znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 311/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   D., Advokátska kancelária, K., a sťažnosť JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 14 C 85/2008 z 10. júna 2011, postupom a uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   15   Co   266/2011   z 31.   augusta   2011 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Cdo 242/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. a sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ I.“), a JUDr. P. P., P. (ďalej len „sťažovateľ II.“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 85/2008 z 10. júna 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 266/2011 z 31. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 242/2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   I.   je   účastníkom   konania   o   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva   manželov vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 14 C 85/2008. Na návrh druhého účastníka konania (manželky sťažovateľa I.) okresný súd uznesením   z 10.   marca   2011   okrem   iného   rozhodol   o nepripustení   sťažovateľa   II.,   aby v konaní   zastupoval   sťažovateľa   I.,   a to   z dôvodu,   že   opakovane   zastupuje   aj   iných účastníkov v iných konaniach vedených na okresnom súde a iných súdoch napriek tomu, že bol   vylúčený   zo Slovenskej   advokátskej   komory.   V odôvodnení   svojho   napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že „lustráciou spisu tunajšieho súdu mal súd preukázané, že JUDr. P. P., zastupuje iba v oddelení 14 C tunajšieho súdu vo veciach č. 14C 85/2008, 14 C 19/2008,   14   C   273/2008   ďalej   vo   veciach   7   C   68/2007,   11 C   197/2004, 40 C 368/2009, 8 C 130/1999, 8 C 33/2010“. Okresný súd v odôvodnení ďalej uviedol, že sťažovateľ   II. „nie   je   advokát   a podľa   množstva   vecí,   v ktorých   zastupuje,   možno konštatovať, že túto činnosť vykonáva ako svoje povolanie, resp. podnikanie mimo pravidiel stanovených pre túto oblasť zákonom o advokácii...“.

Sťažovateľ I. proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením   sp. zn. 15 Co 266/2011 z 31. augusta 2011 tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   v znení   opravného   uznesenia   sp.   zn.   14   C   85/2008 z 29. júna   2011   (ktorým   okresný   súd   opravil   nesprávne   uvedený   dátum   vyhotovenia uznesenia, pozn.) potvrdil. Sťažovateľ II. podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že uznesením sp. zn. 6 Cdo 242/2011 z 15. februára 2012 dovolanie sťažovateľa II. odmietol.

Sťažovatelia   v sťažnosti   namietajú, že   napadnutými uzneseniami okresného súdu, ako aj krajského súdu a postupom, ktorý im predchádzal, a taktiež postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo byť porušené podľa sťažovateľov tým, že „krajský súd vo svojom odôvodnení sa vôbec nezaoberá tým, či skutkové zistenia súdu prvého stupňa sú pravdivé, resp. nepravdivé“. Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní namietajú, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia nevysporiadal s námietkou sťažovateľa II., ktorý v dovolaní položil otázku, ako má byť zabezpečený spravodlivý súdny proces bez zástupcu, ktorým nemôže byť sťažovateľ II., pretože len k nemu prechováva dôveru.   Podľa   tvrdení   sťažovateľov   uvádzaných   v   sťažnosti   sa   najvyšší   súd   ďalej nevysporiadal ani s námietkou, že sťažovateľ II. „zastupuje predovšetkým Ing. K. v súdnych sporoch, kde podala jeho bývalá manželka návrhy a tých je viac ako 20“, čo podľa názoru sťažovateľov nezodpovedá opätovnému zastupovaniu tak, ako to upravuje ustanovenie § 27 ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej aj „OSP“). Sťažovatelia ďalej namietajú, že „v neposlednom rade senát najvyššieho súdu nepostupoval zákonne, keď neoznámil účastníkov senátu“, čím mala byť znemožnená možnosť   podať   námietku   zaujatosti   na   konkrétnych   sudcov.   Z uvedených   dôvodov sťažovatelia zastávajú názor, že „rozhodnutia súdu sú nepreskúmateľné“ a „nedostatočné odôvodnenie   rozhodnutia   predstavuje   porušenie   základného   práva   účastníka   súdneho konania na spravodlivý proces“.

Sťažovatelia   na základe   uvedeného   žiadajú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné   právo   sťažovateľa   Ing.   J.   K.   a   JUDr.   P.   P.,   bytom   P.,   s   adresou na doručovanie B.,   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom NS SR č.k. 6 Cdo 242/2011 v spojení s rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava V,   v konaní č.k. 14C 85/2008-184 a uznesením zo dna 10.6.2011 a Krajského súd v Bratislave, postupom a uznesením zo dňa 31.8.2011 č.k. 15 Co 266/2011-229 porušené bolo.

2. Uznesenie NS SR č.k. 6 Cdo 242/2011, Okresného súdu v Bratislava V, v konaní č.k. 14 C 85/2008-184, zo dňa 10.6.2011 a uznesenie Krajského súd v Bratislave, zo dňa

31.8.2011   č.k.   15   Co   266/2011-229   sa   zrušujú   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu Bratislava V.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. J. K. primerané zadosťučinenie v sume 10.000.-Eur a trovy pr. zastúpenia, ktoré je povinný Okresný súd Bratislava V vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sústredil   na   posúdenie,   či   sťažnosť sťažovateľa II. nebola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ II. ako všeobecný zástupca – fyzická osoba – zastupoval sťažovateľa I. v napadnutom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 14 C 85/2008. Sťažovateľ II. namieta porušenia označených práv postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 14 C 85/2008 z 10. júna 2011 (ktorým okresný   súd   nepripustil   sťažovateľa   II.,   aby   zastupoval   sťažovateľa   I.   v konaní   ako občiansky   zástupca,   pozn.),   postupom   a   uznesením   krajského   sp.   zn.   15   Co   266/2011 z 31. augusta   2011   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Cdo 242/2011.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca   povinnosť   súdu   o veci   konať.   Ak   osoba   uplatní   svoje   právo   v súlade so zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú   povinnosť   umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01).

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv, pričom v spojení s konaním pred všeobecným súdom to prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   je   účastníkom   súdneho   konania,   v   ktorom   namieta porušenie svojich základných práv (m. m. II. ÚS 3/05).

Ústavný súd v posudzovanom prípade napriek tomu, že sťažovateľ II. nevystupoval v napadnutých   konaniach   ako   účastník,   ho   považoval   za   účastníka   konania   v tej   časti, v ktorej sa riešila otázka splnenia podmienok na jeho pripustenie ako občianskeho zástupcu, teda   v tej   časti,   kde   sa   rozhodovalo   aj   o jeho   právach.   Keďže predmetom   napadnutých rozhodnutí v označených konaniach bolo práve rozhodovanie o pripustení sťažovateľa II. ako   občianskeho   zástupcu   a   napadnuté   rozhodnutia   sa   týkajú   práve   jeho   postavenia v napadnutom konaní vedenom pred okresným súdom (sp. zn. 14 C 85/2008) s priamym dopadom na jeho práva, ústavný súd nepovažoval sťažovateľa II. v okolnostiach prípadu za neoprávnenú osobu na podanie sťažnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 14 C 85/2008 z 10. júna 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   napadnutým   postupom a uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie ani predchádzajúci postup okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a postupu okresného súdu, ktorý mu predchádzal, odmietol   podľa   §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 266/2011 z 31. augusta 2011

Sťažovatelia   sťažnosťou   namietajú   taktiež   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým   uznesením   krajského   súdu a jeho postupom v označenom konaní. Ústavný súd berúc do úvahy neskoršie uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. 6 Cdo 242/2011 z 15. februára 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa II. odmietol, nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie   sťažnosti   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   ako   aj   jeho postupu, ktorý mu predchádzal, je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č. 46129/99,   a jeho   body   51,   53,   54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Jadrom námietok sťažovateľov je nesúhlas s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý je podľa nich arbitrárny, porušujúci ich označené práva. Sťažovatelia teda namietajú, že im nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil s právnym názorom súdu   prvého   stupňa   a   uviedol,   že   „je   zrejmé,   čo   nerozporoval   ani   samotný   odporca v podanom odvolaní, že JUDr. P. vystupuje vo viacerých veciach na súde prvého stupňa ako právny zástupca. Je taktiež nesporné, že má odporca pozastavenú činnosť advokáta, a že môže zastupovať účastníka konania len ako fyzická osoba. Súd môže rozhodnúť, že takéto zastúpenie nepripúšťa, ak zástupca zrejme nie je spôsobilý na riadne zastupovanie, alebo ak zástupca vystupuje v rôznych veciach opätovne. Spôsobilosť na riadne zastupovanie najmä predpokladá,   že   všeobecný   splnomocnenec   je   schopný   vykonávať   procesné   úkony vyhovujúce z formálnej, obsahovej stránky, sledovať priebeh konania, primerane reagovať a komunikovať. Všeobecne splnomocnencom nemôže byť ani osoba, ktorá vystupuje ako zástupca   v   rôznych   veciach,   ktoré   spolu   skutkovo   nesúvisia   ani   sa   netýkajú   totožnosti zastúpeného,   prípadne   túto   činnosť   vykonáva   za   odplatu,   ktorú   právna   prax   označuje za pokutníctvo.   Súd   pri   rozhodovaní   o   nepripustení   takéhoto   zastúpenia   vychádza zvláštnych poznatkov prípadne z informácií iných súdov. Vzhľadom k tej skutočnosti, že bolo nesporne preukázané, že JUDr. P. vystupuje na súde prvého stupňa v rôznych veciach ako   právny   zástupca,   neboli   naplnené   predpoklady,   aby   mohol   zastupovať   odporcu v predmetnom spore a boli naplnené predpoklady na nepripustenie JUDr. P. ako zástupcu v zmysle ust. § 27 ods. 2 O.s.p.“.

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom uznesení je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu a jeho   postupu,   ktorý   mu   predchádzal,   dospel   k záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľov, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   nepripustil,   aby   sťažovateľa   I. v konaní zastupoval sťažovateľ II., a zároveň tým aj reagoval na ich námietky. Uznesenie krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať za svojvoľné   či   arbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však   ústavný   súd   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu   ani   v jeho   predchádzajúcom postupe nezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor   všeobecného   súdu   svojím   vlastným.   Obdobne,   pochybnosti   sťažovateľov týkajúce sa postupu krajského súdu v napadnutom konaní nie sú dôkazom o neústavnosti jeho postupu. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovatelia nepredložili v sťažnosti žiaden dôkaz, ktorým by relevantným spôsobom spochybnili ústavnosť postupu krajského súdu v napadnutom konaní.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   tú   skutočnosť,   že   sťažovatelia vo svojej   sťažnosti   sami   uviedli,   že   sťažovateľ   II. „zastupuje   predovšetkým   Ing.   K. v súdnych   sporoch,   kde   podala   jeho   bývalá   manželka   návrhy   a tých   je   viac   ako   20“. Z uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepriamo   vyplýva   to,   že   sťažovatelia   sami pripustili,   že   sťažovateľ   II.   vystupuje   aj   v iných   konaniach,   teda   vystupuje   opakovane v rôznych veciach.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu, ako aj jeho predchádzajúci postup je v súlade s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   tak   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľov,   ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru napadnutým   postupom   a   uznesením   krajského   súdu sp.   zn.   15   Co   266/2011 z 31. augusta   2011, odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 242/2011

Sťažovatelia   namietali   aj   porušenie   označených   práv   postupom   najvyššieho súdu   z dôvodu   arbitrárnosti   jeho   odôvodnenia   rozhodnutia,   keď   najvyšší   súd   sa nevysporiadal   s námietkou   sťažovateľa   II.   uvádzanou   v dovolaní,   že   sú   sporné tvrdenia súdu prvého stupňa, ako aj závery odvolacieho súdu pokiaľ ide o konania, v ktorých má sťažovateľ II. ako zástupca vystupovať, pretože sťažovateľ II. zastupuje predovšetkým   sťažovateľa   I.   v súdnych   sporoch,   v   ktorých   podala   jeho   bývalá manželka návrhy. Sťažovateľ II. ďalej vytýkal, že najvyšší súd postupoval nezákonne, keď   neoznámil   účastníkov   členov   senátu,   čím   sa   účastníkovi   znemožnila   možnosť podať námietku zaujatosti na konkrétnych sudcov.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   II.   uznesením   sp.   zn. 6   Cdo   242/2011 z 15. februára 2012 odmietol,   pričom   v odôvodnení   svojho   uznesenia   konštatoval,   že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z ustanovenia § 239 OSP, a konštatoval, že rozhodnutie   napadnuté   dovolaním   netrpí   ani   jednou   z vád   vymenovaných v ustanovení   § 237   OSP.   Osobitne   sa   najvyšší   súd   vzhľadom   na   povahu   námietok sťažovateľa   II.   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   zameral   na   to,   či   konanie   netrpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol,   že „v   posudzovanej   veci   zo   spisu   vyplýva,   že   odvolací   súd   v   odôvodnení napadnutého rozhodnutia stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav, oboznámil obsah odvolaní,   primeraným   spôsobom   opísal   stanoviská   procesných   strán   a   poukázal   na ustanovenia právneho predpisu, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoj právny záver. Stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, že v danej veci bolo nesporne vlastnými poznatkami súdu a informáciami z iných súdov preukázané, že JUDr. P. vystupuje na súde prvého stupňa v rôznych veciach ako zástupca, čím naplnil predpoklady na jeho nepripustenie do konania ako zástupcu žalovaného v zmysle § 27 ods. 2 O.s.p. Podľa názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   skutkové   a právne   závery   odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako   celok   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia.   Za   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   postupu   najvyššieho   súdu   pri odôvodňovaní   svojho   rozhodnutia   konštatuje,   že najvyšší   súd   sa   pri odôvodnení   svojho rozhodnutia (uznesenie sp. zn. 6 Cdo 242/2011 z 15. februára 2012, pozn.) primeraným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa II. týkajúcou sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   preskúmateľným   a dostatočným   spôsobom   vysvetlil,   prečo v posudzovanom   prípade   nezistil   prípustnosť   dovolania   ani   podľa ustanovenia   §   237 písm. f)   OSP.   Ústavný   súd   preto   túto   námietku   sťažovateľov   týkajúcu   sa   napadnutého postupu najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia považuje za nedôvodnú. Odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   v tejto   súvislosti   tak   predstavuje   dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa ich účelu a zmyslu rešpektujúc tak práva sťažovateľov, preto je jeho postup v okolnostiach prípadu celkom legitímny a právne akceptovateľný.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že najvyšší súd neoznámil účastníkom konaniazloženie   senátu   pred   vynesením   rozhodnutia,   čím   im   bolo   znemožnené   právo   podať námietku zaujatosti na konkrétnych sudcov z dôvodu, že sťažovateľ II.   má nepriateľský vzťah   k sudcovi   trestného   kolégia   najvyššieho súdu   JUDr.   K.,   ktorý   by mohol   pôsobiť na rozhodovaciu činnosť iných sudcov najvyššieho súdu, tak ústavný súd k nej uvádza, že v okolnostiach posudzovanej veci je táto námietka špekulatívna (hypotetická), a preto aj neprípustná a navyše aj neopodstatnená, pretože nie je podložená relevantnými argumentmi zakladajúcimi aspoň pochybnosť o nestrannosti súdu (sudcu) z objektívneho hľadiska podľa teórie   zdania.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedeným   postupom najvyššieho súdu v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľov.

Vychádzajúc   z uvedeného ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľov   aj   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012