znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 312/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Vladimíra   Kyseľu,   K.,   zastúpeného   advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   a   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom   Krajského súdu   v Košiciach č. k. 16 Cop 37/04-256 z 28. mája 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Vladimíra Kyseľu   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2004 doručená sťažnosť Ing. Vladimíra Kyseľu, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Cop 37/04-256 z 28. mája 2004.

Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave. Krajský súd rozsudkom č. k. 16 Cop 37/04-256 z 28. mája 2004 potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice – okolie č. k. 9 P 328/02-206 z 1. decembra 2003, čím nevyhovel odvolaniu sťažovateľa, ktorému takto bolo uložené platiť na jeho maloleté deti, V. K., nar. (...), a S. K., nar. (...), zvýšené výživné, a to 2 000 Sk a 1 800 Sk mesačne do budúcnosti,   a zároveň   mu   zvýšil   výživné   aj   spätne   za   vymedzené   obdobia,   čím   mu vznikol na výživnom dlh 81 200 Sk.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   s jeho   námietkami,   že   v jeho súčasnej rodine bude v dôsledku takto určeného výživného životná úroveň nižšia ako u jeho detí   z predchádzajúceho   manželstva,   v čom   vidí   porušenie   rovnosti   účastníkov   konania. Krajský súd síce uznal, že sa zámerne nevyhýba zamestnaniu, ale napriek tomu pri určovaní výšky výživného neprihliadol na jeho nižšie príjmy od 17. decembra 2001 do 28. februára 2002, keď bol nezamestnaný. Krajský súd neprihliadol na fakt, že sa zamestnania vzdal zo zdravotných   dôvodov   a že   nešlo   o výhodné   zamestnanie.   Krajský   súd   primerane nereagoval ani na nesprávne údaje o príjmoch sťažovateľa od 1. januára 2001 do 16. júna 2001, z ktorých vychádzal Okresný súd Košice - okolie.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za zjavne neodôvodnený a tvrdí, že ním bola porušená rovnosť účastníkov konania, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a jeho právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku napadnutého rozsudku   je v stave   právnej   neistoty,   lebo   nevie,   či   v budúcich   súdnych   konaniach   súd prihliadne na jeho námietky, že nie je schopný platiť vyššie výživné.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho   označených   práv rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Cop 37/04-256 z 28. mája 2004, tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie 50 000 Sk a náhradu trov konania 9 352 Sk.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či existujú dôvody nútiace ústavný súd sťažnosť odmietnuť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a to či má ústavný súd na prerokovanie sťažnosti právomoc, či má sťažnosť náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   140/03).   Zjavná neopodstatnenosť   sťažnosti   spočíva   v nesúlade   medzi   jej   skutkovou   a právnou   stránkou (III. ÚS 203/02).

Porušenie   svojich   označených   práv   vidí   sťažovateľ   v obsahu   rozsudku   krajského súdu   č.   k.   16   Cop   37/04-256   z 28.   mája 2004.   Ústavný   súd   preskúmal tento   rozsudok v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie č. k. 9 P 328/02-206 z 1. decembra 2003 a dospel k záveru, že ho nemožno pokladať za zjavne neodôvodnený. Krajský súd v nadväznosti   na   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   č.   k.   9   P   328/02–206 z 1. decembra 2003 primerane vysvetlil, čo považoval za preukázané a akými právnymi úvahami dospel k rozhodnutiu. Odôvodnenie rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd sa nevyrovnal s niektorými jeho uvedenými argumentmi, zistil ústavný súd nasledovné.

Krajský   súd   si   bol   vedomý   sťažovateľovej   námietky,   že   v dôsledku   výživného stanoveného Okresným súdom Košice – okolie bude životná úroveň v jeho terajšej rodine nižšia   ako   životná   úroveň   v domácnosti   matky   jeho   detí,   o čom   svedčí   jej   výslovné uvedenie   na   strane   4   napadnutého   rozsudku.   Výslovne   na   ňu   reagoval   na   strane 9 napadnutého rozsudku. Ústavný súd nehodnotí správnosť argumentácie krajského súdu, ale konštatuje, že tento sa s uvedenou námietkou sťažovateľa zaoberal a jeho argumentácia spočívajúca hlavne v zdôraznení rozdielu medzi situáciou rodín s jedným a s oboma rodičmi nie je zjavne nesprávna.

Na sťažovateľovu námietku, že krajský súd nevyvodil z konštatácie, že sa nevyhýba zamestnaniu, primerané dôsledky, treba odpovedať, že krajský súd sa s ňou zaoberal na strane 8 napadnutého rozsudku a s odkazom na § 96 druhej vety zákona č. 94/1963 Zb. o rodine   v znení   neskorších   predpisov   potvrdil   právny   názor   Okresného   súdu   Košice   – okolie,   že   na   túto   skutočnosť   sa   nemalo prihliadať pri   určovaní   výšky   výživného.   Ani v tomto   prípade   nie   je   argumentácia   krajského   súdu   zjavne   nesprávna   a jej   hlbšie hodnotenie ústavnému súdu neprislúcha.

Obdobne   došiel   ústavný   súd   k   záveru,   že   krajský   súd   reagoval   na   strane 8 napadnutého rozsudku   aj na námietku   sťažovateľa   o nesprávnom   zistení   jeho príjmov od 1. januára do 16. júna 2001 v zásade akceptovateľným spôsobom, keď tvrdil, že zistený rozdiel neznamená, že by stanovené výživné nezodpovedalo schopnostiam otca.

Sťažovateľ namieta porušenie ustanovení ústavy, listiny a dohovoru, ktoré zakotvujú procesné práva, a zároveň tvrdí, že k ich porušeniu došlo obsahom rozhodnutia krajského súdu   č.   k.   16   Cop   37/04-256   z 28.   mája   2004.   Procesné   práva   sťažovateľa   v zásade nemožno porušiť obsahom rozhodnutia v merite veci, ale len nesprávnym postupom súdu alebo iného orgánu neverejnej moci. Sťažovateľ síce v záhlaví svojej sťažnosti uvádza aj postup krajského súdu, ale nikde v texte sťažnosti neuvádza akýkoľvek konkrétny úkon či iný postup krajského súdu, ktorým mali byť podľa jeho mienky porušené jeho procesné práva. Existuje teda nesúlad medzi skutkovou a právnou stránkou sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2004