znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 314/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Eriky Bočkayovej, K., zastúpenej advokátkou JUDr. G. J., K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   15   Co   68/03 z 15. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Eriky Bočkayovej   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2004   doručená   sťažnosť   Eriky   Bočkayovej,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. G. J., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 68/03 z 15. marca 2004.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) je vedené konanie sp. zn. 17 C 660/00 v právnej veci navrhovateľa J. B., K., proti odporcovi   v 1.   rade   -   Košickému   magnezitu,   štátnemu   podniku   v likvidácii,   K., sťažovateľke   ako   odporkyni   v 2.   rade   a odporcovi   v 3.   rade   -   JUDr. J.   K.,   správcovi konkurznej   podstaty   Košického   magnezitu,   štátneho   podniku   v likvidácii,   o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k bytu č. 21 nachádzajúceho sa na 7. poschodí bytového domu v K. vedeného na liste vlastníctva č. 12659 v katastrálnom území K., ktorej vklad bol povolený pod č. V-6208/96.

Okresný súd svojím rozsudkom sp. zn. 17 C 660/00 zo 6. decembra 2002 určil, že zmluva o prevode vlastníctva k uvedenému bytu uzavretá medzi Košickým magnezitom, štátnym podnikom v likvidácii, K., ako prevodcom a sťažovateľkou ako nadobúdateľkou je absolútne neplatná.

Sťažovateľka   podala   proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie. Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co   68/03   z   15.   marca   2004   potvrdil   napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu vo vzťahu k výroku o absolútnej neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. júna 2004.

Ako   uviedla   sťažovateľka   v sťažnosti,   k odvolaciemu   pojednávaniu   na   krajskom súde jej neboli doručené odvolacie návrhy ostatných účastníkov konania. Na pojednávaní o odvolaní   konanom   15.   marca   2004   sťažovateľka   navyše   navrhla,   aby   odvolací   súd pripustil vo veci dovolanie, pretože ide o vec zásadného právneho významu. Poukázala na to, že odvolací krajský súd na tomto pojednávaní rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, ale o návrhu na pripustenie dovolania nerozhodol.

Podľa sťažovateľky jej uvedeným postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím bolo porušené jej ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   18.   júna   2004   podala   proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie z dôvodu vád konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), najmä preto, že postupom odvolacieho súdu jej ako účastníčke konania bola podľa písm. f) cit. ustanovenia odňatá možnosť konať pred súdom. O podanom dovolaní sťažovateľky ku dňu podania jej sťažnosti ústavnému súdu dovolací súd ešte nerozhodol.

Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co   68/03   z 15.   marca   2004,   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   68/03 z 15. marca 2004 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.   15   Co   68/03   z   15.   marca   2004,   a to   až   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   o tejto sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

III.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preto zisťoval, či ochranu   základnému   právu,   porušenie   ktorého   sťažovateľka   namietala,   neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jej dostupných, ktoré možno považovať za   účinné   právne   prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia   označeného   práva.   Hoci z napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil, že odvolanie proti nemu nie je prípustné   a o návrhu   sťažovateľky   na   pripustenie   dovolania   nebolo   krajským   súdom rozhodnuté, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd súčasne skonštatoval, že sťažovateľka napriek tomu využila dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP.

V okolnostiach prípadu sťažovateľka namieta, že okrem nej podali odvolanie voči prvostupňovému   rozsudku   aj   ostatní   dvaja   odporcovia,   pričom   obsah   týchto   odvolaní nepoznala z dôvodu, že jej neboli súdom doručené.

Podľa   §   210   ods.   1   OSP   ak   nejde   o prípad   uvedený   v   §   209   (vady   odvolania) citovaného   zákona,   doručí   predseda   senátu   odvolanie,   ktoré   smeruje   proti   rozsudku, ostatným   účastníkom.   Pokiaľ   sa   tak   nestalo,   nemožno   vylúčiť,   že   takéto   pochybenie predstavuje   postup   súdu,   ktorým   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať pred súdom.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľka mala s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy svojho práva, porušenie ktorého v konaní pred ústavným súdom namietala. Týmto účinným opravným prostriedkom nápravy bolo v danom prípade dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP, ktoré sťažovateľka podala, aj keď o jeho prípustnosti na jej návrh odvolací súd nerozhodol.

Podľa platnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) aj keď ustanovenie § 238 ods. 3 písm. a) OSP nevylučuje, aby odvolací súd takémuto návrhu účastníka (pripustenie dovolania) v celom rozsahu vyhovel, pripustenie dovolania odvolacím   súdom   nie   je   viazané   na   návrh   účastníka   konania   a odvolací   súd   v prípade existencie takéhoto návrhu nie je ním viazaný (rozsudok najvyššieho súdu z 20. marca 2003 sp. zn. Obdo V 79/2000). Zjavne v danej veci takto postupoval aj odvolací krajský súd. To však vzhľadom na dôvod dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (postupom súdu sa odňala účastníkovi konania možnosť konať pred súdom) neznamená popretie práva sťažovateľky na samotné podanie dovolania.

Aj   doterajšia   súdna   prax   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   potvrdzuje,   že dovolanie   je   v prípadoch   možnej   zmätočnosti   konania,   ktorá   spočíva   v odňatí   možnosti konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku],   efektívnym prostriedkom   ochrany   práv   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   (R   50/97, 3 Cdo 43/98).

Existencia tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Ústavný súd už judikoval: „Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k súdu   podľa   čl.   46   ústavy   by   v prípade dovolacieho súdu prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   rešpektované   zo   strany dovolacieho   súdu   spôsobom   zjavne   neopodstatneným   alebo   arbitrárnym.   V štádiu,   keď sťažovateľka   iba   podala   dovolanie   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu (18. júna 2004), ústavný súd takéto skutočnosti nemôže prejudikovať.

V súlade   s princípom   subsidiarity   zakotveným   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý vylučuje, aby o tom istom skutkovom základe prebiehalo okrem civilného konania aj ďalšie konanie   o ústavnej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   pred   ústavným   súdom,   ústavný súd sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie. Z uvedeného dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2004