znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 313/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, tohočasu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr.Pavlom Novotným, Advokátska kancelária, A. Sládkoviča 1801/4, Dolný Kubín, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo 16. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   toho   časuv Ústave na výkon trestu odňatia slobody ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo 16. decembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduDolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   9   T   26/2012   z 19. júla 2013 v spojenís uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 111/2013 zo 17.decembra   2013   uznaný   vinným   zo   spáchania obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenejvýroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držaniaa obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Druhostupňové   rozhodnutie   napadol   sťažovateľ   dovolaním,   ktoré   najvyšší   súdv zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   odmietol,   pretože   neboli   zistenédôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   namietal,   že   uznesenímnajvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   jeho   dovolanie,   došlo   k porušeniu   jehozákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keďže   podľa   názoru   sťažovateľa   sanajvyšší súd nevysporiadal so sťažovateľom uplatnenými dovolacími námietkami dostatočnea súčasne   nezohľadnil   iné   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   týkajúce   sa vecí   analogickýchs vecou sťažovateľa.

Sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   prezentoval   obsah   argumentačných   námietokdovolania, na ktoré podľa názoru sťažovateľa neposkytol najvyšší súd náležitú odpoveď.Sťažovateľ   uviedol,   že   podané   dovolanie   odôvodnil   dovolacími   dôvodmi   podľaustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tedanámietku   nesprávneho   právneho   posúdenia   skutku   podporil   sťažovateľ   argumentáciouo nesprávnosti aplikácie objektívneho prístupu pri určovaní obvykle jednorazovej dávkydrogy,   ktorý   považoval   sťažovateľ   za   odporujúci   Trestnému   zákonu,   ako   aj   ustálenejjudikatúre dôvodiac, že «Pre rozhodnutie o naplnení znaku „obvykle jednorazová dávka“ je tak potrebné vychádzať z miery závislosti konkrétneho páchateľa a druhu drogy, nakoľko slovenská   právna   úprava   skutočne   neumožňuje   stanoviť   paušálne   množstvo   omamnej a psychotropnej   látky   ako   obvykle   jednorazovú   dávku   na   použitie   všeobecne,   preto   je potrebné v konkrétnom prípade stanoviť množstvo takejto dávky individuálne.». Sťažovateľje   toho   názoru,   že   v jeho   prípade   takýmto   nesprávnym   postupom   bolo   pre   množstvopsychotropnej látky (uňho zaistenej) ustálených až 13 jednorazových dávok, ktorých početby bol podľa názoru sťažovateľa nepomerne nižší, ak by konajúce súdy zvolili správnypostup založený na spomínanom individuálnom prístupe.

V ďalšom bode bol označený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestnéhoporiadku, pod ktorý sťažovateľ subsumoval argumentáciu o nesprávnej aplikácii ustanovenia§ 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na skutkové okolnosti jeho prípadu. Sťažovateľcitujúc toto ustanovenie („odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľpotrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a už bol za taký čin odsúdený“) argumentoval,že „Nie je pravdou, že trestný čin, za ktorý som bol v minulosti odsúdený, by zodpovedal trestnému činu podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) TZ, pretože v minulosti som nebol odsúdený tzv. dílerstvo, pričom nie je ani podstatné, v akom množstve mi bola v tom čase omamná látka (pervitín) zaistená. Podstatné by bolo iba to, keby som bol odsúdený za poskytnutie drogy inej osobe, za čo som však odsúdený nebol.“.

Ako   poslednú   uplatnenú   dovolaciu   námietku   prezentoval   sťažovateľ   tvrdenieo nezákonnosti   získania   usvedčujúceho   dôkazu   (injekčnej   striekačky   obsahujúcejpsychotropnú   látku),   ktoré   odôvodnil „bezdôvodnosťou   vykonania   služobného   zákroku, spojeného   so   zastavením   vozidla   (ktoré   zasahujúci   policajti   vysvetlili   spáchaním dopravného priestupku vodiča), keďže chýba dokumentácia o spôsobe riešenia priestupku“,od   čoho odvíjal záver o nezákonnosti   prehliadky   vozidla, a teda   i procesného zaisteniapredmetného dôkazu. Navyše, sťažovateľ namietal porušenie ustanovenia § 101 Trestnéhoporiadku,   keď   bola   prehliadka   vozidla   vykonaná   bez   predbežného   súhlasu   a príkazuprokurátora, poukazujúc pritom na judikát najvyššieho súdu v inej, podľa neho analogickejveci (sp. zn. 2 Tdo 37/2011).

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdpo prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovilporušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo 16. decembra 2014predmetné rozhodnutie zrušil, vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal tiežsťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ,   tak   ako   to   sám   uviedol   vo   svojej   sťažnosti,   vidí   porušenie   svojhozákladného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoruv neodôvodnenosti   právnych   záverov   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ako   ajv porušení   princípu   právnej   istoty,   keď   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   konajúci   súd„nezohľadnil iné rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré boli skutkovo a právne obdobné“.

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu, aby posúdil, čivýkon   právomoci   najvyššieho   súdu,   a teda   kvalita   obsahu   jeho   rozhodnutia zodpovedápožiadavkám   kladeným   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   na   odôvodneniarozhodnutí všeobecných súdov.

Z obsahu sťažnosti a namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, žesťažovateľ   podaný   mimoriadny   opravný   prostriedok   oprel   o dovolacie   dôvody   v zmysleustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, a síce že rozhodnutie krajskéhosúdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a je tiežzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

V podanom dovolaní   sťažovateľ   prezentoval   argumentáciu   v podstatných   bodochtotožnú s tou, ktorú predostrel v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Najvyšší súd namietaným uznesením o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol tak,že   ho   v   zmysle   § 382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol,   pretože   nezistil splnenieprezentovaných dôvodov dovolania podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestnéhoporiadku.

Najvyšší   súd   sa   nestotožnil   s argumentáciou   sťažovateľa   o naplnení   dovolaciehodôvodu   podľa   § 371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku,   ktorý   videl   sťažovateľv nesprávnosti   aplikácie   objektívneho   prístupu   (kritéria   konzumného   priemeru)pri ustaľovaní   obvykle   jednorazovej   dávky,   a   zdôraznil,   že   spôsob   ustálenia   množstvadrogy   konajúcimi   súdmi   v   trestnej   veci   sťažovateľa   predstavuje   dôkazné   úvahy,   ktorédovolací súd nemôže skúmať, keďže ako mimoriadna opravná inštancia nemôže skúmaťa korigovať správnosť a úplnosť skutkových zistení. Na základe uvedeného najvyšší súdkonštatoval,   že   zvolená   právna   kvalifikácia   [§   172   ods.   1   písm.   d) Trestného   zákona]po zohľadnení   ustanovenia   §   135   ods.   2   Trestného   zákona   korešponduje   ustálenémuskutkovému zisteniu (13 obvykle jednorazových dávok ), a je teda správna.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že najvyšší súd napriek uvedenému nad rámecmantinelov svojej prieskumnej právomoci prezentoval svoje stanovisko k otázke výkladupojmu   obvykle   jednorazovej   dávky,   teda   k otázke   rýdzo   skutkovej,   kde   sa   priklonilk sťažovateľom kritizovanému objektívneho prístupu využívajúcemu kritérium konzumnéhopriemeru.   Na   tomto   mieste   vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa   o porušení   princípuprávnej istoty uznesením najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že najvyšší súd ktorý nemápostavanie   „skutkového“   súdu,   prezentoval   svoje   úvahy   (podľa   vyjadrenia   sťažovateľaodlišné od judikátov v analogických veciach) nad rámec svojej prieskumnej právomoci,a teda   nemohol   reálne   do   princípu   právnej   istoty   v rámci   dovolacieho   konania   vo vecisťažovateľa nijako zasiahnuť.

V ďalšom   bode   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   sa   najvyšší   súd   vysporiadals argumentáciou, ktorú sťažovateľ subsumoval pod rovnaký dovolací dôvod ako v prípadeprvej námietky. Najvyšší súd na tomto mieste konštatoval, že znak kvalifikovanej skutkovejpodstaty   uvedený   v ustanovení   §   172   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona   bol   v prípadesťažovateľa   aplikovaný   správne.   Podľa   názoru   sťažovateľa   prezentovaného   v podanomdovolaní trestný čin, pre ktorý bol v minulosti odsúdený, keďže nešlo o „tzv. dílerstvo“nekorešpondoval   trestnému   činu,   pre   ktorý   bol   odsúdený   v posudzovanej   trestnej   veci,a teda podmienky pre aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty [§ 172 ods. 2 písm. a)Trestného zákona] neboli v jeho prípade splnené.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, že zákon č. 140/1961 Zb.Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „predchádzajúci trestný kódex“),ktorý bol aplikovaný v prípade sťažovateľovho predchádzajúceho odsúdenia, rozlišoval dvadruhy drogových deliktov, a to miernejší delikt (§ 186 predchádzajúceho trestného kódexu)spočívajúci v prechovávaní omamnej alebo psychotropnej látky pre vlastnú potrebu, najviacvšak   v legálne   definovanom   množstve,   kde   podľa   ustanovenia   §   89   ods.   12predchádzajúceho trestného kódexu išlo o najviac obvykle jednorazovú dávku na použitie.Najvyšší   súd   uviedol,   že   tomuto   miernejšiemu   deliktu   v aktuálnom   Trestnom   zákonezodpovedá   prečin   zakotvený   §   ustanovení   §   171   ods.   1   a 2   Trestného   zákona,   kde   jev zmysle   §   135   citovaného   zákona   prechovávanie   pre   vlastnú   potrebu   limitovanétrojnásobkom   obvykle   jednorazovej   dávky   a pre   vlastnú   potrebu   vo   väčšom   rozsahudesaťnásobkom obvykle jednorazovej dávky. Najvyšší súd ďalej interpretoval, že druhý,závažnejší   z kategórie   drogových   deliktov   bol   v predchádzajúcom   trestnom   kódexezakotvený v ustanovení § 187 a spočíval v prechovávaní drogy v množstve definovanomustanovením § 89 ods. 12 (teda najviac obvykle jednorazová dávka na použitie) na iný účelako osobnú spotrebu, ďalej tiež v prechovávaní drogy v množstve prevyšujúcom uvedenúobvykle jednorazovú dávku, a to či už na osobnú spotrebu alebo na iný účel, a tiež v inejforme disponovania s touto drogou [vymenovanej v ustanoveniach § 187 ods. 1 písm. a), b)a   c)   predchádzajúceho   trestného   kódexu].   Najvyšší   súd   vysvetlil,   že   označenémuzávažnejšiemu deliktu v aktuálnom Trestnom zákone zodpovedá kvalifikácia podľa § 172Trestného zákona.

V nadväznosti na prezentovanú interpretáciu dotknutej právnej úpravy najvyšší súdkonštatoval,   že   pokiaľ   sťažovateľ   v prípade   predchádzajúceho   odsúdenia   prechovávalpsychotropnú látku vo väčšom množstve, ako bolo zákonné maximum podľa § 89 ods. 12predchádzajúceho trestného kódexu, teda v množstve presahujúcom obvykle jednorazovúdávku   na   použitie,   bolo   jeho   konanie   kvalifikované   bez   ohľadu   na   to,   či   išloo prechovávanie   na   osobnospotrebný   účel   alebo   na   iný   účel   („dílerstvo“),   podľaprísnejšieho trestného režimu zakotveného v § 187 predchádzajúceho trestného kódexu,ktorému   tak,   ako   už   bolo   povedané,   korešponduje   v aktuálnom   Trestnom   zákonekvalifikácia podľa ustanovenia § 172 citovaného zákona. Najvyšší súd tak uzavrel, že znakuvedený v ustanovení § 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona – skoršie odsúdenie za „taký“čin ako okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby, bol v prípade sťažovateľaaplikovaný správne.

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa o nezákonnosti zaistenia usvedčujúcehodôkazu najvyšší súd odkazujúc na príslušnú judikatúru (R 47/2013) predovšetkým vyvrátilargumentáciu sťažovateľa, že v jeho prípade išlo o situáciu analogickú, akú predpokladásťažovateľom prezentovaný judikát najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 37/2011, keďže vo vecisťažovateľa išlo o pátranie po omamných a psychotropných látkach, ktoré nebolo spojenés konkrétnou   predbežnou   informáciou   polície   o ich   výskyte,   individualizovanou   v mierezodpovedajúcej   identifikácii   osoby   alebo   vozidla   už   vopred.   Najvyšší   súd   dôvodil,že vzhľadom   na   uvedené   bol   zvolený   správny   postup   podľa   §   21   ods.   1   a   2   zákonač. 171/1993 Zb. o Policajnom   zbore v znení neskorších predpisov, na ktorý nadväzovalpostup podľa § 92 Trestného poriadku (prevzatie veci zaistenej podľa osobitného zákonana účely trestného konania) a následne prehliadka vozidla podľa § 101 citovaného zákona,kde   predbežný   súhlas   prokurátora   ani   vydanie   príkazu   na   prehliadku   neboli   v zmysleustanovenia § 101 ods. 3 Trestného poriadku potrebné, keďže išlo o osobu pristihnutúpri trestnom   čine.   Argumentáciu   sťažovateľa   o spochybnení   postupu   polície   úradnýmnedoriešením priestupku, ktorý bol pôvodne dôvodom na zastavenie vozidla sťažovateľa,kvalifikoval najvyšší súd ako irelevantnú, keďže vykonávanie trestnoprocesných úkonovsmerujúcich k vyšetreniu obzvlášť závažného zločinu malo podľa vyjadrenia najvyššiehosúdu zásadne prednosť pred dokumentovaním priestupku a legitímnosť zastavenia vozidlabola dostatočne podložená svedeckými výpoveďami príslušníkov polície, ktorí ho vykonali.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd na podklade podrobne formulovanejinterpretácie relevantnej právnej úpravy sťažovateľovi jasne a dostatočne vysvetlil, že nímprezentovaná   argumentácia   obsiahnutá   v prvom   bode   podaného   dovolania   de   factopredstavuje výhrady k skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré nie je dovolací súd akomimoriadna   opravná   inštancia   oprávnený   prehodnocovať   a meniť,   ďalej   že   je   jehoargumentácia   o nesprávnosti   aplikácie   §   172   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákonaneopodstatnená, a napokon že zaistenie usvedčujúceho dôkazu v jeho trestnej veci bolovykonané v medziach limitov príslušných ustanovení Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   skonštatujúc   nedostatok   sťažovateľom   formulovaných   dovolacíchdôvodov dovolanie ako neprípustné odmietol. V prijatom uznesení najvyšší súd náležiteinterpretoval   dotknutú   právnu   úpravu   a vo   vzťahu   k nej   posúdil   relevantnosťargumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskovéargumenty   sťažovateľa   týkajúce   sa   jeho   tvrdení   o nesprávnom   právnom   posúdenískutkového stavu a o nezákonnosti vykonaného dôkazu. Na základe náležitého odôvodneniavylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestnéhoporiadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,náležitom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopierajej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočnýzáklad   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahya vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorejtento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutiaza dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   posúdil   ústavný   súd   námietky   sťažovateľa   ako   zjavneneopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015