znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 312/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenejadvokátom   JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc, Advokátska   kancelária, Nezábudková 22,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46   ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a čl.   36 ods.   1 Listiny základných   práva slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj neidentifikovanéhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky postupom a rozsudkomOkresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   7   C   150/2012   zo 16.   januára   2013   a postupoma rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 527/2013 zo 16. decembra 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.

⬛⬛⬛⬛

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj neidentifikovanéhozákladného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   a rozsudkom Okresného   súduBratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   7   C   150/2012   zo 16.   januára   2013   arozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 527/2013zo 16. decembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že žalobou podanou na okresnom súde sadomáhala   určenia   neplatnosti   vkladu   záložného   práva   vykonaného   v prospech   odporcuSprávou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. Okresný súd o žalobesťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 150/2012 zo 16. januára 2013 tak, že žalobusťažovateľky zamietol. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd mal v odôvodnenísvojho rozhodnutia konštatovať, že vklad do katastra nehnuteľností nie je právny úkonomv zmysle § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov,preto   dospel   k záveru,   že   účastníci   sa   nemôžu   domáhať   v občianskom   súdnom   konaníurčenia neplatnosti vkladu do katastra nehnuteľností. Okresný súd mal ďalej konštatovať ajto, že v danom prípade by sťažovateľke chýbal aj naliehavý právny záujem na určenieneplatnosti tohto vkladu. Z uvedených dôvodov mal okresný súd odmietnuť vykonať ajnavrhnuté   dokazovanie   sťažovateľkou,   pretože   podľa   názoru   okresného   súdu   nebolopotrebné na zistenie skutkového stavu pre účely rozhodnutia. Proti označenému rozsudkuokresného   súdu   podala   sťažovateľka   v zákonnej   lehote   odvolanie,   o ktorom   rozhodolkrajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdupotvrdil.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súduboli porušené jej označené práva. Sťažovateľka okrem uvedenia stručného priebehu konaniaargumentuje tým, že krajský súd sa „nevysporiadal s rozpormi nachádzajúcimi sa v spise a riadne nezistil skutkový stav“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že „konanie odporcu (rozumejžalovaného, pozn.) predstavuje úmyselné zavádzanie skutočností voči sťažovateľovi, ako aj voči súdu. Na uvedené súd neprihliadal, dôsledkom čoho bolo zamietnutie odôvodneného návrhu sťažovateľa o určenie neplatnosti vkladu záložného práva. Sťažovateľ bol sústavne úmyselne uvádzaný vyjadreniami odporcu do omylu.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhla vydať vo veci tentonález:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn.:   8Co/527/2013-63   zo   dňa   16.12.2014,   ktorým   Krajský   súd   Bratislava   potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II., sp. zn.: 7C/150/2012-35 porušené bolo.

2. Postupom   Krajského   súdu   Bratislava,   Okresného   súdu   Bratislava   II.   bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislava,   sp.   zn.:   8Co/527/2013-63   zo   dňa   16.12.2014 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II., sp. zn.: 7C/150/2012-35 zo dňa 16.01.2013.

3. Postupom Krajského súdu Bratislava, Okresného súdu Bratislava II. boli porušené základné práva sťažovateľa, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 16.12.2014, sp. zn.:   8Co/527/2013-63 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 16.01.2013, sp. zn.: 7C/150/2012-35.

4. Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 16.12.2014, sp. zn.: 8Co/527/2013-63 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 16.01.2013, sp. zn.: 7C/150/2012-35 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II. na nové rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa: JUDr. Marián Ševčík, CSc., advokát, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnychaj vecných náležitostí   návrhu na začatie   konania (čl. 127   ods. 1   ústavy, §   20 a   § 49a nasledujúcich zákona o   ústavnom súde). V tejto   súvislosti už ústavný súd opakovaneuviedol,   že   všeobecné   náležitosti   návrhu   musí   spĺňať   každý   návrh,   a to   tak   náležitostitýkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhomna začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha vpetite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojichpráv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnostineurčitý a neúplný. V tejto súvislosti dodáva, že k sťažnosti neboli okrem splnomocneniapripojené napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.

Závažným   obsahovým   nedostatkom   sťažnosti   je   skutočnosť,   že   v celom   jejodôvodnení sa nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávnerelevantná   námietka,   ktorá   by   mala   svedčať   v   prospech   záveru   o   porušení   niektoréhoz označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy, resp. práv podľa listiny okresnýma krajským   súdom,   ktorých   ako   porušovateľov   sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnostioznačila. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzbymedzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm.a)] vyplýva, že sťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušeniaktorých   sa   domáha,   nielen   označením   príslušných   článkov   ústavy,   ale   musí   ichkonkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akýchdôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa   ústavného   súdu   má   nedostatok   odôvodnenia   sťažnosti   v spojenís nepredložením napadaných rozhodnutí súdov významné procesné dôsledky. Je základnoupovinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový stav, z ktorého vyvodzujesvoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkovýchokolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a právneposúdenie   predloženého   sporu.   Nevyhnutnou   podmienkou   konania   ústavného   súduo individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je tedavznesenie   relevantných   námietok   zo   strany   sťažovateľky   spočívajúcich   v   uvedenískutočností   svedčiacich   o   porušení   jej   základných   práv   alebo   slobôd   rozhodnutím,opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétnehoorgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súduatď.).   Vznesenie   takýchto   námietok   podanie   sťažovateľky   neobsahuje,   pričom   samotnýsubjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom pre záver,že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré bydovolili   takýto   záver   aspoň   na   účely   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Napokonnepredloženie napadnutých rozsudkov znemožňuje čo i len preskúmať správnosť skutkovýchtvrdení sťažovateľky.

Napokon   sťažovateľka   nekonkretizovala   konkrétne   základné   právo   podľa   čl.   48ods. 2 ústavy. Predmetný článok ústavy totiž obsahuje viacero základných práv.

Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanúnáležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. K sťažnosti neboli v rozpores § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde pripojené sťažnosťou napadnuté rozhodnutia súdov.Sťažovateľka tiež nekonkretizovala základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmyslepožiadavky vyplývajúcej z § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobínedostatočne   a   neurčito,   vytvára   priestor   pre   dohady   a   dedukcie,   čo   sa   pri   uplatnenínámietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nedostatky   zákonom   predpísanýchnáležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnejpovinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskoršíchpredpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale ajprijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   náležitosti,   ktoréna uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a sícerelevantné   odôvodnenie   ako   východiskový   rámec   sťažnosti   obsahovo   korešpondujúces návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   kópie   napadnutých   rozhodnutí   všeobecnýchsúdov, ako aj konkretizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd ajso zreteľom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky   jej   sťažnosť   odmietolpre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšíminávrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti (zrušenie označených rozhodnutívšeobecných   súdov,   návrh   na   priznanie   náhrady   trov   konania,   návrh   na   priznaniefinančného zadosťučinenia podľa úvahy ústavného súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015