znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 313/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť O. B., V., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na riadny a spravodlivý proces a rovnosť pred súdnym orgánom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 123/05 z 30. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2005   doručená   sťažnosť   O.   B.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na riadny a spravodlivý proces a rovnosť pred súdnym orgánom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 123/05 z 30. júna 2005.

Sťažovateľ vystupoval ako žalovaný v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky vo výške 67 875 Sk s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej aj „okresný súd“)   pod   sp.   zn.   12   C   144/04.   Žaloba   v tejto   veci   bola   podaná   L.   M.,   B.   (ďalej   len „žalobkyňa“).

V sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   v   uvedenej   právnej   veci   okresný   súd   vydal 8. novembra 2004 pod sp. zn. 12 C 144/04 rozsudok na základe uznania nároku zo strany sťažovateľa ako žalovaného a zaviazal ho zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 67 875 Sk s príslušenstvom   a trovami   konania.   Podané   odvolanie   zo   strany   sťažovateľa   voči predmetnému   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   posúdil   krajský   súd   ako   neprípustné   vo svojom uznesení sp. zn. 10 Co 123/05 z 30. júna 2005.

Podľa   sťažovateľa   uvedeným   rozhodnutím   krajského   súdu   bolo   porušené   jeho ústavné právo na riadny a spravodlivý proces podľa čl. 46 ústavy, konkrétne bolo porušené jeho ústavné právo na riadny a spravodlivý proces a rovnosť pred súdnym orgánom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že pred oboma súdnymi orgánmi, v ktorých v tejto veci vystupoval ako žalovaná strana, nebola venovaná náležitá pozornosť riadnemu zisteniu skutkového stavu pred vynesením rozsudku, najmä nebola venovaná pozornosť jeho   podaniu,   argumentácii   a dôkazu,   ktorý   súdu   predložil   v oboch   stupňoch   súdneho konania. Podľa jeho názoru mu nebola daná možnosť, aby sa riadne vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa vyskytli v priebehu konania. Poukázal najmä na to, že uznanie jednej   z množiny   dôkazov   ešte   nepreukazuje   dôvodnosť   žalobného   návrhu   a vyslovenia právneho názoru súdmi spôsobom, akým sa to udialo v konaní v jeho veci.

Sťažovateľ argumentuje tým, že nebol poučený o následkoch spojených s úkonmi, ktoré pojednávajúci sudca počas prvostupňového konania a sudca odvolacieho súdu uviedli. Je toho názoru, že v dôsledku tejto skutočnosti boli porušené jeho označené základné práva a boli vydané rozhodnutia v zjavnom rozpore s tým, čo uviedol vo vyjadrení k žalobnému návrhu a v podanom odvolaní.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 144/04 z 8. novembra 2004 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Co 123/05 z 30. júna 2005, zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 144/04 z 8. novembra 2004, t. č. vedený ako sp. zn. PN-12 C 144/04 z 8. novembra 2004 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Co 123/05 z 30. júna 2005 a uložil krajskému súdu povinnosť nahradiť škodu v zatiaľ nevyčíslenej výške.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie   sťažovateľa,   že   krajský   súd   (ako   súd   odvolací) označeným rozhodnutím porušil   jeho základné právo na spravodlivý súdny proces, a to konkrétne právo rovnosti postavenia účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.Zásada   rovnosti   strán   v procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré   zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   v sebe   obsahuje zásadu   zaručujúcu   pre   každú   stranu   v procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Obsah   práva   rovnosti   ako   jedného   z určujúcich   ústavnoprávnych   princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania   (osobitne   sporového   konania),   ako   aj   iného   civilného   procesu   majú   rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov je žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníci majú v občianskom   súdnom   konaní rovnaké   postavenie.   Súd je povinný   zabezpečiť   im rovnaké   možnosti   na   uplatnenie   ich   práv.   Táto   zásada   sa   premieta   aj   v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania.

Zo spisovej dokumentácie k prejednávanej veci, ktorú si ústavný súd vyžiadal od Okresného súdu Trnava (kde bola delimitovaná súdna agenda zo zrušeného Okresného súdu Piešťany), je zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd nespochybnil, zrejmé,   že   sťažovateľ   v konaní   o zaplatenie   peňažnej   pohľadávky   na   pojednávaní 8. novembra 2004 za účasti žalobkyne výslovne prehlásil, že s návrhom žalobkyne v celom rozsahu súhlasí a uznáva jej nárok čo sa týka jeho dôvodu a výšky v celom rozsahu. Túto skutočnosť zároveň potvrdil svojím podpisom v zápisnici o pojednávaní 8. novembra 2004. V predmetnej zápisnici je uvedené, že okresný súd pred vyhlásením rozsudku prítomných účastníkov   poučil   podľa   §   120   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku.   S použitím ustanovenia   §   153a   Občianskeho   súdneho   poriadku   okresný   súd   rozhodol   vo   veci rozsudkom na základe uznania nároku.

V rozpore   so   svojím   výslovným   prejavom   uznania nároku   sťažovateľ   podal   voči predmetnému   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolanie,   ktoré   odôvodnil   tým,   že prvostupňový   súd nesprávne zistil   skutkový   stav,   keď   jeho vyjadrenie   z 18.   júna 2004 z hľadiska dôkazov nesprávne zhodnotil. Cieľom jeho odvolania bolo zrušiť rozsudok na základe započítania pohľadávok.

Odvolací krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 123/05 z 30. júna 2005 odvolanie sťažovateľa   odmietol   ako   neprípustné.   Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   a po preskúmaní konania, ktoré jeho vyhláseniu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého stupňa   postupoval   v súlade   s ustanovením   §   153a   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď rozhodol na základe uznania nároku zo strany sťažovateľa, a to na základe jeho prejavu, ktorý urobil na pojednávaní 8. novembra 2004 do zápisnice a tento aj vlastnoručne podpísal. Na   pojednávaní   boli   prítomní   obidvaja   účastníci,   žalobkyňa,   jej   právny   zástupca a sťažovateľ.   Odvolací   súd   zdôraznil,   že   sťažovateľ   bol   prítomný   na   pojednávaní,   mal možnosť trvať na protokolovaní jeho výpovede, preto neobstoja jeho námietky obsiahnuté v odvolaní. V zápisnici o pojednávaní z 8. novembra 2004 sťažovateľ podpísal uznávací prejav bez ďalších pripomienok. Odvolací súd konštatoval, že k uznaniu nároku došlo bez výhrad   a podmienok,   prejav   vôle   sťažovateľa   ako   žalovaného   bol   jasný,   došlo   k nemu v priebehu   konania,   bol   urobený   voči   súdu   na   pojednávaní,   a to   ústne   do   zápisnice a potvrdený jeho vlastnoručným podpisom. Išlo tak o záväzný procesný úkon, ktorý nie je možné vziať späť.

Podľa § 153a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ, alebo ak sa žalobca vzdá pred súdom   svojho   nároku,   súd   rozhodne   rozsudkom   na   základe   uznania   alebo   vzdania   sa nároku.

V súlade s aplikovateľnou judikatúrou Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky ak účastník počas konania uznal pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ podľa §   153a   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nemôže   už   toto   uznanie   neskôr   účinne odvolať (R 10/1999).

Podľa § 202 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné proti rozsudku   vydanému   na   základe   uznania   alebo   vzdania   sa   nároku   a proti   rozsudku   pre zmeškanie, okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie   takého   rozhodnutia   alebo   z dôvodu,   že   napadnutý   rozsudok   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Keďže podľa názoru krajského súdu boli v okolnostiach prípadu splnené podmienky pre vydanie rozsudku podľa § 153a Občianskeho súdneho poriadku a dospejúc k záveru, že napadnutý   rozsudok   vychádzal   zo   správneho   právneho   posúdenia   veci,   odvolanie sťažovateľa   krajský   súd   odmietol   podľa   §   218   ods.   1   písm.   c)   Občianskeho   súdneho poriadku.   Pokiaľ   ide   o rovnosť   procesných   prostriedkov,   ktoré   mali   obaja   účastníci v súdnom   konaní   na   ochranu   svojich   práv   a oprávnených   záujmov   k dispozícii,   možno konštatovať, že namietaným rozhodnutím krajský súd nepriznal žalobkyni viac práv, než mal   v   tomto   konaní   k   dispozícii   sťažovateľ,   ale   predovšetkým   mu   neodňal   (resp. neobmedzil) možnosť uplatnenia jeho procesných práv, ani ho nijakým iným spôsobom oproti   druhému   účastníkovi   konania   neznevýhodnil.   To   platí   aj   vo   vzťahu   k celému doterajšiemu priebehu konania.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. III. ÚS 100/01, I. ÚS 91/03).

V preskúmavanej   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   dospel   ústavný   súd   k záveru   o nedostatku   priamej   príčinnej   súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného práva sťažovateľa   upraveného   v čl.   47   ods.   3   ústavy   a vo   väzbe   na   to   aj   k záveru   o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Ak odvolací súd posúdil uznanie nároku sťažovateľa ako platný procesný úkon a po tom, ako pri preskúmavaní rozsudku súdu prvého stupňa nezistil žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie, odvolanie odmietol, nemožno v tejto skutočnosti vidieť porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ústavy. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu a rozhodnutia okresného súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal a taktiež nerozhodoval ani o ďalších návrhoch sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu (odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu, náhrada škody).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2005