znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 313/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   a   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   16   Co/12/2011-122   z   27.   januára   2011   a   rozsudkom Okresného súdu Revúca č. k. 6 C/50/2010-92 zo 16. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 16 Co/12/2011-122 z 27. januára 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C/50/2010-92 zo 16. novembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“).

Predmetom konania vedeného pred okresným súdom bol návrh sťažovateľky, ktorým sa   voči   Slovenskej   republike   zastúpenej   Ministerstvom   pôdohospodárstva   Slovenskej republiky domáhala zaplatenia náhrady škody v sume 117 942,21 € s príslušenstvom z titulu zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonnými   rozhodnutiami   orgánov   štátnej správy   na   úseku   poľovníctva,   ako   aj   nesprávnym   úradným   postupom.   Okresný   súd rozsudkom č. k. 6 C/50/2010-92 zo 16. novembra 2010 návrh zamietol a krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom   č.   k.16   Co/12/2011-122 z 27.   januára 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.  

Sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti uviedla: „Za   arbitrárny,   resp.   nie   dostatočne   zdôvodnený   treba   považovať   rozsudok všeobecného   súdu   aj   vtedy,   keď   popri   jednoznačnom   právnom   závere   dospeje   bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru...

Hoci povinnosťou súdu nie je odpovedať na každé tvrdenie účastníka konania, mal by sa spravidla vyjadriť k právnej argumentácii, podporenej relevantným právnym zdrojom a odvrátiť tak akékoľvek úvahy o sudcovskej svojvôli. V opačnom prípade rozhodnutie súdu nemôže na účastníka konania pôsobiť presvedčivo.

Krajský súd v Banskej Bystrici sa v dostatočnej miere a ústavne akceptovateľným spôsobom nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní. Jeho rozhodnutie preto považuje sťažovateľ za arbitrárne.

Dôvody   arbitrárnosti   sťažovateľ   nevidí   vtom,   že   by   napadnuté   rozhodnutia okresného a krajského súdu neboli odôvodnené, ale v tom, že súdy svoje právne závery nezdôvodnili zo všetkých zákonných hľadísk, podstatou sporu sa v skutočnosti nezaoberali a ich právne závery nemožno na daný spor aplikovať...

Pokiaľ   všeobecné   súdy   zaujali   právny   názor,   že   charakter   majetkovej   ujmy   má zníženie všeobecnej hodnoty pohľadávky (bonity) spôsobenej znížením alebo až zmarením možnosti jej uspokojenia, je správne akceptovať aj názor, že charakter majetkovej ujmy má aj neexistencia pohľadávky na náhradu škody v dôsledku neexistencie subjektu nesúceho zodpovednosť za túto škodu.

Sťažovateľ mohol legitímne očakávať, že škoda, ktorá mu bola v rozhodnom období spôsobená   na   poľnohospodárskych   plodinách   spôsobená   úžitkovou   zverou,   mu   bude užívateľom   poľovného   revíru   v   plnej   výške   nahradená.   Pokiaľ   sa   tieto   jeho   legitímne očakávania nenaplnili výlučne z dôvodu na strane orgánov štátu, má voči nemu právo na náhradu vzniknutej ujmy...

K   základným   princípom   právneho   štátu   patrí   povinnosť   orgánov   verejnej   správy konať v súlade so zákonom, t. j. okrem iného tak, aby ich postupom nedochádzalo k vzniku majetkovej ujmy fyzickým a právnickým osobám. V prípade, že k nezákonnému konaniu zo strany orgánov štátu dôjde, nesie za konanie svojich orgánov zodpovednosť štát, ktorý je povinný škodu (spôsobenú takýmto nezákonným konaním) nahradiť.

Okresný súd v Revúcej aj Krajský súd v Banskej Bystrici svojím konaním znemožnili sťažovateľovi dosiahnuť náhradu škody, za ktorú nesie zodpovednosť Slovenská republika, a   ktorá   mu   vznikla   v   dôsledku   nemožnosti   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   mu úžitkovou zverou.“

Podľa názoru sťažovateľky z § 14 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   poľovníctve“)   vyplývala   povinnosť   štátu zabezpečiť v primeranom čase,   aby mal každý   uznaný poľovný revír   svojho užívateľa, a pokiaľ by orgány štátnej správy na úseku poľovníctva postupovali v súlade s uvedeným zákonom,   existoval   by   v   období   rokov   2005   až   2007   užívateľ   poľovných   pozemkov tvoriacich súčasť uznaného poľovného revíru D.. Potom by mal aj možnosť uplatniť si voči užívateľovi   poľovného   revíru   právo   na   náhradu   škody.   Medzi   škodou,   ktorá   jej   bola spôsobená v dôsledku nemožnosti uplatniť si nárok na náhradu škody spôsobenej úžitkovou zverou   a   nezákonným   konaním   štátnych   orgánov,   existuje   podľa   jej   názoru   príčinná súvislosť,   pretože   výlučne   zavinením   týchto   orgánov   neexistoval   v   rozhodnom   období užívateľ poľovných pozemkov tvoriacich poľovný revír D. V sťažnosti ďalej uviedla: „Orgánom štátnej správy na úseku poľovníctva však nič nebránilo zabezpečiť výkon práva poľovníctva v súlade s § 14 ods. 5 zákona č. 23/1962 Zb. tak, že výkonom práva poľovníctva   poveria   nejaký   subjekt   (vlastníka   alebo   vlastníkov   spoločného   poľovného revíru, prípadne poľovnícke združenie)...

Nakoľko Obvodnému lesnému úradu v Revúcej boli doručené na schválenie zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v jednotlivých existujúcich poľovných revíroch, ktorých poľovné pozemky boli začlenené do navrhovaného poľovného revíru D., mohol tieto zmluvy schváliť s tým, že k ich zániku by došlo ex lege podľa § 16 ods. 4 písm. b) zák. č. 23/1962 Zb. ak by bol poľovný revír D. právoplatne schválený...

Obvodný lesný úrad v R. ani jedným z vyššie uvedených spôsobov nepostupoval, ale vydal rozhodnutia o prerušení konaní o schválenie zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva v   jednotlivých   poľovných   revíroch,   ktorých   poľovné   pozemky   mali   byť   začlenené   do navrhovaného poľovného revíru.

Postup OLÚ R... nepovažuje sťažovateľ za zákonné, nakoľko ním... bolo orgánmi štátnej správy znemožnené vykonávať po dobu niekoľkých rokov na dotknutých pozemkoch právo poľovníctva...

Výlučným zavinením orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva došlo k vzniku situácie, že poľovnícke pozemky tvoriace územie navrhovaného poľovného revíru D. neboli riadne poľovne obhospodarované a existujúce uznané poľovné revíry, vytvorené z týchto pozemkov, nemali v rozhodnom období svojich užívateľov...

Bez ohľadu na to, či by bol uznaný nový poľovný revír, alebo by sa rozhodovalo o výkone práva poľovníctva v existujúcich poľovných revíroch, najneskôr do konca roku 2004 by   (v   prípade   zákonného   postupu   orgánov   štátnej   správy   na   úseku   poľovníctva)   boli poľovné pozemky riadne poľovne obhospodarované...

Škode,   ktorá   žalobcovi   preukázateľne   bola   spôsobená   v   rokoch   2005   -   2007 úžitkovou zverou a ktorej výška bola ustálená znaleckými posudkami, by za normálnych okolností zodpovedala pohľadávka na náhradu škody voči užívateľovi poľovného revíru... Vzhľadom k neexistencii subjektu zodpovedného za škody spôsobované žalobcovi na poľnohospodárskych   plodinách   si   žalobca   nevedel   uplatňovať   právo   na   náhradu   škody

-nedisponoval pohľadávkou na náhradu škody voči žiadnemu subjektu.

Žalobca   by   v   prípade   existencie   užívateľa   poľovného   revíru   D.,   resp.   v   prípade existencie   užívateľov   pôvodných   uznaných   poľovných   revírov,   reálne   mohol   očakávať majetkový prospech v podobe náhrady škody spôsobenej úžitkovou zverou, ktorú by mu bol povinný zaplatiť tento užívateľ (užívatelia).

Medzi   majetkovou   ujmou   v   podobe   ušlého   zisku   (náhrady   škody   spôsobenej úžitkovou zverou) a protiprávnym konaním orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva, ktoré   nezabezpečili   výkon   práva poľovníctva   na   poľovných   pozemkoch,   existuje   priama príčinná   súvislosť,   za   ktorú   nesie   podľa   zák.   č.58/1969   Zb.   a   zák.   č.   514/2003   Z.   z. zodpovednosť Slovenská republika.“

Vo   vzťahu   k   právnym   záverom   formulovaným   v   rozsudku   krajského   súdu sťažovateľka namietala nepravdivosť tvrdenia, že správne konanie o uznanie navrhovaného poľovného revíru D. nie je právoplatne skončené, ako aj nemožnosť použitia rozhodnutia Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   25   Cdo/593/2003   na   podporu   argumentácie uvedenej   v rozsudku,   keďže   svoj   prípad   považovala   za   odlišný   od   veci   riešenej   v označenom rozhodnutí. Rovnako záver všeobecných súdov, že samotný nesprávny úradný postup správnych orgánov nebol sám príčinou žiadnej škody, považovala za rozporný s princípmi   právneho   štátu,   ku   ktorým   má   patriť   aj zásada,   že   poškodený,   ktorému   bola spôsobená majetková ujma v dôsledku protiprávneho konania iného subjektu, má zásadne právo   na   náhradu.   Napokon   poukazujúc   na   §   14   ods.   1   zákona   o   poľovníctve, §   139   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   a   usmernenie   Ministerstva   pôdohospodárstva Slovenskej   republiky   č.   5342/2005-700   z   23.   augusta   2005   (ďalej   len   „usmernenie ministerstva“)   považovala za   nesprávny aj názor súdu,   že   v   prípade   ukončenia   zmlúv o   nájme výkonu   práva   poľovníctva   sa   vlastník   poľovných   pozemkov   stáva   užívateľom poľovného revíru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa článku 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza   Listina   základných   práv   a   slobôd   a   právo   podľa   článku   6   bod   1   Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/12/2011-122 zo dňa 27. 01.2011 a rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 6 C/50/2010-92 zo dňa 16. 11. 2010 porušené boli.

Základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu, k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/12/2011-122 zo dňa 27. 01. 2011 a rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 6 C/50/2010-92 zo dňa 16. 11. 2010 porušené boli.

Základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/12/2011-122 zo dňa 27. 01. 2011 a rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 6 C/50/2010-92 zo dňa 16. 11. 2010 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/12/2011-122 zo dňa 27. 01. 2011 rozsudok Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 6 C/50/2010-92 zo dňa 16. 11. 2010 sa rušia a vracajú na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa... v celkovej sume 314,18 €... na účet právneho zástupcu sťažovateľa... v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   rozsudkom okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v   prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   by   bolo   v   rozpore   s   princípom   subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí   do   právomoci   krajského   súdu.   V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označeného základného   práva   je   z   ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   preto   len   preskúmanie postupu   krajského   súdu   (obdobne   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05). Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   citovaným rozhodnutiam odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny niet zásadných   odlišností   a   prípadné   porušenie   týchto   práv   a   im   porovnateľného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   potrebné   posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z   19.   februára   1998).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež vo verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Ústavnosť   konania   pred   orgánom   verejnej   moci   (vrátane   súdov)   predpokladá, že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou   sťažovateľkiných   námietok   je   jej   nesúhlas   so   skutkovým   záverom krajského súdu (a rovnako aj okresného súdu), že správne konanie o uznanie navrhovaného poľovného revíru D. nebolo v čase vydania napadnutých rozsudkov právoplatne skončené, a právneho   záveru,   že   v   dôsledku   toho   žalobcovi   nevzniklo   právo   na   náhradu   škody   z nezákonných   rozhodnutí   orgánov   štátnej   správy   na   úseku   poľovníctva.   Sťažovateľka nesúhlasí ani s právnym názorom všeobecných súdov, že v jej veci absentuje bezprostredná priama príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom Obvodného lesného   úradu   v   Revúcej   (ďalej   len   „obvodný   lesný   úrad“)   a   škodou   spôsobenou   na poľnohospodárskych plodinách pestovaných sťažovateľkou úžitkovou zverou. Sťažovateľka napokon považuje za nesprávny aj názor, že v prípade skončenia platnosti zmluvy o nájme práva poľovníctva sa toto právo obnovuje vlastníkovi poľovného revíru, ten sa stáva jeho užívateľom, a tak je daná aj osoba zodpovedná za škodu v zmysle § 34 ods. 1 zákona o poľovníctve, u ktorej mala byť náhrada škody uplatnená.

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 16 Co/12/2011-122 z 27. januára 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/50/2010-92 zo 16. novembra 2010 ako vecne správny. Dokazovanie vykonané okresným súdom považoval krajský súd za dostatočné a vyvodené skutočnosti za správne vyhodnotené. Súčasne potvrdil   aj správnosť právneho posúdenia veci okresným súdom. Stotožňujúc sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu krajský súd v záverečnej časti svojho rozsudku uviedol:

„Aj podľa názoru odvolacieho súdu pod splnenie podmienky zrušenia alebo zmeny právoplatného   rozhodnutia   pre   nezákonnosť   nemožno   zaradiť   prípad,   ak   právoplatné rozhodnutie bolo zrušené, avšak po zrušení konanie pokračovalo z dôvodu vrátenia veci na nové konanie a nové rozhodnutie. Pokiaľ nebolo právoplatne skončené konanie nasledujúce po   zrušení   právoplatného   rozhodnutia   pre   nezákonnosť,   nemožno   ho   považovať   za nezákonné,   keďže   dosiaľ   nie   je   zrejmé,   aká   povinnosť   bola   poškodenému   v   konečnom dôsledku uložená a nie je teda ani možné vyvodiť vznik majetkovej ujmy na jeho strane. Odvolací   súd   sa   stotožňuje   i   so   záverom   okresného   súdu,   pokiaľ   ide   o   neexistenciu bezprostrednej priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, na ktorú poukazoval navrhovateľ. Správne okresný súd poukázal na to, že pre existenciu bezprostrednej   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   tvrdenou škodou je potrebné rozlišovať medzi skutočnosťami,   ktoré podľa práva nastať mali ale nenastali, a skutočnosťami, ktoré síce mohli nastať, avšak subjekty práva nemali právnu povinnosť ich privodiť. V prípade, že nenastali skutočnosti, ktoré nastať mali, ide o stav, ktorý je v rozpore s právom a právny poriadok na neho spravidla viaže právne dôsledky. Naopak,   skutočnosť,   že   niečo   podľa   práva   nastať   mohlo   ale   nemuselo,   je   právne bezvýznamné.

V danej veci existujú okolnosti, ktoré jednoznačne prerušujú príčinnú súvislosť a ktoré pôsobia ako samostatné príčiny vzniku ujmy a sú spôsobilé (boli) vyvolať rovnaký následok,   ktorý   nastal   pôsobením   príčiny   pôvodnej   (rozsudok   NS   ČR   sp.   zn. 25 Cdi 1457/2008).

Aj odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre priznanie náhrady škody   navrhovateľovi   zo   strany   odporcu   s   tým,   že   okresný   súd   uviedol   podrobne skutočnosti, ktoré ho viedli k tomuto rozhodnutiu a odvolací, súd, ktorý sa so záverom okresného súdu stotožnil, na ne v podrobnostiach poukazuje.

Odvolací súd na záver dodáva, že i v prípade pravdivosti tvrdení, podľa ktorých poľovné revíre, ktorých poľovné pozemky mali sčasti tvoriť navrhovaný poľovný revír D., nezanikli a naďalej existujú, potom nárok navrhovateľa nie je dôvodný aj preto, lebo právo poľovníctva vykonáva buď vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, alebo osoba, ktorej vlastník poľovného revíru právo poľovníctva prenajal (§ 14 ods. 1 až 3 zák. č. 23/1962 Zb.). Potom, ak poľovný revír ostal zachovaný a došlo iba ku skončeniu platnosti zmluvy   o   nájme   práva   poľovníctva,   obnovuje   sa   vlastníkovi   poľovného   revíru   právo poľovníctva (končí obmedzenie jeho vlastníckeho práva nájmom práva poľovníctva), ten ho opätovne realizuje a je tak užívateľom poľovného revíru. Je tak daná osoba, zodpovedná za škodu v zmysle § 34 ods. 1 zák. č. 23/1962 Zb., u ktorej mála byť žalobcom náhrada škody uplatnená za dodržania ustanovení § 35, § 36 zákona č. 23/1962 Zb.. Nie je preto ani dôvodná   námietka   navrhovateľa   o   neexistencii   užívateľa   poľovníckych   revírov,   a   ani námietka, že protiprávnym konaním orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva, ktoré nezabezpečili výkon práva poľovníctva, existuje priama príčinná súvislosť. Práve užívateľ poľovníckeho   pozemku   je   povinný   urobiť   primerané   opatrenia   na   zabránenie   škôd spôsobených zverou.

Z   uvedených   dôvodov   preto   nebolo   možné   považovať   odvolanie   navrhovateľa   za dôvodné a krajský súd rozsudok okresného súdu v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd nepovažuje názor sťažovateľky, že krajský súd nezdôvodnil svoj právny názor zo všetkých hľadísk, za opodstatnený, pretože z písomného odôvodnenia napadnutých rozsudkov vyplýva, že súdy sa zaoberali otázkou vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri   výkone   verejnej   moci,   a   to   ako   z   titulu   nezákonného   rozhodnutia,   tak   aj   z   titulu nesprávneho   úradného   postupu.   Sťažovateľka   síce   v   sťažnosti   tvrdí,   že   krajský   súd   sa v dostatočnej miere nevysporiadal s podstatným námietkami formulovanými v jej odvolaní proti   rozsudku   okresného   súdu,   konkrétne   však   neuviedla,   na   ktoré   svoje   argumenty odpoveď nedostala.

V nadväznosti   na §   219 ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavný   súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Žiada sa uviesť, že v sťažnosti uvedené námietky sťažovateľky majú spochybňovať predovšetkým niektoré skutkové závery, ku ktorým všeobecné súdy vo veci dospeli (napr. nadobudnutie právoplatnosti správneho rozhodnutia vo veci uznania poľovného revíru) ako aj právny výklad relevantných ustanovení zákona o poľovníctve a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci“) v sťažovateľkinom prípade.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkine   námietky   týkajúce   sa   nesprávnosti   niektorých skutkových zistení okresného súdu (s ktorým sa mal stotožniť aj krajský súd), ústavný súd dospel k záveru, že ani v prípade odstránenia uvedených pochybení z okolností prípadu nevyplýva, že by to mohlo v sťažovateľkinej veci viesť k inému rozhodnutiu. Aj v prípade preukázania nesprávnosti skutočnosti uvedenej v rozsudku okresného súdu, že ku škode na poľnohospodárskych   plodinách   malo dôjsť   na nepoľovných   pozemkoch,   ústavný   súd uvádza,   že   napadnuté   rozsudky   v   skutočnosti   odôvodňujú   svoje   závery   vychádzajúc z predpokladu, že ku škode došlo na poľovných pozemkoch. Ani námietka sťažovateľky, že konanie o uznanie navrhovaného poľovného revíru D. už bolo v čase vydania rozsudkov oboch všeobecných súdov právoplatne skončené, nie je podľa ústavného súdu spôsobilé zasiahnuť   do   výsledkov   sťažnosťou   napadnutého   súdneho   konania,   keďže   aj   sama sťažovateľka   uvádza,   že   nárok   na náhradu   škody   odvodzuje   predovšetkým   z   prieťahov v správnom konaní o uznanie navrhovaného spoločného poľovného revíru, ktoré sú však zákonom   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   výslovne považované za   nesprávny   úradný   postup   [§   3   ods.   1   písm.   d)   v   spojení   s §   9   zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci].

K tvrdeniu sťažovateľky, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu obvodného lesného   úradu   neexistoval   užívateľ   poľovného   revíru,   ústavný   súd   uvádza,   že   ide   len o právny   názor   sťažovateľky,   ktorý   síce   z   ustanovení   zákona   o   poľovníctve   a   zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci možno vyvodiť, avšak tento sa nemusí zhodovať s právnym názorom všeobecného súdu ako orgánu majúceho právomoc   aplikovať   a   vykladať   zákony   platné   v   Slovenskej   republike   v   predložených prípadoch. V okolnostiach posudzovanej veci však krajský súd dospel k inému právnemu výkladu   týchto   ustanovení,   podľa   ktorého   užívateľ   poľovného   revíru   (t.   j.   subjekt vykonávajúci právo poľovníctva) je vždy vlastník poľovného pozemku, ktorý o výkone práva poľovníctva rozhoduje (§ 14 ods. 1 zákona o poľovníctve), okrem prípadu, keď toto jeho právo je prenajaté poľovníckemu združeniu alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe. Inými   slovami,   v   prípade   uznania   poľovného   revíru   vždy   existuje   užívateľ   poľovných pozemkov, ktorý zodpovedá aj za škodu spôsobenú výkonom práva poľovníctva a zverou podľa § 34 a nasl. zákona o poľovníctve. Právny záver krajského súdu v tom smere, že v čase vzniku škody sťažovateľky existovali (zostali zachované) pôvodné poľovné revíre, ktoré mali zaniknúť až vznikom nového poľovného revíru D., a že práve vlastníkov týchto pôvodných poľovných revírov je potrebné považovať za ich užívateľov (ak nie je toto ich právo prenajaté), považuje ústavný súd za ústavne udržateľné. Obvodný lesný úrad ani jemu nadriadený   Krajský   lesný   úrad   v   Banskej   Bystrici   teda   svojím   nesprávnym   úradným postupom nespôsobili, že sťažovateľka nemohla vymáhať náhradu škody od tých, ktorým právo poľovníctva patrilo (t. j. užívateľov poľovného revíru).  

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov   jeho   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd ani nie je opravným súdom právnych názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietaný rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd sa vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré sú v značnej časti obdobné s tými, ktoré   uplatnila   aj   v   sťažnosti   na   ústavnom   súde.   Súdy   v   posudzovanej   veci   použili relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným spôsobom. Obsah namietaných rozsudkov všeobecných súdov preto nesignalizuje porušenie označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu k nim vedie ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti podanej sťažnosti.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   nesprávnym   úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa domáhať práv uvedených v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim súdom   za   rešpektované,   ak   tento   postupoval   v   súlade   s   ustanoveniami   zákona o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).

Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v   dôsledku   nezákonného rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Inými   slovami,   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (II. ÚS 467/08).

V   okolnostiach   prípadu   však   ústavný   súd   už   v   súvislosti   s   posudzovaním namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy ustálil,   že   v   sťažovateľkinom   prípade   boli   použité   relevantné   ustanovenia   zákona o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   ústavne   konformným spôsobom, a keďže tohto základného práva sa možno domáhať len v medziach uvedeného zákona, ústavný súd nezistil ani žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu a základným právom, porušenia ktorého sťažovateľka namietala.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu postup a rozhodnutie všeobecného súdu vychádzajúce   z   aplikácie   konkrétnej   právnej   úpravy   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, IV. ÚS 66/2011).

2.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   základných   práv vychádzala z toho, že charakter majetkovej ujmy má aj neexistencia pohľadávky na náhradu škody v dôsledku neexistencie subjektu nesúceho zodpovednosť za túto škodu.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   O   prípadnom   porušení   týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný   súd   konštatuje, že ak rozhodnutím   krajského   súdu   v   označenom   konaní nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 až čl. 48 ods. 1 ústavy, potom už neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, resp. v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu o nedostatku právomoci na jej prerokovanie. Preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011