znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 312/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. R., H., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám   podľa   čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   výberovom   konaní   na   miesto   právneho   čakateľa prokuratúry, sp. zn. X/2 Spr 42/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. R.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2011 doručená sťažnosť Mgr. M. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa   čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   sp.   zn.   X/2   Spr   42/10   vo výberovom konaní na voľné miesto právneho čakateľa prokuratúry.

Sťažovateľ   sa   žiadosťou   o   prijatie   do   služobného   pomeru   právneho   čakateľa prokuratúry   z   20.   októbra   2010   doručenou   generálnej   prokuratúre   29.   októbra   2010 uchádzal   o   obsadenie   voľného   miesta   právneho   čakateľa   prokuratúry   na   Okresnej prokuratúre   P.   Generálna   prokuratúra   vyrozumením   sp.   zn.   X/2   Spr   42/10 z 24. novembra 2010 sťažovateľovi oznámila, že z dôvodu zákonnej prekážky podľa § 243 ods. 1, § 244 ods. 6 a § 6 ods. 2 písm. h) a ods. 4 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych   čakateľoch   prokuratúry   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokurátoroch“) nie je možné jeho žiadosti vyhovieť.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   týmto   postupom   generálnej   prokuratúry   porušené jeho právo na prístup k inej verejnej funkcii za rovnakých podmienok zaručené v čl. 30 ods. 4 ústavy. Sťažovateľ ďalej k dôvodom podanej sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ má za to, že... splnil všetky zákonné podmienky (§ 231 ods. 2, písm. a) až e) zákona č. 154/2001 Z. z.), aby bol v zmysle § 234 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z. z. pozvaný na výberové konanie. Napriek   tomu   generálna   prokuratúra   v   rozpore   so   zákonom   sťažovateľa   na   výberové konania nepozvala... Až na základe písomnej žiadosti sťažovateľa zo dňa 20. 12. 2010 o oznámenie   tejto   zákonnej   prekážky,   bolo   sťažovateľovi   dňa   11.   1.   2011   telefonicky predsedníčkou výberovej komisie oznámené, že zákonnou prekážkou je odborná justičná skúška, ktorú už sťažovateľ má úspešne vykonanú...

Zákon   č.   154/2001   Z.   z.   v   žiadnom   svojom   ustanovení   nestanovuje   negatívnu podmienku, ktorú ak uchádzač o voľné miesto právneho čakateľa prokuratúry spĺňa, bráni mu to zúčastniť sa výberového konania. Žiaden právny predpis nestanovuje, že vykonaná odborná justičná skúška je zákonnou prekážkou pre účasť vo výberovom konaní na voľné miesto   právneho   čakateľa   prokuratúry.   Výklad   jednotlivých   ustanovení   upravujúcich právne postavenie čakateľa prokuratúry v § 228 až § 248 zákona č. 154/2001 Z. z., ktorý uviedla   vo   svojom   „vyrozumení“   generálna   prokuratúra   nemá   oporu   v   zákone   a   je   v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou...

Predpokladom   toho,   aby   sťažovateľ   ako   občan   Slovenskej   republiky   mohol vykonávať   funkciu   prokurátora,   je   uspieť   vo   výberovom   konaní   na   miesto   právneho čakateľa prokuratúry, keďže funkcia prokurátora je obsadzovaná predovšetkým a hlavne z právnych   čakateľov   prokuratúry.   Bez   možnosti   uspieť   vo   výberovom   konaní   na   miesto právneho čakateľa prokuratúry, je výrazne sťažená, ak nie znemožnená možnosť vykonávať funkciu prokurátora. Z postavenia právneho čakateľa prokuratúry v štruktúre prokuratúry ma sťažovateľ za to, že ide o „inú verejnú funkciu“ v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy.»

Sťažovateľ bol toho názoru, že právomoc ústavného súdu na prejednanie veci je daná, pretože v správnom súdnictve sa nemôže účinne domáhať ochrany svojho práva na prístup k „inej verejnej funkcii“ za rovnakých podmienok v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy. «Sťažovateľ má za to, že predmetné „vyrozumenie“ nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy, preskúmania ktorého by sa mohol domáhať v správnom súdnictve (druhá a tretia hlava piatej časti O. s. p.), nemožno ho považovať ani za nečinnosť (štvrtá hlava piatej časti O. s. p.) a ani za nezákonný zásah v zmysle piatej hlavy piatej časti O. s. p. V prípade, ak by ústavný   súd   považoval   „vyrozumenie“   za   rozhodnutie,   ktorého   preskúmania   sa   mohol sťažovateľ domáhať v správnom súdnictve, má sťažovateľ za to, že týmto preskúmaním by nedosiahol účinnú ochranu voči zásahu do svojho základné práva. Výsledkom preskúmania tohto   „vyrozumenia“   v   správnom   súdnictve   by   mohlo   byť   iba   jeho   zrušenie,   pričom medzitým by výberové konanie na miesto právneho čakateľa prokuratúry prebehlo, úspešný uchádzač by bol menovaný za právneho čakateľa prokuratúry, takže sťažovateľ by týmto nedosiahol účinnú ochranu, keďže miesto právneho čakateľa, o ktoré mal záujem, by už bolo obsadené. Ani postupom podľa štvrtej a piatej hlavy piatej časti O. s. p. by sťažovateľ nedosiahol účinnú ochranu, keďže výberové konanie by medzitým prebehlo, a miesto by bolo obsadené.... To sú dôvody hodné osobitného zreteľa, prečo sa sťažovateľ nedomáhal ochrany v správnom súdnictve, keďže táto ochrana základného práva by nebola účinná.»

Sťažovateľ   zároveň   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 10 000 € z dôvodu, že porušenie jeho základného práva na prístup k inej verejnej funkcii za rovnakých podmienok už podľa neho nie je možné napraviť, keďže výberové konanie na voľné miesto právneho čakateľa prokuratúry už prebehlo.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci toto rozhodnutie: „Základné   právo   Mgr.   M.   R.   na   prístup   k   inej   verejnej   funkcie   za   rovnakých podmienok zaručené v čl.   30 ods.   4 Ústavy Slovenskej   republiky postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri výberovom konaní na voľné miesto právneho čakateľa prokuratúry bolo porušené.

Mgr. M. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur, ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Mgr. M. R. priznáva náhradu trov konania v sume 261,82 Eur, ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná nahradiť jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) vo vyjadrení z 20. apríla 2011 k podanej sťažnosti uviedol:

„Skončenie   prípravnej   praxe   právneho   čakateľa   prokuratúry   je...   neoddeliteľne spojené s konaním odbornej justičnej skúšky - jej úspešným vykonaním prípravná prax skončí, pričom každý právny čakateľ prokuratúry má po skončení prípravnej praxe právny nárok   na   vykonanie   odbornej   justičnej   skúšky...   V   zásade   služobný   pomer   právneho čakateľa prokuratúry zaniká jeho vymenovaním do funkcie prokurátora, na základe ktorého vzniká služobný pomer prokurátora...

Právny čakateľ prokuratúry vykonáva prípravnú prax v služobnom pomere, počas ktorého poberá plat z rozpočtových prostriedkov. Ten, kto už raz úspešne vykonal odbornú justičnú skúšku, pred jej vykonaním absolvoval odbornú prípravu na súde ako vyšší súdny úradník (resp. justičný čakateľ) alebo prípravnú prax na prokuratúre ako právny čakateľ prokuratúry. Prijatie takéhoto uchádzača do funkcie právneho čakateľa prokuratúry by nevyhnutne   viedlo   k   vynakladaniu   rozpočtových   prostriedkov   na   účel,   ktorý   už   bol dosiahnutý...

Zákon nemožno vykladať len v záujme dosiahnutia vytýčeného cieľa, teleologicky. Treba si uvedomiť, že vydaním osvedčenia o vykonaní odbornej justičnej skúšky štát už aproboval odbornú pripravenosť na vykonávanie funkcie sudcu a funkcie prokurátora (§ 12 ods. 3 zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii), resp. povolanie advokáta a notára... Ten, kto spĺňa všetky podmienky ustanovené zákonom na vymenovanie do funkcie prokurátora (§ 6 a 7 zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry), nemá dôvod uchádzať sa o miesto právneho čakateľa prokuratúry.

Sťažovateľovi predsa nič... nebráni podať si žiadosť o prijatie do služobného pomeru prokurátora. O jeho žiadosti a o vymenovaní do funkcie prokurátora rozhodne generálny prokurátor (§ 8 ods. 1 zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry). Podľa platnej právnej úpravy môže tak urobiť aj bez výberového konania.

Ustanovený inštitút právneho čakateľa prokuratúry generálna prokuratúra v súlade so zákonom využíva, ale nie výlučne a výhradne... Osoba, ktorá úspešne vykonala odbornú justičnú skúšku sa môže platne domáhať a uchádzať o miesto prokurátora, sudcu, advokáta alebo notára v zmysle príslušných osobitných predpisov...

Generálna   prokuratúra   rešpektujúc   vyššie   citované   ustanovenia   postupovala   pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa rovnako ako voči iným uchádzačom.... Všetci žiadatelia o prijatie do služobného pomeru právneho čakateľa prokuratúry, ktorí si podali prihlášku do predmetného   výberového   konania   na   obsadenie   voľného   miesta   právneho   čakateľa prokuratúry,   a   súčasne   v   minulosti   už   úspešne   vykonali   odbornú   justičnú   skúšku, advokátsku   skúšku   alebo   notársku   skúšku,   boli   vyrozumení   rovnako   ako   sťažovateľ   o zákonnej   prekážke   s   poukazom   na   zákon   o   prokurátoroch   a   právnych   čakateľoch prokuratúry a predmetného výberového konania na obsadenie voľného miesta právneho čakateľa prokuratúry sa nezúčastnili...

Generálna prokuratúra zastáva názor, že súčasťou základného práva podľa čl. 30 ods.   4   ústavy   nie   je   právo   sťažovateľa   zúčastniť   sa   výberového   konania   na   obsadenie voľného   miesta   právneho   čakateľa   prokuratúry   s   cieľom   jeho   úspešného   vykonania   a následného vymenovania do funkcie právneho čakateľa prokuratúry, keď má už úspešne vykonanú odbornú justičnú skúšku a spĺňa zákonom ustanovené podmienky na vymenovanie do funkcie prokurátora, a teda postupom Generálnej prokuratúry nemohlo byť a nebolo porušené právo sťažovateľa na prístup k funkcii právneho čakateľa prokuratúry podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.“

V replike z 18. mája 2011 na vyjadrenie generálneho prokurátora sťažovateľ uviedol, že generálna prokuratúra sa vyjadrila najmä k otázkam, ktoré nie sú meritom sťažnosti pred ústavným súdom. Sťažovateľ vyjadril opätovne názor, že žiaden zákon neustanovuje, že úspešné vykonanie odbornej justičnej skúšky je prekážkou v účasti vo výberovom konaní na voľné miesto právneho čakateľa prokuratúry. Poukázal súčasne na právnu úpravu inštitútu justičného čakateľa, ktorý je podľa neho obdobou inštitútu právneho čakateľa prokuratúry na súdoch, a na postup Krajského súdu v P., ktorý mu umožnil zúčastniť sa vo výberovom konaní na voľné miesto justičného čakateľa. Sťažovateľ zároveň poprel tvrdenie generálnej prokuratúry   o   ním   nevyužitej   možnosti   podať   si   žiadosť   o   vymenovanie   do   funkcie prokurátora   poukazujúc   na   oznámenie   generálnej   prokuratúry   z   februára   2011,   podľa ktorého v celom obvode Krajskej prokuratúry v P. nie je v súčasnosti voľné funkčné miesto prokurátora.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) generálny prokurátor má postavenie vedúceho ústredného štátneho   orgánu.   Jeho   pôsobnosť   je   všeobecne   vymedzená   v   §   10   ods.   1   zákona   o prokuratúre tak, že generálny prokurátor riadi   a kontroluje činnosť všetkých prokuratúr vrátane vojenských prokuratúr. Na túto všeobecnú pôsobnosť nadväzuje aj § 233 ods. 1 zákona   o   prokurátoroch,   podľa   ktorého   právneho   čakateľa   prokuratúry   vymenúva   do funkcie na základe výberového konania generálny prokurátor.

Z uvedeného možno vyvodiť, že vyrozumenie z 24. novembra 2010 bolo úkonom generálneho prokurátora   pri   výkone   jeho   pôsobnosti   ako   vedúceho   ústredného   štátneho orgánu pri riadení, t. j. pri správe prokuratúry, a podľa tvrdenia sťažovateľa sa týkalo jeho základného práva upraveného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Generálny prokurátor v tomto, ale aj v každom jednotlivom prípade, v ktorom rozhoduje o personálnych otázkach, vykonáva štátnu správu prokuratúry. Potvrdzuje to aj § 229 ods. 4 zákona o prokurátoroch, podľa ktorého najvyšším   služobným   úradom   je   generálna   prokuratúra,   ktorá   vykonáva   dohľad   nad činnosťou   ostatných   služobných   úradov,   ktoré   rozhodujú   o   právnych   vzťahoch vyplývajúcich   zo   služobného pomeru   právneho   čakateľa   prokuratúry   alebo súvisiacich so služobným pomerom právneho čakateľa, ak zákon neustanovuje inak.

Z uvedeného vyplýva, že generálneho prokurátora možno považovať v rozsahu jeho personálnej pôsobnosti za orgán verejnej správy. Tento výklad je v súlade aj s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (mutatis mutandis IV. ÚS 258/04).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   §   247   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu alebo   iným   zásahom   správneho   orgánu,   a   žiada,   aby   súd   preskúmal   zákonnosť   tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Predmetom takéhoto prieskumu môže byť aj iný zásah správneho orgánu, akým je vyrozumenie generálneho prokurátora z 24. novembra 2010 sp. zn. X/2 Spr 42/10, ktoré napadol sťažovateľ.

Takéto   rozhodnutie   je   spôsobilým   predmetom   ochrany   poskytovanej   správnym súdnictvom   podľa   §   247   a   nasl.   OSP,   čo   potvrdzuje   aj   judikatúra   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorej „právomoc súdov v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa § 247 ods. 1 a nasl. O. s. p. je daná aj v prípade, ak v osobitnom zákone nie je výslovne uvedené, že takéto rozhodnutie   je preskúmateľné   súdom   v   správnom   súdnictve.   Súd v   takýchto   prípadoch skúma, či boli splnené podmienky ustanovenia § 244 ods. 3 O. s. p., či boli alebo mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté.“ (rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2002, sp. zn. 6 Sž 196/01). Dokonca aj na fiktívne rozhodnutia podľa zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám   a   o   zmene a   doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, u ktorých absentujú   náležitosti   rozhodnutia   vymedzené   §   47   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, sa vzťahuje prieskumná právomoc všeobecných súdov v správnom súdnictve (pozri R 45/2002).

Ústavný   súd   nesúhlasí   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   by   sa   v   správnom   súdnictve nemohol domôcť účinnej ochrany svojho základného práva na prístup k inej verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy z dôvodu, že výsledkom preskúmania by mohlo byť iba zrušenie rozhodnutia (vyrozumenia) generálnej prokuratúry všeobecným súdom.   Toto   tvrdenie   sťažovateľa   hodnotí   ústavný   súd   len   ako   jeho   subjektívne presvedčenie. Na základe takéhoto spôsobu argumentácie by potom bolo podľa ústavného súdu možné tvrdiť, že ani samotným vyslovením porušenia označeného základného práva sťažovateľa ústavným súdom nemôžu byť reálne napravené následky porušenia základného práva. Ústavný súd však pripomína, že všeobecné súdy pri zrušení napadnutých správnych rozhodnutí   vyslovujú   v   správnom   súdnictve   vlastné   právne   názory,   ktorými   sú   podľa § 250j ods. 6 OSP správne orgány (vrátane generálneho prokurátora vo veciach právnych vzťahov vyplývajúcich zo služobných pomerov právnych čakateľov prokuratúry) v ďalšom konaní viazané. Zakotvenie takejto zákonnej povinnosti správneho orgánu, ktorý vo veci nesprávne rozhodol, dostatočne odôvodňuje záver, že všeobecné súdy sú v rámci správneho súdnictva účinným právnym prostriedkom nápravy sťažovateľom namietaného porušenia základného práva.

Zohľadňujúc   svoju   ustálenú   judikatúru   ústavný   súd   konštatuje,   že   právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa majú najprv a predovšetkým všeobecné súdy (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III.   ÚS   109/2010,   III.   ÚS   114/2010,   III.   ÚS   199/2010).   Tento   právny   názor   vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú povinné v občianskom súdnom konaní vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť vo   veci   preskúmania   vybavenia   žiadosti   sťažovateľa   o   prijatie   do   služobného   pomeru právneho čakateľa prokuratúry odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Odmietnutím sťažnosti v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011