znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 314/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Trnave č. k. 21 Cob/6/2011-141 z 12. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   a.   s.,   o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vydaným   pod   č.   k. 21 Cob/6/2011-141 z 12. apríla 2011.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   krajský   súd „v   konaní   sp.   zn.: 21 Cob/6/2011 porušil moje základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, nakoľko riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle § 157 ods. (2) v spojení s § 211 O. s. p., takto boli porušené moje subjektívne práva, bolo povinnosťou odvolacieho súdu svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby spĺňalo náležitosti v citovaných ustanoveniach, čo sa nestalo a rozhodnutie je nepreskúmateľné, čím došlo k odňatiu práva účastníka konať. V zmysle citovaného v zákonných ustanoveniach sťažovateľ má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom porušovateľ KS Trnava v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil vecné argumenty zásadného významu...“.

Sťažovateľka   namietala   nesprávne   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom   a   na právny vzťah medzi účastníkmi konania považovala za správne aplikovať ustanovenia § 601 až § 609 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len   „obchodný   zákonník“)   o   zasielateľskej   zmluve   namiesto   všeobecnými   súdmi aplikovaného   ustanovenia   o   prepravnej   zmluve.   V   podrobnostiach   poukazovala predovšetkým   na   skutkové   okolnosti,   ktoré   majú   vyplývať   z   vyjadrení   obsiahnutých   v zápisniciach z pojednávaní vykonaných Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) ako   súdom   prvého   stupňa.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   krajský   súd „vôbec nezdôvodnil... vecne argumenty deklarované v... sťažnosti,   a ďalej nezdôvodnil,   ktoré dôkazy považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré vykonal a ktoré nevykonal a prečo ich nevykonal...

Porušovateľ   nepostupoval   v   súlade   s   ustanoveniami   §   132-136   v   spojení   s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p...

Je pravdou, že iba súd sám môže rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, ale na druhej strane je povinný o uplatnených návrhoch účastníka konania v odvolaní na vykonanie konkrétnych dôkazov rozhodnúť a - pokiaľ im nevyhovie - vo svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov uvedené argumenty nevykonal.

Pokiaľ súd takto nepostupoval, porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru....

Zásah do mojich subjektívnych základných práv a slobôd bol nesmierne intenzívny a nepriaznivý zo strany porušovateľa.

Z uvedených dôvodov považujeme právne závery Krajského súdu BA argumentujúce v danej veci za unáhlené a predčasné.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS Trnava 21 Cob/6/2011 - zo dňa 12. 4. 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje rozsudok KS Trnava 21 Cob/6/2011 zo dňa 12. 4. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   KS   v   Košiciach   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   pre JUDr. M. K. v celkovej sume 314,18 € (dvestodeväťesiatdva eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru niet   zásadných   odlišností   a   prípadné   porušenie   týchto   práv   je   potrebné   posudzovať spoločne.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podstatou sťažovateľkiných námietok sú jej tvrdenia o nedostatočnosti odôvodnenia a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, o nesprávnych skutkových záveroch, ako aj o nesprávnom právnom posúdení veci.

V súvislosti s uvedenými námietkami ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že sťažovateľka   ich   formulovala   veľmi   nekonzistentne,   vo   všeobecnej   podobe   a   bez   ich vzájomnej   väzby   na   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   21   Cob   6/2011-141 z 12. apríla 2011. Ústavný súd sa preto sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať namietaný   rozsudok   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľný   v   kontexte   námietok,   ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila v sťažnosti predloženej ústavnému súdu.

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 21 Cob/6/2011-141 z 12. apríla 2011 ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 25 Cb/44/2009-101 z 5. októbra 2010. Dokazovanie vykonané okresným súdom považoval krajský súd za dostatočné a vyvodené dôkazy za správne a jednoznačne vyhodnotené. Súčasne potvrdil aj správnosť právneho záveru   okresného   súdu,   ktorého   právne   posúdenie   veci   v   prvej   časti   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia formuloval takto:

„V   rámci   vykonaného   dokazovania   žalobca   súdu   nepredložil   objednávku   na vykonanie   prepravy   ani   žiadnu   inú   zmluvu,   ktorá   by   preukázala,   že   žalobca   prepravu vykonal na základe nákladného listu CMR č... teda nepreukázal existenciu záväzkového zmluvného   vzťahu   vzniknutého   medzi   žalobcom   a   žalovaným,   na   základe   ktorej   by   bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi za vykonanú prepravu vzhľadom na vykonanú trasu. Súd poukázal na čl.   6 ods.   1 vyhl.   č.   11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej   cestnej   nákladnej   doprave   (CMR),   podľa   ktorého   nákladný   list   musí obsahovať   miesto   a   dátum   vystavenia,   meno   a   adresu   odosielateľa,   meno   a   adresu dopravcu, miesto a dátum prevzatia zásielky a miesto jej určenia, meno a adresu príjemcu atď. a tiež na čl. 7 a 9.

Žalobca   ako   dôkaz,   ktorým   odôvodňoval   opodstatnenosť   žaloby   predložil   CMR č..., z ktorého vyplývalo, že prepravná zmluva bola uzatvorená medzi odosielateľom L. a žalobcom ako dopravcom, obsahom ktorej bola preprava tovaru pre príjemcu W. Žalobca v konaní nepreukázal opak, pričom zo spisu Okresného súdu Bratislava III spis. zn. 28Cb/20/07 vyplynulo, že prepravu nerobili na základe objednávky žalovaného, ale o prepravu   ich   požiadal   zasielateľ   v   Poľsku.   Žalobca   však   mal   za   to,   že   žalovaný   sa bezdôvodne obohatil tým, že prevzal platbu od spoločnosti W. za prepravu, ktorú vykonal žalobca na základe prepravnej dispozície CMR. Z faktúry predloženej žalovaným č... zo dňa 23.   1.   2006,   prílohou   ktorej   bol   CMR   2310460   a   dodací   list   vyplynulo,   že   žalovaný zabezpečoval prepravu objednaného tovaru pre W. z miesta nakládky P. do B., ale žalobca tento tovar bezdôvodne dopravil do Bratislavy,   pričom žalovaný musel zabezpečiť jeho prepravu na správne miesto určenia t. j. do Bardejova, ktorú aj vykonal dopravca I. S., ktorému žalovaný za prepravu zaplatil. Súd v závere poukázal na to, že žalobca nepredložil súdu dôkaz, na základe ktorého by mal žalovaný povinnosť zaplatiť mu žalovanú sumu ani sumu   v   zmysle   zmeneného   návrhu   pretože   nepreukázal   platné   uzatvorenie   prepravnej zmluvy so žalovaným na vykonanie prepravy, ktorú vykonal podľa CMR 2310460, žalovaný platbu od W. za prepravu, ktorú vykonal žalobca neprevzal, preto súd nemal preukázané skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na priznanie žalobcom požadovanej pohľadávky voči žalovanému, keď podporne aj konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod spis. zn. 28   Cb/20/07   preukázalo,   že   CMR   potvrdzuje   vznik   vzťahu   medzi   odosielateľom   a dopravcom, ktorým je práve zmluva o preprave, preto pre priznanie nároku na zaplatenie prepravného nie je žalovaný pasívne legitimovaný.

K námietke premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v súvislosti s lehotou premlčania súd poukázal na príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, vzal do úvahy, že ide o dva podnikateľské subjekty, predmet sporu vyplýva z ich podnikateľskej činnosti a vtedy sa na tieto nároky vzťahuje všeobecná 4-ročná premlčacia doba, ktorá do podania návrhu od vykonania prepravy neuplynula a nie je možné, aby bola premlčacia lehota určená dĺžkou premlčacích lehôt, ktoré vyplývajú z Občianskeho zákonníka.

Nárok na náhradu škody, ktorú si uplatňoval žalobca z dôvodu neúspešného konania, ktoré viedol voči pasívne nelegitímnemu účastníkovi pred Okresným súdom Bratislava III vedenom pod spis. zn. 28 Cb/20/07 a za ktorú žalobca považuje náklady vynaložené na trovy konania sa môže priznať iba v prípade, ak sú splnené podmienky pre takýto nárok a tými sú vznik škody, porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou a zavinené konanie škodcu. Žalobcovi škoda vznikla vo výške trov konania na základe porušenia povinností advokáta ako právne vzdelanej osoby, ktorý má poskytovať kvalifikované právne služby, súd preto nezistil, že by zo strany žalovaného došlo k porušeniu povinnosti, ktorá by zakladala pre žalobcu nárok na priznanie náhrady škody, preto i v tejto časti žalobu zamietol.“

Keďže krajský súd sa s opísanými právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil, s poukazom na § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu poukázal na to, že „žalobcovi, pokiaľ sa zaviazal zásielku prepraviť, vzniká nárok na plnenie zo zmluvy o preprave, ktoré nemožno považovať a zamieňať s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ide o rozdielne posúdenie tak z hľadiska skutkového ako i   právneho.   V   tejto   súvislosti treba vziať do   úvahy,   že ak žalobca   žiada,   aby   mu bolo uhradené plnenie za prepravu, musí sa ho domáhať voči subjektu, ktorý sa k takejto úhrade zo záväzkového vzťahu zaviazal. Ak žalovaný získal plnenie od tretieho subjektu za plnenie, ktoré   vykonal,   nemôže   sa   jeho   vydania   domáhať   žalobca   titulom   nároku   na   vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože sa domnieva, že predmetné plnenie malo byť poskytnuté jemu. V súvislosti s nárokom na náhradu škody odvolací súd uvádza, že nie je prípustné, aby si žalobca, ako neúspešný účastník súdneho konania svoj neúspech voči tretej osobe, proti   ktorej   žalobu   podal,   uplatňoval   voči   žalovanému,   ktorého   mal   pôvodne   žalovať. Žalovaný nezavinil a ani objektívne nezodpovedá za to, že žalobca viedol súdny spor voči nesprávnemu účastníkovi.“.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   možné   považovať   za   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd sa vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré sú obdobné s tými, ktoré uplatnila aj v sťažnosti na ústavnom súde.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným odôvodnením rozsudku krajského súdu ústavný   súd   pripomína   svoju   konštantnú   judikatúru,   z   ktorej   vyplýva,   že   postup a rozhodnutie   všeobecného   súdu   vychádzajúce   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej úpravy v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I.   ÚS   6/97,   IV.   ÚS   66/2011).   V   nadväznosti   na   §   219   ods.   2   OSP   ústavný   súd   tiež zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov   jeho   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   vo   vzťahu k sťažovateľke potvrdil. Náležite pritom vysvetlil posúdenie právneho vzťahu založeného medzi účastníkmi konania a vysporiadal sa s aj otázkou dôvodnosti nárokov žalovaných sťažovateľkou.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu v nadväznosti na rozsudok okresného súdu č. k. 25 Cb/44/2009-101 z 5. októbra 2010 podľa názoru ústavného súdu znesie kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m. II. ÚS 63/06), a nesignalizuje porušenie označených základných práv a slobôd, čo by odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011