znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 311/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Gromom, advokátska kancelária,Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdpostupom   Okresného   súdu   Komárno   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   24/2012a jeho rozsudkom z 10. mája 2013 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 228/2013 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základnýchslobôd (ďalej   len   „dohovor“)   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2012 a jeho rozsudkom z 10. mája2013   a postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 5 Co 228/2013 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2014 (ďalej len „napadnutýrozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou súdneho konania v procesnejpozícii   odporkyne   o zaplatenie   40   774   €   s   príslušenstvom   z dôvodu   bezdôvodnéhoobohatenia vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 24/2012. Okresný súd v označenomkonaní rozhodol rozsudkom z 10. mája 2013, ktorým žalobu navrhovateľky vyhovel. Protiuvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd v napadnutom konaní napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok vo veci samejpotvrdil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania.

Sťažovateľka   nespokojná   s výsledkom   napadnutého   konania   podala   sťažnosťadresovanú ústavnému súdu, v ktorej namieta, že postupom a rozsudkom okresného súduv označenom   konaní   a postupom   a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlok porušeniu jej označených práv, pričom sťažovateľka tvrdí, že okresný súd, ako aj krajskýsúd pochybil, vec nesprávne právne posúdil, označené rozsudky okresného súdu a krajskéhosúdu sú arbitrárne a ústavne neudržateľné. Argumentovala tým, že v prípade sťažovateľky,ktorá   ako   konateľka   navrhovateľa   uzatvorila   so   sebou   ako   zamestnankyňou   pracovnúzmluvu,   pričom   náplňou   práce   nebol   výkon   oprávnení   a povinností   konateľa   akoštatutárneho   orgánu   spoločnosti,   ale   išlo   o pozíciu   generálneho   riaditeľa   spoločnostinavrhovateľa,   preto   nešlo   o neplatnú   zmluvu,   a teda   sa   o   žalovanú   sumu   bezdôvodneneobohatila.   V prípade,   že   záver   o neplatnosti   pracovnej   zmluvy   je   správny,   tvrdilaa argumentovala   tým,   že   nešlo   o bezdôvodné   obohatenie,   keďže   sťažovateľka   skutočnevykonávala   funkciu   konateľky   v spoločnosti   navrhovateľky,   a teda   je   patrila   primeranáodmena za výkon funkcie v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Akoďalší   dôvod „nezákonnosti   a protiústavnosti“ označených   rozhodnutí   okresného   súdua krajského súdu a ich postupu je podľa názoru sťažovateľky to, že „v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, konkrétne k vade konania, uvedenej v § 237, písm. a) OSP – bolo rozhodované   vo   veci,   ktorá   nepatrila   do   právomoci   slovenských   súdov“,   pričomargumentovala   štátnou   príslušnosťou   sťažovateľky,   ktorá   je   štátnou   príslušníčkouRumunska, kde mala v čase podania žaloby aj trvalé bydlisko. V tejto súvislosti predostrelaaj svoje právne posúdenie právomoci všeobecných súdov v jej prípade a tvrdila, že Krajskýsúd Bratislava ako súd príslušný na rozhodnutie o miestnej príslušnosti vychádzal nesprávnez adresy uvedenej na doručovanie, ktorá zodpovedala adrese, kde mala prenajatý byt.

Pokiaľ ide o otázku splnenia predpokladov prípustnosti jej sťažnosti, sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „v tomto štádiu konania, nie je možné sa dovolávať ochrany práv u žiadneho   iného   všeobecného   súdu   (dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   ust.   238   ods.   3 O. s. p.)“, preto bola toho názoru, že „právomoc ústavného súdu vo veci konať je daná“. Na základe uvedeného sťažovateľka bola presvedčená, že jej sťažnosť je prípustná.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla vydať tento nález:„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/228/2013 a Okresný súd Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/24/2012 porušil základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom ⬛⬛⬛⬛, občianky ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Okresného   súdu   Komárno   č.   9C/24/2012-219   zo   dňa   10.5.2013 a Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. 5Co/228/2013-243 zo dňa 24.09.2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom

,   občianke ⬛⬛⬛⬛ priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet JUDr. Petra Groma, advokáta - právneho zástupcu sťažovateľky, vedený v do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd rozhodol aj o odklade vykonateľnostioznačeného rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti napadnutému rozsudkukrajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

1. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2012a jeho označený rozsudok, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127ods. 1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ako ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, ženemá   právomoc   preskúmať   postup   okresného   súdu   v   označenom   konaní   a ani   jehorozsudok,   keďže   ho   meritórne   preskúmal   na   základe   odvolania   krajský   súd,   ktorý   boloprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti postupuokresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C 24/2012   a jeho   rozsudku odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).

2. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Jedna   zo   zásadných   námietok   sťažovateľky   vo   vzťahu   k   napadnutému   postupukrajského súdu a jeho napadnutému rozsudku spočíva v tvrdení, že existovala vada v konanípodľa § 237 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „OSP“), ktorá zároveň zakladala prípustnosť dovolania. Pokiaľ by satvrdenie sťažovateľky preukázalo v rámci dovolacieho konania ako opodstatnené, potom bydovolací súd bol oprávnený a povinný preskúmať aj namietané nesprávne právne posúdenieveci   tak,   ako   to   sťažovateľka   namieta   v sťažnosti.   Pokiaľ   by   však   dovolací   súd   dospelk záveru   o neexistencii   označenej   vady   v zmysle   §   237   písm.   a)   OSP   a dovolaniesťažovateľky by odmietol ako procesne neprípustné, tak sťažovateľke by v súlade s ustálenoujudikatúrou ústavného súdu bola zachovaná lehota na podanie sťažnosti proti napadnutémurozsudku krajského súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka tvrdila, žeexistovala vada konania zakladúca prípustnosť dovolania z niektorého dôvodov uvedených v§ 237 OSP, mala povinnosť využiť dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorýmožno aj vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa zachovania lehotyna podanie   sťažnosti   smerujúcej   proti   meritórnemu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdupo procesnom   rozhodnutí   dovolacieho   súdu (napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   69/2010,II. ÚS 91/2011) považovať   za účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušenia   označenýchpráv,   pretože   v prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   (dovolací   súd   bykonštatoval neexistenciu tvrdenej vady) bola by jej vo vzťahu k napadnutému rozsudkukrajského súdu lehota na podanie sťažnosti zachovaná.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdomnemožno   využiť   súčasne   alebo   pred   inými   prostriedkami   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľk dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkýchprípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných právalebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   však   sťažovateľka   dovolanie   nepodala,   preto   jepotrebné urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorýjej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bola oprávnená.Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľky v tejto časti za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienkuvyčerpania opravného prostriedku   z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§   53 ods. 2zákona o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosťv tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že aj v prípadeprípustnosti   sťažnosti   sťažovateľky   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súduexistoval aj iný dôvod na odmietnutie sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania, a tozjavná neopodstatnenosť sťažnosti. Napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa názoruústavného súdu prima facie riadne odôvodnený, krajský súd sa vysporiadal so všetkýminámietkami   sťažovateľky   uvedenými   v odvolaní,   pričom   miera   interpretácie   dotknutýchustanovení Obchodného zákonníka vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je podľanázoru ústavného súdu adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu, ako aj ustálenújudikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel   a   význam   (m. m. I. ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybeniev ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdunezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným. K argumentu sťažovateľky, že za výkon funkciemala nárok na primeranú odmenu v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka,a preto nešlo o bezdôvodné obohatenie, ústavný súd uvádza, že táto obrana bola prvýkrátuplatnená až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, preto ju ústavný súd hodnotil akoneprípustnú, na ktorú nemožno prihliadať.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015