znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 312/06-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti D. Č., T., a D. H., Ž., zastúpených advokátkou JUDr. E. H., K., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaniach vedených pod sp. zn. 13 C 1543/92 a sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95 za účasti Okresného súdu Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaniach vedených pod sp. zn. 13 C 1543/92 a sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo D. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaniach vedených pod sp. zn. 13 C 1543/92 a sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95 p o r u š e n é   b o l o.

3.   Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 13 C 1543/92 a sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95 konať bez zbytočných prieťahov.

4.   D.   Č. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   200 000   Sk   (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   D.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   200   000   Sk   (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Okresný   súd   Trenčín   je p o v i n n ý   uhradiť   D.   Č.   a D.   H.   trovy   právneho zastúpenia v sume 9 392 Sk (slovom deväťtisíctristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2006 doručená sťažnosť D. Č., T., a D. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“, „sťažovateľka“ alebo „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. E. H., K., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 13 C 1543/92 a sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovatelia podali 3. septembra 1992 okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy z 30. januára 1991, ktorou nebohá matka sťažovateľov H. Č. (ďalej len „poručiteľka“) darovala ich sestre - žalovanej D. N., rod. Č. (ďalej len „odporkyňa“ alebo „žalovaná“) zbierku obrazov v hodnote 527 100 Sk, zlaté šperky v hodnote 28 250 Sk a drevenú bustu Krista v hodnote 65 000 Sk.

Žaloba bola podaná okresnému súdu po začatí dedičského konania po poručiteľke, ktorá   zomrela   18.   decembra   1991.   Dedičské   konanie   bolo   pôvodne   vedené   Štátnym notárstvom   v Trenčíne   pod   sp.   zn.   3   D   3002/91   a v súčasnosti   je   vedené   pod   sp.   zn. 18 D 870/95, D not 123/95. Dôvodom podania žaloby je skutočnosť, že medzi dedičmi nedošlo k dohode   o vyporiadaní dedičstva, pričom   sťažovatelia   vyslovili pochybnosť,   či došlo k darovaniu označených hnuteľných vecí ich sestre (žalovanej).

Podľa tvrdenia sťažovateľov predmetné dedičské konanie nebolo ukončené, pretože okresný súd od roku 1992 nerozhodol o žalobe o určenie neplatnosti darovacej zmluvy.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo D. Č. a D. H., rod. Č. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Trenčín,   v Trenčíne,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   13 C 1543/92,   18   D   870/95, D not 123/95 a v konaní o vydanie predbežného opatrenia porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trenčín prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. Č. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk (slovom: tristotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť D. Č. do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. D. H., rod. Č. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk (slovom: tristotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť D. H., rod. Č. do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

5. D. Č. a D. H., rod. Č. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 45.936,- Sk (slovom   štyridsaťpäťtisícdeväťstotridsaťšesť   slovnenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Trenčín povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. E. H., K. na jej účet... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. III. ÚS 312/06-12 z 10. októbra 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľov   a predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa vyjadrili, či trvajú na konaní ústneho pojednávania vo veci. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľov a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené 15. decembra 2006 spolu s pripojeným prehľadom úkonov vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 1543/92, pričom k veci vedenej pod sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95 sa nevyjadrila. Predsedníčka okresného súdu však zároveň vo svojom vyjadrení uviedla: „V celej veci poukazujeme na tú skutočnosť, že na Okresnom súde Trenčín sa do dnešného dňa nachádza nadmerné množstvo spisov v jednotlivých senátoch civilného oddelenia, čo bolo spôsobené odchodom   sudcov   z Okresného   súdu   Trenčín   na   novozriadené   súdy   a ponechaním   celej agendy na tomto súde.

Ako zo spisu vyplýva, v predmetnej veci konalo doteraz celkom sedem zákonných sudcov a bol šesťkrát predložený na Krajský súd na rozhodnutie o odvolaní   a námietke zaujatosti.

Sme   toho   názoru,   že   za   týchto   okolností   zo   strany   konajúceho   súdu   nedošlo k neodôvodneným   prieťahom   v konaní,   nakoľko   konajúci   sudcovia   vzhľadom   na   časovú postupnosť pridelenia predmetného spisu a množstvo vecí v senáte nemohli vo veci konať rýchlejšie.“

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. 1024/06 zo 16. apríla 2007 uviedol prehľad   úkonov   vykonaných   v dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   D   870/95, D not 123/95   a dodal,   že „V   ostatnom   zotrvávame   na   našom   vyjadrení   k veci   sp.   zn. 13 C 1543/92.“ (t.   j.   vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   č.   Spr.   1024/06   zo 7. decembra 2006).

Sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie III.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom   IV.   senátu.   Vzhľadom   na   to   vo   veci   samej   konal   a rozhodoval   o sťažnosti sťažovateľa IV. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   okresným   súdom   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   13   C   1543/92   a sp.   zn. 18 D 870/95, D not 123/95.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu   vo veci. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníkov konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 13 C 1543/92

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o návrhu na určenie neplatnosti darovacej zmluvy, teda po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Z predmetného súdneho spisu ústavný súd zistil, že vo veci bolo potrebné   vykonať   znalecké   dokazovanie   a tiež   rozsiahle   dokazovanie   prostredníctvom veľkého množstva svedeckých výpovedí, preto dospel k záveru, že namietané konanie je po faktickej stránke zložité (m. m. IV. ÚS 239/03, III. ÚS 174/02).

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   využívaním   svojich   procesných oprávnení   (napr.   podávaním   opravných   prostriedkov   proti   rozsudkom   a   uzneseniam okresného   súdu,   nepresne   formulovaných   žiadostí   o nariadenie   predbežného   opatrenia doručených okresnému súdu 2. novembra 1994 a 17. novembra 1996, žiadostí o odročenie pojednávania   doručených   okresnému   súdu   13.   mája   1996   a   17.   novembra   1999, ospravedlnením   neúčasti   sťažovateľky   na   pojednávaní   19.   novembra   1996,   podaním námietky zaujatosti proti zákonnému sudcovi doručenej okresnému súdu 19. mája 1999, žiadosťou sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov pri zložení preddavku na trovy znaleckého   dokazovania)   vo   veľkej   miere   prispeli   k predĺženiu   konania,   čo   v súlade s ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu   nemožno   započítať   na   ťarchu   okresného   súdu (III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   prostredníctvom   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k namietanému porušeniu   označených   práv   sťažovateľov,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek skutočnosti,   že   plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Sťažovatelia podali 3. septembra 1992 okresnému súdu návrh na určenie neplatnosti darovacej   zmluvy,   ktorému   bola   pridelená   sp.   zn.   13   C   1543/92.   Okresný   súd   na pojednávaní 30. júna 1993 rozsudkom č. k. 13 C 1543/92-34 návrh sťažovateľov zamietol. Krajský   súd v Bratislave uznesením   sp.   zn. 17 Co 47/94 zo   4.   októbra   1994   rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovatelia doručili okresnému súdu   2.   novembra   1994   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   (upresnený   podaním doručeným okresnému súdu 24. januára 1995 a v zápisnici   okresného súdu z 20. apríla 1995). Pojednávanie 10. novembra 1995 bolo uznesením odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania a predvolania ďalších svedkov.

Okresný súd uznesením č. k. 13 C 1543/92-65 z 2. februára 1996 návrh sťažovateľov na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zamietol.   Krajský   súd   v Bratislave   na   základe odvolania sťažovateľov uznesením č. k. 17 Co 192/96-82 z 18. júna 1996 zrušil uvedené uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom období okresný súd vykonával   ďalšie   dokazovanie   vo   veci   samej   (výsluchy   svedkov   na   pojednávaniach, znalecké dokazovanie z odboru grafológie), ako aj úkony súvisiace s procesným postupom účastníkov   konania   (napr.   nepriznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   sťažovateľke v súvislosti so zložením preddavku na trovy znaleckého dokazovania - uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 1543/92-117 z 28. júna 1997).

Ústavný súd zo spisu zistil, že okresný súd bol vo veci bez relevantného dôvodu nečinný od 26. mája 2003 až do 4. júla 2005, kedy uznesením č. k. 13 C 1543/92-300 návrh sťažovateľov   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol.   Sťažovatelia   podali   proti uvedenému uzneseniu odvolanie (doručené okresnému súdu 23. augusta 2005), o ktorom Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   17   Co   280/05-324 z 20. októbra   2005 rozhodol   tak,   že potvrdil   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného súdu.   Ďalšie pojednávanie vo   veci   sa   konalo 18. januára 2006, na ktorom   okresný   súd rozsudkom   návrh   sťažovateľov   zamietol.   Krajský   súd   na   pojednávaní   22.   júna   2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd na pojednávaní 3. januára 2007 na základe vykonaného dokazovania rozsudkom   opätovne   návrh   sťažovateľov   zamietol.   Sťažovatelia   podali   proti   rozsudku odvolanie a vec sa podľa zistenia ústavného súdu od 2. marca 2007 nachádza na krajskom súde za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľov.

2. Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o dedičstve po poručiteľke (matke sťažovateľov), teda po   právnej   stránke nejde   o zložitú   vec,   keďže   ide   o   štandardnú   občianskoprávnu   vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva [prejednaním ktorej súdy poverujú notárov   so   sídlom   v obvode   okresného   súdu   -   §   175za   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   len   „OSP“)].   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   doterajší   priebeh   konania nesignalizuje zložitosť predmetnej veci z faktického hľadiska.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli k zbytočným prieťahom v tomto konaní, naopak,   žiadosťami   o   vysvetlenie   nečinnosti   okresného   súdu   a povereného   notára   dali najavo nespokojnosť s priebehom konania a domáhali sa účinnej ochrany svojich práv.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k namietanému porušeniu   označených   práv   sťažovateľov,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek skutočnosti,   že   plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú posudzované ako úkony súdu, a preto aj notár môže   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (m. m. III. ÚS 47/00, III. ÚS 202/06).

Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že 30. januára 1992 bola spísaná zápisnica o predbežnom   prerokovaní   dedičstva   za   prítomnosti   právneho   zástupcu   odporkyne a 5. februára   1992   bol   Štátnemu   notárstvu   v Trenčíne   doručený   súpis   hnuteľného a nehnuteľného majetku po nebohej poručiteľke. Pojednávanie 6. júla 1992 bolo z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa odročené. Na pojednávaní 3. augusta 1992 boli účastníci konania oboznámení so   súpisom   majetku,   s ktorým   vyslovili   sťažovatelia   nesúhlas.   Sťažovatelia zároveň na pojednávaní uviedli, že v lehote jedného mesiaca podajú okresnému súdu návrh na   určenie   neplatnosti   darovacej   zmluvy,   ktorou   poručiteľka   darovala   hnuteľné   veci odporkyni. V ďalšom období vydal poverený notár viackrát pokyn na zistenie, či uvedený návrh bol okresnému súdu podaný.

Dňa 20. apríla 1995 pristúpil okresný súd na žiadosť sťažovateľa k spísaniu zápisnice vo   veci   dedičského   konania   po   nebohej   poručiteľke   s tým,   že „...   dedičské   konanie prebehne   o všetkých   veciach,   ktoré   boli   v čase   smrti   vo   vlastníctve   poručiteľky,   okrem šperkov a obrazov resp. výtvarných diel, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy... Pokiaľ súd určí neplatnosť darovacej zmluvy, budú predmetom náhradného dedičského konania.“ (č. l. 26 spisu).

Dňa   2.   mája   1995   okresný   súd   poveril   notára   Mgr.   M.   A.,   aby   vykonal   úkony v namietanom konaní ako súdny komisár (poverenie mu bolo doručené 24. mája 1995). Okresný súd v prípise č. k. 18 D 870/95-27 z 2. mája 1995 notára upozornil, že „... ide o vec,   kde   posledné   pojednávanie   bolo   3.   8.   1992.   I keď   účastníci   vedú   spor   ohľadne platnosti darovacej zmluvy, ktorého výsledok má význam i pre ded. konanie, je potrebné vo veci urýchlene a bez prieťahov konať, a to bez ohľadu na to, aký výsledok vyššie uvedený spor bude mať, dedičské konanie podľa § 18 not. por. prerušené nebolo...“.

Na základe zápisnice napísanej u povereného notára 8. decembra 2003 bolo zistené, že konanie je potrebné zastaviť z dôvodu podľa § 175k ods. 3 OSP (ak sú pasíva a aktíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti, pri výpočte čistého majetku sa na ne neprihliada). Okresný súd uznesením sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95 z 2.   marca   2004   namietané   konanie   zastavil.   Proti   predmetnému   uzneseniu   mu   bolo 20. mája 2004 doručené odvolanie sťažovateľov. Spis bol následne postúpený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd však 21. februára 2006 spis okresnému súdu vrátil   s poukázaním   na   to,   že   odvolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vyššieho   súdneho úradníka, o ktorom je príslušný rozhodovať sudca okresného súdu. Ústavný súd zistil, že od vrátenia spisu okresnému súdu 21. februára 2006 nebol v tejto veci vykonaný žiadny úkon.

Ústavný súd na základe predloženého spisu zistil, že okresný súd (v zastúpení súdom povereným notárom) bol bez relevantného dôvodu nečinný v období od 24. mája 1995 do 8. decembra 2003. Vzhľadom na to, že neexistoval žiaden relevantný dôvod pre to, aby dedičské   konanie   nepokračovalo,   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   povinný v dedičskom konaní bez zbytočných prieťahov postupovať. Pretože okresný súd vo veci nekonal, ústavný súd posúdil uvedené obdobie ako zbytočné prieťahy v konaní.

Okresný súd bol bez relevantného dôvodu nečinný aj v období od 20. mája 2004 do 16.   januára   2006,   keď   bol   spis   postúpený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní, a uvedenú nečinnosť ústavný súd posúdil tiež ako zbytočné prieťahy v konaní.

Na základe týchto zistení ústavný súd uzavrel, že v označených obdobiach došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže namietané konania neboli do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaniach vedených pod sp. zn. 13 C 1543/92 a sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sa zaoberal aj ich žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Aj   keď   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaniach sp. zn. 13 C 1543/92 a sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné k tomu, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o žiadosti   sťažovateľov   priznať   im   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie každému   v sume   300   000   Sk   s odôvodnením,   že „  ...právna   neistota,   zánik   možnosti vykonania   potrebných   dôkazov   ako   aj   priame   náklady   na   vedenie   konania   a následne prípadná   strata   a poškodenie   hnuteľných   vecí   v dedičstve   nám   spôsobili   nielen nemateriálnu, ale aj materiálnu ujmu“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, povahu prerokovanej veci a finančnú hodnotu, ktorá je predmetom namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre každého zo sťažovateľov v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) za zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 13 C 1543/92 primerané konkrétnym okolnostiam prípadu. Ústavný súd zároveň rozhodol podľa rovnakých kritérií aj o priznaní finančného zadosťučinenia pre každého v sťažovateľov   v sume   180   000   Sk   (slovom   stoosemdesiattisíc   slovenských   korún)   za zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 18 D 870/95, D not 123/95.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. E. H. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 9 392 Sk (slovom deväťtisíctristodeväťdesiatdva slovenských korún), a to za dva úkony právnej pomoci pre každého sťažovateľa podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   [(ďalej   len   „vyhláška“)   vypočítanú   zo   základu nominálnej mesačnej mzdy zamestanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2005 v sume 16 381 Sk zníženej o 20 % podľa § 13 ods. 3 vyhlášky], t. j. 2-krát po 2 184 Sk pre každého sťažovateľa a 4-krát po 164 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné,   pretože   išlo   o úkony   urobené   v roku   2006.   Trovy   konania   je   okresný   súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2007