto   súvislosti argumentoval   aj   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) a judikatúrou   ústavného   súdu   o tom,   že   rozhodnutie   o väzbe   musí   byť   odôvodnené skutkovými okolnosťami a nesmie byť založené na abstraktnej úvahe.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis.   zn.: 5 Tpo 10/2012 - 70 uznesením z 13. 03. 2012 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 10/2012 - 70 z 13. 03. 2012 sa v plnom rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y., prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   50.000,-   eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trnave   povinný   vyplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 1.281,02 Eur (2 úkony právnej pomoci á 526,13 Eur + 2 x 7,63 Eur režijný paušál   +   20   %   DPH)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v postupe   a uznesení krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012 sťažovateľ videl porušenie týchto práv:

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1.   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z listinných dôkazov vyžiadaných z úradu boja proti organizovanej kriminalite ústavný súd zistil, že uznesením vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 19. januára 2012 bolo začaté trestné stíhanie vo veci za trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona, pričom k uvedenému trestnému činu malo dôjsť začiatkom roka 1999, k jeho vykonaniu mala dať pokyn osoba vystupujúca pod menom V., predmetom útoku mal byť jeden zo spolumajiteľov istého erotického klubu v Galante, ku ktorého fyzickej likvidácii napokon došlo 2. februára 1999.

Po začatí trestného stíhania boli vo veci vykonané výsluchy svedkov. Aj na základe týchto svedeckých výpovedí a taktiež vychádzajúc zo spisového materiálu, ktorý bol vedený pod   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-17/01-TT-99,   vyšetrovateľ   úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára 2012 vzniesol obvinenie sťažovateľovi za trestný čin vraždy, ktorý mal spáchať vo forme účastníctva ako organizátor   na   tom   skutkovom   základe,   ako   je   uvedené   v uznesení   o začatí   trestného stíhania z 19. januára 2012 s tým rozdielom, že na podklade dosiaľ zistených skutočností bol daný dostatočne odôvodnený záver, že uvedeného skutku sa mal dopustiť sťažovateľ.

Na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu. Toho istého dňa vo veci vedenej na úrade boja proti organizovanej kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 bol sťažovateľ v čase o 15.40 h. zadržaný ako obvinený (stíhaný za trestný čin vraždy spáchaný formou účastníctva ako organizátor) podľa § 86 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

O väzbe   sťažovateľa   rozhodol   sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu uznesením sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012 tak, že ho vzal do väzby z navrhnutých dôvodov, a teda že hrozí obava, že ujde a že bude naďalej pokračovať v trestnej činnosti.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012 tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a sťažovateľa vzal do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s tým, že väzba sa mu započítava od 22. februára 2012 od 15.40 h.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval: „Napadnutým uznesením súd I. stupňa podľa § 71 ods. 1 písm.. a), c), Tr. por. vzal do väzby obvineného V. Y...

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   obvinený   v   zákonnej   lehote   sťažnosť...   Sťažnosť odôvodnil   tým,   že   do   väzby   bol   vzatý   účelovo   pri   zneužití   kauzy   starej   13   rokov. Pri nahliadnutí   do   spisu   obhajca   zistil,   že   22.   2.   2012   o   18.00   hod.   nebol   spis zažurnalizovaný, takže vznikajú pochybnosti o kompletnosti spisového materiálu. Ešte pred začatím   trestného   stíhania   boli   vypočutí   svedkovia,   ktorí   ho   usvedčujú,   takže   k   ich výpovediam nemožno prihliadať, nakoľko ide o dôkazy vykonané nezákonne. Prokurátor síce poukázal na nejaké uznesenie o začatí trestného stíhania z 19. 1. 2012, avšak o tomto uznesení vznikajú pochybnosti, pretože nie je jasné, prečo by vyšetrovateľ znovu začínal trestné stíhanie aj 21. 2. 2012. Nie je daná ani existencia dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Sudcovi pre prípravné konanie oznámil meno aj adresu osoby, u ktorej   by   sa   zdržiaval   po   prepustení   z   väzby.   Naviac   je   zrejmé,   že   by   v   prípade prepustenia na slobodu bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v M. Taktiež nehrozí obava, že by mohol dokonať trestný čin, pretože poškodený už nežije a už vôbec nemožno prihliadať k nepodloženým úvahám o akejsi jeho trestnej činnosti, ktorú by mohol páchať...

Podľa názoru krajského súdu sú dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.   Obvinený   je   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   trestného   činu   vraždy   ako organizátor..., pri ktorom v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu odňatia slobody najmenej 12 rokov. Ide teda o hrozbu vysokým trestom a naviac v osobe obvineného ide o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý by mohol ujsť, a tak sa vyhýbať trestnému stíhaniu. Na rozdiel od súdu I. stupňa však krajský súd nezistil dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Nemožno v tomto smere prihliadnuť na trestné stíhania, ktoré sa neskončili právoplatným odsúdením obvineného a to vzhľadom na § 2 ods. 4 Tr. por. Obvinený V. Y. bol   doteraz   potrestaný   iba   raz   a   trest   aj   vykonal,   naviac   ide   o   trestnú   činnosť   iného charakteru.

K námietkam obvineného treba uviesť, že trestné stíhanie bolo začaté dňa 19. 1. 2012 uznesením,   ktoré   bolo   doručené   aj   prokuratúre,   takže   výsluchom   svedkov   bolo   možné prihliadať. Nie je pochybením, ak vyšetrovateľ do uznesenia o vznesení obvinenia uviedol aj § 199 Tr. por. a to s poukazom na § 206 ods. 2 Tr. por.“

Ústavný súd konštatuje, že podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že jeho väzba je nezákonná, pretože:

1.   Obvinenie   mu   bolo   vznesené   v trinásťročnej   kauze   na   základe   svedeckých výpovedí nedôveryhodných osôb, účelovo v snahe opätovne mu obmedziť osobnú slobodu, pričom svedecké výpovede boli podľa neho realizované pred začatím trestného stíhania, čo je   podľa   jeho   názoru   neprípustné,   a takto   zadovážené   dôkazy   nemôžu   byť   podkladom vznesenia obvinenia, okrem toho poukázal na to, že vo veci bolo jedným rozhodnutím začaté   trestné   stíhanie   a ďalším   rozhodnutím   bolo   opäť   začaté   trestné   stíhanie   vo   veci a vznesené obvinenie.

2. V čase rozhodovania o zákonnosti jeho väzby nebol vyšetrovací spis očíslovaný a zožurnalizovaný, čo uňho vzbudzuje pochybnosti o kompletnosti spisového materiálu.

3. Podľa neho došlo k nezákonnému zadržaniu, ktoré malo byť realizované podľa § 85 Trestného poriadku, a nie podľa § 86 Trestného poriadku.

4.   Uznesenie   krajského   súdu   o vzatí   do   väzby   považuje   za   nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ tvrdil, že aj keď na uvedené procesné pochybenia upozornil krajský súd v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, tento ich neakceptoval a nedošlo k náprave, ktorej sa domáhal.

K bodu 1 a 4Judikatúra ESĽP sa v otázkach naplnenia dôvodov legalizujúcich zatknutie alebo iné pozbavenie   osobnej   slobody   ustálila   tak,   že   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   je conditio   sine   qua   non   zákonnosti   zatknutia   a iného   pozbavenia   osobnej   slobody   a táto podmienka musí byť prítomná od začiatku až po ukončenie pozbavenia osobnej slobody (rozhodnutie Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969, Annuaire, č. 9), pričom konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997, Recueil II/1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. marca 2001).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 141/04, III. ÚS 417/2011), ktorá korešponduje s judikatúrou ESĽP, vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do   väzby musia   byť   splnené   tieto   podmienky:   po   formálnej   stránke   musí   existovať   uznesenie o vznesení   obvinenia,   po   materiálnej   stránke   musia   existovať   skutočnosti   osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení § 71 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v sťažovateľovom   prípade   bol   splnený   formálny predpoklad uvalenia väzby. Týmto predpokladom bolo uznesenie vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára 2012, ktorým   bolo   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   za   trestný   čin   vraždy,   ktorého   sa   mal dopustiť   ako   organizátor.   Predmetné   rozhodnutie   obsahuje   všetky   podstatné   náležitosti, ktoré vyžaduje § 206 ods. 3 Trestného poriadku. Sú v ňom uvedené všetky osobné údaje sťažovateľa ako obvineného z konkrétneho trestného činu, uznesenie obsahuje popis skutku, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, a z odôvodnenia tohto rozhodnutia zreteľne vyplýva, ktoré skutočnosti a dôkazy boli podkladom na vznesenie obvinenia.

Ak   sťažovateľ   namietal,   že   v danom   prípade   boli   vydané   dve   rozhodnutia vyšetrovateľa, pričom prvým z nich (ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 19. januára 2012) bolo trestné stíhanie začaté vo veci a druhým z nich (ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 21. februára 2012) bolo trestné stíhanie pre totožný skutok začaté a zároveň bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie,   táto   skutočnosť   nemá   v okolnostiach   daného   prípadu   vplyv   na   to,   aby   bolo možné konštatovať nesplnenie formálneho predpokladu uvalenia väzby. Podstatným ostáva, že vo veci bolo začaté trestné stíhanie a sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie. Je pravdou, že v namietanom prípade bola totožnosť skutku zachovaná a v uznesení z 21. februára 2012 nebolo potrebné opäť uviesť ustanovenie § 199 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré upravuje začatie trestného stíhania. Toto zistenie však s prihliadnutím na úplnosť a odôvodnenosť postupu   v súvislosti   so   začatím   prípravného   konania   a následným   vznesením   obvinenia sťažovateľovi   nemôže   znamenať   také   procesné   pochybenie,   ktoré   by   mohlo   vyústiť do porušenia označených práv, ktoré sťažovateľ namieta.

Keďže v tejto trestnej veci bolo trestné stíhanie začaté 19. januára 2012, výsluchy svedkov, o ktorých sťažovateľ tvrdil, že boli realizované 23. januára 2012, 24. januára 2012 a 1.   februára   2012,   sa   uskutočnili   v čase   po   začatí   trestného   stíhania,   a preto   sa sťažovateľom predostreté pochybnosti o ich zákonnej relevancii v tomto smere rozplývajú.

Sťažovateľ   taktiež   tvrdil,   že   účelovosť   celej   kauzy   a účelovosť   obmedzenia   jeho osobnej slobody sú zrejmé aj z toho, že k vzneseniu obvinenia za protiprávnu činnosť došlo v jeho   prípade   trinásť   rokov   starej   kauze   a na   základe   svedeckých   výpovedí nedôveryhodných osôb.

Ústavný súd tvrdí, že v danom prípade nebolo jeho úlohou zaoberať sa „kvalitou“ dôkazného materiálu, na základe ktorého bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, a jeho úlohou v danom prípade nebolo ani posúdenie primeranosti obdobia, počas ktorého orgán činný v trestnom konaní mal zadovážiť dostatok dôkazov pre účely ustálenia skutkového stavu potrebného pre dostatočne odôvodnený záver, že skutok spáchal sťažovateľ. Úlohou ústavného   súdu   v danom   prípade   bolo   posúdiť,   či   bol   naplnený   formálny   a   materiálny predpoklad na vzatie sťažovateľa do väzby.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v namietanom   prípade   z hľadiska   formálnej   stránky existovalo   uznesenie   o vznesení   obvinenia   vydané   vyšetrovateľom   úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite,   ktoré   spĺňalo   obligatórne   náležitosti.   Z hľadiska   splnenia materiálneho predpokladu bolo preukázané, že skutok bol spáchaný, že má znaky trestného činu a že ho spáchal sťažovateľ, a pokiaľ ide o existenciu niektorého z väzobných dôvodov podľa § 71 Trestného poriadku, krajský súd v sťažovateľovom prípade vzhliadol dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Svoje zistenie odôvodnil jednak skutočnosťou, že v prípade sťažovateľa ide o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý by mohol ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, ako aj skutočnosťou, že za spáchanie skutku, z ktorého je obvinený, mu hrozí prísna sankcia.

Ústavný súd konštatuje, že na skutkové okolnosti, ktoré podľa názoru krajského súdu mali byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby, možno prihliadať len v začiatočnom štádiu trestného konania.

V tomto prípade mal ústavný súd na pamäti, že sťažovateľova väzba, v ktorej sa ocitol   v rôznych   obdobiach   a rôznych   trestných   veciach,   trvá   kumulovane   dlhú   dobu. Na druhej   strane   však   ústavný   súd   tvrdí,   že   je   vždy   potrebné   prihliadať   na   konkrétne okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   ktoré   v tejto   veci   vypovedajú   o tom,   že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie 21. februára 2012 a jeho väzba v tejto trestnej veci trvá od 22. februára 2012.

S prihliadnutím na uvedené špecifiká prípadu sa preto napadnuté uznesenie krajského súdu javí ešte ako ústavne udržateľné, ale uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred hrozbu vysokého trestu a odkazom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom, zoslabovať.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   nepovažoval   za   nevyhnutné v súčasnom   štádiu   väzobného   stíhania   sťažovateľa   realizovať   ingerenciu   do   postupu a rozhodnutia krajského súdu.

K bodu 2Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil aj pochybnosti o kompletnosti spisového materiálu pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby, keď v inkriminovanom čase jeho obhajca nazrel do vyšetrovacieho spisu a zistil, že tento nie je riadne očíslovaný a zožurnalizovaný.

Povinnosť   predložiť   originál   (prípadne   overený   rovnopis)   celého   a riadne očíslovaného   spisového   materiálu   v prípadoch   rozhodovania   o zákonnosti   väzby v prípravnom konaní ustanovuje § 72 ods. 4 Trestného poriadku a v prípade rozsiahlosti tohto spisového materiálu § 72 ods. 5 Trestného poriadku umožňuje, aby so súhlasom sudcu pre prípravné konanie alebo predsedu senátu bola predložená len jeho časť.

Ústavný súd konštatuje, že ak sa rozhoduje o zákonnosti väzby v prípravnom konaní, citované ustanovenia Trestného poriadku ustanovujú isté požiadavky aj na kompletnosť a pôvodnosť spisového materiálu, na základe ktorého sa rozhoduje. Ústavný súd zároveň zastáva   názor,   že   prípadné   nedostatky   spočívajúce   v neočíslovaní   listov   vyšetrovacieho spisu alebo spočívajúce v dojme o jeho neusporiadanosti nemôžu samy osebe pri ústavnej súladnosti   ostatného   procesného   postupu   a rozhodnutia   všeobecného   súdu   o väzbe znamenať porušenie sťažovateľovho základného práva na osobnú slobodu.

K bodu 3Sťažovateľ   zároveň   tvrdil,   že   k jeho   zadržaniu   došlo   nezákonným   postupom vyšetrovateľa,   ktorý   ho   zadržal   podľa   §   86   Trestného   poriadku,   hoci   sťažovateľ   bol presvedčený, že vyšetrovateľ tak mal učiniť podľa § 85 Trestného poriadku.

Zo   zápisnice   o zadržaní   obvineného   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-21/BOK-BA-2012 z 22. februára   2012,   ktorá   bola   spísaná   vyšetrovateľom   úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite jasne vyplýva, že sťažovateľ bol zadržaný v procesnom postavení obvineného, keďže obvinenie zo skutku, pre ktorý bol zadržaný, mu bolo vznesené 21. februára 2012.

Vzhľadom na to, že v čase zadržania už bol sťažovateľ obvinený, na procesný postup zadržania   bolo   aplikovateľné   ustanovenie   §   86   Trestného   poriadku   (tak   ako   učinil vyšetrovateľ),   a nie   ustanovenie   §   85   Trestného   poriadku   (ako   tvrdil   sťažovateľ),   ktoré prichádza do úvahy v prípadoch, ak ide o zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, ktorej dosiaľ nebolo vznesené obvinenie.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie nezaoberal   námietkami   sťažovateľa   o nezožurnalizovaní   spisu   a postupe   vyšetrovateľa v súvislosti so zadržaním.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní   o zákonnosti   sťažovateľovej   väzby   zohľadnil   všetky   jeho   argumenty   proti väzbe, ale reagoval len na tie najzásadnejšie. V tejto súvislosti sa vyjadril k skutkovým okolnostiam opodstatňujúcim útekovú väzbu a k formálnemu predpokladu vzatia do väzby, ktorým   je   vznesenie   obvinenia   konkrétnej   osobe,   s čím   bezpodmienečne   súvisí   začatie trestného stíhania.

Vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. I. ÚS 27/2011, III. ÚS 522/2011) o tom, že všeobecný   súd   rozhodujúci   o zákonnosti   väzby   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky sťažovateľom predostreté argumenty, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, ústavný súd vyhodnotil uznesenie krajského súdu ako dostatočne odôvodnené bez prejavov svojvôle.

Ústavný súd je zároveň toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu svedčí aj o tom, že tento súd rozhodujúci o zákonnosti sťažovateľovej väzby nepristúpil k predmetu konania formálne, ale po preskúmaní všetkých okolností daného prípadu zrušil rozhodnutie súdu prvého   stupňa   v celom   rozsahu   a na   rozdiel   od   neho   u sťažovateľa   nezistil   dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Prezentovaná   konštatácia   bola   podkladom   na   záver   ústavného   súdu   o tom,   že sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená,   a preto   ju   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012