znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 313/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   M.   R.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Petrom   Pirhoňom, Cyklistická 15,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 4 Tos 35/2013 zo 17. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. februára 2014,   resp.   poštou   5.   marca   2014   doručená   sťažnosť   M.   R.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv „na ochranu osobnej slobody“ podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 35/2013 zo 17. decembra 2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“),   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 161/2013 zo 4. decembra 2013 (ďalej „aj uznesenie okresného súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol uznesením   okresného   súdu sp. zn. 0 Tp/83/2013 zo 4. júna 2013 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm.   a)   a   písm.   c)   Trestného   poriadku   na   základe   uznesenia   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality Bardejov sp.   zn. ČVS: ORP-26/OVK-BJ-2013 z 1.   júla 2013, ktorým   bolo proti   nemu vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi „podľa § 20 k 172 ods. 1 písm. b), c), d) Trestného zákona“.

Dňa   5.   novembra   2013   sťažovateľ   požiadal   opätovne   o   prepustenie   z   väzby na slobodu   a   jeho   žiadosť   bola   21.   novembra   2013   predložená   okresnému   súdu,   ktorý uznesením sp. zn. 2 T 161/2013 zo 4. decembra 2013 rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 35/2013 zo 17. decembra 2013 tak, že jeho sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného poukazuje na to, že «dôvody... vzatia do väzby spočívali v dôvodnej obave, že ujdem alebo sa budem skrývať, aby som sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu (5 71 odsek 1 písm. a) Trestného poriadku) a v dôvodnej obave, že budem   pokračovať   v   trestnej   činnosti   pokračovať   (§   71   odsek   1   písm.   c)   Trestného poriadku). Existencia väzobného dôvodu podľa § 71 odsek 1 písm. a) Trestného zákona, teda uvalenie útekovej väzby, má byť podľa súdu daná tým, že mi hrozí vysoký trest odňatia slobody. Existencia väzobného dôvodu podľa $ 71 odsek 1 písm. c) Trestného zákona, teda uvalenie preventívnej väzby, má byť daná tým, že som konzumentom drog, ktoré neužívam sám, ale aj s obvineným M. A. Táto skutočnosť má podľa názoru súdu odôvodňovať obavu, že v prípade môjho ponechania na slobode, by som mohol páchať ďalšiu trestnú činnosť obdobného charakteru. Len na základe týchto skutočnosti sudca pre prípravné konanie rozhodol   o   mojom   vzatí   do   väzby   z dôvodov   podľa   §   71   odsek   1   písm.   a)   a   písm.   c) Trestného poriadku. Dôvody útekovej a preventívnej väzby neboli počas ďalšieho konania voči mojej osobe rozšírené.

Krajský   súd...   Dôvody   útekovej   väzby   založil   predovšetkým   na   hrozbe   vysokého trestu, ktorý mi v prípade uznania viny hrozí a to v rozmedzí od desiatich do pätnástich rokov   (podľa   §   172   ods.   2   Trestného   zákona).   Existenciu   ďalších   dôvodov   oprel   len o konštatovanie,   že   pred   vzatím   do   väzby   som   sa   mal   zdržiavať   aj   v   mieste   trvalého bydliska, v mieste prechodného bydliska, ako aj v mieste podnikania ako aj tým, že som mal pracovne   cestovať.   Dôvody   preventívnej   väzby...   sú   dané   samotnou   povahou   stíhanej trestnej činnosti, keďže som mal prechovávať množstvo omamnej a psychotropnej látky niekoľkonásobne prevyšujúcej množstvo stanovené zákonodarcom pre osobnú potrebu (do 10 obvykle jednorazových dávok). Podľa súdu doposiaľ vykonané dokazovanie naznačuje, že som sa mal konania, ktoré je právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin dopustiť opakovanie. Z tohto dôvodu mal súd za to, že nemôže neprihliadnuť na povahu stíhanej trestnej činnosti spočívajúcu v prechovávaní tzv. tvrdých drog v rozsahu niekoľkonásobne prekračujúcom   osobnú   spotrebu,   ktorá   je   považovaná   za   vysoko   spoločensky   závažné protiprávne   konanie,   čo   zákonodarca   vyjadril   aj   vo   vysokej   trestnej   sadzbe,   ktorá páchateľom   v   prípade   uznania   viny   hrozí.   Krajský   súd...   tak   v   podstate   aj   dôvod preventívnej väzby založil výlučne na hrozbe vysokého trestu, ktorý mi hrozí v prípade uznania   viny.   Súd   nepreukázal   existenciu   žiadnej   inej   skutočnosti,   ktorá   by   mohla odôvodniť útekovú a preventívnu väzbu v mojom prípade.

Z ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyplýva, že musí v prvom rade, a to ešte predtým, než sudca skúma výšku trestu, ktorá obvinenému s prihliadnutím na právnu   kvalifikáciu   trestného   činu,   z   ktorého   je   obvinený,   hrozí,   existovať   dôvodná obava z úteku alebo skrývania sa obvineného za účelom vyhnutia sa trestnému stíhaniu alebo trestu. Súd teda musí mať v prvom rade na základe určitých skutočností preukázanú dôvodnú   obavu   z   úteku   alebo   skrývania   sa,   a   následne   túto   svoju   obavu   podporiť existenciou hrozby vysokého trestu. Táto prvotná podmienka je pritom conditio sine qua non, teda   musí   existovať   v   každom   prípade   útekovej   väzby.   Následne   zákonodarca demonštratívne vymenúva dôvody, ktoré môžu podporiť dôvodnosť tejto obavy z úteku alebo skrývania sa obvineného a medzi nimi aj hrozbu vysokého trestu.

Len samotná trestná sadzba za skutok, z ktorého som obvinený, bez prihliadnutia na moju osobu, nemôže byť dôvodom pre existenciu väzby. Súd v predmetnom uznesení odôvodnil   existenciu   väzobného   dôvodu   pre   útekovú   väzbu   výškou   hroziaceho   trestu a neuviedol žiadne relevantné skutočnosti odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom konkrétnom prípade. Nie sú preto naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto je napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom.

Súd   nepreukázal   existenciu   relevantných   skutočností,   ktoré   by   zakladali   dôvodnú obavu že ujdem alebo sa budem skrývať. Naopak, v písomnom odôvodnení sťažnosti som preukázal, že moje pomery svedčia o tom, že mojou snahou počas pobytu na slobode je plniť si všetky pracovné a rodinné, či partnerské povinnosti. Je mojím primárnym záujmom venovať sa plneniu týchto povinností a zároveň z tohto dôvodu mám záujem plniť si všetky povinnosti týkajúce sa trestného konania. Z trestného spisu vyplýva, že doposiaľ som pri vyšetrovaní trestného činu, z ktorého som obvinený, v plnej miere spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní. Nemožno preto hovoriť o žiadnom mojom konaní alebo správaní sa,   ktoré   by   odôvodňovalo   obavu   úteku   alebo   skrývania   sa.   Súd   žiadnym   spôsobom nepreukázal to, že by jeho dôvodná obava z môjho úteku, alebo skrývania sa mala základ v mojom doterajšom správaní sa po spáchaní trestného činu. Je zrejmé, že zo žiadneho môjho konania nemôže vyplývať dôvodná obava z úteku alebo skrývania sa.

S týmto mojim názorom sa plne stotožňuje aj judikatúra a doktrinálny výklad, teda splnenie   podmienky v   podobe   hrozby vysokého   trestu nemožno   bez   ďalšieho   považovať za skutočnosť,   ktorá   by   sama   o   sebe,   bez   existencie   iných   podmienok   a   okolností odôvodňovala útekovú väzbu. Doktrinálny výklad (Minárik, S. a kol.: Trestný poriadok - stručný   komentár.   Bratislava:   Iura   Edition,   2006,   s.   235)   túto   skutočnosť   formuluje jednoznačne: „Pri posudzovaní tejto skutočnosti možno vysoký trest považovať za dôvod väzby   len   za   predpokladu   zistenia   niektorej   ďalšej   konkrétnej   skutočnosti   týkajúcej   sa najmä   osoby   páchateľa   alebo   okolnosti   prípadu,   ktoré   v   súvislosti   s   predpokladanou citeľnou sankciou odôvodňujú obavu z úteku. Ak existuje iba tento dôvod väzby, obvineného možno ponechať na slobode alebo prepustiť na slobodu za podmienok uvedených v § 80 alebo   81   Trestného   poriadku,   t.j.   na   základe   záruky,   sľubu,   dohľadu,   alebo   peňažnej záruky.“ Tento názor je rozvedený a odôvodnený (Šámal, P. a kol.: Trestní rád, komentár - díl 1. Praha: C. H. Beck, 2005, s. 456) nasledovne: „Väzba obvineného, ktorému hrozí vysoký   trest,   je   odôvodnená   v   zmysle   §   67písm.   a)   (obdobne   k   § 7 1   ods.   1   písm.   a) Trestného poriadku) len za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti týkajúcej   sa   najmä   osoby   páchateľa   alebo   okolností   prípadu,   ktoré   v   súvislosti   s predpokladanou citeľnou sankciou odôvodňujú obavu z úteku (R 64/1992). V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, ž e   ani Ústavný súd Českej republiky neakceptuje názor, podľa ktorého hrozba vysokého trestu je tou konkrétnou skutočnosťou uvedenou v zákone, ktorá by zakladala obavu z konania podľa § 67 písm. a) (obdobne k § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku).   Tento   názor   totiž   odporuje   dikcii   zákona   i   zmyslu   predmetného   väzobného dôvodu, nakoľko hrozba vysokého trestu musí v prvom rade viesť - na základe konkrétnych skutočností -k dôvodnej obave, že obvinený utečie, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému   stíhaniu   alebo   trestu.   Inými   slovami,   samotná   hrozba   vysokého   trestu   nie   je konkrétnou skutočnosťou zakladajúcou obavu z konania podľa citovaného ustanovenia TrR. Pokiaľ   by   to   tak   skutočne bolo - čo   však   TrR   nepripúšťa   -   muselo   by -   dovedené ad absurdum - platiť, ž e   v akomkoľvek prípade hrozby vysokého trestu by u obvineného bola daná existencia útekového väzobného dôvodu, a to bez nutnosti ďalšieho podrobnejšieho skúmania (porovn. ÚS 8/2002-n)." Z uvedeného právneho názoru jasne vyplýva, že samotná hrozba vysokého trestu nie je dôvodom pre útekovú väzbu, ale je len predpokladom, na základe ktorého možno skúmať ďalšie správanie obvineného, ktoré by mohlo vyvolať obavu z úteku alebo skrývania sa. Len samotná trestná sadzba za skutok, z ktorého som obvinený, bez prihliadnutia na moju osobu, nemôže byť dôvodom pre existenciu väzby. Nakoľko však súd   v predmetnom   uznesení   odôvodnil   existenciu   väzobného   dôvodu   pre   útekovú   väzbu (a rovnako tak aj pre preventívnu väzbu) len výškou hroziaceho trestu a neuviedol žiadne skutočnosti odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom konkrétnom prípade (a rovnako   tak   ani   skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že   v   trestnej   činnosti   budem pokračovať), nie sú v mojom prípade naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto je napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom.

Dôvodmi existencie, trvania a opodstatnenosti preventívnej väzby sa Krajský súd... rovnako   náležité   nevysporiadal.   Dôvody   preventívnej   väzby   založil   opätovne   len na samotnej povahe stíhanej trestnej činnosti...

Uvedeným postupom Krajský súd... porušil moje základné právo vyplývajúce z čl. 17 odsek 1, odsek 2 a odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Krajský súd... zároveň porušil moje právo garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy..., keď napadnuté   uznesenie,   ktorým   zamietol   moju   sťažnosť   proti   uzneseniu   Okresného   súdu Bardejov   o   zamietnutí   mojej   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   náležité neodôvodnil, a teda vydal nezákonné rozhodnutie a porušil moje právo na prístup k súdu. Súd sa totiž vôbec nevysporiadal s argumentmi o nedostatočnosti hrozby vysokého trestu ako rozhodujúcej skutočnosti, ktorá by mala odôvodniť moju tak útekovú ako aj preventívnu väzbu.   Súd   žiadnym   spôsobom   nevyvrátil   moju   argumentáciu.   Súd   sa   mojou   náležité odôvodnenou obranou vôbec nezaoberal, čím jednoznačne porušil moje právo na prístup k súdu ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy...».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 35/2013-861, Uznesením zo dňa 17. 12. 2013, porušil právo M. R. na ochranu osobnej slobody zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy... a jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... Uznesenie Krajského súdu... vydané dňa 17. 12. 2013, sp. zn. 4 Tos 35/2013-861, sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Prešove vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný zaplatiť M. R. primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- EUR... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   M.   R.   trovy   konania   pred   ústavným súdom...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   (v   danom   prípade   krajského   súdu   ako   väzobného   súdu rozhodujúceho v prípravnom trestnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 113/08, II. ÚS 465/2011 a II. ÚS 238/2012). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 582/2011), a tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   v prvom   rade   poznamenáva,   že   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktoré sťažovateľ   sťažnosťou   napadol,   je   rozhodnutím,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby, t. j. je výsledkom konania a rozhodnutia o väzbe [§ 72 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku]. V tomto prípade preto nešlo o rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste, resp. o trestnom obvinení.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre   opakovane   konštatoval   (napr.   II.   ÚS   151/09,   II.   ÚS   582/2011),   že   ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy vecne nevzťahuje.

Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu o väzbe a namietaným porušením označených článkov ústavy, je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv a slobôd postupom a napadnutým uznesením krajského   súdu   preto,   že „odôvodnil   existenciu   väzobného   dôvodu   pre   útekovú   väzbu (a rovnako tak aj pre preventívnu väzbu) len výškou hroziaceho trestu a neuviedol žiadne skutočnosti odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom konkrétnom prípade (a rovnako   tak   ani   skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že   v   trestnej   činnosti   budem pokračovať), nie sú v mojom prípade naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto je napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom...“, a tiež že krajský súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil.

Vychádzajúc zo svojej stabilnej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môže byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   súdom   vyššej   inštancie rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V zásade preto   neposudzuje   správnosť   procesného   postupu   či   skutkových   a   právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07). Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127 ústavy patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecne záväzných právnych   predpisov   orgánmi   verejnej   moci   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05). Z uvedeného okrem iných dôsledkov vyplýva, že v prípade konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom (napr. III. ÚS 68/08).

Ústavný   súd   preskúmal   námietky   sťažovateľa   a dôvody   rozhodnutia   uvedené v napadnutom uznesení krajského súdu a zistil, že nie sú dôvodné. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby   a neprijal ponuku peňažnej záruky ako náhradu   väzby   v   ústavne   akceptovateľnej   miere   (svoje   právne   a   skutkové   závery prezentoval na strane 3 až strane 6 svojho rozhodnutia), keď vychádzal najmä z relevantnej právnej úpravy (Trestného poriadku) a zameral sa aj na okolnosti majúce podstatný vplyv na rozhodovanie o dôvodnosti trvania väzby sťažovateľa, a to tak väzby útekovej, ako aj väzby preventívnej, a ústavný súd nezistil, že by právne závery krajského súdu o existencii zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku odporovali zásadám   právnej   a   formálnej   logiky   a boli   zjavne   jednostranné   a   arbitrárne,   ako   sa domnieva sťažovateľ, ak medzitým bolo tiež konštatované, že 13. novembra 2013 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bardejov na sťažovateľa obžalobu.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, preto jeho sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 354/2010 a III. ÚS 1/2011).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014