znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 312/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MCST,   a.   s.,   Vajnorská   136, Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   GHS   Legal,   s.   r.   o.,   Lazaretská   3/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Horňák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I č.   k.   17   C   40/2007-465 z 21. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MCST, a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MCST, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C/40/2007-465 z 21. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 17 C 40/2007   v procesnom   postavení   žalobkyne   domáha   proti   Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky určenia neplatnosti právneho úkonu (dohody o urovnaní práv a záväzkov)   a   náhrady   škody   v sume   11   245   435,82   €.   V uvedenom   konaní   bola napadnutým uznesením okresného súdu sťažovateľke uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 562 271,79 €. Keďže proti uvedenému uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok, sťažovateľka ho napadla včas podanou sťažnosťou na ústavnom súde pre porušenie už označených práv.

Sťažovateľka v úvode sťažnosti síce poukazuje na iné rozhodnutia ústavného súdu v konaniach o sťažnostiach namietajúcich postup všeobecných súdov pri aplikácii § 141a Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktoré   boli   odmietnuté   ako   zjavne neopodstatnené   alebo   ako   neprípustné,   napriek   uvedenému   však   považuje   rozhodnutie o zložení   preddavku   na   trovy   konania   za   spôsobilé   zasiahnuť   do   jej   procesných   práv povinnej   osoby,   najmä „keď   na   toto   rozhodnutie   automaticky   nadväzuje   rozhodnutie o zastavení konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania podľa § 141a ods. 1, in fine OSP, pretože v takom prípade súd nemá inú procesnú možnosť, než konanie zastaviť“. Zotrvávanie ústavného súdu na doterajšom postupe preto podľa názoru sťažovateľky vedie k zásadnému   porušeniu   princípu   procesnej   hospodárnosti,   a tento „postup   súdu   stráca racionálny   účel   jednak   tým,   že   odďaľuje   efektívnu,   účinnú   a   spravodlivú   ochranu základných práv a slobôd účastníkov konania a núti účastníkov konania ku zbytočnému navyšovaniu   počtu   ďalších   konaní   v   tej   istej   veci   po   sebe.   Takýto   postup   poškodzuje účastníkov konania z hľadiska finančného, časového a nie je daný žiaden racionálny dôvod na takýto postup. Okrem toho sa tým účastník konania dostáva do neistého postavenia, pretože by mal nechať najskôr súdne konanie zastaviť a vystaviť sa tak riziku zmarenia jeho práv (napr. z dôvodu premlčania nárokov pri opätovnom podaní žalobného návrhu), alebo straty výsledkov doterajšieho dokazovania v súdnom konaní a tým by v konečnom dôsledku z dôvodu procesnej istoty bol účastník nútený zvažovať zaplatenie preddavku bez ohľadu na porušenie jeho ústavných práv. Účastník konania totiž nemôže ani pri zásadnom porušení jeho ústavných práv prezumovať rozhodnutie Ústavného súdu a takpovediac sa spoľahnúť na to, že rozhodnutie o zastavení súdneho konania z dôvodu nezloženia zábezpeky bude zrušené.   V   zmienenej   úvahe   Ústavného   súdu   o   neprípustnosti   ústavnej   sťažností   proti rozhodnutiam vydaným na podklade § 141a OSP by bola ústavnoprávna ochrana práv účastníkov   konania   vylúčená,   čo   by   de   facto   znamenalo   rezignáciu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky v jeho základnom poslaní vyjadrenom v čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky.“.

V ďalšej časti sťažovateľka poukazuje na svoje dlhodobé podnikanie na slovenskom trhu a početné obchodné vzťahy s ústrednými štátnymi orgánmi, na základe čoho tvrdí, že v jej prípade nejde ani o neuvážený či šikanózny návrh na začatie konania. S prihliadnutím na   rozsiahlosť   už   vykonaného   dokazovania   považuje   aplikáciu   §   141a   OSP   okresným súdom   za   nesprávnu   a formalistickú   a   dodáva,   že   výklad „právneho   predpisu   nesmie obmedzovať resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Akákoľvek právna úprava nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľky garantovaného v Ústave Slovenskej republiky. Máme za to, že v takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielen neporušoval, ale naopak garantoval.“. Následne poukazuje na obsah nálezu ústavného súdu sp.   zn. I.   ÚS 112/2012, ktorým malo byť rozhodnutie všeobecného súdu o uloženom preddavku na trovy konania v neprimeranej výške podrobené kritike, a to pre absenciu skúmania proporcionality zásahu. Keďže odporca „požíva osobnú poplatkovú exempciu, tento procesný inštitút by nemal slúžiť štátu na zbavenie sa rizika sporového neúspechu tým, že súd zastaví konanie pre nezaplatenie preddavku. Máme za to, že   sa   tým   vytvára   zjavná   nerovnosť   v   sporovom   konaní   a   zo   strany   odporcu   došlo   k zneužitiu tohto inštitútu, a to aj s prihliadnutím na čas podania návrhu odporcu na zloženie zábezpeky.“. Sťažovateľka   pritom   nepovažuje   za   bezvýznamné,   kto   je   odporcom   a aké záujmy majú byť § 141a OSP chránené, na margo čoho uvádza, že ak „by súd mohol na návrh vecne oslobodenej strany (odporcu) legálne uložiť povinnosť zložiť preddavky na trovy konania sťažovateľovi bez existencie sledovaného legitímneho cieľa, dochádzalo by k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. O to viac by došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, ak súd spája nesplnenie takejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania...

V tejto súvislosti tak nastáva situácia, že sťažovateľ pod hrozbou zastavenia konania o dôvodnej žalobe by mal zložiť sumu veľkého rozsahu na účet štátu (ktorý je zároveň odporcom), ktorú nemá k dispozícii aj v dôsledku poškodzujúceho konania odporcu, ktoré sa preukázalo v súdnom konaní, a to za účelom zabezpečenia trov konania, ktoré nikdy nevzniknú, buď vôbec alebo ak sa odporca dá zastúpiť, tak ani vo štvrtine ich rozsahu. Máme za to, že v právnom štáte nemôže nastať takáto situácia, keď v sporovom konaní jedna   z   procesných   strán   zneužije   svoje   postavenie   ústredného   orgánu   štátnej   správy na vyvolanie majetkovej obštrukcie bez legitímneho cieľa a to zrejme ako reakciu na vývoj dokazovania v súdnom konaní...

Porušovateľ sa účelnosťou a odôvodnenosťou zložiť preddavok na trovy konania vôbec nezaoberal, pričom je zrejmé, že zloženie tak vysokej sumy nemôže v žiadnom prípade slúžiť racionálnemu cieľu. Vyššie uvedený súdny spor je takmer pred ukončením, väčšina úkonov   dokazovania   už   bola   vykonaná   a   viaceré   dôkazy   preukazujú   dôvodnosť   žaloby. Preto aj z tohto dôvodu nemôžu objektívne vzniknúť také trovy konania, ktoré by museli byť kryté tak vysokou sumou preddavku.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka požaduje vydanie nasledovného rozhodnutia: „1. Základné právo sťažovateľa MSCT, a. s.... na súdnu a inú ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn. 17 C 40/2007 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   17 C   40/2007-465   zo   dňa 21. novembra 2013, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi MSCT, a. s., sídlom Vajnorská 136, 832 61 Bratislava náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,14 EUR s DPH... na účet právneho zástupcu: advokátska kancelária GHS Legal, s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   súčasne   navrhuje   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia z dôvodu, že neuhradením preddavku hrozí zastavenie súdneho konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Vo vzťahu k posúdeniu namietaného porušenia označených práv ústavný súd najskôr podotýka,   že   formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   vyjadril   zhodu zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Okresný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol, že „má s ohľadom na   vyššie   citované   zákonné   ustanovenie   za   to,   že   v   danej   veci   sú   splnené   podmienky na uloženie povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania. Navrhovateľ sa proti odporcovi okrem určenia neplatnosti právneho úkonu domáha i zaplatenia peňažnej sumy   v   celkovej   výške   11.245.435,82   Eur,   t.   j.   vo   výške   presahujúcej   400   -   násobok životného minima (aktuálna výška životného minima na dospelého je 198,09 Eur). Odporca navrhol   súdu   uloženie   tejto   povinnosti   navrhovateľovi,   ktorý   nespĺňa   predpoklady   pre oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle ust. § 138 O. s. p., pričom súd túto skutočnosť preskúmal -už v súvislosti so žiadosťou navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, kedy mu zároveň toto oslobodenie nepriznal. Podľa názoru súdu v prípade splnenia vyššie uvedených podmienok je súd povinný zaviazať navrhovateľa na zloženie preddavku na trovy konania, a to bez ohľadu na skutočnosť, či je navrhovateľ vecne alebo osobne oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a tiež bez ohľadu na skutočnosť, či v konaní nejaké trovy vznikli, resp. vzniknú. Vzhľadom na uvedené súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto   uznesenia   a   uložil   navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 % z uplatnenej peňažnej sumy, t.j. vo výške 562.271,79 Eur.

Podľa   §   2   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a doplnení niektorých zákonov sa tento zákon sa nevzťahuje na usporiadanie majetkových pomerov   dlžníka,   ktorým   je   štát,   štátna   rozpočtová   organizácia,   štátna   príspevková organizácia, štátny fond, obec, vyšší územný celok, rozpočtová organizácia a príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce a vyššieho územného celku alebo iná osoba, za   ktorej   všetky   záväzky   zodpovedá   alebo   ručí   štát.   Tento   zákon   sa   nevzťahuje   ani   na usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorým je Národná banka Slovenska,   Fond ochrany vkladov alebo Garančný fond investícií.

Nakoľko v zmysle vyššie citovaného zákonného.ustanovenia sa majetkové pomery štátu nemôžu usporiadať podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, súd s poukazom na § 141a ods.   1 tretia veta O.   s.   p.   odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nezaviazal.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   súd   postupoval   v   súlade   s   platným   a   účinným ustanovením   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky,   t.   j.   §   141a   O.   s.   p.,   a uložil navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.

Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok   životného   minima   pre   jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením   povinnosti   navrhovateľovi   v   rovnakej   lehote   aj   odporcu.   Povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nemá   účastník,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka nemožno   usporiadať podľa   osobitného predpisu   o konkurznom   konaní. Ak   navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Podľa § 141a ods. 2 OSP výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so spôsobom aplikácie § 141a OSP v súvislosti s rozhodovaním o návrhu odporcu na uloženie preddavku na trovy konania okresným súdom a jeho výkladom, ktorý má brániť v reálnom uplatnení základného práva na súdnu ochranu. Namieta pritom potrebu skúmania legitímneho cieľa ako predpokladu uloženia povinnosti zložiť preddavok na trovy konania na návrh vecne oslobodenej strany.

Z predloženej   kópie   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   okresný   súd   sa   zaoberal oboma kumulatívne formulovanými zákonnými predpokladmi uloženia preddavku na trovy konania, teda žalovanou sumou, ako aj splnením predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu. Vo vzťahu k druhému z uvedených predpokladov okresný súd poukázal na to, že súd túto skutočnosť skúmal už v súvislosti so žiadosťou navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov.  

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II.   ÚS   122/05).   A   contrario   ak   všeobecný   súd   koná   v   rozpore   s   procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v   súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k   porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky pripomína svoju predchádzajúcu rozhodovaciu   prax,   podľa   ktorej „o   ústavne   významnej   neprimeranosti   pri   právno- aplikačnej   činnosti   možno   uvažovať   len   vtedy,   ak   aplikovaná   právna   norma   dáva konajúcemu   orgánu   verejnej   moci   priestor   na   úvahu   pri   skúmaní   splnenia   podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie. Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný   vyvodiť   jediný   možný   právny   následok,   potom   možno   hovoriť   už   len o neproporcionalite právnej úpravy tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite aplikácie práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn.   III.   ÚS   575/2012   uverejnené   v   Zbierke   nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu Slovenskej republiky pod č. 80/2012).

Ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok na trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa § 141a ods. 1 OSP splnené boli, potom nemá priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľovi uloží.   Podľa   odseku   2   toho   istého   ustanovenia   je   povinný   navrhovateľovi   predpísať preddavok   na   trovy   konania   v   sume   päť   percent   z   peňažnej   sumy   uplatňovanej navrhovateľom. Zákon konajúcemu súdu neumožňuje moderovať sumu preddavku. Sťažovateľka atakujúca sumu uloženého preddavku na trovy konania konštatovaním o uložení povinnosť jednej z procesných strán vo výške „stonásobne väčšej sumy, než ktorá je   objektívne   potrebná“,   takto   vo   svojej   podstate   (a   naznačuje   to   aj   charakter   jeho sťažnostnej   argumentácie)   namieta   nielen   neprimeranosť   uloženého   preddavku,   ale   aj neprimeranosť   zákonnej   právnej   regulácie   preddavku   na   trovy   konania.   Inými   slovami, namieta   nielen   chýbajúcu   proporcionalitu   aplikácie   § 141a OSP   okresným   súdom,   ale chýbajúcu   proporcionalitu   samotného   ustanovenia   §   141a   OSP.   V   konaní   o   sťažnosti právnickej   osoby   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   však   nie   je   senát   ústavného   súdu oprávnený preskúmavať   súlad   právnych   predpisov   s   ústavou,   pretože   takýto   prieskum je vyhradený   plénu   ústavného   súdu   v   konaní   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy   (obdobne sp. zn. III. ÚS 591/2013).

Ústavný   súd   už   viackrát   zdôraznil,   že   účel   konania   o   súlade   právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS   54/08).   Argumentácia   sťažovateľa   o   neprimeranosti   výšky   sumy   uloženého preddavku na trovy konania v jej prípade je preto nedôvodná. Okresný súd postupoval pri určovaní   výšky   preddavku   na   trovy   konania   presne   v   matematicky   konštruovaných intenciách § 141a   OSP. O konaní v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní tak v posudzovanom prípade na prvý pohľad nemožno uvažovať. To   vylučuje   aj   ústavne   relevantnú   súvislosť   medzi   základným   právom   sťažovateľky na súdnu ochranu a jej právom na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutím okresného súdu o   sume   uloženého   preddavku   na   trovy   konania.   Ústavný   súd   tak   v tomto   aspekte (neproporcionalita   uloženej   sumy   preddavku   na   trovy   konania)   vyhodnotil   sťažnostnú argumentáciu   ako   nedôvodnú.   Aj   keď   napadnuté   uznesenie   vedie   k nezanedbateľnému zásahu do majetkovej sféry sťažovateľky, pokiaľ bolo vydané v súlade s procesnoprávnym predpisom,   nemožno   dospieť   k záveru   o porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   s   ohľadom   na   charakter   sťažnostnej   argumentácie,   berúc   zároveň do úvahy   aj   poznatky   z   vlastnej   rozhodovacej   praxe   v   kauzách   obdobných   tej sťažovateľkinej, považuje za potrebné uviesť, že si je vedomý značného ústavno-právneho napätia, ktoré na prvý pohľad z legálnej konštrukcie inštitútu preddavku na trovy konania podľa § 141a OSP danej súhrnným pôsobením jednotlivých zákonných podmienok na jeho uplatnenie v konkrétnom prípade plynie. Na druhej strane však i ústavný súd ako orgán verejnej   moci   je   viazaný   požiadavkou   konania   iba   na   základe   ústavy,   v   jej   medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Nemôže tak na báze sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vysloviť   porušenie   základného   práva   účastníka konkrétneho   súdneho   konania,   v   ktorom   konajúci   všeobecný   súd   dôsledne   rešpektuje kogentne   formulovanú   procesno-právnu   normu   požívajúcu   prezumpciu   jej   súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Právne relevantný záver o takomto (ne)súlade je vyhradený konaniu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy vyznačujúcemu sa odlišnými procesnými podmienkami v porovnaní s konaním podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo v právnom stave de lege   lata   platí   aj   napriek   absencii   aktívnej   procesnej   legitimácie   sťažovateľky   na vyvolanie konania o súlade právnych predpisov. Všetky uvedené ústavne determinované faktory   spoločným   pôsobením   presne   určujú   procesné   možnosti   ústavného   súdu   právne účinným   spôsobom   preskúmať   § 141a OSP   z   hľadiska   sťažovateľkiných   námietok. Takouto možnosťou   však   zjavne   nie   je platforma   konania   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy (m. m. III. ÚS 591/2013).

Keďže   napadnuté   uznesenie   ani   z iných   hľadísk   (napr.   z hľadiska   námietky nedostatočného odôvodnenia uznesenia) nesignalizuje existenciu dôvodov, ktoré by boli spôsobilé po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľkou označených práv, bolo potrebné už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   nemá   dôvod   spochybňovať   sťažovateľkou tvrdenú   skutočnosť,   že   v   obdobnej   právnej   veci   nálezom   sp.   zn.   I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje,   že   s   prihliadnutím   na   ďalšiu   rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu (II. ÚS 129/2012, II. ÚS 130/2012, II. ÚS 131/2012, II. ÚS 132/2012, II. ÚS 133/2012, II. ÚS   134/2012,   II.   ÚS   135/2012   zo   16.   mája   2012)   išlo   o   ojedinelý   (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   na   záver   poukazuje   na   skutočnosť, že v mnohých   iných   konaniach   o obdobných   sťažnostiach,   predmetom   ktorých   bolo namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s aplikáciou § 141a OSP,   ústavný   súd   dospel   z obdobných,   ako   aj   ďalších   dôvodov   k záveru   o potrebe odmietnutia   sťažností,   a to   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenosti   (napríklad I. ÚS 420/2013,   III.   ÚS   591/2013,   I.   ÚS   120/2014)   alebo   z dôvodu   ich   neprípustnosti, vyplývajúcej z možnosti namietať odňatie možnosti konať pred súdom v odvolacom alebo v dovolacom   konaní   v prípade   zastavenia   súdneho   konania   pre   nezaplatenie   preddavku na trovy dôkazu na základe uznesenia vydaného podľa § 141a OSP (napr. IV. ÚS 721/2013, I. ÚS 761/2013, II. ÚS 48/2014).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už jej ďalšími   procesnými   návrhmi   (najmä   návrhom   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého uznesenia) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014