znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 314/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie   svojich   ústavných   práv   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   sp.   zn. 4 T 26/02   a postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v konaní č. 9080/06-61/D/457, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. septembra 2006   doručené   podanie   M.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia slobody,   doplnené   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   18.   septembra   2006,   ktorým namieta porušenie svojich ústavných práv postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   sp.   zn.   4   T   26/02   a postupom   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   v konaní   sp.   zn.   9080/06-61/D/457   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“).

Sťažovateľ vo svojich podaniach namieta, že v konaní sp. zn. 4 T 26/02 bol krajským súdom   odsúdený   pre   trestný   čin   vraždy,   ktorý   podľa   vlastných   tvrdení   nespáchal. Sťažovateľ zastáva názor, že bol odsúdený na základe nesprávne vyhodnotených dôkazov v prípravnom a následne aj súdnom konaní, ako aj viacerých pochybení zo strany orgánov činných v trestnom konaní (neoznámenie vykonania domovej prehliadky v zákonom určenej lehote, nesprávne vyhodnotenie trasologických stôp na mieste činu, nesprávny postup pri vypracovaní znaleckého posudku, ovplyvňovanie svedkov súdom).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa ďalej vyplýva, že podal viacero podnetov na podanie mimoriadnych   opravných   prostriedkov   v jeho   trestnej   veci,   ktoré   však   boli   príslušnými orgánmi odmietnuté ako neodôvodnené. Sťažovateľ osobitne namieta postup ministerstva spravodlivosti   v danej   veci,   pretože   podľa   jeho   názoru   prihliadlo   na   postup   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   v tejto   veci a nevykonalo nezávislé vyšetrovanie.

Sťažovateľ preto v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vykonal revíziu súdneho konania, v ktorom by bolo prihliadnuté na jeho nevinu v uvedenej trestnej veci.

II.

V zmysle   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústava“)   ústavný   súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V zmysle   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená. Jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti   v   rámci   predbežného   prerokovania   je podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde aj jej oneskorené podanie.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uvádza: „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Podľa   ustanovenia   §   139   ods.   1   písm.   b)   bod   c)   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra   2005   [ustanovenie   §   183   ods.   1   písm.   b)   bod   3.   Trestného   poriadku účinného   od   1.   januára   2006]   rozsudok   je   právoplatný   (...)   ak   podané   odvolanie   bolo zamietnuté.

Ústavný súd zistil (úradný záznam zo 4. októbra 2006), že rozsudok krajského súdu sp.   zn.   4   T   26/02   z   20.   februára   2004   v   spojení   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 To 27/04   z 26.   mája   2004,   ktorým   bolo   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku prvostupňového   súdu   odmietnuté,   nadobudlo   právoplatnosť   26.   mája   2004.   Predmetné rozhodnutie   najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľovi,   ako   aj   jeho   právnemu   zástupcovi doručené 17. augusta 2004.

V konkrétnych   okolnostiach   tohto   prípadu   od   právoplatného   skončenia   trestného konania   vedeného   proti   sťažovateľovi   do   5.   septembra   2006,   keď   bola   jeho   sťažnosť ústavnému   súdu   odovzdaná   na   poštovú   prepravu,   uplynulo   nepochybne   dlhšie   časové obdobie   ako   uvedená   zákonná   dvojmesačná   lehota.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako oneskorene podanú.

Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 18. septembra 2006 namietal aj nesprávny postup ministerstva spravodlivosti, ktoré podľa jeho názoru nevykonalo vlastné nezávislé vyšetrovanie v jeho trestnej veci, ale stotožnilo sa s právnym názorom generálnej prokuratúry, ktorá podnet sťažovateľa na podanie sťažnosti pre porušenie zákona odmietla.

Ústavný   súd   z   vyjadrenia   ministerstva   spravodlivosti   č.   9080/06-61/D/457 zo 4. septembra 2006, ktoré bolo k podaniu sťažovateľa pripojené, zistil, že jeho podnet bol riadne vybavený, pričom sťažovateľ bol zároveň poučený, že v zmysle platných ustanovení Trestného poriadku má právo podať aj podnet na obnovu konania, ak „... vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami   a dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu“.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   –   napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 20/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 93/97, I. ÚS 24/98, III. ÚS 248/05. Sťažovateľ vo svojich podaniach   namietal   nesprávny   postup   ministerstva   spravodlivosti,   ktoré   nevykonalo samostatné vyšetrovanie týkajúce sa jeho trestnej veci, čím malo dôjsť k porušeniu jeho bližšie   nešpecifikovaných   základných   práv   podľa   ústavy.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že ústavný   súd   nezistil   pri   preskúmaní   postupu   ministerstva   spravodlivosti   v   súvislosti s vybavením podnetu sťažovateľa príčinnú súvislosť s namietaným porušením jeho bližšie neurčených ústavných práv, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 169/05, III. ÚS 247/06).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006