znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 314/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   P. V.   a P.   V., obaja bytom T.,   zastúpených advokátkou JUDr. K. G., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2006 z 31. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V. a P. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2008 doručená sťažnosť P. V. a P. V., obaja bytom T. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. K. G., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 15/2006 z 31. januára 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Sťažovatelia  ...   namietajú,   že   právoplatným   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, č. k. 4 M Cdo 15/2006 zo dňa 31. 1. 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) boli porušené ich základné práva a slobody podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992   Zb.   v   platnom   znení   -   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   (ďalej   len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - právo na spravodlivé súdne konanie (ďalej len „Dohovor“).

Sťažovatelia sa domáhajú, aby ÚS SR nálezom vyslovil, že:

1. základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru napadnutým rozhodnutím porušené bolo

2. Napadnuté rozhodnutie sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania vo výške 6.732,-Sk k rukám ich právneho zástupcu....

Sťažovatelia ako kupujúci uzavreli so Ž. M., a. s. ako predávajúcim dňa 10. 04. 2001 kúpnu zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva“), na základe ktorej bol Katastrálnym úradom v T. zapísaný v ich prospech vklad vlastníckeho práva - V 989/01 - k nehnuteľnostiam... Platnosť kúpnej zmluvy napadol Fond národného majetku Slovenskej republiky... Okresný súd Trenčín ako 1. stupňový súd rozhodol v konaní vedenom pod č. 13 C 1088/01 Rozsudkom zo dňa 20. 06. 2005, že kúpna zmluva je neplatná (ďalej len „prvostupňový rozsudok“).   Proti tomuto prvostupňovému rozsudku podali sťažovatelia ako odporcovia II. a III. v   rámci   konania   13   C   1088/01   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu odvolanie, ktoré Krajský súd ako odvolací súd odmietol Uznesením 17 Co 272/05 zo dňa 31. 10. 2005 (vecne nerozhodoval vo veci samej).

Sťažovatelia podali v rámci konania 13 C 1088/01 na Generálnu prokuratúru SR podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   prvostupňovému   rozsudku   pre   jeho nezákonnosť   (nesprávne   právne   posúdenie).   Generálna   prokuratúra   SR   oznámila sťažovateľom,   že dňa 6.   12.   2006 podal Generálny prokurátor SR   na Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie vo veci samej (ďalej len „mimoriadne dovolanie“).

Najvyšší   súd   SR   napadnutým   rozhodnutím   rozhodol,   že   mimoriadne   dovolanie zamieta....

Sťažovatelia sú toho názoru, že Najvyšší súd SR porušil ich základné práva... tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   pretože   jeho   právne   závery   v   žiadnej   možnej   interpretácii   odôvodnenia nevyplývajú zo skutkových zistení, čo porušuje princíp spravodlivého procesu. Sťažovatelia považujú   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   za   nepresvedčivé   a   najmä   neobsahujúce bližšie odôvodnenie a logické súvislosti.

Najvyšší   súd   SR   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   síce   uviedol   čoho sa Generálny   prokurátor   SR   v   mimoriadnom   dovolaní   domáha   a   z   akých   dôvodov, ďalej uviedol vyjadrenia navrhovateľa, odporcu I. a sťažovateľov ako odporcov II. a III. (str. 2 - 4 napadnutého rozhodnutia), no sťažovatelia vidia nedostatok v časti odôvodnenia, kde Najvyšší súd SR iba „mechanicky“ poukazuje na právne normy, ktoré v danom prípade aplikoval (§ 19a ods. 1, 2 a nasl. zák. č. 92/1991 Zb. o prevode m ajetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov). Podľa názoru sťažovateľov však Najvyšší súd SR neuniesol zdôvodnenie, pod ktorú konkrétnu právnu normu aplikoval zistený skutkový stav.... Podľa   zisteného   skutkového   stavu,   ktorý   nebol   medzi   účastníkmi   sporný   (str.   6 odsek in fíne a str. 7 napadnutého rozhodnutia) vznik obchodnej spoločnosti Ž. M., a. s. (odporca I.) bol   výsledkom   privatizačného   projektu   a   následne   štát   v   zast.   fondom (navrhovateľ) odpredal 35 740 ks svojich akcií (66 % podiel na základnom imaní) tejto spoločnosti na spoločnosť L., a. s., ktorá neuhradila druhú splátku kúpnej ceny. A práve v tejto   časti   Najvyšší   súd   SR   nedôsledne   a   nedostatočne   odôvodnil   posúdenie   vzťahu skutkového   stavu   a   právnej   normy,   teda   rozlíšenie   resp.   ustálenie   v   akom   postavení vystupoval   Ž.   M.,   a.   s.   (odporca   I.)   pri   prevode   nehnuteľností,   teda   či v postavení nadobúdateľa privatizovaného majetku tak ako to má na mysli § 19a ods. 2 prvá veta zákona (tu však chýba splnenie podmienky nesplatenia kúpnej ceny) alebo či išlo o prípad akciovej spoločnosti, tak ako to má na mysli § 19a ods. 2 tretia veta zákona, kedy fond dáva súhlas s prevodom majetkových účastí týchto akciových spoločností (v prípade Ž. M., a. s. a sťažovateľov išlo o prevod nehnuteľnosti!!!!! a nie o prevod majetkovej účasti). Najvyšší súd   iba   všeobecne   potvrdil   porušenie   § 19a zákona,   čím   je   napadnuté   rozhodnutie v konečnom dôsledku nepreskúmateľné a nepresvedčivé a pri jeho dôkladnej interpretácii aj samo protirečivé....»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä... c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa § 19a ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“) do splatenia celej kúpnej ceny, jej príslušenstva a splnenia všetkých zmluvných záväzkov a povinností je nadobúdateľ   privatizovaného   majetku   povinný   odo   dňa   účinnosti   zmluvy   strpieť, aby fond kontroloval stav a nakladanie s privatizovaným majetkom a na ten účel nahliadal do účtovných   dokladov   nadobúdateľa   privatizovaného   majetku.   Uvedené   sa   vzťahuje aj na obchodné   spoločnosti,   v ktorých   má fond   majetkovú   účasť a ktoré   sú   predmetom predaja.

Podľa   §   19a   ods.   2   zákona   č.   92/1991   Zb.   do   splatenia   celej   kúpnej   ceny, jej príslušenstva   a   splnenia   všetkých   zmluvných   záväzkov   a   povinností   je   prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do obchodnej   spoločnosti,   alebo   jeho   založenie   v   prospech   tretích   osôb,   možný   len po predchádzajúcom   písomnom   súhlase   fondu.  ...   Predchádzajúci   písomný   súhlas fondu je potrebný   aj   pri   obchodných   spoločnostiach,   ktorých   majetkové   účasti   na   podnikaní obchodnej   spoločnosti   sú   predmetom   predaja. Ak   nadobúdateľ privatizovaného majetku nedodrží pri nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti, alebo jeho založenie v prospech tretích osôb, alebo jeho prenájom je neplatný.

Podľa § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas   podľa   odseku   2,   nadobúdateľ   privatizovaného   majetku   je   povinný   použiť   takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej zmluvy podľa § 14.

Podľa § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. úkony vykonané nadobúdateľom alebo obchodnou   spoločnosťou,   ktorej   majetková   účasť   bola   predmetom   predaja   v   rozpore s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné.

Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4   M Cdo   15/2006   z 31.   januára 2008,   ktorým   bolo mimoriadne   dovolanie generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   proti   rozsudku Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 1088/01-94 z 20. júna 2005 v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 17 Co 272/05   z 31.   októbra   2005 zamietnuté,   došlo   k porušeniu   uvedených   práv,   keďže podľa ich názoru treba napadnuté rozhodnutie považovať za neodôvodnené, nepresvedčivé, a tým aj nekonformné s § 157 ods. 2 OSP.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 1088/01 ústavný súd zistil, že na základe žaloby Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „FNM“) okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 1088/01-94 z 20. júna 2005 určil,   že   kúpna   zmluva   uzatvorená   medzi   Ž.   M.,   a.   s.   (ďalej   len   „odporca   v 1. rade“), ako predávajúcim   a sťažovateľmi   ako   kupujúcimi,   zároveň   odporcami   v 2. a 3. rade, na základe ktorej bol zapísaný vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, je neplatná.

Proti   rozsudku   okresného súdu   podali sťažovatelia   odvolania,   o ktorých   rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 Co 272/05-108 z 31. októbra 2005 tak, že ich odmietol s odôvodnením,   že   uvedené   podania   nespĺňali   náležitosti   predpísané   zákonom,   teda Občianskeho súdneho poriadku.  

Na   základe   podnetu   sťažovateľov   podal   generálny   prokurátor   proti   rozsudku okresného   súdu   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   mimoriadne   dovolanie,   o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   M   Cdo   15/2006   z 31.   januára   2008   tak, že ho zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutých rozhodnutí všeobecných   súdov,   argumentáciu   generálneho   prokurátora   obsiahnutú   v mimoriadnom dovolaní,   vyjadrenia   účastníkov   konania,   citoval   príslušné   ustanovenia   všeobecne záväzných právnych predpisov, z ktorých vychádzal, a zároveň prezentoval vlastné právne názory a zistenia.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:„... Mimoriadny dovolateľ namietal, že navrhovateľ v konaní nepreukázal naliehavý právny   záujem   na   určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   a   preto   mal   okresný   súd   návrh zamietnuť.   Vychádzal   z   toho,   že   pri   právnom   úkone,   uzavretí   kúpnej   zmluvy,   navonok vystupovali všetci účastníci ako subjekty súkromného práva, a najmä odporca 1) nebol žiadnym   právnym   predpisom   obmedzený   vo   svojej   zmluvnej   voľnosti.   Ďalej   namietal nesprávne   posúdenie   uzavretia   kúpnej   zmluvy   v   rozpore   so   zákonom   č.   92/1991   Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov.

Tieto závery mimoriadneho dovolateľa nie sú správne.... Určovacím návrhom sa navrhovateľ nedomáha prisúdenia plnenia,   nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale jeho zámerom je, aby súd v rozsudku vyslovil, že určité právo či právny vzťah existuje alebo neexistuje. Navrhovateľ podaním určovacieho návrhu vyjadruje, že mu k ochrane práva postačí jeho určenie - danie mu istoty práva.

Navrhovateľ   v   danej   veci   je   právnická   osoba   zriadená   osobitným   zákonom (zák. SNR č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov), ktorá vykonáva činnosť podľa tohto zákona vo verejnom záujme (§ 27 ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov).

Pri   uskutočňovaní   činnosti   navrhovateľa   vznikajú   mu   práva   a   záväzky   a   je oprávnený domáhať sa splnenia svojich práv na súde alebo iných príslušných orgánov a môže byť žalovaný za nesplnenie jeho záväzkov alebo iných povinností, za ktoré porušenia zodpovedá celým svojím majetkom (§ 30 citovaného zákona)....

Rozpor   so   zákonom   znamená   nielen   rozpor   s   Občianskym   zákonníkom, ale so všetkými predpismi kogentnej povahy, ktoré majú právnu silu zákona. Predpismi, ktorých porušenie má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, sú najmä všetky zákonné   normy,   ktoré   obmedzujú   zmluvnú   voľnosť   účastníkov,   v   súčasnosti   najmä   tzv. blokačné ustanovenia v reštitučných a privatizačných zákonoch.

Takýto následok majú i ustanovenia už citovaného zákona č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby.

V predmetnej veci vzťah medzi navrhovateľom a odporcom 1) bol založený v rámci privatizácie a preto sa naň vzťahujú i právne vzťahy upravené v zákone č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov.

Zmluva č. 2018 /1998 bola uzavretá dňa 5. novembra 1998 s kupujúcim L., s.r.o. so sídlom v T. a účinnosť nadobudla dňa 9. novembra 1998. Predmetom tejto zmluvy bol predaj a kúpa 35 740 ks akcií spoločnosti Ž. M., a. s. so sídlom v M.... Kupujúcim bola uhradená v zmysle zmluvy len prvá splátka kúpnej ceny vo výške 536 000 Sk, ďalšie splátky kupujúci neuhradil. Ako je zrejmé zo zmluvy zo dňa 5. novembra 1998 (č. l. 14 spisu) uzavretej medzi navrhovateľom a L., s. r. o., táto zmluva o odplatnom prevode akcií kúpou bola uzavretá podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, a ďalších všeobecne záväzných predpisov. V čl. VII ods. 3 tejto   zmluvy   je   uvedené,   že   kupujúci   sa zaväzuje   do   splatenia   kúpnej   ceny   nakladať s akciami, ktoré sú predmetom prevodu podľa tejto zmluvy len po predchádzajúcom súhlase predávajúceho   v zmysle   §   19a   ods.   2   a 3   zákona.   č.   92/1991   Zb.   v   znení   neskorších predpisov. Úkony vykonané v rozpore s týmto ustanovením sú neplatné.

V tomto smere záver o súkromnoprávnej povahe právnych úkonov medzi účastníkmi a neobmedzenej zmluvnej voľnosti odporcu 1) zo strany mimoriadneho dovolateľa nie je správny.

Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   bol   odporca   1)   vo   vzťahu k nadobudnutému   majetku   zo   strany   navrhovateľa   citovaným   právnym   predpisom obmedzený, a to do tej miery, že jeho právny úkon, urobený v rozpore s § 19a tohto zákona bol postihnutý priamo zo zákona absolútnou neplatnosťou.

Nebolo sporné, že súhlas navrhovateľa, pri uzatvorení zmluvy o predaji časti majetku odporcu 1) odporcom 2), 3) udelený nebol, túto skutočnosť tak účastníci ako aj mimoriadny dovolateľ nespochybnili. Nedostatok tohto súhlasu preto spôsobil neplatnosť kúpnej zmluvy medzi odporcami 1) a 2), 3) ex tunc. V tomto smere je rozhodnutie okresného súdu vecne i právne správne.

Navrhovateľ podal svoj návrh v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi mu zo zákona, pri výkone svojej činnosti vo verejnom záujme, čím bolo preukázanie jeho naliehavého právneho záujmu na určení dané. V tomto smere treba prisvedčiť vecnej správnosti záverov súdu prvého stupňa....“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 44/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v konaní o mimoriadnom   dovolaní   postupoval   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   generálnej právnej   normy   upravujúcej   civilný   proces   (Občiansky   súdny   poriadok).   Keďže   konanie o mimoriadnom   dovolaní je založené na kasačnom   princípe,   najvyšší   súd   mal možnosť napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   zrušiť,   ale   s prihliadnutím   na   vykonané dokazovanie,   ako   aj   skutkové   a právne   závery   súdu   prvého   stupňa   dospel   k zisteniu, že mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   nie   je   dôvodné,   a preto   ho   zamietol. Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   citujúc   príslušné   ustanovenia   zákona č. 92/1991 Zb., ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka dostatočne ozrejmil, na základe akých   dôvodov   považoval   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   za   správne.   Najvyšší   súd sa nevyhol   žiadnemu   podstatnému   argumentu   obsiahnutému   v mimoriadnom   dovolaní, keď uviedol, prečo sa konkrétneho právneho vzťahu (kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi odporcom v 1. rade a sťažovateľmi) dotkol režim zákona č. 92/1991 Zb., z akého dôvodu bola   v danom   prípade   obmedzená   zmluvná   voľnosť   medzi   účastníkmi   kúpnej   zmluvy, pričom   v tejto   súvislosti   poukázal   na postavenie   FNM   a potrebu   jeho   súhlasu   v prípade takýchto právnych vzťahov a v neposlednom rade odôvodnil opodstatnenosť naliehavého právneho záujmu FNM na určení, či je daná kúpna zmluva neplatná.

V tejto súvislosti treba konštatovať, že negatívny výsledok konania o mimoriadnom dovolaní   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľov,   ak   postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľov. Ústavný súd sa totiž nedomnieva, aby z rozsudku najvyššieho súdu vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k vecnej správnosti rozsudku okresného   súdu,   a preto   jeho   závery   vyslovené   v danej   veci   nemožno   kvalifikovať ako zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   ale   ako   také,   ktoré   sú   v súlade   s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím   na postavenie   ústavného súdu   vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008