SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 313/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, tohočasu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr.Pavlom Novotným, Advokátska kancelária, A. Sládkoviča 1801/4, Dolný Kubín, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo 16. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, toho časuv Ústave na výkon trestu odňatia slobody ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo 16. decembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduDolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 26/2012 z 19. júla 2013 v spojenís uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 111/2013 zo 17.decembra 2013 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenejvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držaniaa obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Druhostupňové rozhodnutie napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré najvyšší súdv zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol, pretože neboli zistenédôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namietal, že uznesenímnajvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie, došlo k porušeniu jehozákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže podľa názoru sťažovateľa sanajvyšší súd nevysporiadal so sťažovateľom uplatnenými dovolacími námietkami dostatočnea súčasne nezohľadnil iné rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa vecí analogickýchs vecou sťažovateľa.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti prezentoval obsah argumentačných námietokdovolania, na ktoré podľa názoru sťažovateľa neposkytol najvyšší súd náležitú odpoveď.Sťažovateľ uviedol, že podané dovolanie odôvodnil dovolacími dôvodmi podľaustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku.
Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tedanámietku nesprávneho právneho posúdenia skutku podporil sťažovateľ argumentáciouo nesprávnosti aplikácie objektívneho prístupu pri určovaní obvykle jednorazovej dávkydrogy, ktorý považoval sťažovateľ za odporujúci Trestnému zákonu, ako aj ustálenejjudikatúre dôvodiac, že «Pre rozhodnutie o naplnení znaku „obvykle jednorazová dávka“ je tak potrebné vychádzať z miery závislosti konkrétneho páchateľa a druhu drogy, nakoľko slovenská právna úprava skutočne neumožňuje stanoviť paušálne množstvo omamnej a psychotropnej látky ako obvykle jednorazovú dávku na použitie všeobecne, preto je potrebné v konkrétnom prípade stanoviť množstvo takejto dávky individuálne.». Sťažovateľje toho názoru, že v jeho prípade takýmto nesprávnym postupom bolo pre množstvopsychotropnej látky (uňho zaistenej) ustálených až 13 jednorazových dávok, ktorých početby bol podľa názoru sťažovateľa nepomerne nižší, ak by konajúce súdy zvolili správnypostup založený na spomínanom individuálnom prístupe.
V ďalšom bode bol označený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestnéhoporiadku, pod ktorý sťažovateľ subsumoval argumentáciu o nesprávnej aplikácii ustanovenia§ 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na skutkové okolnosti jeho prípadu. Sťažovateľcitujúc toto ustanovenie („odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľpotrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a už bol za taký čin odsúdený“) argumentoval,že „Nie je pravdou, že trestný čin, za ktorý som bol v minulosti odsúdený, by zodpovedal trestnému činu podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) TZ, pretože v minulosti som nebol odsúdený tzv. dílerstvo, pričom nie je ani podstatné, v akom množstve mi bola v tom čase omamná látka (pervitín) zaistená. Podstatné by bolo iba to, keby som bol odsúdený za poskytnutie drogy inej osobe, za čo som však odsúdený nebol.“.
Ako poslednú uplatnenú dovolaciu námietku prezentoval sťažovateľ tvrdenieo nezákonnosti získania usvedčujúceho dôkazu (injekčnej striekačky obsahujúcejpsychotropnú látku), ktoré odôvodnil „bezdôvodnosťou vykonania služobného zákroku, spojeného so zastavením vozidla (ktoré zasahujúci policajti vysvetlili spáchaním dopravného priestupku vodiča), keďže chýba dokumentácia o spôsobe riešenia priestupku“,od čoho odvíjal záver o nezákonnosti prehliadky vozidla, a teda i procesného zaisteniapredmetného dôkazu. Navyše, sťažovateľ namietal porušenie ustanovenia § 101 Trestnéhoporiadku, keď bola prehliadka vozidla vykonaná bez predbežného súhlasu a príkazuprokurátora, poukazujúc pritom na judikát najvyššieho súdu v inej, podľa neho analogickejveci (sp. zn. 2 Tdo 37/2011).
Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdpo prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovilporušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo 16. decembra 2014predmetné rozhodnutie zrušil, vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal tiežsťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ, tak ako to sám uviedol vo svojej sťažnosti, vidí porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruv neodôvodnenosti právnych záverov namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ako ajv porušení princípu právnej istoty, keď podľa vyjadrenia sťažovateľa konajúci súd„nezohľadnil iné rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré boli skutkovo a právne obdobné“.
Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu, aby posúdil, čivýkon právomoci najvyššieho súdu, a teda kvalita obsahu jeho rozhodnutia zodpovedápožiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodneniarozhodnutí všeobecných súdov.
Z obsahu sťažnosti a namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, žesťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody v zmysleustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, a síce že rozhodnutie krajskéhosúdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a je tiežzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.
V podanom dovolaní sťažovateľ prezentoval argumentáciu v podstatných bodochtotožnú s tou, ktorú predostrel v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
Najvyšší súd namietaným uznesením o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol tak,že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože nezistil splnenieprezentovaných dôvodov dovolania podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestnéhoporiadku.
Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa o naplnení dovolaciehodôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorý videl sťažovateľv nesprávnosti aplikácie objektívneho prístupu (kritéria konzumného priemeru)pri ustaľovaní obvykle jednorazovej dávky, a zdôraznil, že spôsob ustálenia množstvadrogy konajúcimi súdmi v trestnej veci sťažovateľa predstavuje dôkazné úvahy, ktorédovolací súd nemôže skúmať, keďže ako mimoriadna opravná inštancia nemôže skúmaťa korigovať správnosť a úplnosť skutkových zistení. Na základe uvedeného najvyšší súdkonštatoval, že zvolená právna kvalifikácia [§ 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona]po zohľadnení ustanovenia § 135 ods. 2 Trestného zákona korešponduje ustálenémuskutkovému zisteniu (13 obvykle jednorazových dávok ), a je teda správna.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že najvyšší súd napriek uvedenému nad rámecmantinelov svojej prieskumnej právomoci prezentoval svoje stanovisko k otázke výkladupojmu obvykle jednorazovej dávky, teda k otázke rýdzo skutkovej, kde sa priklonilk sťažovateľom kritizovanému objektívneho prístupu využívajúcemu kritérium konzumnéhopriemeru. Na tomto mieste vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa o porušení princípuprávnej istoty uznesením najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že najvyšší súd ktorý nemápostavanie „skutkového“ súdu, prezentoval svoje úvahy (podľa vyjadrenia sťažovateľaodlišné od judikátov v analogických veciach) nad rámec svojej prieskumnej právomoci,a teda nemohol reálne do princípu právnej istoty v rámci dovolacieho konania vo vecisťažovateľa nijako zasiahnuť.
V ďalšom bode odôvodnenia svojho rozhodnutia sa najvyšší súd vysporiadals argumentáciou, ktorú sťažovateľ subsumoval pod rovnaký dovolací dôvod ako v prípadeprvej námietky. Najvyšší súd na tomto mieste konštatoval, že znak kvalifikovanej skutkovejpodstaty uvedený v ustanovení § 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona bol v prípadesťažovateľa aplikovaný správne. Podľa názoru sťažovateľa prezentovaného v podanomdovolaní trestný čin, pre ktorý bol v minulosti odsúdený, keďže nešlo o „tzv. dílerstvo“nekorešpondoval trestnému činu, pre ktorý bol odsúdený v posudzovanej trestnej veci,a teda podmienky pre aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty [§ 172 ods. 2 písm. a)Trestného zákona] neboli v jeho prípade splnené.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, že zákon č. 140/1961 Zb.Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „predchádzajúci trestný kódex“),ktorý bol aplikovaný v prípade sťažovateľovho predchádzajúceho odsúdenia, rozlišoval dvadruhy drogových deliktov, a to miernejší delikt (§ 186 predchádzajúceho trestného kódexu)spočívajúci v prechovávaní omamnej alebo psychotropnej látky pre vlastnú potrebu, najviacvšak v legálne definovanom množstve, kde podľa ustanovenia § 89 ods. 12predchádzajúceho trestného kódexu išlo o najviac obvykle jednorazovú dávku na použitie.Najvyšší súd uviedol, že tomuto miernejšiemu deliktu v aktuálnom Trestnom zákonezodpovedá prečin zakotvený § ustanovení § 171 ods. 1 a 2 Trestného zákona, kde jev zmysle § 135 citovaného zákona prechovávanie pre vlastnú potrebu limitovanétrojnásobkom obvykle jednorazovej dávky a pre vlastnú potrebu vo väčšom rozsahudesaťnásobkom obvykle jednorazovej dávky. Najvyšší súd ďalej interpretoval, že druhý,závažnejší z kategórie drogových deliktov bol v predchádzajúcom trestnom kódexezakotvený v ustanovení § 187 a spočíval v prechovávaní drogy v množstve definovanomustanovením § 89 ods. 12 (teda najviac obvykle jednorazová dávka na použitie) na iný účelako osobnú spotrebu, ďalej tiež v prechovávaní drogy v množstve prevyšujúcom uvedenúobvykle jednorazovú dávku, a to či už na osobnú spotrebu alebo na iný účel, a tiež v inejforme disponovania s touto drogou [vymenovanej v ustanoveniach § 187 ods. 1 písm. a), b)a c) predchádzajúceho trestného kódexu]. Najvyšší súd vysvetlil, že označenémuzávažnejšiemu deliktu v aktuálnom Trestnom zákone zodpovedá kvalifikácia podľa § 172Trestného zákona.
V nadväznosti na prezentovanú interpretáciu dotknutej právnej úpravy najvyšší súdkonštatoval, že pokiaľ sťažovateľ v prípade predchádzajúceho odsúdenia prechovávalpsychotropnú látku vo väčšom množstve, ako bolo zákonné maximum podľa § 89 ods. 12predchádzajúceho trestného kódexu, teda v množstve presahujúcom obvykle jednorazovúdávku na použitie, bolo jeho konanie kvalifikované bez ohľadu na to, či išloo prechovávanie na osobnospotrebný účel alebo na iný účel („dílerstvo“), podľaprísnejšieho trestného režimu zakotveného v § 187 predchádzajúceho trestného kódexu,ktorému tak, ako už bolo povedané, korešponduje v aktuálnom Trestnom zákonekvalifikácia podľa ustanovenia § 172 citovaného zákona. Najvyšší súd tak uzavrel, že znakuvedený v ustanovení § 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona – skoršie odsúdenie za „taký“čin ako okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby, bol v prípade sťažovateľaaplikovaný správne.
Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa o nezákonnosti zaistenia usvedčujúcehodôkazu najvyšší súd odkazujúc na príslušnú judikatúru (R 47/2013) predovšetkým vyvrátilargumentáciu sťažovateľa, že v jeho prípade išlo o situáciu analogickú, akú predpokladásťažovateľom prezentovaný judikát najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 37/2011, keďže vo vecisťažovateľa išlo o pátranie po omamných a psychotropných látkach, ktoré nebolo spojenés konkrétnou predbežnou informáciou polície o ich výskyte, individualizovanou v mierezodpovedajúcej identifikácii osoby alebo vozidla už vopred. Najvyšší súd dôvodil,že vzhľadom na uvedené bol zvolený správny postup podľa § 21 ods. 1 a 2 zákonač. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, na ktorý nadväzovalpostup podľa § 92 Trestného poriadku (prevzatie veci zaistenej podľa osobitného zákonana účely trestného konania) a následne prehliadka vozidla podľa § 101 citovaného zákona,kde predbežný súhlas prokurátora ani vydanie príkazu na prehliadku neboli v zmysleustanovenia § 101 ods. 3 Trestného poriadku potrebné, keďže išlo o osobu pristihnutúpri trestnom čine. Argumentáciu sťažovateľa o spochybnení postupu polície úradnýmnedoriešením priestupku, ktorý bol pôvodne dôvodom na zastavenie vozidla sťažovateľa,kvalifikoval najvyšší súd ako irelevantnú, keďže vykonávanie trestnoprocesných úkonovsmerujúcich k vyšetreniu obzvlášť závažného zločinu malo podľa vyjadrenia najvyššiehosúdu zásadne prednosť pred dokumentovaním priestupku a legitímnosť zastavenia vozidlabola dostatočne podložená svedeckými výpoveďami príslušníkov polície, ktorí ho vykonali.
Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd na podklade podrobne formulovanejinterpretácie relevantnej právnej úpravy sťažovateľovi jasne a dostatočne vysvetlil, že nímprezentovaná argumentácia obsiahnutá v prvom bode podaného dovolania de factopredstavuje výhrady k skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré nie je dovolací súd akomimoriadna opravná inštancia oprávnený prehodnocovať a meniť, ďalej že je jehoargumentácia o nesprávnosti aplikácie § 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákonaneopodstatnená, a napokon že zaistenie usvedčujúceho dôkazu v jeho trestnej veci bolovykonané v medziach limitov príslušných ustanovení Trestného poriadku.
Najvyšší súd skonštatujúc nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacíchdôvodov dovolanie ako neprípustné odmietol. V prijatom uznesení najvyšší súd náležiteinterpretoval dotknutú právnu úpravu a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosťargumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskovéargumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nesprávnom právnom posúdenískutkového stavu a o nezákonnosti vykonaného dôkazu. Na základe náležitého odôvodneniavylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestnéhoporiadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.
Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,náležitom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopierajej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočnýzáklad pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahya vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorejtento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutiaza dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietky sťažovateľa ako zjavneneopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015