znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 312/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., M., v ktorej namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava   IV   v   konaní   sp.   zn.   4   C   47/90,   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní sp. zn. 11 Co   177/00   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   sp.   zn. 4 Cdo 45/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2005   doručená   sťažnosť J.   M.,   Česká   republika (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., M., ktorou namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 4 C 47/90, Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 11 Co 177/00 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 4 Cdo 45/2005.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že 6. marca 1990 podala na okresnom súde návrh na začatie konania o neplatnosť kúpnej zmluvy proti odporkyniam v 1. až 4. rade. Predmetná kúpna zmluva bola registrovaná 30. júna 1982 pod sp. zn. R I 101/82.

Sťažovateľka vo svojom návrhu uviedla, že „... je presvedčená o tom, že jej nebohý otec neuzavrel žiadnu kúpnu zmluvu, pretože mal dostatok finančných prostriedkov. Zvlášť poukázala na to, že podpisy kupujúcich nie sú overené a dátum zmluvy je ručne dopisovaný. Ďalej poukázala sťažovateľka aj na tú skutočnosť, že v spisovom materiáli sa nenachádza originál kúpnej zmluvy, teda podľa názoru sťažovateľky bez toho, aby mal súd k dispozícii originál kúpnej zmluvy, nemôže zastávať stanovisko, že sa jedná o platnú zmluvu“.

Okresný súd 26. júna 2000 zamietol návrh sťažovateľky, pričom sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd 25. januára 2001 prejednal odvolanie sťažovateľky a rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka   podala   proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   30.   apríla   2001 dovolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 241 ods. 1 a ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, pričom dovolaním napadla rozsudok krajského súdu v celom rozsahu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 45/2005 z 31. marca 2005 dovolanie sťažovateľky odmietol.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sťažovateľka v návrhu rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 4 C 47/90, postupom   krajského   súdu   v konaní sp.   zn.   11   Co   177/00   a postupom   najvyššieho   súdu v konaní sp. zn. 4 Cdo 45/2005, pričom zároveň žiada, aby okresný súd a krajský súd jej vec spravodlivo prejednali. Sťažovateľka zároveň žiada o priznanie spravodlivého finančného zadosťučinenia v sume 10 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý   rozhodne o jeho občianskych právach   a záväzkoch   alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená. Jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti v rámci predbežného prerokovania je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj jej oneskorené podanie.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uvádza: „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Ústavná sťažnosť, ktorá bola podaná Ústavnému súdu SR po uplynutí lehoty upravenej v § 53 ods. 3 citovaného zákona, nespĺňa jednu z kogentne ustanovených podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (citované   ustanovenie   neumožňuje   odpustiť   ani   predĺžiť   lehotu   na   podanie   ústavnej sťažnosti)“ – rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 38/98.

Ústavný   súd   sa   preto   nestotožňuje   s právnym   názorom   sťažovateľky,   ktorá v sťažnosti uvádza, že „Sťažovateľka má za to, že nemôže byť viazaná zákonnou lehotou na podanie   sťažnosti   na   Ústavný   súd   a že   každá   osoba,   ktorá   bola   ukrátená   na   svojich ústavných právach, má právo podať takúto sťažnosť v čase, keď podľa svojho vedomia a svedomia uzná za vhodné začať si brániť svoje ústavné práva prostredníctvom konania pred Ústavným súdom SR“.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   V uvedenom   prípade   od   právoplatnosti   predmetného rozhodnutia   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   47/90   z 26.   júna   1990   v spojení   s rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 177/00-166 z 25. januára 2001 zjavne uplynulo dlhšie časové obdobie ako zákonná dvojmesačná lehota, preto ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľky ako podanú oneskorene.

Podľa úradného záznamu ústavného súdu č. k. Rvp 1514/05-6 z 13. októbra 2005 uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   45/2005   z 31.   marca   2005   bolo   právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 3. mája 2005. Podľa úradného záznamu ústavného súdu č. k. Rvp 1514/05-7 zo 4. novembra 2005 uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 45/2005 z 31.   marca   2005   nadobudlo   právoplatnosť   14.   júna   2005.   V konkrétnych   okolnostiach danej   veci,   aj   keď   na   sťažnosti   sťažovateľky   je   uvedený   dátum   8.   augusta   2005, je rozhodujúci dátum poštovej pečiatky 14. septembra 2005, keď bola sťažnosť odovzdaná na prepravu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti od dátumu právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu (14. júna 2005) do dátumu podania sťažnosti ústavnému súdu s poštovou pečiatkou datovanou   dátumom   14.   septembra   2005   uplynulo dlhšie   časové   obdobie ako   zákonom určená   lehota   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorého preskúmania sa sťažovateľka okrem iného vo svojej sťažnosti domáha.

V zmysle   ustanovení   §   36   a   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s ustanovením   §   142   Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavný   súd   rozhodol,   že   žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2005