znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 314/07-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16. decembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   S.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   H.,   B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   S.,   spol.   s   r.   o.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   314/07-13 z 3. decembra   2007   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   S.,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:«S., a. s. B. (ďalej len „žalobca“) sa žalobou z 20. 1. 1999 domáhal voči našej spoločnosti S., s. r. o. B. zaplatenia 367.650.000.- Sk s 20 % úrokom z omeškania od 15. 10. 1999   až   do   zaplatenia.   Žalobu   odôvodnil   tým,   že   s nami   uzavrel   5.   6.   1998   zmluvu o reklame, podľa ktorej sme mu na základe zmluvy o spolupráci s futbalovým klubom Š. B. mali   poskytnúť   reklamu   formami   taxatívne   vymedzenými   v čl.   II   zmluvy   a žalobca   mal záväzok   uhrádzať   každý   rok   počas   platnosti   zmluvy   na   náš   účet   55   mil.   Sk   podľa dohodnutého splátkového kalendára. Platnosť a účinnosť zmluvy bola dohodnutá do 30. 6. 2003.   Dodatkom   k zmluve   z 2. 9. 1998   účastníci   zmenili   predmet   zmluvy   tak,   že   podľa čl. I sa zmluva rozšírila o záväznú spoluprácu našej spoločnosti so S., ktorý organizačne zabezpečuje medzinárodné futbalové stretnutia na štadióne futbalového klubu Š. B. Podľa žaloby sme sa počas platnosti zmluvy o reklame zaviazali spolupracovať so S., ktorý v rámci svojich   možností   podporí   predovšetkým   investičné   zámery,   týkajúce   sa   obnovy a rekonštrukcie   celého   objektu   štadiónu   klubu.   V čl.   III   dodatku   sa   žalobca   zaviazal za poskytnuté   služby   uhradiť   do   15.   10.   1998   našej   spoločnosti   zálohovo   300   mil.   Sk, čo predstavuje finančnú čiastku plánovanú na obdobie piatich rokov zmluvnej činnosti. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. 11. 2002 č. k. 45 Cb 7/99-300 vyhovel žalobe a zaviazal nás zaplatiť žalobcovi 367.650.000,- Sk s 20 % úrokom od 26. 3. 1999 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd sa stotožnil s právnym   názorom   žalobcu,   že   žalovaná   zmluva   je absolútne   neplatným   právnym úkonom z troch dôvodov, a to pre jej rozpor s § 64 Obch. zákonníka, s § 8 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. a s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zákonníka...

Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   z   28. 8. 2003   č. k.   7 Obo 55/03,   7 Obo 113/03 na odvolanie   našej   spoločnosti   zrušil   tento   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa z 18. 11. 2002 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd došiel k záveru, že zmluva o reklame   z   5.   6.   1998   v   spojení   s   dodatkom   z   2.   9.   1998   nie   je   absolútne   neplatná pre jej rozpor s § 64 Obch. zákonníka...

Krajský súd rozsudkom z 31. 3. 2004, č. k. 45 Cb 7/99-487 vyhovel žalobe upravenej podaním zo 14. 1. 2004 a našu spoločnosť zaviazal zaplatiť žalobcovi 367.650.000.- Sk s 20 % úrokom od 26. 3. 1999 až do zaplatenia, oproti zaplateniu sumy 5.616.610.- Sk zo strany žalobcu žalovanému, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd opätovne došiel k záveru, že zmluva o reklame je neplatným právnym úkonom... zastieracím darovaním   finančných   prostriedkov   zo   strany   žalobcu,   čo   odporuje   §   8   ods.   2   zákona č. 111/1990   Zb.   o   štátnom   podniku.   Predmetná   zmluva   o   reklame   sa   prieči   aj dobrým mravom už samotným predmetom jej plnenia a jej zjavnou nevyváženosťou v neprospech žalobcu stanovením vysokých a neprimeraných majetkových sankcií, neprimeranou dĺžkou trvania   zmluvy   a   nemožnosťou   odstúpenia   od   nej   resp.   jej vypovedania   zo   žiadnych dôvodov...

Na naše odvolanie Najvyšší súd SR rozsudkom z 13. 1. 2005 č. k. Obo 263/2004 č. k. zmenil   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z 31. 3.   2004   a   žalobu   zamietol. Nestotožnil sa s názorom prvostupňového súdu, že sporná zmluva je len zastieracím úkonom pre   faktické   darovanie   finančných   prostriedkov,   nakoľko   v   danom   prípade   nejde o bezplatnosť,   k   čomu   dospel   aj   prvostupňový   súd,   keď   spojil   plnenie   žalovaného hodnoteného na 5 616 610 Sk...

Na   základe   dovolania   žalobcu   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   z   28. 6. 2007, č. k. Obdo V 48/2005 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. 1. 2005, č. k. Obo 263/2004 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Podľa dovolacieho súdu základnou otázkou pre zistenie, či sporná zmluva označená ako zmluva o reklame, uzavretá dňa 5. 6. 1998 spolu s dodatkom k nej, uzavretým dňa 2. 9. 1998 je platný právny úkon, alebo absolútne neplatný   právny   úkon,   je,   či   táto   zmluva   zodpovedá   účelom   reklamy   podľa   § 2 zákona č. 220/1996   Z.   z.,   či   je   v   súlade   so   zákonom   o   štátnom   podniku   č.   111/1990   Zb., a či nie je v rozpore s dobrými mravmi... Dovolací súd sa stotožnil s vysloveným názorom prvostupňového súdu,   že   predmetná   zmluva   je   absolútne   neplatným   právnym   úkonom pre rozpor s § 8 ods. 2 veta druhá zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, nakoľko tak, ako   boli   poskytnuté   žalobcom,   v   tom   čase   štátnym   podnikom   finančné   prostriedky žalovanému   bolo   takéto   poskytnutie   finančných   prostriedkov   podľa   zákona   o   štátnom podniku neprípustné...

Najvyšší   súd   SR   ako   dovolací   súd   sa   v   napadnutej   právnej   veci   neriadil   týmito a ďalšími zásadami zákonného a spravodlivého procesu a rozhodovania.

1. V priebehu konania sa stalo sporným, či spis Krajského súdu v Bratislave je úplný, pretože v ňom chýbajú listy od 42 do 150. Za tým účelom dovolací súd urobil opatrenia na zistenie skutočného stavu veci, tie však nevykonal dôsledne...

2. Dovolací   súd   svoje   rozhodnutie   z   28.   6.   2007   odôvodnil   iba   tým,   že   zmluva o reklame   z 5.   6.   1998 v znení dodatku z 2.   9.   1998   je   absolútne   neplatným právnym úkonom,   pretože   je   v   rozpore   s   účelom   reklamy   podľa   §   2   ods.   1   písm.   a)   zákona č. 220/1996 Zb. o reklame a s § 8 ods. 2, druhá veta zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku.

Takéto   hodnotenie   veci   a   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   je   neúplné, povrchné a rozporuplné a nezodpovedá právnej úprave posudzovaných vzťahov.

Platí to predovšetkým o týchto dôvodov týkajúcich sa zásadných otázok:

a) Charakteristika reklamy uvedená v § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 220/1996 Z. z. ako verejnej informácie uskutočňovanej prostredníctvom nosičov informácií, ktorej účelom je informovať spotrebiteľa o produktoch, presviedčať a získať ho na ich užívanie alebo inak ovplyvňovať   jeho   rozhodovanie   pri   výbere   produktov   je   týmto   spôsobom   upravená iba pre účely   zákona   č.   220/1996   Z.   z.   o   reklame...   Dovolací   súd   sa   v   tejto   súvislosti nedostatočne   vyporiadal   s   našimi   námietkami,   že   žalobca   (a   stovky   ďalších   subjektov vrátane   štátnych)   vykonával   rovnakými   formami   a   prostriedkami   reklamu   v   stovkách ďalších prípadov (a vykonáva ich doteraz). Súd iba uviedol, že táto skutočnosť je právne bezvýznamná.   Legálnosť   (resp.   nie   nelegálnosť)   tohto   postupu   vyplýva   aj   s   nami uvádzanými námietkami (napríklad vo vyjadrení z 9. 5. 2005), že zákon o daniach z príjmov medzi výdavky (náklady) vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov zákon zaraďuje   aj   výdavky   na   reklamu...   Žalobca   takto   poskytnuté   finančné   prostriedky na reklamu aj deklaroval v daňovom konaní (nie teda ako daň). Okrem toho sme poukázali na to, že všetky finančné operácie v prípade realizácie citovanej zmluvy o reklame boli schválené v rámci povinného auditu našej spoločnosti.

b) Naša   spoločnosť   podľa   citovaných   zmlúv   z   5.   6.   1998   a   2.   9.   1998   vstúpila do obchodno-právneho záväzkového vzťahu   so žalobcom.   Uzavrela právne úkony,   ktoré pomenovala „zmluvou o reklame“. Je nesporné, že nekonala podľa zákona č. 220/1996 Z. z. na ktorý predpis sa ani zmluva a jej dodatok neodvolávajú. Vzhľadom na obsah uzavretej zmluvy a jej účastníkov citovanú zmluvu treba posúdiť podľa Obch. zákonníka...

c) Najvyšší súd v napadnutom rozsudku absolútnu neplatnosť zmluvy o reklame vidí na druhom mieste v tom, že je v rozpore s § 8 ods. 2, druhá veta zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, pretože žalobca mohol zo zisku po zdanení poskytnúť dary len obciam, štátnym podnikom, štátnym rozpočtovým a štátnym príspevkovým organizáciám. Najvyšší súd   nijak   bližšie   právne   neodôvodňuje   tento   svoj   záver.   Má   však   -   tak   ako   to   urobil opakovane krajský súd - zrejme na mysli, že uzavretá zmluva o reklame je simulovaný právny úkon...

d) Bez   bližšieho   zdôvodnenia   v   rozsudku   z   28.   6.   2007   zostala   zmienka   o   tom, že zmluva o reklame je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Obč. zákonníka...

e) Mimo pozornosti dovolacieho súdu zostali ďalšie otázky, argumenty a námietky uvedené   účastníkmi   konania   resp.   v   rozsudku   odvolacieho   súdu. Z   nich   považujeme za potrebné spomenúť iba jeden argument, pretože jeho správne nepochopenie má vplyv na celkové posudzovanie zmluvných vzťahov. Predmetom súdneho konania je nárok žalobcu na vrátenie plnenia poskytnutého našej spoločnosti podľa zmluvy o reklame z 5. 6. 1998 v znení dodatku z 2. 9. 1998, ktorá bola uzavretá v nadväznosti na zmluvu o spolupráci uzavretú medzi Š. B... a našou spoločnosťou. Š. podľa tejto zmluvy odstúpil nám najprv na 5 a potom na 10 rokov všetky výhradné reklamné, marketingové a obchodné práva a my sme boli povinní zabezpečovať formy a spôsoby reklamy podľa článku II. tejto zmluvy. Zmluvné strany ohodnotili tieto postúpené práva najprv na sumu 55 mil. ročne, potom na 300 mil. Sk na päť rokov teda 60 mil. Sk ročne. Nakoľko niet právneho predpisu, ktorý by upravoval cenu reklamy, nemožno urobiť záver, že by takéto dojednanie bolo v rozpore s konkrétnym ustanovením konkrétneho právneho predpisu... Preto názor dovolacieho súdu, že   „dojednanie   v   dodatku   spornej   zmluve   o reklame   o   podpore   investičných   zámerov, týkajúce sa obnovy a rekonštrukcie celého objektu futbalového štadióna, nenapĺňa znaky zmluvy   o reklame“   je   nesprávny   rovnako   ako   ničím   neodôvodnená   jeho   požiadavka „špecifikácie,   za   ktorú   konkrétnu   reklamnú   činnosť   bolo   dohodnuté   poskytovanie finančných prostriedkov 55.000.000 Sk“ a podobne...»

S prihliadnutím na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn.   1   Obdo   V 48/2005   z 28.   júna   2007   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

«... rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   z   28. 6.   2007   sp.   zn.   1 Obdo V 48/2005 je neústavný a nezákonný, pretože ním a konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, boli porušené ustanovenia

a) článkov 46 ods. 1 a 144 ods. 1 Ústavy SR,

b) článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“),

c) § 243b ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb.   v znení neskorších predpisov - (ďalej len „O. s. p.“) v spojení s § 1, 2, 3, 6, 120 ods. 1, 132, 153 ods. 1 O. s. p., všetko v spojení s 243c O. s. p.,

d) § 264 ods. 1, 266 ods. 1 - 3 a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obch. zákonník“),

e) § 39, 41a ods. 2 a § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obč. zákonník“),

f) § 8 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku a § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 220/1996 Zb. o reklame,

3. vyslovil,   že   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   z   28.   6.   2007   sp.   zn.   1   Obdo   V 48/2005 boli porušené naše základne ústavné práva na zákonný a spravodlivý súdny proces a rozhodnutie.

4. zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. 6. 2007 sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a

5. priznal nám náhradu trov konania.»

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu listom č. k. KP 8/07-78 z 22. januára 2008, v ktorom uviedol:

„... Sťažnosťou napadnutým rozhodnutím dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu (senátu) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vec sa tým vrátila do štádia odvolacieho konania.   Za   takejto   procesnej   situácie,   keď   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   nie   je rozhodnutím   konečným,   sa zatiaľ   nedotýka   majetkových   práv   žiadneho   z   účastníkov. Napriek   viazanosti   nižších   súdov   právnym   názorom   dovolacieho   súdu,   nemožno   s určitosťou zatiaľ predvídať konečný výsledok konania. Ústavný súd by preto nemal zatiaľ preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia, pretože ani jeho prípadná nesprávnosť zatiaľ nemôže mať priamy dopad na niektoré zo základných práv účastníkov.

Nie som povolaný posudzovať správnosť hodnotenia dôkazov súdov ani správnosť právneho   záveru,   ktorý   zo   skutkových zistení   urobili.   O dovolaní rozhodoval   päťčlenný dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Domnievam sa, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, že by sa pri hodnotení správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dopustil logickej nesprávnosti alebo, že by pri podriadení skutkového zistenia pod príslušné   zákonné   ustanovení   postupoval   z   ústavného   hľadiska   zjavne   nesprávne   alebo neodôvodnene. K úvahám sťažovateľa týkajúcim sa tzv. simulácie si dovoľujem len krátku poznámku.   Simulácia darovacej zmluvy zmluvou kúpnou (alebo iným druhom odplatnej zmluvy) je klasickým príkladom simulácie. Predmetom simulácie je pri nej práve podstatný znak, ktorým sa uvedené zmluvy líšia, teda odplatnosť resp. bezodplatnosť. V simulovanej kúpnej zmluve sa deklaruje odplatnosť poskytovania plnenia, hoci v skutočnosti má byť plnenie   len   jednostranné   (alebo   naopak).   Obdobnou   simuláciou   je   však   aj   prípad, ak skutočná vôľa účastníkov smeruje k tomu, že hodnota plnenia jednej zmluvnej strany sa má   zjavne   a   výrazne   líšiť   od   skutočnej   hodnoty   plnenia   druhej   strany.   Súdna   prax v uvedených   prípadoch   považuje   simulovaný   úkon   za   neplatný   a   disimulovaný   úkon za platný, ak nie je z iného dôvodu neplatný. V predmetnej veci by bol disimulovaný úkon neplatný pre rozpor s § 8 ods. 2 zákona o štátnom podniku č. 111/1990 Zb.

Ústavný súd má nepochybne právomoc preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu aj z vecného hľadiska a posúdiť, či ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako to vymedzuje čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Domnievam sa, že v danej veci nejde   o   prípad   predpokladaný   uvedeným   článkom   ústavy.   Dovolací   senát   vo   svojom rozsudku   dostatočne   podrobne   a   logicky   vysvetlil   dôvody,   ktoré   ho   viedli   k   zrušeniu rozhodnutia odvolacieho senátu a podal dostatočne odôvodnený výklad svojho stanoviska. Rozhodnutie   dovolacieho   senátu   rozhodne   nie   je   výsledkom   svojvoľného, či neospravedlniteľného alebo neudržateľného výkladu príslušných ustanovení zákona. Sťažovateľ sa v sťažnosti dotýka aj otázky chýbajúcej časti spisu. I keď zo sťažnosti nie je zrejmé, či skutočnosti s tým súvisiace považuje tiež sa porušenie základného práva žalovaného,   považujeme   za   vhodné   podrobnejšie   situáciu   vysvetliť.   Zo   spisu   je   zrejmé, že za č. 1. 40 nasleduje list označený ako č. 1. 151 a od neho pokračuje aj ďalšie číslovanie spisu. Uvedená skutočnosť viedla dovolací senát k úvahám, či je spis skutočne kompletný a či nechýbajú listy 40 až 150. Po zhodnotení obsahovej aj časovej následnosti dospel k záveru, že zo spisu uvedené listy nechýbajú a nezrovnalosť vznikla ako dôsledok omylu pri žurnalizácii   spisu   (záznam   na   č.   1.   750).   K   obdobnému   záveru   dospel   už   predtým aj odvolací senát (záznam na č. 1. 519). Aby boli pochybnosti o kompletnosti spisu úplne vyvrátené, predsedníčka senátu vyzvala obe procesné strany, aby sa k uvedenej otázke, ak to považujú sa potrebné, po nahliadnutí do spisu vyjadrili. Ak sa domnievajú, že spis nie je kompletný majú v lehote jedného mesiaca oznámiť, aké písomnosti zo spisu chýbajú. Táto výzva bola doručená zástupcom účastníkov (zástupcovi sťažovateľa 26. marca 2007). Zástupca   druhej   procesnej   strany   oznámil,   že   považuje   spis   za   kompletný.   Sťažovateľ na výzvu v stanovenej lehote, ale ani neskôr nereagoval. Listom, ktorý bol súdu doručený 9. mája   2007   požiadal   o   oznámenie   termínu,   kedy   môže   prísť   nahliadnuť   do   spisu. Predsedníčka senátu dala na žiadosť poznámku pre kanceláriu, že súhlasí s nahliadnutím v máji 2007. Podľa zavedenej praxe súdna kancelária oznamuje (dohodne) so žiadateľom termín   nahliadnutia   telefonicky.   Nevedie   však   o   tom   žiadnu   evidenciu   a   do   evidencie poznačí až keď žiadateľ do spisu nahliadol. Z evidencie preto nemožno zistiť, či a kedy sťažovateľovi možný termín nahliadnutia oznámila. V každom prípade od doručenia výzvy do rozhodnutia o dovolaní mal sťažovateľ tri mesiace nato, aby sa ku kompletnosti spisu vyjadril. Napokon zo sťažnosti ani nie je zrejmé, či nekompletnosť namieta.

Na   základe   uvedených   skutočností   považujeme   sťažnosť   za   neopodstatnenú a navrhujeme, aby ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa porušené nebolo.“

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 5. februára 2008 uviedol, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého na základe sťažnosťou napádaného rozhodnutia nemožno predvídať konečný výsledok odvolacieho konania, nie je správny, pretože dovolací senát najvyššieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovil právny názor, ktorým je odvolací súd viazaný. Na základe tohto právneho názoru možno predpokladať výsledok odvolacieho konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   2   ods.   1   písm.   a)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 220/1996 Z. z. o reklame platného do 1. mája 2001 (ďalej len „zákon č. 220/1996 Z. z.“ alebo „zákon o reklame“) na účely tohto zákona sa rozumie reklamou verejná informácia uskutočňovaná   prostredníctvom   nosičov   informácií,   ktorej   účelom   je   informovať spotrebiteľa o produktoch, presviedčať a získať ho na ich užívanie alebo inak ovplyvňovať jeho rozhodovanie pri výbere produktov.

Podľa   §   6   ods.   1 zákona č.   111/1990 Zb.   o štátnom   podniku   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 111/1990 Zb.“ alebo „zákon o štátnom podniku“) podnik hospodári   s   vecami   a   majetkovými   právami   zverenými   mu   pri   jeho   založení,   a   ďalej s vecami   a   majetkovými   právami   nadobudnutými   v   priebehu   jeho   podnikania.   Veci, s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve.

Podľa   §   6   ods.   2   zákona   č.   111/1990   Zb.   podnik   má   právo   majetok,   s   ktorým hospodári, držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi; podnik nemôže týmto majetkom zabezpečovať záväzky tretích osôb. Majetok sa môže podniku odňať iba v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   §   8   ods.   2   zákona   č.   111/1990   Zb.   podnik   svoje   daňové   povinnosti   voči štátnemu   rozpočtu   a   rozpočtu   obce,   podľa   osobitných   predpisov,   zahŕňa   do   nákladov. Podnik môže zo zisku po zdanení poskytnúť dary len obciam, štátnym podnikom, štátnym rozpočtovým a štátnym príspevkovým organizáciám.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho   náležitosti.   Neplatnosti   takého   právneho   úkonu   sa   nemožno   dovolávať   voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že žalobou z 20. januára 1999 uplatnil S., štátny podnik, voči sťažovateľovi nárok na zaplatenie sumy 367 650 000 Sk s 20 % ročným úrokom z omeškania z titulu plnenia z neplatného právneho úkonu.

Žalobu   odôvodnil   tým,   že   5.   júna   1998   bola   medzi   účastníkmi   uzavretá   zmluva o reklame,   ktorá   bola   zmenená   a doplnená   dodatkom   z 2.   septembra   1998.   Predmetom zmluvy   bolo   zabezpečenie   reklamy   pre   žalobcu   s účinnosťou   najmenej   do roku   2003. Odmena bola dohodnutá   tak,   že žalobca bude každý   rok   uhrádzať na účet   sťažovateľa 55 mil. Sk. Dodatkom k zmluve sa zmluva zmenila tak, že sa zmenila výška a splatnosť odmeny   -   zálohovo   300 mil.   Sk do   15.   októbra   1998, pričom   táto   suma   predstavovala čiastku   na   5   rokov.   Žalobca   argumentoval,   že   predmetná   zmluva   je neplatná,   pretože ide o zastreté darovanie finančných prostriedkov S., čo je v rozpore s § 8 ods. 2 zákona o štátnom podniku. Vo veci rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 45 Cb 7/99 z 18. novembra 2002 tak, že žalobe vyhovel v celom rozsahu z dôvodu, že napadnutá zmluva je absolútne neplatná. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Obo 55/03 z 28. augusta 2003 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 45 Cb 7/99 z 31. marca 2004 zaviazal sťažovateľa zaplatiť   žalobcovi   sumu   367 650 000   Sk   s úrokom   z omeškania   oproti   žalobcovej povinnosti zaplatiť žalovanému sťažovateľovi sumu 5 616 610 Sk. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie. V rámci odvolacieho konania najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Obo 263/2004 z 13. januára 2005 prvostupňový rozsudok krajského súdu z 31. marca 2004 zmenil tak, že žalobu zamietol. Proti odvolaciemu rozsudku z 13. januára 2005 podal žalobca dovolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 rozsudok odvolacieho senátu najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 má také závažné nedostatky, ktoré majú za následok porušenie sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenie   rozhodnutia   je   podľa   sťažovateľa „neúplné,   povrchné   a   rozporuplné a nezodpovedá právnej úprave posudzovaných vzťahov“.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie „v občianskoprávnych“ veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie   je súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery   súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02,   III.   ÚS   271/05, III. ÚS 153/07).

O zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v súvislosti s právnym posúdením veci možno hovoriť spravila vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,   na ktorých   je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a právnej   logiky,   prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08).

V danej veci krajský súd rozsudkom sp. zn. 45 Cb 7/99 z 31. marca 2004 žalobe S., a.   s.   (pôvodne   štátneho   podniku),   vyhovel   z dôvodu,   že   v čase   uzatvorenia   spornej zmluvy   mal   S.   (ďalej   aj „S.“)   právnu   formu   štátneho   podniku   a bol   povinný   v rámci hospodárenia dodržiavať ustanovenia zákona č. 111/1990 Zb. Podľa § 8 ods. 2 uvedeného zákona   v znení   platnom   v čase   uzatvorenia   spornej   zmluvy   mohol   S.,   š.   p.,   zo   zisku po zdanení   poskytnúť   dary   iba   obciam,   štátnym   podnikom,   štátnym   rozpočtovým organizáciám a štátnym príspevkovým organizáciám.

Predmetom   spornej   zmluvy,   ktorú   S.,   štátny   podnik,   uzatvoril   so   sťažovateľom 5. júna 1998 (sťažovateľ bol ako obchodná spoločnosť založený spoločenskou   zmluvou zo 4.   júna 1998   a do   obchodného   registra   bol   zapísaný   k   18.   júnu   1998),   bol   záväzok sťažovateľa   poskytovať   S.,   š.   p.,   reklamu   v   súlade   so   zmluvou   o spolupráci   uzavretou 5. júna 1998   medzi   sťažovateľom   a   športovým   klubom   S.   B.   Forma   reklamy   bola vymedzená v čl. II spornej zmluvy. S., štátny podnik, sa zaviazal platiť počas platnosti zmluvy každý rok sťažovateľovi 55 000 000 Sk podľa dohodnutého splátkového kalendára. Pre   prípad   omeškania   s platbou   dohodli   strany   zmluvnú   pokutu   vo   výške   nesplatených splátok a „penále z omeškania jednotlivých splátok“. Doba platnosti spornej zmluvy bola dohodnutá minimálne do 30. júna 2003 bez možnosti jej vypovedania.

Dodatkom   k zmluve   z   2. septembra 1998   sa   podľa   krajského   súdu   zásadným spôsobom   upravil   obsah   a predmet   spornej   zmluvy   rozšírením   o záväzok   sťažovateľa spolupracovať   so   S.,   ktorý   organizačne   zabezpečuje   medzinárodné   futbalové   stretnutia na štadióne futbalového klubu S. B. Zmluvné strany „vzali na vedomie“ zmluvu o združení finančných prostriedkov uzatvorenú 13. marca 1996 medzi športovým klubom S. B. a S. Sťažovateľ mal spolupracovať so S., ktorý v rámci svojich možností podporí predovšetkým investičné zámery týkajúce sa rekonštrukcie objektu futbalového štadióna S. B. Z dôvodu, že tým sťažovateľovi vzniknú podstatne vyššie náklady spojené s prípravou dohodnutých činností oproti nákladom predpokladaným v pôvodnej spornej zmluve, sa S., š. p., zaviazal „... za poskytnuté služby v súlade s čl. I a ďalšie náklady spojené s prípravou dohodnutých činností uhradiť do 15. 10. 1998 odporcovi (sťažovateľovi v konaní pred ústavným súdom, pozn.) 300 mil. Sk, čo predstavuje finančnú čiastku plánovanú na obdobie piatich rokov zmluvnej   činnosti“. Doba   platnosti   spornej   zmluvy   sa   predĺžila   do   31.   decembra   2008 bez možnosti odstúpenia alebo jej vypovedania.

Podľa krajského súdu sa dodatkom z 2. septembra 1998 zásadne zmenil predmet zmluvy tak, že „... finančné prostriedky od navrhovateľa sa mali použiť na rekonštrukciu celého objektu štadióna Š..., ako aj na iné náklady priamo súvisiace s činnosťou klubu. Z podkladov   odporcu   vyplýva,   že   prevažná   časť   prostriedkov   od   navrhovateľa   bola skutočne poukázaná priamo na účet Š... Pokiaľ odporca tvrdí, že náklady klubu mali byť hradené práve za reklamu v prospech S., malo byť priamo zo zmluvy zistiteľné, konkrétne z jej dodatku, z akých dôvodov sa význam futbalového klubu pre účely reklamy cení na dohodnutú odmenu. Z dodatku však vyplýva, že odmena sa jednorazovo vyplatila práve pre zvýšené náklady v súvislosti so športovou činnosťou klubu.“. Výkon reklamnej činnosti bol len   zastieracím   úkonom   pre   faktické   darovanie   finančných   prostriedkov   S.,   š. p., na športovú činnosť futbalového klubu. Takéto darovanie je však podľa § 8 ods. 2 zákona o štátnom podniku neprípustné. Účel spornej zmluvy preto v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho   zákonníka „... obchádza   zákon...“, pretože   jej   zmyslom   a cieľom   bolo dosiahnuť prostredníctvom „... zastieracieho záväzku...“ z titulu výkonu reklamy darovanie finančných   prostriedkov   S.,   š.   p.,   futbalovému   klubu   v rozpore   s   §   8   ods.   2   zákona č. 111/1990   Zb.   (str.   7   rozsudku).   Krajský   súd   v tejto   súvislosti   uviedol,   že   doplnením dokazovania   bolo   zistené,   že „... reklama   na   základe   spornej   zmluvy   bola   vykonávaná formou   zverejňovania   loga   S...“. Takáto   forma   reklamy   však   v danom   prípade nezodpovedala účelu reklamy v zmysle § 2 zákona č. 220/1996 Z. z. (platného a účinného v čase   uzatvorenia   zmluvy),   pretože   žiadnym   spôsobom   nepresviedčala   potenciálnych zákazníkov, aby si vybrali práve produkty S., š. p., a pri monopolnom postavení S., š. p., na trhu   nemala   pre   tento   subjekt   žiaden   reálny   hospodársky   význam.   Pokiaľ   ide   o toto konštatovanie, krajský súd sa okrem iného oprel o závery N. (ďalej aj „NKÚ“) v protokole o výsledku kontroly v štátnom podniku S. za obdobie rokov 1998 až 2000. Krajský súd v tejto   súvislosti   konštatoval,   že   z   282   uzatvorených   zmlúv   o reklame   boli   v siedmich prípadoch   uvedených   v protokole   NKÚ „... zistené   závažné   porušenia   zákona,   najmä obchádzanie   zákona   o reklame,   porušenie   pravidiel   hospodárenia   štátneho   podniku, predpisov   účtovníctva   a pod.,   čo   predstavuje   podiel   2,4 %.   Z tohto   stavu   nie   je   možné vyvodiť   záver   prezentovaný   odporcom (sťažovateľom   v konaní   pred   ústavným   súdom, pozn.), že   v činnosti   navrhovateľa (S.,   pozn.) v tomto   období   bolo   obvyklé   uzatváranie zmlúv obdobného charakteru ako je žalovaná zmluva“.

Podľa krajského súdu sťažovateľ ako odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil   dôkazy,   z   ktorých „... by   bola   zistiteľná   výška   nákladov   na   reklamu. Navrhovateľ uznal čiastku 5 616 610 Sk bez bližšej špecifikácie s tým, že takáto suma sa mu javí ako primeraná k charakteru plnenia zo strany odporcu. Podľa § 136 O. s. p. ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. V súlade s citovaným ustanovením súd zhodnotil, že čiastka uznaná odporcom   vzhľadom   na   realizáciu   reklamy   výlučne   zverejňovaním   loga   navrhovateľa je za obdobie   rokov   1998   –   2002   primeraná   nákladom,   ktoré   mohol   odporca   na   ňu vynaložiť. Preto podľa § 457 Obč. zák. podmienil plnenie zo strany odporcu protiplnením zo strany navrhovateľa vo výške 5 616 610 Sk.“.

Krajský súd napokon vyslovil, že sporná zmluva sa zároveň prieči dobrým mravom (§   39   Občianskeho   zákonníka) „... už   samotným   predmetom,   keď   štátny   podnik   na   jej základe   mal   vynaložiť   mnohomiliónové   čiastky   na   reklamu,   ktorá   v bezkonkurenčnom prostredí   nemala   žiadny   ekonomický   efekt   a prínos...“,   ako   aj „... jej   zjavnou nevyváženosťou   v   neprospech   navrhovateľa,   stanovením   vysokých   a   neprimeraných majetkových   sankcií,   neprimeranou   dĺžkou   trvania   zmluvy   a nemožnosťou   odstúpenia od nej, resp. jej vypovedania zo žiadnych dôvodov“.

Najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Obo 263/2004 rozsudkom z 13. januára 2005 prvostupňový rozsudok krajského súdu z 31. marca 2004 zmenil a žalobu zamietol.   Podľa názoru   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   vykonával   reklamu   spôsobmi dohodnutými v spornej zmluve. Keďže išlo o synalagmatický právny vzťah, je vylúčené, aby   išlo   o zastreté   darovanie   finančných   prostriedkov,   a preto   zmluva   o reklame   nie   je v rozpore so zákonom o reklame ani so zákonom o štátnom podniku. Sporná zmluva nie je ani   v rozpore   s dobrými   mravmi,   pretože   aj   keď   je   žalobca   monopolným   dodávateľom plynu, táto komodita je na trhu zastupiteľná inými komoditami (ropa, elektrina, uhlie), preto reklama aj v danom prípade zohráva nemalú úlohu.

Na   základe   dovolania   podaného   žalobcom   dovolací   senát   najvyššieho   súdu rozsudkom sp.   zn.   1   Obdo   V 48/2005   z 28.   júna   2007   rozsudok   odvolacieho   senátu najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z obsahu   odôvodnenia   sťažnosťou   napádaného   rozsudku   dovolacieho   senátu najvyššieho súdu je zrejmé, že reaguje na podstatné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa   aj   odvolacieho   súdu,   ako   aj   na   právne   významnú   argumentáciu   sťažovateľa. Vo vzťahu   k výhrade   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   o synalagmatickej   povahe spornej   zmluvy   dohodnutej   medzi   účastníkmi   konania   dovolací   senát   najvyššieho   súdu zdôraznil, že krajský súdu v prvostupňovom rozhodnutí síce uviedol svoj skutkový záver, že „... výkon   reklamnej   činnosti   je   len   zastieracím   úkonom   pre   faktické   darovanie finančných prostriedkov žalobcu na športovú činnosť futbalového klubu...“ , právne však zistený skutkový stav posúdil ako absolútnu neplatnosť právneho úkonu (spornej zmluvy) v zmysle   §   39   Občianskeho   zákonníka   s tým,   že   posudzovaná   zmluva   obchádza   zákon a prieči sa dobrým mravom. Uvedené skutočnosti sú konštatované na str. 3 a 7 rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007. Najvyšší súd v odôvodnení označeného   rozhodnutia   následne   konštatoval: „... Základnou   otázkou   pre   zistenie, či sporná   zmluva   označená   ako   zmluva   o reklame,   uzavretá   dňa   5.   júna   1998   spolu s dodatkom   k nej,   uzavretým   dňa   2.   9.   1998,   je   platný   právny   úkon,   alebo   absolútne neplatný právny   úkon   je,   či   táto   zmluva zodpovedá   účelom   reklamy   podľa §   2 zákona č. 220/1996 Z. z., či je v súlade so zákonom o štátnom podniku č. 111/1990 Zb., a či nie je v rozpore s dobrými mravmi.“

Dovolací senát najvyššieho súdu následne dospel k záveru, že dojednanie zmluvných strán obsiahnuté v dodatku k spornej zmluve z 2. septembra 1998 týkajúce sa „... obnovy a rekonštrukcie celého objektu futbalového štadióna, nenapĺňa znaky zmluvy o reklame...“ a samotná   sporná   zmluva   z 5.   júna   1998 „... nemohla   zabezpečiť   účel   reklamy,   to   jest informovať   spotrebiteľa   o jedinom   poskytovateľovi...   ktorý   poskytuje   plyn...   prípadne presviedčať spotrebiteľov a získavať ich...“. Podľa dovolacieho senátu najvyššieho súdu mal žalobca   v danom   období   prakticky   monopolné   postavenie   na   trhu,   pričom   zároveň „... poskytovanie finančných prostriedkov v sume každý rok 55 000 000 Sk, ktoré nebolo špecifikované...   a   bolo   zálohovo   poskytnuté   vopred   na   obdobie   piatich   rokov   v súhrnej výške 367 650 000 Sk, sa nedá považovať za dohodnutú odplatu za reklamnú činnosť, akú má na mysli zákon o reklame... podľa dodatku sa odmena vyplatila jednorazovo práve pre zvýšené náklady v súvislosti so športovou činnosťou klubu... bola použitá na financovanie futbalového   klubu,   a teda   nešlo   o platbu   za   reklamu,   ale   o abstraktné   sumy,   uvedené na faktúrach,   vystavovaných   podľa   finančných   potrieb   klubu,   nesúvisiacich so zabezpečovaním   takzvanej   reklamy.“. Na   základe   uvedených   skutočností   sa   dovolací senát najvyššieho súdu stotožnil s právnym záverom krajského súdu rozhodujúceho v danej veci   v prvom   stupni,   že   posudzovaná   sporná   zmluva   je   absolútne   neplatným   právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože obchádza zákon, keďže jej účel je v rozpore   s   §   8   ods.   2   zákona   o štátnom   podniku,   v zmysle   ktorého   bolo „... takéto poskytnutie finančných prostriedkov... neprípustné“.

V predmetnom spore sa dovolací senát najvyššieho súdu stotožnil s rozhodujúcimi skutkovými   a právnymi   závermi   krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval   v prvom   stupni.   Ten posudzoval   predbežnú   otázku   platnosti   sporného   právneho   úkonu   –   zmluvy   o reklame uzatvorenej medzi S., š. p., a sťažovateľom, podľa jej obsahu, podľa okolností, za ktorých bola   zmluva   uzatvorená,   vrátane   právneho   postavenia   jej   účastníkov   (právneho   statusu S., š. p., a okolností vzniku sťažovateľa), ako aj podľa následného správania sa zmluvných strán z hľadiska dohodnutého zmluvného vzťahu. Svoj záver o tom, že skutočným účelom posudzovanej zmluvy nebolo sledovanie obchodných záujmov S., š. p., prostredníctvom reklamy, ale poskytnutie finančných prostriedkov na športovú činnosť a investičné zámery futbalového klubu (prostredníctvom sťažovateľa) v rozpore s § 8 ods. 2 zákona o štátnom podniku,   oprel   okrem   vlastných   úvah,   vrátane   úvah   o   zjavnom   nepomere   v hodnote dohodnutých plnení, aj o závery kontroly N. v S., š. p.

V prípade   simulácie   právneho   úkonu   vyplýva   dôvod   neplatnosti   simulovaného právneho úkonu z nedostatku vážnej vôle oboch zmluvných strán byť viazaný prejavom, ktorého úlohou je zakryť skutočnú vôľu strán týkajúcu sa usporiadania vzájomných vzťahov – práv a povinností (zastretý právny úkon). Zatiaľ čo v prípade simulácie chýba skutočná vôľa   oboch   strán   zmluvy   byť   viazaný   jej   obsahom   a právnymi   účinkami,   v prípade právneho úkonu in fraudem legis je taká vôľa daná a absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka nespochybňuje skutočnosť, že strany poskytli plnenia dohodnuté v zmluve.

Obchádzanie   zákona   spočíva   vo   vylúčení   právne   záväzného   pravidla   správania sa zámerným   použitím   prostriedkov,   ktoré   samy   osebe   nie   sú   zákonom   zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto chová formálne podľa práva, ale   tak,   aby zámerne   dosiahol   výsledok   právnou   normou   zakázaný   alebo   nepredvídaný a nežiaduci.

K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, keď právny úkon nie je v priamom rozpore so   zákonom,   ale   svojimi   účinkami   a najmä   svojím   účelom   zákon,   jeho   ciele   a zmysel (ratio legis) obchádza.

Za daných okolností nemožno námietky sťažovateľa prednesené v konaní týkajúce sa legálnej všeobecnej možnosti štátneho podniku uzavrieť zmluvu o reklame, o uznávaní výdavkov na reklamu v rámci daňovej legislatívy či o voľnej tvorbe cien v oblasti reklamy (absencia cenovej regulácie) považovať za argumentáciu spôsobilú vyvrátiť právne závery dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu.   Právna   forma   štátneho   podniku   sa   využíva u subjektov,   ktoré   hospodária   s majetkom   v štátnom   vlastníctve   (§   6   ods.   1   zákona č. 111/1990   Zb.)   a   ich   podnikateľské   a hospodárske   aktivity   majú   okrem   základného podnikateľského   cieľa   (dosiahnutia   zisku)   zabezpečovať   napĺňanie   potrieb   verejného záujmu. Z uvedeného dôvodu obsahuje zákon o štátnom podniku ustanovenia obmedzujúce mieru voľnosti uvedených subjektov pri nakladaní s majetkom (napr. § 6 ods. 2 a § 8 ods. 2 zákona č.   111/1990 Zb.)   s cieľom   zabezpečiť jeho hospodárne využívanie a obmedzené vynakladanie v prospech privátnych subjektov na účely nesúvisiace s predmetom činnosti a úlohami štátneho podniku.

Neplatnosť právneho úkonu treba skúmať v každom jednotlivom prípade osobitne podľa konkrétnych okolností prípadu. Konštatovanie dovolacieho senátu najvyššieho súdu, že   všeobecná   námietka   sťažovateľa   týkajúca   sa   existencie   obdobných   typov   zmlúv a využívania obdobnej formy reklamy v praxi nie je pre posúdenie daného konkrétneho prípadu   relevantná,   nie   je   prejavom   arbitrárnosti   v situácii,   keď   zmluvnú   prax   žalobcu v tomto smere skúmal podrobne už krajský súd v rámci prvostupňového konania, pričom na základe   konkrétnych   dôvodov   konštatoval,   že   posudzovanú   spornú   zmluvu nemožno považovať za štandardnú.

Dôvody   uvedené   v   rozhodnutí   najvyššieho   súdu z   28. júna 2007 preto   možno považovať   z ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a relevantné.   Súčasťou   obsahu   práva na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)   nie   je totiž   povinnosť   súdu   reagovať   na   každý   argument účastníka   konania. Povinnosťou   súdu   je dať v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia   odpovede   na právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (obdobne   napr.   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   možno   dôvody   uvedené   v rozhodnutí najvyššieho súdu z 28. júna 2007 rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci. Obsah predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované v napádanom rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007.

Za   daných   okolností   nie   je   možné   kvalifikovať   závery   dovolacieho   senátu najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si najvyšší súd v rámci dovolacieho konania v predmetnej veci neosvojil právne posúdenie výsledkov   dokazovania   z pohľadu   sťažovateľa,   nemôže   viesť   k záveru   o porušení sťažovateľom označených základných práv zaručených v ústave a dohovore.

Pokiaľ   ide   o námietku   týkajúcu   sa   postupu   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu v súvislosti posúdením kompletnosti súdneho spisu v danej veci, ústavný súd pripomína, že ak procesný postup súdu objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť jeho procesné   práva,   no   ten   ich   bez   dôvodu   hodného   osobného   zreteľa   nevyužil   (prípadne nevyužil   v   plnom   rozsahu),   nemožno   dospieť   k   záveru,   že   došlo   k porušeniu   jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis III. ÚS 153/07).

V posudzovanom prípade vyzvala predsedníčka senátu právnych zástupcov oboch účastníkov konania, aby sa v súdom stanovenej lehote (jeden mesiac od doručenia výzvy) vyjadrili k otázke kompletnosti spisu. Právny zástupca žalobcu uviedol, že považuje spis za kompletný, právny zástupca sťažovateľa v uvedenej lehote nereagoval. Dovolací senát najvyššieho súdu napokon dospel v tejto otázke k rovnakému záveru ako odvolací senát najvyššieho súdu, ktorý sa ňou tiež zaoberal.

Sťažovateľ neposkytol ústavnému súdu žiaden argument alebo dôkaz nasvedčujúci tomu,   že   postupom   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   v súvislosti   posúdením kompletnosti súdneho spisu týkajúceho sa danej veci došlo k porušeniu sťažovateľových základných   práv.   Prípadné   námietky   týkajúce   sa   kompletnosti   spisu   môže   navyše sťažovateľ uplatňovať v ďalšom priebehu konania pred odvolacím súdom.

Za daných okolností nie je daný ústavne relevantný dôvod, aby ústavný súd vstúpil do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v predmetnej veci, tým skôr, ak táto sporová vec nie je dosiaľ právoplatne skončená, a v prípade zistenia nových podstatných a právne významných   skutočností   môže   dôjsť   aj   k odklonu   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu od inak   záväzného   právneho   názoru   vysloveného   v rozsudku   dovolacieho   senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   namietaným   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 nebolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to uviedol vo výroku svojho nálezu.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   označené   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namietal, porušené neboli, jeho návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ani priznaním náhrady trov konania pred ústavným súdom sa už nezaoberal, pretože tieto sa viažu iba na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k tomuto   rozhodnutiu   pripája odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008