znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 313/2012-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   z 22.   augusta   2011 v konaní sp. zn. 14 Co 27/2011 a jeho postupom v tomto konaní a uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   z 30.   apríla   2012   v konaní   sp. zn. 6   Cdo   71/2012   a jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. P. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 22.   augusta   2011   v konaní   sp. zn. 14 Co 27/2011 a jeho postupom v tomto konaní a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. apríla 2012 v konaní sp. zn. 6 Cdo 71/2012 a jeho postupom v tomto konaní.

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy, ktorú tvorí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ústavný súd zistil, že sťažovateľ je účastníkom konania o ochranu osobnosti   vedeného   Okresným   súdom   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 6 C 36/2010. Okresný súd uznesením č. k. 6 C 36/2010-38 z 29. novembra 2010 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd (uznesením z 22. augusta 2011 v konaní sp. zn. 14 Co 27/2011) prvostupňové uznesenie potvrdil,   pretože   sťažovateľ „dostatočne   nepreukázal   splnenie   zákonných   predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov, teda také svoje pomery, ktoré by umožňovali priznať mu toto oslobodenie“. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ „neuniesol v tomto smere dôkaznú povinnosť, keď rozhodnutie úradu práce o jeho zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie,   rodné   listy   detí,   ani   kópie   technických   preukazov   motorových   vozidiel bez ďalšieho   nepreukazujú,   že   je   v takej   tiesnivej   a nepriaznivej   finančnej   a sociálnej situácii, ktorá by odôvodňovala záver, že zaplatením súdneho poplatku sa žalobu bude ohrozené uspokojovanie jeho základných životných potrieb“.

Potvrdzujúce   odvolacie   uznesenie   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   dovolaním, ktoré odôvodnil vadou odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ku   ktorej „malo   dôjsť   nesprávnosťou   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   a jeho nepreskúmateľnosťou, pretože sa v ňom neuvádza, ako si má zabezpečiť základné životné potreby“.

Najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie sťažovateľa uznesením z 30. apríla 2012 v konaní sp. zn. 6 Cdo 71/2012 odmietol, pretože z obsahu relevantných súdnych spisov zistil,   že „v   súvislosti   s rozhodovaním   o návrhu   žalobcu   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov nebola postupom odvolacieho ani prvostupňového súdu znemožnená žalobcovi realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva.

Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať ani samotné rozhodnutie odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   prvostupňového   súdu   o nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   žalobcovi   z dôvodu   nepreukázania   takých   pomerov, ktoré by umožňovali vyhovieť jeho žiadosti. Aj pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie od súdnych   poplatkov   treba   rozlišovať   medzi   povinnosťou   účastníka   tvrdiť   rozhodné skutočnosti (osobné, sociálne a majetkové pomery) a povinnosťou preukázať vierohodným spôsobom svoje pomery (dôkazné bremeno). Nestačí preto len tvrdiť pomery odôvodňujúce priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ale je dôležité ich aj preukázať. Neunesenie dôkazného bremena účastníkom, ktorý žiada o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, má za následok nepriaznivé rozhodnutie. Pokiaľ odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie nepreukázaním   takých   pomerov   žalobcu,   ktoré   by   umožňovali   priznať   mu   oslobodenie od súdnych   poplatkov   poukazujúc   na   to,   že   predložené   listinné   dôkazy   bez   ďalšieho na takýto záver nepostačujú, nemal dovolací súd dôvod mu v tomto smere niečo vyčítať. Odvolací súd vyžadovaním preukázania pomerov odôvodňujúcich priznanie oslobodenia od súdnych   poplatkov   postupoval   v súlade   s príslušnými   procesnými   ustanoveniami o dôkaznej povinnosti účastníka konania a neprekročil limity stanovené v ustanovení § 138 O. s. p.   Keďže   odvolací   súd   svoj   záver   o neunesení   dôkaznej   povinnosti   žalobcom   tiež stručne,   jasne   a presvedčivo   odôvodnil,   spĺňalo   jeho   rozhodnutie   aj   požiadavku preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že okresnému súdu predložil vyplnené tlačivo na účely oslobodenia od súdnych poplatkov „s tým, že predložil i doklad o tom, že je dlhodobo nezamestnaný a vedený na úrade práce, ako aj vyhlásenie o tom, že nevlastní nehnuteľnosti, hnuteľný majetok väčšej hodnoty, peniaze v bankách a pod.“. Podľa   názoru   sťažovateľa   z rozhodnutí   súdov   vo   veci   jeho   neoslobodenia   od   súdnych poplatkov „vyplýva, že ten, kto je nezamestnaný, nemá žiaden majetok, nemá žiaden príjem, nemá   žiadne   peniaze   má   obísť   všetky   správy   katastrov,   všetky   policajné   dopravné inšpektoráty,   obchodné   registre,   stredisko   cenných   papierov   a tých   požiadať   vydanie potvrdenia. Z čoho má zaplatiť poplatky tam uvedené nie je, pričom takéto poplatky môžu vyjsť do niekoľko tisíc Eur. Dobre súdy vedia, že takéto potvrdenia sa vydávajú za poplatky. Podľa   uvedených   rozhodnutí   osoba,   ktorá   nemá   žiaden   príjem   nemá   majetok   si   žije v uspokojivej finančnej a sociálnej situácii.“.

Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí a poukazuje na   skutočnosť,   že „ani   jeden   zo   súdov   nesporoval   skutočnosť,   že   navrhovateľ   je nezamestnaný   od   roku   2009,   nepoberá   žiaden   príjem,   nemá   majetok,   má   mal.   deti, ktoré nemajú žiaden príjem. Napriek tomu usúdil, že navrhovateľ nie je v takej tiesnivej situácii   a nepriaznivej   finančnej   a sociálnej   situácii,   ktorá   by   odôvodňovala   záver, že zaplatením súdneho poplatku za žalobu bude ohrozené uspokojenie základných životných potrieb.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v jeho veci takto nálezom rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa JUDr. P. P., bytom P., s adresou na doručovanie B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   č.   k. 14 Co 27/2011   a jeho   uznesením   z 22.8.2011   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. 6 Cdo 71/2012, zo dňa 30.4.2012 porušené bolo. Uznesenie NS SR pod sp. zn. 6 Cdo 71/2012 z 30.4.2012 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 27/2011 z 22.8.2011 zrušuje a vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi JUDr. P. P. primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur, ktoré je povinný NS SR vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľ   pre ústavný súd   záväzným (§   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde) spôsobom určil rozsah prieskumu tak, že mu má podliehať odvolacie rozhodnutie krajského súdu a jeho postup v odvolacom konaní a súčasne dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho postup v dovolacom konaní.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu vychádza z názoru, že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu   Českej   republiky;   zv.   29/uznesenie   č.   3   a   pod.) (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09, IV. ÚS 49/2010).

Ústavný súd preto v časti namietajúcej postup a uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval predloženú sťažnosť za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažnosti   v časti   namietajúcej   postup   a rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Zároveň   však   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľ   nesplnil   svoju   povinnosť vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože k sťažnosti nepripojil kópiu právoplatného rozhodnutia krajského súdu, ktoré touto sťažnosťou napáda.

Napriek   identifikovanej   vade   sťažnosti   ústavný   súd   z odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho zistil podstatné závery potvrdzujúceho uznesenia   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho,   a preto   vzhľadom   na   výrok   svojho uznesenia z predbežného prerokovania sťažnosti zohľadňujúc súčasne požiadavky procesnej ekonómie nevyzýval sťažovateľa na doplnenie uvedenej chýbajúcej náležitosti.

2.   Cez   prizmu   skúmania   esenciálnych   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy považuje ústavný súd za potrebné ďalej poukázať na § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde,   podľa   ktorého   sa   k   návrhu   na začatie   konania   musí   pripojiť   splnomocnenie na zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo komerčným   právnikom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   k sťažnosti   nepriložil   žiadne   splnomocnenie   na   zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom v konaní o jeho sťažnosti.

Na margo vyjadrenia sťažovateľa nachádzajúceho sa na strane 2 sťažnosti o tom, že je „osobou s ukončeným právnickým vzdelaním“, ústavný súd odkazuje na svoj právny názor   judikovaný   vo   veci   sp.   zn.   II.   ÚS   35/99,   podľa   ktorého „osoba,   ktorá   nie   je advokátom   podľa   zákona   o   advokácii   ani   komerčným   právnikom   podľa   zákona o komerčných právnikoch, nespĺňa podmienku ustanovenú § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov (v súčasnosti § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pozn.) ani vtedy, ak má právnické vzdelanie“.

Ústavný   súd   v prípadoch   zistenia   nedostatku   v právnom   zastúpení   sťažovateľa pristupuje k výzve na odstránenie tejto prekážky konania, v sťažovateľovom prípade však tento   procesný   postup   nezvolil   rešpektujúc kritérium   hospodárnosti   konania.   Vzhľadom na ďalej uvedené právne závery by totiž ani prípadné odstránenie prekážky nedostatočného právneho zastúpenia sťažovateľa nemohlo podľa názoru ústavného súdu   viesť k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

3.   Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   je zrejmé,   že okresný súd, krajský súd i najvyšší súd dospeli k záveru, že sťažovateľ ako žiadateľ o oslobodenie od súdnych poplatkov neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdení, na ktorých svoju žiadosť   založil.   Pritom   z dovolacieho   uznesenia   najvyššieho   súdu   možno   vyvodiť, že prílohami sťažovateľovej žiadosti bolo rozhodnutie príslušného správneho orgánu o jeho zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, rodné listy jeho detí a kópie technických preukazov motorových vozidiel. Túto skutočnosť sťažovateľ v sťažnosti nespochybnil.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Pri   vymedzenom   postavení   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   je potrebné   uzavrieť,   že   už   identifikované   dôkazy,   na   ktorých   sťažovateľ   založil   žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, nehodnotil krajský súd ani najvyšší súd arbitrárne, pretože rozhodnutie o zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, rodné listy   detí a kópie technických preukazov motorových vozidiel sú spôsobilé podať obraz iba o určitej do   úvahy   prichádzajúcej   časti   majetkovej   základne   účastníka   konania   žiadajúceho o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Navyše,   sťažovateľ   nepriložil   k svojej   sťažnosti   žiadne   dôkazy   o tvrdeniach, na ktorých založil svoj sťažnostný petit. Ústavnému súdu ani nenavrhol vykonanie dôkazov, ktoré   by podľa   jeho názoru   boli spôsobilé preukázať relevantné dôvody.   Argumentácia sťažovateľa sa tak dostáva do polohy iba tvrdenia stojaceho v rozpore so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd nemôže svoje prípadné uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie založiť iba na nepreukázaných tvrdeniach sťažovateľa, ale musí ho oprieť aj o relevantné dôkazy signalizujúce aspoň možnosť zistenia porušenia označených práv sťažovateľa pri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti.

V popísaných   okolnostiach   sa   tak   predložená   sťažnosť   na   prvý   pohľad a bez najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnená,   čo   je   podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 4/00).

4.   Predložená   sťažnosť   nespĺňa   predpísané   náležitosti   (body   1   a   2),   podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu však bolo zistenie jej zjavnej neopodstatnenosti (bod 3), preto sťažnosť odmietol ako celok. Vzhľadom na to už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutých uznesení, priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012