znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 312/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š. - E., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 16/05 z 12. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. - E.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2007 doručená   sťažnosť   J.   Š.   -   E.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ),   zastúpeného   advokátom JUDr. V. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“)   sp.   zn.   1   Obdo   16/05   z 12.   decembra   2006   v konaní   o neplatnosť   odstúpenia od zmluvy o dielo a neplatnosť výpovede zmluvy o dielo.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „podal dňa 23. 8. 1994 na Obvodný súd Košice 2 žaloby, ktorými žiadal určiť, že odstúpenie žalovaného SBD II K. od zmluvy o dielo z 18. 06. 1992 vykonané listom zo dňa 21. 04. 1994 je neplatné a výpoveď žalovaného zo zmluvy o dielo z 18. 06. 1992 vykonaná listom z 20. 06. 1994 je neplatná.

Obvodný   súd   Košice   2   spojil   obe   žaloby   na   spoločné   konanie   a rozsudkom č. k. 33 Cb 1835/94-167 zo dňa 31. 03. 1995 žalobám vyhovel, keď určil, že odstúpenie žalovaného od zmluvy je neplatné i výpoveď žalovaného je neplatná. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právny úkon žalovaného – odstúpenie od zmluvy – nebol konkrétny, nebolo z neho zrejmé, v čom spočíva podstatné porušenie zmluvy a nebola dodržaná vážnosť tohto prejavu, keď na jednej strane žalovaný písomne oznámil žalobcovi (sťažovateľovi), že trvá na odstúpení od zmluvy a nemá dôvod meniť svoje rozhodnutie a na druhej strane ďalej zadával práce žalobcovi podľa zmluvy. Výpoveď zo zmluvy o dielo dal   žalovaný   žalobcovi   podľa   §   582   OZ   (teda   bez   udania   dôvodu),   aj   napriek   tomu, že možnosť   ukončenia   zmluvného   vzťahu   medzi   účastníkmi   bola   dohodnutá   v zmluve. V zmysle čl. III bod 2. zmluvy bolo možné ukončiť zmluvný vzťah výpoveďou iba z dôvodu podstatného porušovania zmluvných povinností.

Uvedené prvostupňové rozhodnutie napadol žalovaný odvolaním dňa 19. 06. 1996. Krajský   súd   v Košiciach   ako   súd   odvolací   rozhodol   o podanom   odvolaní   uznesením č. k. 4 Cob 143/95-200 zo dňa 29. 04. 1996, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach na rozdiel od Obvodného súdu Košice 2 nepovažoval odstúpenie žalovaného za neplatné z dôvodu, že by nebolo urobené vážne. Na str. 6 svojho uznesenia vyslovil odvolací súd názor, v zmysle ktorého, aj keď v odstúpení od zmluvy a výpovedi nie je výslovne uvedený konkrétny dôvod, pre právne a spravodlivé posúdenie veci je podstatné, či v skutočnosti   existovali dôvody pre takýto postup a účastníci mali vedomosť o ich existencii. Z tohto dôvodu odvolací súd nariadil súdu   prvého   stupňa,   aby   doplnil   dokazovanie   ohľadne   skúmania   existencie   dôvodu pre odstúpenie   od   zmluvy,   či   podanie   výpovede.   Zároveň   odvolací   súd   vyjadril   záver, že za podstatné   porušenie   zmluvy   by   bolo   potrebné   považovať   porušenie   povinnosti sťažovateľa   vykonávať   práce   kvalitne   a včas,   rovnako   ako   aj   dvojnásobné   účtovanie odmeny sťažovateľa za jednu prácu – revíziu osvetlenia strojovní výťahov.

Súd   prvého   stupňa   spravujúc   sa   názorom   odvolacieho   súdu   doplnil   dokazovanie o znalecký posudok Ing. J. K. PhD., znalca z odboru výroba a rozvod elektrickej energie a kontrolný   znalecký   posudok   Ústavu   súdneho   inžinierstva   Ž.   z odboru   elektrotechnika silnoprúdová,   odvetvie   výroba   a rozvod   elektrickej   energie,   ktorých   úlohou   bolo   zistiť, či sťažovateľ porušil svoje povinnosti zo zmluvy podstatným spôsobom alebo nie. Napriek rozpornosti týchto znaleckých posudkov sa súd priklonil k záverom kontrolného znaleckého posudku   a v zmysle   právneho   názoru   súdu   vyššieho   stupňa,   podľa   ktorého   na   právne a spravodlivé   posúdenie   veci   je   potrebné   zistiť,   či existovali   dôvody   na   odstúpenie od zmluvy či výpoveď bez ohľadu na to, že žalovaný chcel ukončiť zmluvu bez uvedenia dôvodu, rozhodol rozsudkom č. k. 33 Cb 1835/94-468 zo dňa 03. 10. 2003 tak, že určil, že odstúpenie   žalovaného   od   zmluvy   je   neplatné   a že výpoveď   žalovaného   zo   zmluvy je platná.

Výrok, ktorým súd určil, že výpoveď zo zmluvy je platná a výroky o trovách konania, napadol sťažovateľ odvolaním doručeným Okresnému súdu Košice II dňa 28. 04. 2004. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 3 Cob 58/04-505 zo dňa   24.   02.   2005   tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   s tým,   že   správne má výrok znieť, že súd žalobu o určenie neplatnosti výpovede žalovaného zo zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 18. 06. 1994 zamieta.

Naposledy uvedeným rozsudkom bol teda potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý však rozhodol inak, než vo svojom prvom rozsudku súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Preto sťažovateľ tento rozsudok napadol dovolaním v zmysle § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. doručeným Okresnému súdu Košice II 13. 04. 2005.

O podanom   dovolaní   rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   však uznesením sp. zn. 1 Obdo 16/05 z 12. 12. 2006 dovolanie odmietol. Dovolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3   písm.   b)   O.   s.   p.,   keďže   medzi   záväzným   právnym   názorom   obsiahnutom v zrušujúcom rozhodnutí a neskorším odlišným rozsudkom súdu prvého stupňa nie je vzťah príčinnej súvislosti. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd v zrušujúcom rozsudku predovšetkým nariadil   súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie a následným doplnením dokazovania došlo k zmene skutkového stavu, čo bolo príčinou toho, že súd prvého stupňa rozhodol inak, než vo svojom prvom rozsudku. Za tejto situácie sa totiž viazanosť právnym názorom   odvolacieho   súdu   neuplatní,   pretože   pri   zmenenom   skutkovom   stave   už   nemá opodstatnenie.   Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   teda   súd   prvého   stupňa   rozhodol   inak, než vo   svojom   prvom   rozsudku,   nie   v dôsledku   právneho   názoru   odvolacieho   súdu, ale v dôsledku   zmeneného   skutkového   stavu   po   doplnenom   dokazovaní.   S uvedeným názorom Najvyššieho súdu SR sťažovateľ v plnom rozsahu nesúhlasí.“

Sťažovateľ zastáva názor, že namietané uznesenie najvyššieho súdu porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie týchto práv vidí v tom, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol jeho dovolanie. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nemal jeho dovolanie odmietnuť, ale mal o dovolaní konať a meritórne rozhodnúť, pretože „bolo   prípustné   v zmysle   §   238   ods.   3   písm.   b)   a Najvyšší   súd   SR   svojím   uznesením č. k. 1 Obdo 16/05 z 12. 12. 2006 odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, zabránil mu   v prístupe   k súdu   a porušil   jeho   právo   na   súdnu   ochranu,   keď podané   dovolanie ako neprípustné odmietol.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 16/05 z 12. decembra 2006, vrátil vec na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Podľa   §   238   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok (ďalej len „OSP“) v znení účinnom do 31. augusta 2005 dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než v prvom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvé rozhodnutie zrušil.

Podľa § 372 l ods. 2 OSP začaté konania o odvolaní a dovolaní, o ktorých odvolací súd alebo dovolací súd nerozhodol do 31. augusta 2005, sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 16/05 z 12. decembra 2006 vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.   3   Cob   58/04   z   24.   februára   2005. „Žalobca   podaným   dovolaním   napadol rozhodnutie,   ktorým   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bolo rozhodnuté inak, než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil (§ 238 ods. 3 písm. b) O. s. p.). V ďalšom opisuje   priebeh   celého   konania   a rozhodovania   na   súde   prvého   stupňa   i na   súde odvolacom. Uviedol ďalej, že prvšie rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 31. 3. 1995 bolo   po   vecnej   i právnej   stránke   úplne   správne,   následne   však   odvolací   súd   toto rozhodnutie   zrušil   a vyslovil   právny   názor,   v zmysle   ktorého   pre   právne   a spravodlivé posúdenie veci je podstatné, či v skutočnosti existovali dôvody pre odstúpenie od zmluvy a výpoveď, a či účastníci mali vedomosť o ich existencii. Tento názor odvolacieho súdu však spočíva   na nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   a preto   rovnakou   vadou   trpia   aj nasledujúce   rozhodnutia   súdov   v danej   veci.   Súd   prvého   stupňa   následne   viazaný nesprávnym právnym názorom odvolacieho súdu rozhodol rozsudkom zo dňa 3. 10. 2003 inak, než vo svojom prvšom rozsudku, a tento bol neskôr potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 2. 2005, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. Navrhol rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 58/04 zo dňa 24. 2. 2005 zrušiť a zrušiť i rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 33 Cb 1835/94 -468 zo dňa 3. 10. 2003 v časti, ktorej súd určil, že výpoveď žalovaného zo zmluvy o dielo uzavretej medzi   žalobcom   a žalovaným   dňa   18.   6.   1992  ,   vykonaná   listom   zo   dňa   20.   6.   1994, a doručená žalobcovi dňa 28. 6. 1994, je platná, a v časti o trovách konania a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), prejednal dovolanie   žalobcu   bez   nariadenia   pojednávania   a dospel   k záveru,   že   nie   sú   splnené podmienky prípustnosti dovolania. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 a § 238 O. s. p. V danom prípade dovolanie žalobcu je potrebné posúdiť v zmysle ust. § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. platného pred 1. 9. 2005 (dovolanie podané v apríli 2005). Podľa § 238 ods. 3 písm. b)   O.   s.   p.   dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil. Neskorší rozsudok súdu prvého stupňa je iný,   než   prvší   rozsudok   vtedy,   ak   súd   vymedzil   práva   a povinnosti   účastníkov   pri rozhodovaní   o rovnakom   predmete   konania   (o   rovnakom   nároku)   inak,   než   vo   svojom predchádzajúcom rozsudku. Dovolanie preto nie je prípustné vtedy, ak súd prvého stupňa rozhodol o niečom inom, než prv. Predpokladom prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. ďalej je, aby súd prvého stupňa neskorším rozsudkom rozhodol inak preto, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu obsiahnutého v zrušujúcom rozhodnutí. Zákon tu má na mysli situáciu, keď nezávislé rozhodnutie veci súdom prvého stupňa bolo vylúčené alebo obmedzené tým, že bol povinný vychádzať zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu do tej miery, že tento právny názor súdu jedine a výhradne je určujúci pre rozhodnutie vo veci. Právny názor odvolacieho súdu teda musí mať na rozhodnutie vo veci taký vplyv, že súd prvého stupňa nemôže uplatniť svoje názory pri rozhodovaní vo veci samej.   Tam, kde nie   je   takýto   vplyv   na   odlišný   neskorší   rozsudok   súdu   prvého   stupňa (medzi záväzným   právnym   názorom   obsiahnutom   v zrušujúcom   rozhodnutí   a neskorším odlišným   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   nie   je   vzťah   príčinnej   súvislosti),   nemožno vyvodzovať   ani   prípustnosť   dovolania   v zmysle   uvedeného   ustanovenia.   Bude   tomu   tak, ako najmä v prípadoch, keď sa v ďalšom konaní pred prvostupňovým súdom zmení skutkový stav, z ktorého vychádzal odvolací súd pri zrušovaní prvšieho rozsudku súdu prvého stupňa a pri formulovaní svojho právneho názoru. Za tejto situácie sa totiž viazanosť právnym názorom   odvolacieho   súdu   neuplatní,   pretože   pri   zmenenom   skutkovom   stave   už   nemá opodstatnenie. Ak odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí uloží súdu prvého stupňa vykonať ďalšie dokazovanie, než by zaujal stanovisko k právnemu posúdeniu veci, nemožno rovnako hovoriť o tom, že by jeho právny názor bol určujúci pre neskoršie rozhodnutie veci súdom prvého   stupňa.   Takýto   „právny   názor“   obsahuje   len   pokyny,   ako   ďalej   postupovať po procesnej   stránke   a v posúdení   veci   súd   prvého   stupňa   nijako   neobmedzuje. V predmetnej   veci   odvolací   súd   vo svojom   zrušujúcom   rozsudku   uložil   súdu   povinnosť vykonať vo veci ďalšie dokazovanie, a až po doplnení vykonaného dokazovania vo vedci samej rozhodnúť, vychádzajúc pritom zo zisteného skutkového stavu. Nevyslovil však žiadny právny názor, ktorým by súd prvého stupňa bol pri rozhodovaní veci viazaný. Dovolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali dovolanie podľa § 237 O. s. p., a preto dovolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p., ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol.“

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Obdo 16/05 z 12. decembra 2006, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, a dospel k záveru, že týmto rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa, a to práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Ústavný súd pritom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.   Z   ustanovenia   posudzovaného   §   238   ods.   3   písm.   b)   OSP   totiž   vyplýva, že v prípade prejednávanej veci sťažovateľa neboli naplnené zákonné dôvody prípustnosti dovolania,   čo   najvyšší   súd   správne   vyhodnotil   a rozobral   vo svojom   uznesení z 12. decembra 2006, keď poukázal na to, že odvolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok okresného súdu z 31. marca 1995 sp. zn. 33 Cb 1835/94 z dôvodu, že nebolo dostatočne vykonané dokazovanie vo veci, a až po doplnení vykonaného dokazovania vo veci samej mal okresný súd opätovne rozhodnúť, vychádzajúc však už pritom z ďalšieho zisteného skutkového   stavu.   Išlo   o   procesné   usmernenie   dané   súdu   prvého   stupňa   bez   toho, aby odvolací súd vyslovil záväzným spôsobom svoj názor na právne posúdenie veci, ktoré nie   je   takou   zákonnou   podmienkou   (viazanosť   právnym   názorom),   aká   je   predvídaná v ustanovení § 238 ods. 3 písm. b) OSP. Súd prvého stupňa bol teda viazaný iba pokynmi, ako ďalej postupovať po procesnej stránke, v právnom posúdení nebol odvolacím súdom žiadnym   spôsobom   obmedzený   či   usmernený.   Preto,   ak súd   prvého   stupňa   po   takomto zrušení   veci   odvolacím   súdom,   v dôsledku   ďalších   právnych   a skutkových   dôvodov, rozhodol   3.   októbra   2003   inak   ako   v prvšom   rozhodnutí,   potvrdzujúci   rozsudok odvolacieho súdu potom nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 3 písm. b) OSP (obdobne m. m. II. ÚS 213/06 a v ňom citované rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 25/05 z 30. júna 2005).

Nakoľko prípustnosť dovolania sťažovateľa nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 a § 237   OSP,   odmietol   najvyšší   súd   jeho   dovolanie   v súlade   s ustanovením   §   243b ods. 4 OSP   v spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   OSP   ako   dovolanie   smerujúce   proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný.   Pritom   riadiac   sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru)   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo neprípustnosti   podaného   dovolania   vôbec   boli   naplnené.   Takýto   postup   a rozhodnutie dovolacieho súdu   OSP výslovne umožňuje, preto použitý spôsob   v konkrétnom   prípade nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľa   k súdnej   ochrane   v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd podľa svojej judikatúry ani nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil   taký   jeho   výklad   a aplikáciu   ustanovení   OSP,   ktoré   by mohli   vyvolať   účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   16/05   z 12. decembra   2006 podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007