SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 312/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc, Advokátska kancelária, Nezábudková 22,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj neidentifikovanéhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky postupom a rozsudkomOkresného súdu Bratislava II sp. zn. 7 C 150/2012 zo 16. januára 2013 a postupoma rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 527/2013 zo 16. decembra 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.
⬛⬛⬛⬛O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj neidentifikovanéhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom Okresného súduBratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 150/2012 zo 16. januára 2013 arozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 527/2013zo 16. decembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že žalobou podanou na okresnom súde sadomáhala určenia neplatnosti vkladu záložného práva vykonaného v prospech odporcuSprávou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. Okresný súd o žalobesťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 150/2012 zo 16. januára 2013 tak, že žalobusťažovateľky zamietol. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd mal v odôvodnenísvojho rozhodnutia konštatovať, že vklad do katastra nehnuteľností nie je právny úkonomv zmysle § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov,preto dospel k záveru, že účastníci sa nemôžu domáhať v občianskom súdnom konaníurčenia neplatnosti vkladu do katastra nehnuteľností. Okresný súd mal ďalej konštatovať ajto, že v danom prípade by sťažovateľke chýbal aj naliehavý právny záujem na určenieneplatnosti tohto vkladu. Z uvedených dôvodov mal okresný súd odmietnuť vykonať ajnavrhnuté dokazovanie sťažovateľkou, pretože podľa názoru okresného súdu nebolopotrebné na zistenie skutkového stavu pre účely rozhodnutia. Proti označenému rozsudkuokresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdupotvrdil.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súduboli porušené jej označené práva. Sťažovateľka okrem uvedenia stručného priebehu konaniaargumentuje tým, že krajský súd sa „nevysporiadal s rozpormi nachádzajúcimi sa v spise a riadne nezistil skutkový stav“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že „konanie odporcu (rozumejžalovaného, pozn.) predstavuje úmyselné zavádzanie skutočností voči sťažovateľovi, ako aj voči súdu. Na uvedené súd neprihliadal, dôsledkom čoho bolo zamietnutie odôvodneného návrhu sťažovateľa o určenie neplatnosti vkladu záložného práva. Sťažovateľ bol sústavne úmyselne uvádzaný vyjadreniami odporcu do omylu.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhla vydať vo veci tentonález:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 8Co/527/2013-63 zo dňa 16.12.2014, ktorým Krajský súd Bratislava potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II., sp. zn.: 7C/150/2012-35 porušené bolo.
2. Postupom Krajského súdu Bratislava, Okresného súdu Bratislava II. bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 8Co/527/2013-63 zo dňa 16.12.2014 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II., sp. zn.: 7C/150/2012-35 zo dňa 16.01.2013.
3. Postupom Krajského súdu Bratislava, Okresného súdu Bratislava II. boli porušené základné práva sťažovateľa, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 16.12.2014, sp. zn.: 8Co/527/2013-63 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 16.01.2013, sp. zn.: 7C/150/2012-35.
4. Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 16.12.2014, sp. zn.: 8Co/527/2013-63 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 16.01.2013, sp. zn.: 7C/150/2012-35 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II. na nové rozhodnutie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.
6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa: JUDr. Marián Ševčík, CSc., advokát, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnychaj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovaneuviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitostitýkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhomna začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha vpetite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojichpráv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnostineurčitý a neúplný. V tejto súvislosti dodáva, že k sťažnosti neboli okrem splnomocneniapripojené napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.
Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že v celom jejodôvodnení sa nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávnerelevantná námietka, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení niektoréhoz označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy, resp. práv podľa listiny okresnýma krajským súdom, ktorých ako porušovateľov sťažovateľka v petite svojej sťažnostioznačila. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzbymedzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm.a)] vyplýva, že sťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušeniaktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ichkonkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akýchdôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v spojenís nepredložením napadaných rozhodnutí súdov významné procesné dôsledky. Je základnoupovinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový stav, z ktorého vyvodzujesvoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkovýchokolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právneposúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súduo individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je tedavznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľky spočívajúcich v uvedenískutočností svedčiacich o porušení jej základných práv alebo slobôd rozhodnutím,opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétnehoorgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súduatď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky neobsahuje, pričom samotnýsubjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom pre záver,že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré bydovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Napokonnepredloženie napadnutých rozsudkov znemožňuje čo i len preskúmať správnosť skutkovýchtvrdení sťažovateľky.
Napokon sťažovateľka nekonkretizovala konkrétne základné právo podľa čl. 48ods. 2 ústavy. Predmetný článok ústavy totiž obsahuje viacero základných práv.
Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanúnáležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. K sťažnosti neboli v rozpores § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde pripojené sťažnosťou napadnuté rozhodnutia súdov.Sťažovateľka tiež nekonkretizovala základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmyslepožiadavky vyplývajúcej z § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobínedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnenínámietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísanýchnáležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnejpovinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale ajprijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoréna uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a sícerelevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúces návrhom na rozhodnutie vo veci samej, kópie napadnutých rozhodnutí všeobecnýchsúdov, ako aj konkretizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd ajso zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť odmietolpre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšíminávrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti (zrušenie označených rozhodnutívšeobecných súdov, návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznaniefinančného zadosťučinenia podľa úvahy ústavného súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015