znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 311/2014-30

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., zastúpeného advokátom JUDr. Drahomírom Tomčom, Advokátska   kancelária,   Koceľova   9,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 162/2007 z 18. mája 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 137/2011 z 11. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. februára 2014 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 162/2007 z 18. mája 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 137/2011 z 11. decembra 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Podľa konečného znenia môjho návrhu, ktorý som podal dňa 13. 5. 1997 pôvodne na Okresný súd v Pezinku a ktorý bol potom neskoršie postúpený na Okresný súd Bratislava 3   v   Bratislave   som   sa   domáhal   voči   odporkyni,   aby   súd   určil   že   som   podielovým spoluvlasníkom vo výške ½ k celku pozemku... - zastavané plochy a nádvoria o výmere 435 m2 a pozemku... - vinica o výmere 402 m2, ktoré pozemky sa nachádzajú v... a v tom čase boli vedené na Správe katastra v Pezinku na liste vlastníctva... Toto konania sa viedlo na Okresnom súde v Bratislave 3 pod sp. zn. 43 C 67/06. Vo svojom návrhu som uviedol, že na základe kúpnopredajnej a darovacej zmluvy zo dňa 28. 2. 1969 predávajúci opísaní v článku   I.   tejto   zmluvy   odpredali   rodičom   odporkyne   ako   kupujúcim   spoluvlastnícke podiele k novovytvorennému pozemku... o výmere 991 m2 ako stavebný pozemok, ktorý bol vytvorený na základe geometrického plánu... zo dňa 30. 9. 1968, ktorý pozemok rodičia odporkyne darovali odporkyne a mne ako ich zaťovi, ktorý dar som spolu s odporkyňou od nich prijal. Bez môjho vedomia a súhlasu v písomnej forme som bol z nej ako obdarovaný vyčiarknutý   po   jej   registrácii.   Táto   zmluva   bola   registrovaná   Štátnym   notárstvom Bratislava   -   vidiek...   dňa   7. 7. 1969.   Na   vyššie   citovanom   pozemku   som   si   postavil   s odporkyňou   počas   trvania   nášho   manželstva   rodinný   dom.   Až   v   konaní   vedenom   na Okresnom súde Bratislava - vidiek pod sp. zn. 12 C 114/95 som sa dozvedel, že som bol z tejto kúpnej a darovacej zmluvy vyčiarknutý. Na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy zo dňa 28. 2. 1969 registrovanej ŠN Bratislava - vidiek si odporkyňa vybavila v príslušnom katastri nehnuteľností... zápis vlastníctva v celosti k nehnuteľnostiam zapísaným na LV... a to k pozemkom... - zastavaná plocha vo výmere 458 m2 ak pozemku... - vinica o výmere 533 m3, ktoré nehnuteľnosti však vlastnícky patrili V. S.,   neboli nikdy predmetom daru z kúpnopredajnej a darovacej zmluvy a nikdy neboli v oprávnenej držbe účastníkov   konania.   Zámennou   zmluvou   zo   dňa   20.   11.   1995   s   povolením   vkladu vlastníctva...   zo   dňa   23.   11.   1995   odporkyňa   s V.   S.,...   ako   výluční   vlastníci   zosúladili skutkový   stav   so   stavom   právnym   ku   predmetu   darovacej   zmluvy   až   na   môj   podnet. Odporkyňa   však   odmietla   uznať   moje   vlastníctvo   k   týmto   pozemkom.   Ja   som   popri navrhovateľke v dobrej viere ako spoluvlastník predmetné nehnuteľnosti užíval viac ako 10 rokov nepretržite až do zániku môjho manželstva s odporkyňou a vykonával som právo oprávneného   držiteľa   ako   vlastník   v rovnakom   rozsahu   ako   odporkyňa.   Taktiež   som zdôvodnil naliehavosť svojho návrhu s poukazom na ust. § 80 písm. c. / O. s. p...

Okresný   súd   Bratislava   3...   rozhodol   tak,   že   určil,   že   som   podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností vo výške 1/2 k celku, a to k pozemku... - zastavané plochy a nádvoria o výmere 435 m2 a k pozemku... - vinice o výmere 402 m2, ktoré sa nachádzajú v... a sú zapísané na liste vlastníctva... v Správe katastra v Pezinku...

Na   odvolanie   odporkyne   proti   vyššie   citovanému   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava 3 sp. zn. 43 C 67/06 Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 18. mája 2011 sp.   zn.   8   Co   162/2007   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   návrh zamietol...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa   11.   12.   2013   sp.   zn. 1 Cdo 137/2011   moje   dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa 18. mája 2011 sp. zn. 8 Co 162/2007 zamietol...

Porušenie vyššie citovaného článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústavy) ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,5,8 publikovanom v Zbierke zákonov ČSFR pod číslom 209 ročník 1992 (ďalej len Dohovor) značnej intenzity spočíva v tom, že ich argumentácia, že som nebol účastníkom darovacej zmluvy zo dňa 28. februára 1969, ktorá bola zaregistrovaná bývalým Štátnym notárstvom Bratislava - vidiek dňa 7. 7. 1969 pod... nekorešponduje (nie je konzistentná) s tým, čo oba súdy zistili v samotnom prejednávanom prípade. Totiž, ak oba súdy zistili, že ako ja aj moja bývalá manželka B. B. sme jasne uvedení ako účastníci v darovacej zmluve, čo vyplýva z jej obsahu a na nej sa nachádzajú aj naše vlastnoručné, matrikou   overené   podpisy,   potom   oba   súdy   nemôžu   presvedčivo   tvrdiť,   že   v   čase   jej registrácie resp. po jej registrácii, keď som bol z nej vyškrknutý nebol som jej účastníkom. Ako   je   už   vyššie   citované,   vyčiarknutie   môjho   mena   z   darovacej   zmluvy   bolo   účelové, vykonané následne až po viac ako dvadsať ročnej dobe po jej registrácii a v rozpore v tom čase s platným Občianskym zákonníkom (zákon číslo 40/1964 Zb. z.), ako aj Notárskym poriadkom (zákon číslo 95/1963 Zb. zák. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom), nakoľko v tom čase (v roku 1969) platný Občiansky zákonník, ako aj platný Notársky poriadok právny termín vyčiarknutie niekoho zo zmluvy, či už z darovacej alebo kúpnej nepoznal, pretože akákoľvek zmena už uzatvorenej zmluvy v čase jej registrácie, aj vtedy sa mohla uskutočniť len na základe dohody samotných účastníkov zmluvy vykonanej dodatkom k už uzatvorenej zmluve, nie prostým vyčiarknutím jedného účastníka zmluvy z nej bez jeho vedomia a súhlasu a musela by byť táto zmena hodnoverne, s označením dátumu zmeny (deň, mesiac a rok) vykonaná príslušným notárom, ktorý zmluvu nakoniec zaregistroval. Naviac, štátny notár by musel vyzvať či už písomne alebo ústne s podpisom účastníka zmluvy do notárskeho spisu o registrácii zmluvy, že ju zobral na vedomie, aby odstránil vytýkané jej nedostatky. (pozri R 78/1968 vyššie citované rozhodnutie NS ČSSR a ust. § 64 notárskeho poriadku zák. č. 95/1963 Zb.) Naviac aj v samotnej darovacej zmluve zo dňa 28. 2. 1969 na jej poslednej štvrtej strane je napísaný písacím strojom dodatok zo dňa 18. marca 1969, že predávajúca A. H. zomrela a dedičom tejto nehnuteľnosti podľa rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek pod... sa stal jej syn J. G..., ktorý túto zmluvu   podpísal.   Preto   neobstojí   argumentácia   oboch   súdov,   že   pred   registráciou darovacej zmluvy som bol z nej vyčiarknutý a týmto okamihom som nebol jej účastníkom a nebol som preto ani obdarovaný na jej základe. Keďže takéto skutočnosti neboli počas konania na súde prvého stupňa a ani na odvolacom súde a nakoniec ani na dovolacom súde preukázané z vykonaného dokazovania, preto ich rozhodnutie nebolo v ich argumentácii obsiahnutej v odôvodnení ich rozhodnutí koherentné a konzistentné. Taktiež ich argumenty nemohli   podporiť   ich   príslušné   závery   vyslovené   v   ich   rozhodnutiach,   že   som   nebol účastníkom vyššie citovanej darovacej zmluvy ako obdarovaný. Preto ani ich rozhodnutia a závery nemôžu byť celkovo presvedčivé ani pre mňa a ani pre širšiu právnickú verejnosť (ale aj laickú) prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. (viď I. ÚS 243/07)... ich argumentácia vyplývajúca z odôvodnenia ich rozhodnutí nemôže byť   prijateľná,   racionálna   a   presvedčivá   z   dôvodu,   že   po   obdarovaní   a   po   vyše dvadsaťročnom manželskom spolužití, keď sme si postavili rodinný dom na darovanom pozemku...   tvrdili,   že z   vykonaného   dokazovania vyplýva,   že   nie   som   vlastníkom   týchto pozemkov   ani   titulom   zaregistrovanej   zmluvy   bývalým   Štátnym   notárstvom   Bratislava   - vidiek a ani titulom vydržania po vyše dvadsaťdvaročnom užívaní v dobrej viere vyššie citovaných   pozemkoch,   keď   na   vstup   do   oprávnenej   držby   im   nestačila   ani   darovacia zmluva zo dňa 28. 2. 1969, ktorú som podpísal, pričom môj podpis bol riadne overený matrikou a ktorá bola zaregistrovaná štátnym notárstvom a od ktorej doby sa odvíjalo moje presvedčenie,   že   som   preukázal   riadny   titul   vstupu   do   držby,   práve   na   základe   vyššie citovanej   darovacej   zmluvy,   pričom   moje   dobromyseľné   a   oprávnené   užívanie   vyššie citovaných nehnuteľností nebolo nikým rušené, namietané a ani na súde sporované počas trvania môjho manželstva, čo správne a absolútne dôvodne tvrdil aj súd prvého stupňa ako jediný zo všeobecnej sústavy našich súdov...

Taktiež toto právo zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušili i tým, keď odvádzali svoje zamietajúce rozsudky na základe tvrdení, že právo držby neodvodzujem z písomne uzatvorenej zmluvy, pretože výslovne tvrdím, že kúpna a darovacia zmluva z 28. 2. 1969 je absolútne neplatným právnym úkonom, bez právnych následkov, nakoľko   rodičia   pôvodnej   odporkyne   (teda   darcovia   predmet   daru   v   čase   darovania nevlastnili). Oba súdy opomenuli, že v časovom období rozhodujúcom pre nadobudnutie vlastníctva aj vydržaním, čo sa týka mojej osoby, teda od 28. 2. 1969 do 31. 12. 1991, takúto skutočnosť som nikdy netvrdil v tomto období, lebo vlastníctvo k vyššie citovaným pozemkom žiadnym spôsobom mi nikto nesporoval, nedomáhal sa ich voči mne, najmä ani moja   bývalá   manželka,   B.   B.   a   ani   žiadna   iná   tretia   osoba   voči   mne,   žiadnu   žalobu nepodala ohľadne týchto pozemkov. Preto je prekvapivé, keď odvolací súd ako aj dovolací súd založili tiež na tejto skutočnosti svoje zamietajúce rozhodnutia. Vyššie citované tvrdenie o absolútnej neplatnosti vyššie citovanej darovacej zmluvy som prvý krát uvádzal až po začatí konania o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý návrh zo dňa 14. 6. 1993 na Okresný súd Bratislava - vidiek v Bratislave podala B. B., niekoľko dní po jeho spísaní. Až z jej návrhu som sa prvý krát dozvedel, že som bol z darovacej zmluvy vyčiarknutý.“

Sťažovateľ   vo   veci   samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach vyslovuje, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave zo dňa 11. 12. 2013 sp. zn. 1 Cdo 137/2011, ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa J. B., a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. mája 2011 sp. zn. 8 Co 162/2007, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 43 C 67/2006 zo dňa 18. 12. 2006 vo veci samej v občianskoprávnej veci   vedených   na   týchto   súdoch   pod   vyššie   citovanými   spisovými   značkami   došlo   k porušeniu ústavného práva sťažovateľa zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom súde, ako aj práva na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, zaručeného v článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave zo dňa 11. 12. 2013 sp. zn. 1 Cdo 137/2011 sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 162/2007 zo dňa 18. 5. 2011 sa zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi 1000,- € titulom finančného zadosťučinenia v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   1000,-   €   titulom finančného zadosťučinenia v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 149,94 € v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. Drahomíra Tomču...

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške   149,94   €   v   lehote   10   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   advokáta JUDr. Drahomíra Tomču...

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   februára   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

1. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 162/2007 z 18. mája 2011, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v dovolacom konaní. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Vo   vzťahu   k   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   137/2011 z 11. decembra 2013,   ktorým   bolo   zamietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 162/2007 z 18. mája 2011, sťažovateľ namieta, že rozsudok najvyššieho   súdu   je   arbitrárny   z   dôvodu,   že   najvyšší   súd   nesprávne   právne   posúdil skutočnosť nadobudnutia vlastníctva na základe kúpnej a darovacej zmluvy z 28. februára 1969 a nesplnenie predpokladov vydržania sťažovateľom.

V   odôvodnení   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   137/2011 z 11. decembra 2013 sa uvádza:

„Predmetom   konania   je   určenie,   že   navrhovateľ   je   podielovým   spoluvlastníkom v podiele 1/2 k celku nehnuteľností vedených...   LV...   - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 435 m2,... - vinice vo výmere 402 m2.

So zreteľom na obsah žaloby, vyjadrenia navrhovateľa, obranu odporcov 1/ - 2/ (resp. ich právnej predchodkyne), spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu a obsah dovolania, za ťažisko dovolacieho konania v prejednávanej veci treba považovať riešenie otázky, či boli   splnené   predpoklady   pri   posudzovaní   podmienok   vydržania   výlučne   na   strane navrhovateľa. Predmetom konania nebolo posudzovanie podmienok vydržania na strane B. B. Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu navrhovateľa do držby pozemkov (teda   v   roku   1969)   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   vydržaním   vôbec   neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou   zákonom   č.   131/1992   Zb.,   účinnou   od   1.   apríla   1983.   Rozsah   subjektov vydržania   bol   však   obmedzený   (vydržanie   bolo   obmedzené   na   občanov)   a   rovnako   bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti,   ktoré   svedčia   záveru   o   existencii   dobrej   viery   sú   okolnosti   týkajúce   sa   tiež právneho   dôvodu   nadobudnutia   (titulu)   -   teda   okolnosti   svedčiace   o   poctivosti   tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej   viere,   že   mu   vec   patrí,   je   nutné   posudzovať   nielen   zo   subjektívnych   predstáv držiteľa ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemožno vylúčiť ani potvrdiť existenciu dobej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľností bez toho,   aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych   právnych,   ale   i skutkových   okolností prípadu   spojených   s   prevodom   nehnuteľnosti   -   viažucich   sa   k   nadobúdaciemu   titulu (porovnaj napríklad Cpj 69/83 z 30. marca 1992). Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľom so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ   v   dobrej   viere   alebo   nie,   je   potrebné   vždy   ohodnotiť   objektívne   a   nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu   ČR   z   27.   04.   2006   sp.   zn.   22   Cdo   984/2006).   Nie   je   vylúčené,   aby   k   vydržaniu vlastníckeho   práva   došlo   na   základe   putatívneho   právneho   titulu   (predstieraného,   či neplatného). Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal   po   vydržaciu   dobu   dôvodné   pochybnosti   o   tom,   že   mu   vec   alebo   právo   patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že   mýliaci   sa   postupoval   s   obvyklou   mierou   opatrnosti,   ktorú   možno   so   zreteľom   na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych   skutočností.   Pre   účely   prejednávanej   veci   treba   osobitne   zdôrazniť,   že   omyl držiteľa   vychádzajúci   z   neznalosti   alebo   nedokonalej   znalosti   celkom   jednoznačného a zrozumiteľného   ustanovenia   zákona   je   právny   omyl   neospravedlniteľný   (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/20 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010 a 6 M Cdo 5/2010).   Neznalosť   inak   jasného,   zrozumiteľného   a   nesporného   ustanovenia   zákona neospravedlňuje   účastníka   -   pri   zachovaní   obvyklej   opatrnosti   sa   totiž   predpokladá,   že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci aj   keď   je   subjektívne   presvedčený,   že   takáto   zmluva   na   originálne   nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže, viesť k vydržaniu nehnuteľnosti.

V danom prípade navrhovateľ titul svojho vstupu do držby neodvodzuje z písomne uzavretej zmluvy, pretože výslovne tvrdí, že kúpna a darovacia zmluva z 28. 2. 1969 je absolútne neplatným právnym úkonom, bez právnych následkov, nakoľko rodičia pôvodnej odporkyne (teda darcovia predmet daru v čase darovania nevlastnili). Svoj titul vstupu do držby neodvodzuje ani z ústnej zmluvy o prevode pozemku (v konaní ani nebola preukázaná jej   existencia).   V   dobe,   keď   sa   držiteľ   ujal   držby   platný   Občiansky   zákonník   pre nadobudnutie   vlastníctva   k nehnuteľnosti   vyžadoval písomnú   scudzovaciu zmluvu (§   46 ods. 1).   Omyl   vychádzajúci   z   neznalosti   jednoznačne   formulovaného   ustanovenia Občianskeho zákonníka ospravedlniteľný nie je. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že rodičia odporkyne v roku 1969 písomnú formu dodržali. Navrhovateľ nepreukázal   so   zreteľom   na   všetky   okolnosti,   že   bol   dobromyseľný,   predovšetkým nepreukázal riadny titul vstupu do držby. Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti, ani nerušenie v užívaní pre dobromyseľnosť nepostačuje.

Odvolací   súd   preto   správne   právne   posúdil   otázku   vydržania,   jeho   zákonných predpokladov   a   správne   vyvodil,   že   navrhovateľ   nesplnil   jeden   z   týchto   zákonných predpokladov, a to dobromyseľnosť v tom, že mu predmetná vec patrí. Ostatné dovolacie námietky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci neboli právne relevantné pre daný prípad. Preto sa nimi dovolací súd ani nezaoberal.

K námietkam dovolateľa spochybňujúcej správnosť skutkových záverov odvolacieho súdu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. tieto nemôžu byť samy osebe dôvodom dovolania. Dovolanie nie je totiž „ďalším odvolaním", ale je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)   vád.   Preto   sa   dovolaním   nemožno   úspešne   domáhať   revízie   skutkových   zistení urobených   odvolacím   súdom,   tak   ani   prieskumu   ním   vykonaného   dokazovania.   Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať,   prípadne   korigovať   len   odvolací   súd,   ktorý   za   tým   účelom   môže   vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol   preskúmať   akékoľvek   rozhodnutie   súdu   druhého   stupňa.   Preskúmavať   správnosť a úplnosť   skutkových   zistení,   a   to   ani   v   súvislosti   s   právnym   posúdením   veci,   nemôže dovolací   súd   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho   prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Z   vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   odporca   neopodstatnene   napadol   rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie   navrhovateľa   podľa   §   243b   ods.   1 O. s. p. zamietol.“

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 137/2011 z 11. decembra 2013 vyplýva, že   najvyšší   súd   sa   štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal s námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   splnenia   predpokladov   vydržania   a   s   otázkou nadobudnutia vlastníctva na základe kúpnej a darovacej zmluvy z 28. februára 1969.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,   keďže   najvyšší   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel. Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľom   v   jeho   dovolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   162/2007 z 18. mája   2011   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   uvádza,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 137/2011 z 11. decembra 2013 neporušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   vzťahu   k   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Cdo 137/2011 z 11. decembra 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 137/2011 z 11. decembra 2013 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 1 000 eur vo vzťahu ku krajskému súdu a najvyššiemu súdu, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014