znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 313/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 2 C/125/2006-118 z 8. januára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   J.   J. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010 doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   2   C/125/2006-118 z 8. januára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla 2010.  

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania o náhradu nemajetkovej ujmy vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C/125/2006, ktorý rozsudkom z 8. januára 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia v sume 137 760 Sk (v platnej mene 4 572,79 €). V odvolacom konaní Krajský sud v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 Co/41/2008 z 11.   novembra   2008   rozsudok   prvého   stupňa   vo   veci   samej   potvrdil,   ale   vo   výroku o trovách   konania   ho   zmenil   tak,   že   žalovanému   náhradu   trov   konania   nepriznal vychádzajúc zo zistenia, že žalovaný nevyčíslil trovy konania v lehote podľa § 151 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Na   základe   dovolania   žalovaného najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku o trovách konania a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil touto argumentáciou: „...dovolací súd ustálil, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. zakladajúcej prípustnosť a dôvodnosť dovolania, t.j. že odvolací súd svojím postupom odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti pred súdom konať /§ 237 písm. f) O.s.p./ je treba rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.... Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch   pracovných   dní   od   vyhlásenia   tohto   rozhodnutia.   Táto   lehota,   upravená   v Občianskom súdnom poriadku je nesporne lehotou procesnou s dôsledkami upravenými v § 57 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde, alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.“ Sťažovateľ uviedol, že „je právny záver, o ktorý súd prvého stupňa a Najvyšší súd SR opreli svoje rozhodnutia, nesprávny a neodôvodnený a tak z ústavného hľadiska majú za následok porušenie základných práv sťažovateľa... Podľa názoru sťažovateľa súd prvého stupňa   a   Najvyšší   súd   SR   vo   vyššie   uvedenom   konaní   svojim   postupom   a   rozsudkami porušili... právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   znení   protokolu   č.   11...   Súd   prvého   stupňa   a   Najvyšší   súd   SR vychádzali   vo   vyššie   uvedenom   konaní   z   nesprávneho   právneho   názoru,   že   došlo k porušeniu ústavných práv žalovaného, keď sa žalovanému odňala možnosť konať pred súdom, čím v rozpore s dikciou zákona a ustálenou súdnou praxou nezákonne rozhodli... Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nemá oporu v platnom právnom poriadku a je v rozpore s platnou judikatúrou Najvyššieho   súdu   SR,   a to   konkrétne   pre   rozpor   s Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR 5Sž 80/2008.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1.   Právo Ing.   J.   J.   na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1.   Ústavy Slovenskej republiky a základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11 postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp.   zn.   2C/125/2006 a Rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 08.01.2008, sp. zn. 2C/125/2006 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom na Najvyššom súdu SR pod sp. zn. 5Cdo 71/2009 a Rozsudkom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cdo71/2009 zo dňa 08. 04. 2010 bolo porušené.

2.   Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Cdo71/2009 zo dňa 08. 04. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ing. J. J. sa priznáva náhrada trov konania v sume 254,88 eur, ktorý je Najvyšší súd   SR   povinný   uhradiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   M.   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV. ÚS 135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv postupom a rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   2   C/125/2006-118   z 8.   januára   2008,   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ mohol využiť opravný prostriedok, ktorý pripúšťa § 201 OSP. Sťažovateľ toto svoje právo podaním odvolania zo 14. februára 2008 aj využil. Rozsudok prvostupňového súdu a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol odvolacím súdom preskúmaný a krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Co/41/2008 z 11. novembra 2008. Vzhľadom na opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť (obdobne III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09).

Aj   v časti   sťažnosti,   obsahom   ktorej   je   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 71/2009 z 8. apríla 2010, je vylúčená právomoc   ústavného   súdu.   V danom   prípade   totiž   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   nie   je konečné, súdne konanie sa naopak vrátilo do štádia odvolacieho konania pred krajským súdom,   ktorý   má   právomoc   vo   veci   rozhodovať.   Najvyšší   súd   len zrušil   rozhodnutie krajského súdu z dôvodu, že odvolací súd svojím postupom odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, čím zaťažil konanie vadou podľa § 237 písm. f) OSP. Vec nie je dosiaľ právoplatne skončená. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že aj v tejto časti bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že najvyšší súd síce stručne, ale zrozumiteľným spôsobom sformuloval svoj právny názor, ktorý nenesie znaky svojvôľe, ktoré   sťažovateľ   namieta.   Odôvodnenie   namietaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu konštatuje predovšetkým nesprávny postup odvolacieho súdu, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 286/08). Úlohou ústavného súdu tiež nie je ani   zjednocovanie   právnych   názorov   všeobecných   súdov   (I. ÚS 199/07,   II.   ÚS   273/08, IV. ÚS   331/09);   v   konkrétnych   prípadoch   posudzuje   ústavný   súd   len   ich   ústavnú akceptovateľnosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010