znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 313/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H., K., zastúpeného JUDr. J. Ch., B., pre namietané porušenie jeho základných práv a slobôd zaručených čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 22 C 207/04 z 29. januára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 126/2008 zo 16. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009 doručená sťažnosť Mgr. M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv a slobôd zaručených čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   22   C   207/04   z 29. januára   2008   a rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 126/2008 zo 16. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Okresný súd Košice II zamietol moju žalobu o nulitu krstu a zrušenie Členstva v cirkvi a porušil moje osobnostné občianske a základné ústavné práva a slobody, porušil moje právo na súdnu ochranu. Zamietnutím mojej žaloby súd prvého stupňa neprípustné podriadil právny poriadok Slovenskej republiky pod cirkevné (kanonické) právo.

Ústavnou sťažnosťou namietam nesprávnu a neprípustnú aplikáciu cirkevného práva súdmi prvého a druhého stupňa v konaní a rozhodovaní pred nimi. „Súdy v Slovenskej republike   pôsobia   na   základe   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   zákonov,   čiže   na   základe právneho poriadku Slovenskej republiky a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem   tohto   právneho   priadku   alebo   noriem,   ktorých   aplikáciu   tento   poriadok   zvlášť umožňuje.“ (Judikát 12/2001, III. ÚS 64/00, str. 4)

O   uvedenom   judikáte   Ústavného   súdu   SR   sudcovia   obidvoch   všeobecných   súdov vedeli, pretože je založený v súdnom spise a boli povinní ho rešpektovať v rozhodovaní vo veci.

„Cirkevné orgány nie sú orgánmi verejnej moci a vo svojich rozhodnutiach aplikujú aj   iné   normy,   okrem   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky.“   (Judikát   12/2001, III. ÚS 64/00 str. 4)

Základom mojej žaloby je skutok kresťanského krstu, ktorý mal za následok vznik členstva   v   kresťanskej   cirkvi,   ktoré   trvá. Kresťanským   krstom,   ktorý   je   kresťanským cirkevným   úkonom,   bolo   porušené   moje   základné   ústavné   právo byť   bez   náboženského vyznania, (čl. 24 ods. 1 Ústavy SR)

Kresťanským   krstom   bolo   porušené   moje osobnostné   občianske   právo   prejavu slobodnej   vôle, ktoré   bolo   porušené   tým,   že   ako   dieťa   som   nemohol   prejaviť   nesúhlas s kresťanským krstom, (čl. 19. ods. 1 Ústavy SR.)

V   konaní   pred   prvostupňovým   súdom   bola   porušená   nestrannosť   súdu   sudkyňou prvostupňového súdu jej vedením pojednávania a obsahom dokazovania o skutočnostiach nesúvisiacich s predmetom žaloby.

O   porušení   nestrannosti   súdu   svedčí dvojnásobné   zastavenie   konania   vo   veci s odôvodnením   nedostatku   právomoci   súdu. Aj   zamietnutie   žaloby   prvostupňový   súd odôvodnil tým, že predmet žaloby a jej riešenie náleží do pôsobnosti cirkvi. Zamietnutie žaloby   je   porušením   môjho   základného   ústavného   práva   (čl.   46   Ústavy   SR)   na   súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Sudkyňa   prvostupňového   súdu   porušila   svoju   ústavnú   povinnosť   (čl.   144   ods.   1 Ústavy SR) o viazanosti sudcu pri rozhodovaní rešpektovať Ústavu Slovenskej republiky a túto   ústavnú   povinnosť   porušila   aplikáciou   cirkevného   (kánonického)   práva na rozhodnutie tejto právnej veci...

Všeobecné súdy, Okresný súd Košice II rozsudkom o zamietnutí žaloby o Návrhu na nulitu krstu a zrušenie členstva v cirkvi a Krajský súd v Košiciach potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa odmietli moje základné ústavné právo na súdnu ochranu porušením čl. 46   ods.   1   a   2   Ústavy   SR. Nadradenie   cirkevného   (kanonického)   práva nad   právny poriadok Slovenskej republiky malo za následok neprípustnú ignoranciu mojich základných ústavných práv a slobôd sudkyňou súdu prvého stupňa.

Podľa článku 48 ods. 2 došlo k porušeniu základných práv a slobôd tým, že neboli vypočutí   štatutári žalovaných   cirkví,   ktoré   som   navrhoval,   nemohol   som   byť   prítomný na neverejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu a najmä preto, že konanie a dokazovanie na súde prvého stupňa sa v značnej miere odklonilo od predmetu a obsahu žaloby. Od začiatku konania na pojednávaniach boli vždy prítomní iba právni zástupcovia žalovaných cirkví, bez zástupcov cirkvi a cirkevní duchovní boli iba vypočutí ako svedkovia. Tak,   ako   v   konaní   na   súde   nemohli   plnohodnotne   nahradiť   právni   zástupcovia samotných   cirkevných   duchovných,   tak   duchovní   (kňazi)   nemohli   nahradiť   účasť na pojednávaní a výpovede štatutárov svojich cirkví...»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „vyslovil, že:

-   právoplatným   rozhodnutím   obidvoch   všeobecných   súdov   boli   porušené   moje základné práva a slobody,

-aby zrušil tieto rozhodnutia,

-vrátil vec na ďalšie konanie,

-zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd

-   a prikázal, aby ten, kto porušil práva a slobody podľa ods. 1 obnovil stav pred porušením.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľ namieta rozhodnutie okresného súdu,   ktorým   zamietol   jeho žalobu o „nulitu   krstu   a zrušenie   členstva   v cirkvi“.   Namietol   najmä   nedostatok   nestrannosti sudkyne   pri   vedení   pojednávania,   ako   aj   obsah   dokazovania   skutočností   nesúvisiacich s predmetom žaloby.

Ústavný súd sa najprv zaoberal časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu, kde sťažovateľ namieta rozsudok sp. zn. 22 C 207/04 z 29. januára 2008.

Z textu   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach na porušenie   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv rozsudkom sp. zn. 22 C 207/04 z 29. januára 2008, pretože ochrany jeho práv, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domáhať aj   podaním   odvolania   proti   nemu,   o ktorom   rozhodoval   krajský   súd   v konaní   sp.   zn. 4 Co 126/2008 dňa 16. apríla 2009.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti,   ktorá   smerovala   proti rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   22   C   207/04   z 29.   januára   2008,   odmietol   z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona o ústavnom súde preskúmal časť sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 126/2008 zo 16. apríla 2009.

Sťažovateľ krajskému súdu vyčítal najmä to, že potvrdením rozsudku prvého stupňa „... odmietli moje základné ústavné právo na súdnu ochranu porušením čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Nadradenie cirkevného (kanonického) práva nad právny poriadok Slovenskej republiky   malo   za   následok neprípustnú   ignoranciu mojich   základných   ústavných   práv a slobôd   sudkyňou   súdu   prvého   stupňa“,   neboli   vypočutí   štatutárni   zástupcovia   cirkví, ktorých sťažovateľ navrhoval vypočuť, a nemohol byť prítomný na neverejnom zasadnutí odvolacieho   senátu,   a najmä   to,   že   konanie   a dokazovanie   na   súde   prvého   stupňa sa v značnej miere odklonilo od predmetu a obsahu žaloby.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach   a základných   slobodách.   Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd poskytol právny výklad, ktorý nedostatky nevykazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

«Súd akt krstu posudzoval ako úkon, ktorý žalovaný v 2. rade vykonal na žalobcovi na   základe   slobodnej,   vážne,   určite   a   zrozumiteľne   prejavenej   vôle   rodičov   žalobcu (táto skutočnosť   vyplynula   z   výpovede   svedkyne   matky   žalobcu),   ktorí   boli   oprávnení prejaviť svoju vôľu a v tomto rozhodnutí zastupovať žalobcu. Na základe vykonaného krstu vznikol medzi žalobcom a žalovaným 2. rade vzťah. Krst bol vykonaný podľa vnútorných predpisov a zvyklostí žalovaného v 2. rade. Krst bol vykonaný platne a súd nemôže vysloviť jeho „nulitu“ resp. absolútnu neplatnosť, keď nebol v konaní preukázaný žiaden dôvod, prečo by mal byť neplatný (nedostatok náležitosti: subjektu, vôle, prejavu, pomeru vôle a prejavu, predmetu a obsahu)...

Odvolací súd vec prejednal na neverejnom zasadnutí v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania s tým, že rozhodnutie bolo verejne vyhlásené dňa 16. 4. 2009 o 9.15 hod., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach. Výveska bola oznámená 6. 4. 2009 a zvesená 16. 4. 2009.

Odvolací súd vec prejednal ako bolo vyššie uvedené na neverejnom zasadnutí a zistil, že prvostupňový súd vo veci správne rozhodol, správne vykonal dokazovanie, ktoré dôkazy hodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a došiel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd jednoznačne poukazuje na závery súdu prvého stupňa, ku ktorým je potrebné predovšetkým uviesť to, že zo strany odvolacieho súdu podľa upraveného žalobného návrhu, ktorý súd pripustil na pojednávaní dňa 29. 1. 2008 je určením neplatnosti krstu a zrušenie členstva v cirkvi. Súd prvého stupňa správne posúdil, že nie sú dané dôvody neplatnosti krstu a že zrušenie členstva v cirkvi je v kompetencii orgánov ako vnútorná záležitosť. Z   upraveného   žalobného   návrhu   je   zrejmé,   že   sa   žalobca   nedomáha   ochrany základného   práva   na   zmenu   náboženského   presvedčenia,   ako   to   vyplýva   z   článku   24 Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Zmena náboženského presvedčenia je totiž výlučne na vôli fyzickej osoby a nemôže byť nahradená kompetenciou súdu alebo cirkevného orgánu. Niet totiž právnej normy, ktorá by upravovala právny vzťah na vyriešenie právneho základu žaloby. Súd prvého stupňa v rozhodnutí okrem iného uviedol aj skutočnosť, že mohlo by dôjsť k zmene evidenčného stavu žalobcu ako člena pravoslávnej cirkvi, ak podá žiadosť o zrušenie   členstva   na   príslušnú   farnosť,   kde   farár   v   krste   knihy,   v   kolónke   Poznámky uvedie dátum, kedy k zrušeniu došlo a kedy sa členstvo zrušuje. Z týchto dôvodov bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o výrok o zamietnutí   žaloby,   ako   aj   o   náhrade   trov   konania   vo   vzťahu   žalobcu   k   žalovanému v 1. rade zamietnuť podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní právneho záveru výroku rozsudku sp. zn. 4 Co 126/2008 zo 16. apríla 2009 nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

To, že sa oba súdy nestotožnili s názorom sťažovateľa, neznamená, že by ich závery odporovali čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Iné vady konania, okrem vyhodnotenia skutku, sťažovateľ nenamieta.

Pokiaľ ide o námietku, že krajský súd konal na neverejnom zasadnutí senátu, takýto postup   mu   umožňuje   ustanovenie   §   214   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku, čo aj náležite zdôvodnil.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľ žiadal vysloviť aj porušenie svojich základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1,   2   a 4   a čl.   144   ods.   1   ústavy   bez   toho,   aby   svoje   námietky   bližšie   zdôvodnil. Bolo teda bez ďalšieho právneho významu tieto námietky preskúmavať bez spojenia s ich adekvátnym odôvodnením.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu nevykazuje nedostatky, ktoré by súviseli s porušením základných práv a slobôd sťažovateľa, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na všetky   skutočnosti   uvedené   v tomto   rozhodnutí   ústavný   súd   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009