znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 312/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 13 CoE/59/2010-32 z 19. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE/59/2010-32 z 19. marca 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere zo 16. augusta 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka fyzickej osobe úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný dlžník vrátiť v 8-mesačných splátkach v sume 81,66 € od 15. septembra 2004. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka priamo určený v zmluve je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník   neuhradil   dve   po   sebe   idúce   splátky,   24. septembra   2005   bola   notárom   spísaná notárska   zápisnica,   ktorú   podpísal   v zmluve   určený   splnomocnený   zástupca   dlžníka. Následne, 24. novembra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 22.   decembra   2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Na   základe   ostatného   návrhu sťažovateľky   z 28.   októbra   2009   na   zmenu   súdneho   exekútora   okresný   súd   uznesením sp. zn. 14 Er 1451/2005 z 23. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a postupom súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   1   dodatkového   protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom   uviedla: „Podľa   názoru   sťažovateľa,   v posudzovanom   prípade,   došlo k zásahu do jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora... a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie v prospech sťažovateľa, na ktorý   sťažovateľovi   vznikol,   na   základe   zmluvy   o úvere   nárok.   Uvedený   zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej   vety   a predstavuje   zásah   do   pokojného   užívania   majetku   sťažovateľa...   Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „1 Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE/59/2010-32 zo dňa 19.3.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE/59/2010-32 zo dňa 19. 03. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 124,85 Eur, ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 33,30 EUR s DPH... na účet jeho právneho zástupcu J. H.... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľka svojím návrhom žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s namietaným uznesením   krajského   súdu vyslovil porušenie   práva   podľa čl.   1   dodatkového   protokolu a zrušil   toto   rozhodnutie.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľky s vyhlásením exekúcie za neprípustnú a zastavením konania v jej exekučnej veci, čím bolo podľa jej názoru porušené právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Okresný súd v uznesení č. k. 14 Er 1451/2005-17 z 23. decembra 2009 sformuloval dôvody vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie takto:

„Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi. Týmto   úkonom   dlžník   uznáva   svoj určitý   záväzok,   čím   vlastne potvrdzuje jeho   platnosť v čase uznania. Z ustanovenia § 323 ObZ vyplýva, že zákon za podstatnú náležitosť uznania záväzku   považuje   uznanie   určitého   záväzku...   Zákonným   dôsledkom   uznania   záväzku   je vyvrátiteľná   právna   domnienka,   že   záväzok   v   čase   uznania   existoval.   Splnomocnenie Mgr. T. K. v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko a všeobecne a uznanie dlhu v mene   povinného   a   udelenie   súhlasu   s   vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice   nemožno považovať za platné. Povinný v deň uzavretia zmluvy o úvere splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, t.j. urobil tak v čase, keď žiadny dlh neexistoval, a do budúcna bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však možné predpokladať jeho výšku... Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť Mgr. T. K. uznať dlh. Zástupca povinného tiež určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným.

V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je rozpor záujmov povinného   a zástupcu.   Pri   uzatváraní zmluvy   o úvere povinný nemal   možnosť slobodnej   voľby   zástupcu,   nakoľko   zmluva   o   úvere   ako   predtlač   obsahovala   meno splnomocnenca Mgr. T. K.. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho záujmy v súvislostí s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Z možnosti zastupovať sú vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 OZ). Rozpor   v   záujmoch   musí   reálne   existovať,   nestačí   len   potenciálna   možnosť   takéhoto rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2 OZ, v zmysle § 39 OZ spôsobujú absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli...

Ak   dohoda o   plnomocenstve   uzavretá   medzi   advokátom Mgr.   T.   K.   a povinným je v zmysle § 39 OZ absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr. T.   K.,   a   ktorá   notárska   zápisnica   vznikla   na   základe   zmluvného   zastúpenia   ako neplatného právneho úkonu, je neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.“

Krajský   súd   sa   v napadnutom   uznesení   v celom   rozsahu   stotožnil   s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu a k námietkam sťažovateľky dodal: „Rozhodnutie, ktorým súd vyhovuje žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie (§44 ods. 2 EP) nie je samo o sebe rozhodnutím v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP... V skutočnosti zmienené rozhodnutie je skôr rozhodnutím, ktoré upravuje postup exekučného súdu a celého exekučného konania, pri čom takéto rozhodnutia... môžu byť menené. Pokiaľ súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie a neskôr na základe nových skutočností zistí, že tvrdený exekučný titul exekučným titulom nemôže byť, následne nezruší svoje rozhodnutie o vydaní poverenia, ale exekúciu zastaví bez návrhu.“

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka, za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§   57   ods.   1   Exekučného poriadku)   alebo na základe ktorých   fakultatívne   pristúpi k   takémuto rozhodnutiu   (§ 57 ods. 2   Exekučného   poriadku),   podrobne   popisuje   zákon,   teda   Exekučný   poriadok, stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   rozhodne   o   zastavení   exekúcie   kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky.   To   znamená, že   všeobecný   súd je povinný v   priebehu celého   exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné   exekúciu   vykonať.   Ak   teda   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   exekučný   titul,   na podklade ktorého bola exekúcia vykonávaná, t. j. notárska zápisnica o uznaní záväzku je neplatná, a teda nie je v zmysle § 41 Exekučného poriadku spôsobilým exekučným titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného konania (m. m. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010).

Ústavný   súd   poukazuje tiež   na   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu zastavená.“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   aj   uznesenia okresného   súdu   č.   k.   14   Er   1451/2005-17   z 23.   decembra   2009   dospel   k záveru,   že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej   najvyšším   súdom. Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere, pretože   zmluva   o úvere   napadnutým   uznesením   nebola   vôbec   dotknutá   a jej   posúdenie nebolo   ani   pre   rozhodovania   okresného   súdu   a krajského   súdu   v danej   veci   relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskej zápisnice, ktorou bol   uznaný   záväzok   dlžníka   z tejto   zmluvy   o úvere.   Aj   keď   krajský   súd   napadnutým uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za neprípustnú   z dôvodu   neplatnosti   exekučného   titulu   (a   tým   absencie   jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa   platných   procesných   predpisov   vydania   rozhodnutia   znejúceho   na   plnenie   dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy a v prípade úspechu v konaní aj právo súdom priznanú pohľadávku exekučne vymáhať.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje za potrebné tiež uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   aj   ústavnoprocesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z čl.   46   až   čl.   48   ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého sťažovateľka namieta, a napadnutým uznesením krajského súdu, a preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010