znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 311/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou   F.,   s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   advokát   doc.   JUDr.   B.   F.,   vedené pod sp. zn.   Rvp   1982/2013,   Rvp   1986/2013,   Rvp   1987/2013,   Rvp   1988/2013,   Rvp 2039/2013,   Rvp   2040/2013,   Rvp   2041/2013,   Rvp   2042/2013,   Rvp   2043/2013,   Rvp 2044/2013,   Rvp   2050/2013,   Rvp   1847/2013,   Rvp   2104/2013, Rvp   2105/2013,   Rvp 2106/2013, Rvp 2110/2013, Rvp 2111/2013 a sp. zn. Rvp 2114/2013 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 NcC 451/2012 z 18. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16   NcC   473/2012   zo   17.   októbra   2012,   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 43 NcC 306/2012 z 10. októbra 2012 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 463/2012 zo 16. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.   Rvp 1982/2013, Rvp 1986/2013, Rvp 1987/2013, Rvp 1988/2013, Rvp 2039/2013, Rvp 2040/2013, Rvp 2041/2013,   Rvp   2042/2013,   Rvp   2043/2013,   Rvp   2044/2013,   Rvp   2050/2013,   Rvp 1847/2013,   Rvp   2104/2013, Rvp   2105/2013,   Rvp   2106/2013,   Rvp   2110/2013,   Rvp 2111/2013 a sp. zn. Rvp 2114/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 311/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 NcC 451/2012 z 18. októbra 2012   vo   vzťahu   ku   konaniam   vedeným   na   tomto   súde   pôvodne   pod   sp.   zn.   13 NcC/479/2012,   13   NcC/503/2012,   13   NcC/510/2012,   13 NcC/523/2012;   uznesením krajského súdu sp. zn. 16 NcC 473/2012 zo 17. októbra 2012 vo vzťahu ku konaniam vedeným   na   tomto   súde   pôvodne   pod   sp.   zn.   16   NcC/479/2012,   16 NcC/482/2012,   16 NcC/495/2012,   16   NcC/498/2012,   16   NcC/501/2012,   16 NcC/507/2012,   uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   43   NcC   306/2012   z   10.   októbra   2012   vo   vzťahu   ku   konaniam vedeným   na   tomto   súde   pôvodne   pod   sp.   zn.   43   NcC/409/2012,   43 NcC/310/2012   a uznesením krajského súdu sp. zn. 14 NcC 463/2012 zo 16. októbra 2012 vo vzťahu ku konaniam   vedeným   na   tomto   súde   pôvodne   pod   sp.   zn.   14 NcC/469/2012,   14 NcC/468/2012,   14   NcC/465/2012,   14   NcC/497/2012,   14 NcC/481/2012   a sp.   zn.   14 NcC/498/2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)   doručila   žaloby,   ktorými   sa   domáhala   svojich   nárokov   na   náhradu   škody   – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   platnom   znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   14   C/147/2012,   4   C/81/2012,   12   C/149/2012, 14 C/149/2012,   12   C/125/2012,   14   C/158/2012,   9   C/187/2012,   14   C/127/2012, 5 C/181/2012, 14 C/151/2012, 13 C/81/2012, 10 C/106/2012, 9 C/179/2012, 8 C/173/2012, 6 C/140/2012, 6 C/167/2012, 10 C/198/2012 a sp. zn. 9 C/114/2012.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Lučenec sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti   z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo debet   esse   iudex   in   propria   causa“,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti ústavným   súdom   odmietnuté   z   dôvodu   nedostatku   jeho   právomoci   na   ich   prejednanie a rozhodnutie „s   nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“. V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež   poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (Zo   súdnej   praxe   40/1998) Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   20/97,   v   ktorom   tento   súd vyslovil:,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo vecí je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy   z   prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn.   Rvp 1982/2013,   Rvp   1986/2013,   Rvp   1987/2013,   Rvp   1988/2013,   Rvp   2039/2013,   Rvp 2040/2013,   Rvp   2041/2013,   Rvp   2042/2013,   Rvp   2043/2013,   Rvp   2044/2013,   Rvp 2050/2013,   Rvp   1847/2013,   Rvp   2104/2013, Rvp   2105/2013,   Rvp   2106/2013,   Rvp 2110/2013, Rvp 2111/2013 a sp. zn. Rvp 2114/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 1981/2013 prebieha na ústavnom súde konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 4. januára 2013, v ktorej namieta porušenie tých istých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   sp.   zn.   13   NcC   451/2012   z   18.   októbra   2012,   v   ktorom   prvým výrokom   krajský   súd   spojil   na   spoločné   konanie   aj   konania   o   námietkach   zaujatosti pôvodne   vedené   pod   spisovými   značkami   13   NcC/479/2012,   13   NcC/503/2012, 13 NcC/510/2012   a sp.   zn.   13   NcC/523/2012   a   ďalšími   výrokmi   rozhodol   o   zaujatosti sudcov okresného súdu.

Ústavný súd taktiež zistil, že pod sp. zn. Rvp 2038/2013 prebieha na ústavnom súde konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 4. januára 2013, v ktorej namieta porušenie rovnakých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením sp. zn. 16 NcC 473/2012 zo 17. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom   krajský   súd   spojil   na   spoločné   konanie   aj   konania   o   námietkach   zaujatosti pôvodne   vedené   pod   spisovými   značkami   16   NcC/479/2012,   16   NcC/482/2012, 16 NcC/495/2012,   16   NcC/498/2012,   16   NcC/501/2012   a sp.   zn.   16   NcC/507/2013 a ďalšími výrokmi rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu.

Ústavný súd zároveň zistil, že pod sp. zn. Rvp 2051/2013 prebieha na ústavnom súde konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 4. januára 2013, v ktorej namieta porušenie rovnakých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením sp. zn. 43 NcC 306/2012 z 10. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom   krajský   súd   spojil   na   spoločné   konanie   aj   konania   o   námietkach   zaujatosti pôvodne vedené pod spisovými značkami 43 NcC/310/2012 a sp. zn. 43 NcC/409/2012 a ďalšími výrokmi rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu.

Napokon ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 2088/2013 prebieha na ústavnom súde   konanie   o   sťažnosti   sťažovateľky   doručenej   4.   januára   2013,   v   ktorej   namieta porušenie tých istých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením sp. zn. 14 NcC 463/2012 zo 16. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie aj konania o námietkach zaujatosti   pôvodne   vedené   pod   spisovými   značkami   sp.   zn.   14   NcC/469/2012,   14 NcC/468/2012, 14 NcC/465/2012, 14 NcC/497/2012, 14 NcC/481/2012 a 14 NcC/498/2012 a ďalšími výrokmi rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 1981/2013, Rvp 2038/2013, Rvp 2051/2013, Rvp 2088/2013, sp. zn. Rvp 1982/2013, Rvp 1986/2013, Rvp 1987/2013,   Rvp   1988/2013,   Rvp   2039/2013,   Rvp   2040/2013,   Rvp   2041/2013,   Rvp 2042/2013,   Rvp   2043/2013,   Rvp   2044/2013,   Rvp   2050/2013,   Rvp   1847/2013,   Rvp 2104/2013, Rvp 2105/2013, Rvp 2106/2013, Rvp 2110/2013, Rvp 2111/2013 a sp. zn. Rvp 2114/2013   vystupujú   identickí   účastníci   konania   (sťažovateľka   a   krajský   súd),   predmet uvedených   konaní je   identický   (namietané porušenie   sťažovateľkiných   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami) a sťažnosti vychádzajú z totožnej právnej argumentácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že začatie konaní pod sp. zn. Rvp 1981/2013, sp. zn. Rvp 2038/2013 a sp. zn. Rvp 2051/2013, ako aj pod sp. zn. Rvp 2088/2013   bráni   tomu,   aby   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   13   NcC   451/2012 z 18. októbra 2012, uzneseniu krajského súdu sp. zn. 16 NcC 473/2012 zo 17. októbra 2012, uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   43   NcC   306/2012   z   10.   októbra   2012   a   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 NcC 463/2012 zo 16. októbra 2012 prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj ďalšie konania. Preto bolo potrebné sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1982/2013,   Rvp   1986/2013,   Rvp   1987/2013,   Rvp   1988/2013,   Rvp   2039/2013,   Rvp 2040/2013,   Rvp   2041/2013,   Rvp   2042/2013,   Rvp   2043/2013,   Rvp   2044/2013,   Rvp 2050/2013,   Rvp   1847/2013,   Rvp   2104/2013, Rvp   2105/2013,   Rvp   2106/2013,   Rvp 2110/2013, Rvp 2111/2013 a sp. zn. Rvp 2114/2013 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013