znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 312/09-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti J. F., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 247/1999 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 247/1999   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu Prievidza v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   247/1999 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. F.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Prievidza   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prievidza j e   p o v i n n ý   uhradiť J. F. trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a   sedemdesiat   centov) na   účet   jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. V., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   312/09-12 zo 7. októbra   2009   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 C 247/1999.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Súdnym   konaním,   ktoré   začalo   doručením   žaloby   súdu   dňa   13.   08.   1999 a do dnešného dňa nie len že nie je právoplatne skončené, ale ani nebolo rozhodnuté súdom prvého   stupňa, došlo k   porušeniu   môjho   ústavného   práva   na   rozhodnutie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   pričom   zdôrazňujem,   že   ide   o   stratu   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti   a   následne   úrazovú   rentu,   ktoré   nároky   mi   nie   sú   vyplácané   a   tým je podstatným spôsobom dlhodobo znížená životná úroveň celej mojej rodiny...

Žalobou,   doručenou súdu dňa   13.   08.   1999...   som   si   uplatnil   nárok na   náhradu za stratu   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   z   titulu   odškodnenia   choroby z povolania   -   ochorenie   kostí,   kĺbov,   šliach,   nervov   končatín   z   DNJZ,   ktorá   mi   bola priznaná Fakultnou nemocnicou, Klinika pracovného lekárstva a toxikológie M.... V   priebehu   konania   bolo   rozhodnuté   medzitímnym   rozsudkom   Okresného   súdu v Prievidzi   sp.   zn.   6   C   247/2005-219   zo   dňa   06.   06.   2005   a   rozsudkom   odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co/342/2005- 251 zo dňa 27. 04. 2006..., že základ môjho nároku je daný za obdobie od 01. 09. 1998 do 31. 12. 2003.

V priebehu celého konania dochádzalo opakovane k obštrukciám zo strany odporcov, ktoré súd   nedokázal   eliminovať,   súd   vykonal   rozsiahle   dokazovanie,   ktoré   nesporne potvrdilo oprávnenosť môjho   nároku,   avšak   do   dnešného   dňa   nie   je   rozhodnutie prvostupňového   súdu, ako   príklad uvádzam   neodôvodnene   podané   dovolanie   Sociálnej poisťovne B., ktoré bolo odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 219/2006 zo dňa 26. 09. 2007...

V   priebehu   dlhotrvajúceho   konania,   ktoré   je   nesporne   zavinené   nečinnosťou Okresného súdu v Prievidzi, som na prieťahy v konaní upozorňoval už od roku 2001, teda po dobu niekoľkých rokov listami zo dňa 06. 02., 03. 04., 23. 05. 2001, v roku 2002 listami zo dňa 11. 02., 11. 11., v roku 2004 listami zo dňa 13. 04., 11. 11., v roku 2005 listom zo dňa 17. 01., v roku 2007 listami zo dňa 21. 05., 05. 11., 15. 11., 12. 12., v roku 2008 listami zo dňa 26. 02., 27. 03., 31. 07. a v roku 2009 listami zo dňa 27. 05. a 17. 07.... Zdôrazňujem, že toto dlhotrvajúce konanie veľmi nepriaznivo pôsobilo a naďalej pôsobí   na   môj   zdravotný   stav,   ktorý   je   veľmi   zlý,   pričom   súd   na   žiadosti   o   vytýčenie pojednávania, ktoré nesporne treba považovať za upozornenia, resp. sťažnosti na prieťahy v konaní, vôbec nereagoval.“

Podľa názoru sťažovateľa konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 6 C 247/1999 prebieha od roku 1999. V postupe okresného súdu vidí porušenie svojho základného práva zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia od okresného   súdu   v   sume   10   000 € odôvodnil   tým,   že vec   nie   je   dosiaľ   právoplatne skončená,   čo   u neho   vyvoláva   stav   právnej   neistoty. „Nečinnosťou   Okresného   súdu v Prievidzi   bola   naša   rodina   dlhodobo   ukracovaná   vo   svojich   nárokoch,   tento   stav pretrváva   do   dnešného   dňa   a tvrdím,   že   dlhotrvajúce   súdne   konanie   veľmi   nepriaznivo pôsobí na môj závažný zdravotný stav.“

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 247/1999 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 670,88 € na účet jeho právneho zástupcu.

K veci sa listom sp. zn. Spr 927/09 z 10. septembra 2009 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá uviedla:

„... V   namietanom   konaní   okresný   súd   koná   na   základe   návrhu,   ktorý   bol   súdu doručený dňa 13.   8.   1999.   O   základe   nároku sťažovateľa,   ktorý   bol   medzi   účastníkom sporný, bolo v konaní vzhľadom na skutkovú a právnu náročnosť právoplatne rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom zo dňa 6. 6. 2005, ktorý po odvolaní odporcu a jeho potvrdení odvolacím súdom nadobudol právoplatnosť dňa 25. 5. 2006. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo odporcom podané dovolanie, o ktorom rozhodol dovolací súd uznesením zo dňa 26. 9. 2007, ktorým bolo dovolanie odmietnuté...

Vychádzajúc z uvedeného a obsahu spisuje zrejmé, že konanie vedené na Okresnom súde Prievidza sp. zn. 6 C/247/1999 trvá viac ako 10 rokov, čo je nepochybné dlhá doba. Napriek   tomu   treba   pri   posúdení   prieťahov   v   konaní   posúdiť   kritérium   zložitosti   veci. Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní bol rozumnou úvahou skutkovými tvrdeniami odporcu spochybnený   právny   základ   nároku   navrhovateľa,   čo   v   konaní   viedlo   k   náročnému znaleckému dokazovaniu. Po ustálení skutkového stavu bolo okresným súdom rozhodnuté tak, že základ nároku navrhovateľa je daný, čím bol vytvorený predpoklad pre dohodu účastníkov o výške uplatneného nároku, ktorá sa dovtedy dôsledku chýbajúcich skutkových tvrdení a dôkazov navrhovateľa neprejednávala. Navrhovateľ v konaní svoj nárok vyčíslil až podaním z roku 2004. Skutočnosť, že k predĺženiu konania došlo v dôsledku podania opravných prostriedkov odporcom, nebola spôsobená nekonaním okresného súdu. Z obsahu spisu je zrejmé, že i napriek tomu, že rozhodovanie o náhradách za stratu na zárobku patrí k častým veciam prejednávaným na Okresnom súdu Prievidza, vec je skutkovo a právne zložitá nielen z pohľadu právneho základu uplatneného nároku, ale aj z pohľadu určenia výšky náhrady za stratu na zárobku. K predĺženiu navrhovateľom navrhnutého znaleckého dokazovania došlo predovšetkým z dôvodu, že v dôsledku nesplnenia povinnosti sťažovateľa tvrdiť   a   predkladať   dôkazy,   museli   byť   dôkazy   zabezpečované   v   priebehu   znaleckého dokazovania,   resp.   len   v   námietkach   proti   znaleckému   posudku   sa   prejavili   tvrdenia navrhovateľa, ktoré považuje za rozhodné pre vyčíslenie svojho nároku...

Okrem   uvedených   skutočností,   ktoré   sú   rozhodné   pre   posúdenie   sťažnosti sťažovateľa, považuje okresný súd sťažnosť za nedôvodnú v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   10.000,-   euro.   V   tejto   časti je návrh sťažovateľa nad rámec vytvorený rozhodovacou činnosťou ústavného súdu.“

Právny zástupca sťažovateľa v sťažnosti z 27. júla 2009 a predsedníčka okresného súdu v podaní z 19. októbra 2009 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 6 C   247/1999   podľa   troch   označených   základných   kritérií   dospel   ústavný   súd   k týmto záverom:

1.   Predmetom   konania je   náhrada   za   stratu   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti,   ktoré   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov. Vec z právneho a skutkového hľadiska vykazuje znaky náročnosti. V konaní bolo vykonané znalecké dokazovanie a bolo rozhodnuté najprv medzitýmnym rozsudkom o základe nároku sťažovateľa.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu. Sťažovateľ bol   v konaní   aktívny   a súčinnostný.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa   ako   účastníka súdneho   konania   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľ   neprispel   k predĺženiu doterajšej doby konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu. Ústavný súd sa zaoberal postupom okresného   súdu   v posudzovanej   veci   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných (označených)   období,   ale   aj   z hľadiska   celkového   priebehu   posudzovaného   súdneho konania.

Z rozboru veci vyplýva, že 13. augusta 1999 sa na okresnom súde začalo súdne konanie   o vyplatenie   náhrady   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti. Dňa 6. júna 2005 okresný súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že základ nároku sťažovateľa   na   náhradu   straty   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   a povinnosť odporcu odškodniť uvedený nárok je daný od 1. septembra 1998 do 31. decembra 2003. Dňa 3. novembra 2005 podal vedľajší účastník na strane odporcu   (Sociálna poisťovňa) proti tomuto rozsudku odvolanie. Dňa 27. apríla 2006 Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k.   19   Co   342/2005-251   potvrdil   medzitýmny   rozsudok okresného súdu. Dňa 6. júna 2006 podal odporca proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Cdo/219/206 z 26. septembra 2007 dovolanie odporcu odmietol.

Ústavný súd zistil, že v tomto konaní došlo k nečinnosti okresného súdu, ktorá bola zistená od   1.   decembra   2000,   keď   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   odporcu na vyjadrenie, do 29. mája 2002, keď sa konalo pojednávanie (nečinnosť okresného súdu 1 a pol roka).

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu,   najmä   s prihliadnutím   na   doterajšiu   dobu   konania   a na   skutočnosť,   že   konanie na okresnom súde začalo ešte v roku 1999, konštatuje, že celková dĺžka konania – 10 rokov (z toho na okresnom súde 8 rokov a 4 mesiace) nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyžaduje   čl.   48   ods.   2   ústavy. Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd na záver, že právna vec sťažovateľa   nebola   prerokovaná   bez   zbytočných   prieťahov   a   že   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 247/1999 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 247/1999 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000 € od okresného súdu poukazujúc najmä na doterajšiu dĺžku konania pred okresným   súdom. Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na výsledok súdneho konania o náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktoré nie je právoplatne skončené ani po viac ako 10 rokoch (z toho na okresnom súde konanie prebieha 8 rokov a 4 mesiace). U sťažovateľa oprávnene takýto postup okresného súdu vyvoláva stav právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa, z princípov   spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základného   práva   sťažovateľa, ako aj   z konkrétnych   okolností   tohto   prípadu   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto   nálezu   sťažovateľovi,   je   primeraným   zadosťučinením   spojeným   s porušením označeného základného práva sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa si v sťažnosti z 27. júla 2009 uplatnil trovy konania v sume 670,88 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 € (20 950 Sk).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 245,70 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 115,90 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti), a dvakrát náhradu režijného paušálu po 6,95 € podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2009