znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 313/06-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu senátu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Lajosa Mészárosa o sťažnosti G. F., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   G.   F. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   20   000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc slovenských   korún), ktoré jej je Okresný súd Košice   I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   G.   F. p r i z n á v a úhradu   trov   konania   2   894   Sk   (slovom dvetisícosemstodeväťdesiatštyri   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   Č.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 313/06-12 z 10. októbra 2006 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť   G.   F.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99.

Sťažovateľka uviedla, že sa ako žalobkyňa v 1. rade domáhala žalobou z 23. februára 1999 podanou okresnému súdu spolu s ďalšími ôsmimi žalobcami určenia vlastníctva vecí týkajúcich sa dedičstva. Okresný súd až po štyroch rokoch (4. novembra 2003) rozhodol vo veci medzitýmnym rozsudkom.

Odporcovia   podali   proti   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   Krajský   súd   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 17 Co 16/04-215 z 15. októbra 2004 rozhodol tak, že   medzitýmny   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie. Okresný súd bol od vrátenia spisu krajským súdom 16. novembra 2004 do 9. augusta 2005, keď vydal uznesenie o pripustení zmeny petitu žaloby, ktorú žalobcovia doručili okresnému súdu ešte 11. decembra 2002, vo veci nečinný.

Okresný súd následne vo veci opäť nekonal, preto právny zástupca sťažovateľky podal   26.   apríla   2006   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Predseda   okresného   súdu   sa v odpovedi č. Spr. 2347/06 zo 16. mája 2006 vyjadril, že sťažnosť považuje za dôvodnú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   je   sťažovateľka   presvedčená,   že   okresný   súd v označenom konaní svojím postupom porušuje jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy a   právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„1.   Základné   právo   G.   F.   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 C 176/1999 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 C 176/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   G.   F.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 40   000.-Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. G. F. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5. 786.- Sk, ktorú je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. Č., K. na jeho účet č...., vedený v S., a. s., pobočke K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila najmä pretrvávajúcim pocitom a stavom nepríjemnosti, nervozity, faktickej bezmocnosti, krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z neskončeného súdneho konania.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a predsedu okresného súdu aj na vyjadrenie k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania, a preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení spoločnom aj pre vec vedenú pod sp. zn. III. ÚS 313/06 uviedol:

„Sťažovateľky spolu s ďalšími žalobcami podali na tunajšom súde dňa 23. 2. 1999 žalobu o zaplatenie 457.800,- Sk.

Predmetom   konania   pred   Okresným   súdom   Košice   I je   žaloba   o vyplatenie zákonných podielov z vyplatených kúpnych cien, ktoré boli žalovaným vyplatené potom, čo zdedili v celosti nehnuteľnosti po neb. M. E., ktorý je ich právnym predchodcom. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní na strane žalobcov i žalovaných vystupuje viac subjektov, z ktorých v priebehu konania niektorí zomreli a bolo potrebné zisťovať okruh ich dedičov a tiež z dôvodu, že pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné zabezpečiť množstvo listinných dokladov, považujem predmetné konanie po vecnej stránke za zložitejšie. Po   právnej   stránke   je   táto   vec   štandardnou,   o ktorej   rozhodujú   súdy v občianskoprávnom konaní.

Súd dňa 4. 11. 2003 vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom (20 C 176/99-203), tento však Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Od 24. 11. 2004 súd vo veci plynule nekonal. Vybavujúca sudkyňa, JUDr. P., od 31. 12. 2004 prerušila výkon funkcie sudcu.

Dňa   7.   4.   2005   vec   bola   pridelená   na   vybavenie   JUDr.   I.,   ktorý   vykonával   na Okresnom súde Košice I funkciu sudcu iba do 30. 11. 2005.

Dňa 26. 1. 2005 bola vec pridelená sudcovi JUDr. K., následne 2. 12. 2005 sudkyni JUDr. L. a následne 19. 12. 2005 sudcovi JUDr. V.

Toto   obdobie   možno   vo   vzťahu   k účastníkom   považovať   za   zbytočné   prieťahy v konaní.

Od 19. 12. 2005 súd vo veci pravidelne koná. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 9. 6. 2006, 10. 11. 2006, 5. 2. 2007, 5. 3. 2007 “

Predseda okresného súdu súhlasil s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 176/99 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Konanie sa začalo na okresnom súde 23. februára 1999 doručením návrhu, ktorý podali   ôsmi   navrhovatelia   proti   štyrom   odporcom   a   žiadali,   aby   okresný   súd   uložil odporcom zložiť do depozitu notára peňažnú čiastku, ktorá zodpovedá výške ich dedičských podielov   z kúpnej   ceny   za   odpredané   nehnuteľnosti.   V roku   1999   sa   uskutočnili   dve pojednávania   (6. júla   1999   a 7.   decembra   1999).   Navrhovatelia   podaním   doručeným 15. júna 1999 upravili žalobný petit a podaním doručeným 21. októbra 1999 navrhli, aby okresný súd uložil odporcom povinnosť predložiť kópie všetkých kúpnych zmlúv, ktorými odpredali nehnuteľnosti z dedičstva po M. E., ktoré prevzal z dedičstva po M. B., rod. E.

V roku   2000 okresný   súd   zabezpečoval kópie   kúpnych   zmlúv výzvou   komerčnej právničke   JUDr.   S.   (12.   januára   2000)   a dožiadaním   katastrálnych   odborov   príslušných okresných   úradov   (14.   marca   2000   a 30.   augusta   2000)   podľa   údajov   oznámených navrhovateľmi.   Listom   z 24.   mája 2000   (urgovaným   17.   júla   2000)   súd   vyzval   právnu zástupkyňu   navrhovateľov,   aby   špecifikovala   žalobný   návrh.   Navrhovatelia   podaním doručeným   19.   septembra 2000   navrhli rozšírenie   žaloby proti   ďalším   dvom   odporcom a upresnili žalobný návrh.

V roku   2001 sa   uskutočnili tri   pojednávania (2.   apríla 2001,   12.   novembra 2001 a 11. decembra 2001). Na pojednávaní 2. apríla 2001 okresný súd uložil právnej zástupkyni navrhovateľov upresniť žalobný nárok a na pojednávaní 12. novembra 2001 ju vyzval, aby upresnila   návrh   na   vydanie   medzitýmneho   rozsudku.   Okresný   súd   16.   novembra   2001 dožiadal katastrálne odbory príslušných okresných úradov o zaslanie kópií kúpnych zmlúv podľa podania navrhovateľov doručeného 14. mája 2001.

V roku   2002   sa   uskutočnili   dve   pojednávania   (14.   mája   2002   a 24.   júna   2002). Okresný súd výzvou právnej zástupkyni navrhovateľov z 20. februára 2002 a žiadosťou príslušnému   notárovi   z 15.   mája   2002   zisťoval   právnych   nástupcov   po   navrhovateľovi v 7. rade. Listom z 21. augusta 2002 okresný súd vyzval odporcov, aby predložili všetky kúpne zmluvy, ktorými odpredali nehnuteľnosti z dedičstva po M. E., resp. M. B., rod. E., a následne okresný súd listom z 10. októbra 2002 vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby   vyčíslila   náhradu   požadovanú   z kúpnych   zmlúv   pripojených   v spise.   Upresnenie žalobného návrhu bolo doručené 11. decembra 2002.

V roku   2003   sa   uskutočnili   tri   pojednávania   (24.   marca   2003,   27.   mája   2003 a 4. novembra 2003). Okresný súd listom z 24. januára 2003 vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov,   aby   špecifikovala   uplatnený   nárok   každého   navrhovateľa   a aby   každý navrhovateľ   zaplatil   súdny   poplatok   z výšky   uplatneného   podielu.   Na   pojednávaní 24. marca 2003 okresný súd opäť vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby upresnila žalobný petit a tiež, aby oznámila právnych nástupcov po navrhovateľovi v 2. rade. Na pojednávaní   4.   novembra   2003   okresný   súd   vyhlásil   medzitýmny   rozsudok,   ktorým rozhodol, že žalobný nárok je čo sa týka právneho základu opodstatnený v plnom rozsahu.

Okresný súd 13. januára 2004 predložil spis s odvolaním odporcov v 1. – 4. rade proti medzitýmnemu rozsudku na rozhodnutie krajskému súdu. Odvolací súd uznesením č. k. 17 Co 16/04-215 z 15. októbra 2004 zrušil medzitýmny rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu doručený 16. novembra 2004.

Od   vrátenia   veci   odvolacím   súdom   okresný   súd   uznesením   z 9.   augusta   2005 pripustil zmenu žaloby podľa návrhu z 3. decembra 2002. Na pojednávaní 9. júna 2006 okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľov   na   upresnenie   žalobného   petitu z 3. decembra 2002 a špecifikáciu pozemkov, ktoré boli odpredané a za ktoré navrhovatelia žiadajú náhradu.

Ďalšie   pojednávania   sa   uskutočnili   10.   novembra   2006, 5.   februára   2007 a 5. marca 2007.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (napr. II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   813/00, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania je určenie vlastníctva do dedičstva. Čo sa týka zložitosti veci, predseda okresného súdu poukázal na skutkovú zložitosť veci vyvolanú počtom účastníkov konania   tak   na   strane   navrhovateľov,   ako   aj   odporcov,   ako   aj   zmenami   v dôsledku procesného   nástupníctva   po   zomrelých   navrhovateľoch   a tiež   potrebou   zabezpečiť množstvo   listinných   dokladov   pre   rozhodnutie   v merite   veci.   Ústavný   súd   zistil z predloženého spisu rovnaké skutočnosti a na základe nich hodnotí konanie ako fakticky zložité.   Po   právnej   stránke   sa   konanie   nevyznačuje   osobitnou   zložitosťou   a vec   ako štandardnú označil aj predseda okresného súdu.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v konaní   sp.   zn.   20   C   176/99,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky konania.   Sťažovateľka   (spolu   s ostatnými   navrhovateľmi)   priebežne   upravovala a upresňovala,   resp.   rozširovala   žalobný   návrh   v závislosti   od   zistenia   ďalších   kúpnych zmlúv, ktorými odporcovia odpredali nehnuteľnosti pôvodne patriace do dedičstva po M. B. Keďže   zákon   (za   podmienok   v ňom   upravených)   pripúšťa   takýto   procesný   postup navrhovateľov, ústavný súd ho nepovažuje za okolnosť, ktorá spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní. Na druhej strane však skutočnosť, že navrhovatelia nevedeli predložiť všetky kúpne   zmluvy   a tieto   priebežne   dopĺňali,   resp.   označovali   odpredané   nehnuteľnosti, považuje ústavný súd za okolnosť, ktorá objektívne prispela k doterajšej dĺžke konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej dĺžku súdneho konania,   ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho   účastníkov   alebo   ich   nečinnosti,   nemožno považovať   za   dôvod   na   vyslovenie   prieťahov   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   41/00, II. ÚS 286/06).

3. V rámci posledného kritéria ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom   konaní   zistil,   že   okresný   súd   v zásade   postupoval   v konaní   plynulo   do vyhlásenia   medzitýmneho   rozsudku   4.   novembra   2003.   Za   jediné   výraznejšie   obdobie nečinnosti   v tejto   etape   ústavný   súd   považuje   obdobie   od   30.   augusta   2000   (žiadosť okresného súdu na predloženie kúpnych zmlúv Okresnému úradu Košice III) do 7. februára 2001 (nariadenie pojednávania).

Ďalšie obdobia nečinnosti ústavný súd zistil v postupe okresného súdu po vrátení veci   z odvolacieho súdu   (16.   novembra 2004),   ktorý   vytkol   okresnému   súdu   aj viaceré procesné pochybenia. Okresný súd až 9. augusta 2005 rozhodol o pripustení zmeny návrhu (nečinnosť takmer deväť mesiacov) a pojednávanie vo veci (na 9. jún 2006) nariadil až 2. mája 2006 (nečinnosť ďalších takmer deväť mesiacov). V tejto etape rýchlosť konania ovplyvnila viacnásobná zmena zákonného sudcu, čo však nie je okolnosť, ktorú ústavný súd pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní zohľadňuje.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, že okresný súd svojím postupom,   ktorý   nesmeroval   účinne   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky v posudzovanej   veci,   porušil   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   40 000   Sk s odôvodnením, že dlhodobé predlžovanie súdneho konania veľmi nepriaznivo vplýva na jej psychické   rozpoloženie   a podľa   jej   názoru   porušovanie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno   dostatočne   kompenzovať   len konštatovaním jeho porušenia a príkazom okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   zohľadnil doterajšiu   dĺžku   konania,   jeho   celkový   priebeh,   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným prieťahom, a ďalšie okolnosti prípadu a dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   J.   Č.   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   ich vyčíslil   sumou   5   788   Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún) spolu za dva úkony právnej pomoci vykonané v roku 2006 po 2 730 Sk podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   a po 164   Sk režijný paušál.

Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   zastupoval   v konaní pred   ústavným   súdom vo viacerých   samostatných   sťažnostiach   takmer   všetkých   žalobcov   ako   sťažovateľov (napr. I. ÚS 263/06, II. ÚS 286/06, III. ÚS 313/06, I. ÚS 270/06 ), čo v podstatnej miere znížilo   nároky   na   prípravu   zastupovania,   spísanie   sťažnosti,   ústavný   súd   znížil   takto vypočítanú odmenu za poskytovanie právnych služieb o jednu polovicu, t. j. na 2 894 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007