znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 313/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť R., s. r. o., N., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 24 C 151/2002-256 z 11. septembra 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Cob 170/2006-302 zo 14. februára 2007 a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť R., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2007 doručená   sťažnosť   R.,   s.   r.   o.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl.   47   ods.   3 ústavy, práva na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 151/2002-256 z 11. septembra 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 170/2006-302 zo 14. februára 2007 v konaní o zaplatenie 1 202 852 Sk s prísl. z dôvodu náhrady škody.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že „podanie   tejto   ústavnej   sťažnosti sťažovateľom má svoj pôvod v obchodnoprávnom spore medzi sťažovateľom a obchodnou spoločnosťou E., spol. s r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“). Sťažovateľ a obchodná spoločnosť   uzavreli   zmluvu   o dielo,   v zmysle   ktorej   sťažovateľ   dodal   ako subdodávateľ obchodnej   spoločnosti   rozvádzače   RK-1   a RK-2,   ktoré   použila   obchodná   spoločnosť na výrobu rozvodne NN v objekte Obchodné centrum D. B. (...).

V noci z 19. na 20. júna 2000 vypukol v zmienenom objekte požiar hlavnej rozvodne NN. Vzhľadom na tú skutočnosť, že sťažovateľ odmietol niesť zodpovednosť ako jediný subjekt za vznik požiaru z ďalej uvádzaných dôvodov, obchodná spoločnosť podala dňa 21. 6.   2002   žalobu   na   Okresný   súd   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   proti sťažovateľovi.   Touto   žalobou   sa   domáhala   toho,   aby   okresný   súd   zaviazal   sťažovateľa na zaplatenie istiny 1 202 852 Sk a úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne. Okresný súd svojim   rozsudkom   sp.   zn.   24   C   151/2002   z 11.   9.   2006   vyhovel   návrhu   obchodnej spoločnosti v celom žalovanom rozsahu.

Sťažovateľ preto odvolaní zo dňa 3. 11. 2006 napadol rozsudok okresného súdu na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd svojim rozsudkom sp. zn. 4 Cob 170/2006-302 zo 14. 2. 2007 potvrdil vo veci samej rozhodnutie okresného súdu“.

Sťažovateľ zastáva názor, že namietané rozsudky okresného súdu a krajského súdu porušujú jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zákaz   diskriminácie   podľa   čl.   14   dohovoru   a právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd ani krajský súd nevykonali ním navrhované dôkazy. Sťažovateľ žiadal, aby v konaní bol   ustanovený   znalec,   ktorý   by   zistil   príčiny   požiaru.   Namiesto   toho   sa   okresný   súd a krajský súd uspokojili so znaleckým posudkom predloženým žalobcom. Tým, že okresný súd a krajský súd neakceptovali návrh sťažovateľa na ustanovenie znalca, bola porušená zásada   rovnosti   zbraní. Podľa   názoru   sťažovateľa rozsudky   okresného   súdu   a krajského súdu majú nedostatočné odôvodnenie.

Sťažovateľ   si   uplatnil   primerané   finančné   zadosťučinenie   v celkovej   sume 2 759 269   Sk,   ktoré   pozostáva   z istiny   v   sume   1 202 852   Sk,   úroku   z omeškania v sume 951 695 Sk a trov konania v sume 304 714 Sk a ktoré sťažovateľ musel žalobcovi zaplatiť.   Ďalej   si sťažovateľ   uplatnil   aj primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 300 000   Sk   z dôvodu   nutnosti   prijatia   mimoriadnych   opatrení,   s ktorými   bol   spojený nadmerný stres, napätie a podnikateľské riziko.

Pokiaľ ide o porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, okresný súd a krajský súd tieto práva sťažovateľa porušili tým, že ho zaviazali na náhradu škody   spolu s úrokom z omeškania a sťažovateľ túto povinnosť podľa rozsudku splnil, čím nastalo zmenšenie jeho majetku.

Porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3 ústavy   a zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   dohovoru   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   nebol akceptovaný   jeho   návrh   na   vykonanie   dôkazu,   zatiaľ   čo   žalobcov   návrh   na   vykonanie dôkazov akceptovaný bol, čím došlo k zvýhodneniu žalobcu a diskriminácii sťažovateľa. Ďalej bola rovnosť v konaní porušená aj tým, že okresný súd a krajský súd presunuli celé bremeno zodpovednosti za škodu iba na sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl.   1 dodatkového   protokolu,   zrušil   rozsudok   okresného súdu   č.   k.   24   C 151/2002-256 z 11. septembra 2006 a rozsudok krajského súdu č. k. 4 Cob 170/2006-302 zo 14. februára 2007,   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie,   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 2 759 261 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 36 856 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 24 C 151/2002-256 z 11. septembra 2006 a rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 170/2006-302 zo 14. februára 2007 vyplýva, že v konaní bolo preukázané, že výrobca kompenzačného rozvádzača nedodržal príslušné predpisy   pri   výrobe   tohto   zariadenia,   opomenul   v rámci   kusovej   skúšky   vykonanie medzného   oteplenia   čiastočne   typovo   skúšaných   rozvádzačov,   čím   porušil   príslušné technické   normy   vzťahujúce   sa   na   výrobu   elektrických   zariadení.   Rovnaká   povinnosť uviesť na trh iba bezpečné výrobky sa vzťahuje aj na dovozcu výrobku, ktorým bol v danom prípade   sťažovateľ,   ktorý   dodaním   výrobku   nezodpovedajúcemu   príslušným   normám z hľadiska   technického   aj   bezpečnostného   porušil   všeobecne   záväzné   právne   predpisy. Výšku žalobcovi priznanej škody v súdnom konaní stanovil vo svojom znaleckom posudku Mgr. H., ktorý pri určovaní výšky škody vychádzal z fyzickej ohliadky samotného miesta požiaru realizovanej bezprostredne po vzniku požiaru v júni 2000 a z účtovných dokladov predložených žalobcom potvrdzujúcich ceny jednotlivých položiek. Rovnako aj svedkovia potvrdili   nevyhnutnosť   množstva   náterov   a ďalších   prác   vykonávaných   po požiari na odstránenie následkov, aj keď požiar vznikol v rozvodni, následky sa týkali aj ďalších súvisiacich   priestorov   znečistených   dymom   a   taktiež   káblov,   ktoré   boli   znehodnotené v podstatne väčšej dĺžke ako káble nachádzajúce sa v rozvodni. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že jednoznačnou príčinou vzniku požiaru bola nesprávna voľba prierezu a spôsob   inštalácie   vnútorných   vodičov   kompenzačných   rozvádzačov,   následkom   čoho došlo   pri   plnej   prevádzke   k prehriatiu   vodičov   a následnému   požiaru   v RK-1.   Vnútorné zapojenie rozvádzačov mal skontrolovať samotný výrobca. Výrobca porušil právne predpisy pri   výrobe   elektrického   zariadenia   zanedbaním   vykonania   skúšky   medzného   oteplenia, sťažovateľ   chybný   výrobok   ako   subdodávateľ   dodal   do rozvodne   NN OC   D.,   vinou prehriatia   vodičov   rozvádzača   RK-1   vznikol   požiar,   ktorý   spôsobil   škodu   uplatňovanú žalobcom.

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom okresného súdu č. k. 24 C 151/2002-256 z 11. septembra 2006 a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 170/2006-302 zo 14. februára 2007 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa, a to práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy, práva na rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy, práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a práva na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej súvislosti. Nie je zrejmé, aby okresný súd a krajský súd napadnutými rozsudkami porušili   uvedené   základné   práva   sťažovateľa.   Napadnutý   rozsudok   okresného   súdu a krajského súdu nemá zjavne neodôvodnený ani arbitrárny charakter.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 116/05) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho   charakteru.   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou   stabilizovanou judikatúrou   (napr. II.   ÚS 78/05)   zastáva názor,   že všeobecný   súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce   z čl. 46   až   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Ústavný   súd   zo   spisu okresného   súdu   sp.   zn.   24   C   151/2002   a   krajského   súdu sp. zn. 4 Cob 170/2006 nezistil porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní.

Ústavný súd zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov podľa ustanovenia § 132 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku je úlohou všeobecného súdu, ktorý ich hodnotí podľa svojej úvahy,   a to   každý   dôkaz   jednotlivo   a všetky   dôkazy   v ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom starostlivo   prihliada   na   všetko,   čo   vyšlo   za   konania   najavo,   vrátane   toho,   čo   uviedli účastníci.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   hodnotiť   dôkazy,   ale   zistiť,   či   všeobecné   súdy postupovali podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14   dohovoru,   teda   či   zabezpečili   spravodlivý   proces   pre   všetkých   účastníkov bez znakov diskriminácie alebo svojvôle a zaistili im aj rovnosť zbraní.

Všeobecný   súd   v danom   prípade   umožnil   účastníkom   prezentovať   svoje   názory na predmet   sporu   aj   za   účasti   znaleckého   dokazovania   zabezpečeného   účastníkmi. Skutočnosť,   že všeobecný súd nevyhodnotil dôkazy tak, ako si želal sťažovateľ, nie je dôvodom na porušenie jeho práva na rovnosť v súdnom konaní a nie je ani prejavom jeho diskriminácie v konaní pred všeobecným súdom.

Sťažovateľ   napáda   aj   neústavnosť   prvostupňového   rozsudku   okresného   súdu, o čom svedčí   aj   petit   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   viazaný   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde).

Proti tomuto rozsudku sťažovateľ mohol podať opravný prostriedok, čo aj vykonal. O opravnom   prostriedku   rozhodol   príslušný   odvolací   súd,   ktorý   využijúc   svoju právomoc preskúmať   na   základe   podaného   odvolania   prvostupňový   rozsudok   poskytol tak sťažovateľovi ochranu, ktorej sa domáhal.

Princíp subsidiarity obsiahnutý v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prorokovanie.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007