SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 311/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Gromom, advokátska kancelária,Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2012a jeho rozsudkom z 10. mája 2013 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 228/2013 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) slobôd postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2012 a jeho rozsudkom z 10. mája2013 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 228/2013 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 (ďalej len „napadnutýrozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou súdneho konania v procesnejpozícii odporkyne o zaplatenie 40 774 € s príslušenstvom z dôvodu bezdôvodnéhoobohatenia vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 24/2012. Okresný súd v označenomkonaní rozhodol rozsudkom z 10. mája 2013, ktorým žalobu navrhovateľky vyhovel. Protiuvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd v napadnutom konaní napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok vo veci samejpotvrdil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania.
Sťažovateľka nespokojná s výsledkom napadnutého konania podala sťažnosťadresovanú ústavnému súdu, v ktorej namieta, že postupom a rozsudkom okresného súduv označenom konaní a postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu došlok porušeniu jej označených práv, pričom sťažovateľka tvrdí, že okresný súd, ako aj krajskýsúd pochybil, vec nesprávne právne posúdil, označené rozsudky okresného súdu a krajskéhosúdu sú arbitrárne a ústavne neudržateľné. Argumentovala tým, že v prípade sťažovateľky,ktorá ako konateľka navrhovateľa uzatvorila so sebou ako zamestnankyňou pracovnúzmluvu, pričom náplňou práce nebol výkon oprávnení a povinností konateľa akoštatutárneho orgánu spoločnosti, ale išlo o pozíciu generálneho riaditeľa spoločnostinavrhovateľa, preto nešlo o neplatnú zmluvu, a teda sa o žalovanú sumu bezdôvodneneobohatila. V prípade, že záver o neplatnosti pracovnej zmluvy je správny, tvrdilaa argumentovala tým, že nešlo o bezdôvodné obohatenie, keďže sťažovateľka skutočnevykonávala funkciu konateľky v spoločnosti navrhovateľky, a teda je patrila primeranáodmena za výkon funkcie v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Akoďalší dôvod „nezákonnosti a protiústavnosti“ označených rozhodnutí okresného súdua krajského súdu a ich postupu je podľa názoru sťažovateľky to, že „v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, konkrétne k vade konania, uvedenej v § 237, písm. a) OSP – bolo rozhodované vo veci, ktorá nepatrila do právomoci slovenských súdov“, pričomargumentovala štátnou príslušnosťou sťažovateľky, ktorá je štátnou príslušníčkouRumunska, kde mala v čase podania žaloby aj trvalé bydlisko. V tejto súvislosti predostrelaaj svoje právne posúdenie právomoci všeobecných súdov v jej prípade a tvrdila, že Krajskýsúd Bratislava ako súd príslušný na rozhodnutie o miestnej príslušnosti vychádzal nesprávnez adresy uvedenej na doručovanie, ktorá zodpovedala adrese, kde mala prenajatý byt.
Pokiaľ ide o otázku splnenia predpokladov prípustnosti jej sťažnosti, sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „v tomto štádiu konania, nie je možné sa dovolávať ochrany práv u žiadneho iného všeobecného súdu (dovolanie nie je prípustné podľa ust. 238 ods. 3 O. s. p.)“, preto bola toho názoru, že „právomoc ústavného súdu vo veci konať je daná“. Na základe uvedeného sťažovateľka bola presvedčená, že jej sťažnosť je prípustná.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla vydať tento nález:„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/228/2013 a Okresný súd Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/24/2012 porušil základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom ⬛⬛⬛⬛, občianky ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Okresného súdu Komárno č. 9C/24/2012-219 zo dňa 10.5.2013 a Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. 5Co/228/2013-243 zo dňa 24.09.2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom
, občianke ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet JUDr. Petra Groma, advokáta - právneho zástupcu sťažovateľky, vedený v do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd rozhodol aj o odklade vykonateľnostioznačeného rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti napadnutému rozsudkukrajského súdu dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
1. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2012a jeho označený rozsudok, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ako ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, ženemá právomoc preskúmať postup okresného súdu v označenom konaní a ani jehorozsudok, keďže ho meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý boloprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti postupuokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2012 a jeho rozsudku odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
2. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Jedna zo zásadných námietok sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému postupukrajského súdu a jeho napadnutému rozsudku spočíva v tvrdení, že existovala vada v konanípodľa § 237 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „OSP“), ktorá zároveň zakladala prípustnosť dovolania. Pokiaľ by satvrdenie sťažovateľky preukázalo v rámci dovolacieho konania ako opodstatnené, potom bydovolací súd bol oprávnený a povinný preskúmať aj namietané nesprávne právne posúdenieveci tak, ako to sťažovateľka namieta v sťažnosti. Pokiaľ by však dovolací súd dospelk záveru o neexistencii označenej vady v zmysle § 237 písm. a) OSP a dovolaniesťažovateľky by odmietol ako procesne neprípustné, tak sťažovateľke by v súlade s ustálenoujudikatúrou ústavného súdu bola zachovaná lehota na podanie sťažnosti proti napadnutémurozsudku krajského súdu.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka tvrdila, žeexistovala vada konania zakladúca prípustnosť dovolania z niektorého dôvodov uvedených v§ 237 OSP, mala povinnosť využiť dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorýmožno aj vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa zachovania lehotyna podanie sťažnosti smerujúcej proti meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdupo procesnom rozhodnutí dovolacieho súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,II. ÚS 91/2011) považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia označenýchpráv, pretože v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu (dovolací súd bykonštatoval neexistenciu tvrdenej vady) bola by jej vo vzťahu k napadnutému rozsudkukrajského súdu lehota na podanie sťažnosti zachovaná.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdomnemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľk dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkýchprípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných právalebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala, preto jepotrebné urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorýjej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bola oprávnená.Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľky v tejto časti za neprípustnú.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienkuvyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2zákona o ústavnom súde).
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosťv tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že aj v prípadeprípustnosti sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súduexistoval aj iný dôvod na odmietnutie sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania, a tozjavná neopodstatnenosť sťažnosti. Napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa názoruústavného súdu prima facie riadne odôvodnený, krajský súd sa vysporiadal so všetkýminámietkami sťažovateľky uvedenými v odvolaní, pričom miera interpretácie dotknutýchustanovení Obchodného zákonníka vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je podľanázoru ústavného súdu adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu, ako aj ustálenújudikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybeniev ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdunezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným. K argumentu sťažovateľky, že za výkon funkciemala nárok na primeranú odmenu v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka,a preto nešlo o bezdôvodné obohatenie, ústavný súd uvádza, že táto obrana bola prvýkrátuplatnená až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, preto ju ústavný súd hodnotil akoneprípustnú, na ktorú nemožno prihliadať.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015