znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 311/07-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť P.,   a. s., B., zastúpeného advokátom JUDr. R.   P., PhD., JSD., B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 23/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P., a. s., B., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a základné   právo   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 23/2006   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Obdo   23/2006 zo 17. mája 2007 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.  

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť P., a. s., B., trovy konania   v sume   9   663 Sk   (slovom   deväťtisícšesťstošesťdesiattri   slovenských   korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. R. P., PhD., JSD., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením č. k. III. ÚS 311/07-19 zo 7. novembra 2007 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť P., a. s., B., (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   P.,   PhD.,   JSD.,   B.,   pre   namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Obdo 23/2006. Jeho sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol.

Podstatou sťažovateľových námietok sú tvrdenia o irelevantnosti „kľúčových častí odôvodnenia vo vzťahu k rozhodujúcej skutkovej a právnej otázke sporu a k spôsobu, akým na   ňu   najvyšší   súd   odpovedal“. Uvedeným   spôsobom   sťažovateľ   v podaní   doručenom ústavnému súdu 11. februára 2008, ktorým reagoval na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu   k sťažnosti   podanej   na   ústavnom   súde,   zostručnil   obsah   nastolených   námietok a zároveň dodal: „Podstatou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je tak bezpredmetná polemika dovolacieho súdu s tvrdením, ktoré sťažovateľ použil v dovolaní ako príklad a nie právna   kvalifikácia   zistených   a preukázaných   skutkových   okolností,   t.   j.   subsumcia skutkového stavu po právnu normu.“   Týmto listom sťažovateľ ústavnému súdu súčasne oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v danej veci a vyčíslil trovy právneho zastúpenia.Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril najvyšší súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   a to   listom   č.   k.   KP   8/07-71   zo   16.   januára   2008. Vo vyjadrení   predseda   najvyššieho   súdu   okrem   iného   konštatoval: „Nie   som   povolaný posudzovať   správnosť   hodnotenia dôkazov súdov   ani   správnosť právneho záveru,   ktorý zo skutkových   zistení   urobili.   Z rozhodnutia   dovolacieho   senátu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   však   nevyplýva,   že   by   sa   pri   hodnotení   správnosti   rozhodnutia odvolacieho súdu dopustil logickej nesprávnosti alebo, že by pri podriadení skutkového zistenia   pod   príslušné   zákonné   ustanovenie   postupoval   z ústavného   hľadiska   zjavne nesprávne   alebo   neodôvodnene.   (...).   Tak   ako   uvádza   aj   sťažovateľ,   jadrom   problému, ktorým sa súdy zaoberali, je otázka či žalovaný má v právnom vzťahu postavenie priameho odberateľa tepla podľa § 31 zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike. (...). Dovolací senát však vo   svojom   rozsudku   dostatočne   podrobne   a logicky   vysvetlil   dôvody,   ktoré   ho   viedli k potvrdeniu rozhodnutia odvolacieho súdu a podal dostatočne odôvodnený výklad svojho stanoviska, podľa ktorého žalovaný mal pri odbere tepla postavenie priameho odberateľa. Rozhodnutie   dovolacieho   senátu   rozhodne   nie   je   výsledkom   svojvoľného, či neospravedlniteľného   alebo   neudržateľného   výkladu   príslušných   ustanovení   zákona. Z uvedeného dôvodu navrhujem sťažnosť ako neodôvodnenú zamietnuť.“

Predseda najvyššieho súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Ústavný   súd   preto   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti a jej príloh, ale   predovšetkým   z obsahu   dovolania   sťažovateľa,   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obdo   23/2006   zo   17.   mája   2007,   ako   aj   samotného obsahu   spisu Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 Cb 68/2003.

Ústavný   súd   zistil,   že   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   17.   februára   2003 sa sťažovateľ voči B., a. s., B. (ďalej aj „B.“ a „žalovaný“), domáhal zaplatenia dlžnej sumy 161   039   753,05   Sk   z titulu   nedodržania   zmluvných   podmienok   týkajúcich   sa   dodávky a odberu   tepla.   V rámci   prvostupňového   konania   okresný   súd   pripustil   zmenu   návrhu, vykonal   dokazovanie   a dospel   k záveru,   že zmluvu   o dodávke   a odbere   tepla z 10. novembra   1999   uzatvorenú   medzi   sťažovateľom   ako   dodávateľom   a právnym predchodcom B. – Z., š. p., B. (ďalej aj „právny predchodca B.“ a „právny predchodca žalovaného“),   ako   odberateľom   treba   považovať   za   platnú   kúpnu   zmluvu   podľa   §   409 Obchodného   zákonníka,   ktorá   nikdy   nebola   platne   vypovedaná.   Na   základe   uvedeného okresný súd v rozsudku č. k. 29 Cb 68/03-387 zo 14. januára 2005 uložil B. povinnosť zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   284   162   758,80   Sk   s príslušenstvom.   Súd   prvého   stupňa zároveň rozhodol aj o trovách konania.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podal   žalovaný   odvolanie,   o ktorom   rozhodol Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k.   2   Cob   233/05-507 z 3. apríla 2006 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil s tým, že návrh zamietol, pretože vychádzal z odlišnej právnej kvalifikácie zmluvy o dodávke a odbere tepla z 10. novembra 1999,   ktorú   posúdil   ako   neplatnú   zmluvu   o dodávke   tepla   podľa   §   32   ods.   2   zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom v relevantnom čase, t. j. 1. januára 2005, keď nadobudol účinnosť zákon č. 656/2004 Z. z. (ďalej len „zákon o energetike“). Označeným rozsudkom krajský súd rozhodol aj o trovách prvostupňového konania a odvolacieho konania.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   16.   júna   2006   dovolanie, podstatou ktorého bola táto argumentácia: „Závažným pochybením odvolacieho súdu, ktoré vystupuje do popredia na prvom mieste je nepreskúmateľnosť jeho rozsudku pre nedostatok dôvodov   v časti   týkajúcej   sa   právnej   kvalifikácie   ZoTE   (posúdenia   žalovaného ako priameho odberateľa). Nerešpektovanie zákonných požiadaviek na obsah odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) nedovoľuje rozumne preskúmať správnosť odvolacieho rozsudku, čo je   dôvodom   na   jeho   zrušenie   dovolacím   súdom   [§   241   ods.   2   písm.   b)   O.   s.   p.]. Výsledkom je, že možná úvahová reťaz vedúca ku konečným záverom odvolacieho súdu sa dá   rekonštruovať   len   v jednotlivých   alternatívach,   ostávajúc   v rovine   dohadov.   (...) Krajský   súd   prisúdil   žalovanému   postavenie   priameho   odberateľa   bez   toho, aby sa akokoľvek   zaoberal   zisťovaním   skutkových   okolností   poukazujúcich   na   jeho postavenie; svoj záver vykonal len vágnym odkazom na právnu úpravu zákona o energetike. Pre   prípad,   ak   by   krajský   súd   skutočne   považoval   určenie   postavenia   žalovaného ako priameho odberateľa za čisto právnu otázku nevyžadujúcu skutkové substancovanie, žalobca argumentuje na prvom mieste tým, že takýto postoj je založený na nesprávnom právnom   posúdení   veci,   pretože   naplnenie   pojmového   znaku   priameho   odberateľa je zistiteľné   až na základe   konkrétnych   skutkových   zistení.   Tiež   následne   žalobca argumentuje, že za nesprávne právne posúdenie veci je potrebné považovať aj akúkoľvek úvahu, ktorá sa snaží z ustanovení zákona o energetike – najmä z ustanovení o predmete zákona dovodiť bez ďalšieho postavenie žalovaného ako priameho odberateľa, pretože táto úvaha neprihliada na výslovné znenie zákonnej úpravy [najmä znenie § 32 ods. 2 a § 31 písm. b)], neposudzuje ju komplexne a nezohľadňuje ani jej účel.“ Podaním doručeným najvyššiemu   súdu   11.   mája   2007   sťažovateľ   zotrval   na   dôvodoch   podaného   dovolania a zhrnul argumentáciu v ňom obsiahnutú.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 23/2006 zo 17. mája 2007 tak, že ho zamietol, pričom rozhodol aj o trovách dovolacieho konania.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku poukázal na skutkové zistenia a právne závery okresného súdu a krajského súdu, ako aj na dôvody sťažovateľovho dovolania. Z obsahu odôvodnenia toho rozsudku vyplýva:

«Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 14. januára 2005, č. k.: 29 Cb 68/03-387 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 84162 758,80,- Sk spolu s úrokom z omeškania (...) Rozhodol tak na základe žaloby žalobcu z 12. februára 2003 po pripustení zmeny petitu v zmysle návrhov žalobcu uzneseniami z 19. októbra 2004 a 13. januára 2005, keď mal   vykonaným   dokazovaním za preukázané,   že žalobca ako predávajúci uzatvoril 10. novembra 1999 so Z., š. p., ako kupujúcim (ďalej len Z.) kúpnu zmluvu podľa ust. 409 a nasl. Obchodného zákonníka označenú ako Zmluva o dodávke a odbere tepla (ďalej len ZoTE), ktorá nadobudla účinnosť 27. novembra 1999. Predmetom zmluvy podľa čl. 1 bod 1.1 bol predaj a nákup, resp. dodávka a odber tepla za podmienok dohodnutých v zmluve. ZoTE   bola   súčasťou   troch   tzv.   „Rámcových   zmlúv“,   medzí   ktoré   patrili   okrem   ZoTE aj Zmluvy o dodávke a odbere elektrickej energie z 27. novembra 1999 uzatvorenej medzi žalobcom,   S.,   a.   s.   a   Z.,   ako   aj   Rámcová   zmluva   o   dodávke   a   odbere   zemného   plynu uzatvorená 17. novembra 1999 medzi S., š. p. a žalobcom.

Na   základe   privatizačného   projektu   reg.   č.   2263   podniku   Z.,   privatizačného rozhodnutia vlády SR č. 569/2001 z 20. júna 2001 a rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR   č.   96/2001   z   15.   októbra   2001   došlo   k   zrušeniu   Z.   bez   likvidácie   a   následne bol rozhodnutím FNM SR vložený majetok zrušeného Z. do troch novozaložených akciových spoločností.   Z.   bol   zrušený   rozhodnutím   zriaďovateľa   k   15.   októbru   2001   a   k   tomu istému dňu   boli   založené   nové   akciové   spoločnosti:   žalovaný,   T.,   a.   s.   a   Z.,   a.   s. Z. zanikol výmazom   z   obchodného   registra   k 1. novembru   2001   a   k   tomuto   dňu   vznikli zápisom   do   obchodného   registra   vyššie   uvedené   akciové   spoločnosti.   Z   obsahu privatizačného   projektu   –   bod   D.   2   a   zakladateľskej   listiny   žalovaného,   súd   zistil, že na žalovaného zo Z. prešla tá časť majetku Z., ktorá slúži na výrobu, výkup a rozvod tepla v B. (...) Z týchto skutočností prvostupňový súd vyvodil, že privatizovaný majetok, s ktorým   sú   spojené   práva   a   záväzky   zo   ZoTE,   nadobudol   v   rámci   privatizácie   Z.   do vlastníctva žalovaný. (...) Počnúc dňom 1. novembra 2001 sa práva a záväzky z uvedenej zmluvy vzťahujú výlučne na žalovaného.

Vzhľadom na tieto skutočnosti s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 Obo 169/02 zo 17. októbra 2002 a s poukazom na ust. § 15 ods. 1 zák. č. 92/1991   Zb.   súd   prvého   stupňa   mal   za   preukázané   právne   nástupníctvo   žalovaného k právam a záväzkom zo ZoTE. Ďalej prvostupňový súd konštatoval, že medzi účastníkmi konania nedošlo k uzatvoreniu Dlhodobej zmluvy (čl. 1 bod 1.2 ZoTE) a nebola medzi nimi uzatvorená Ročná zmluva ani na jeden rok (čl. 2 bod 2.1 ZoTE). Žalobca žalovanému nepretržite dodával a žalovaný odoberal teplo na základe ZoTE. Túto zmluvu súd prvého stupňa posúdil ako platne uzatvorenú kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. Obch. zákonníka, keď   predmet   plnenia   považoval   za   vyjadrený   jasne   a   určito.   Konštatoval,   že   žalovaný odoberal teplo od žalobcu nie ako priamy odberateľ a žalovaný odobraté teplo len sám dodával priamym odberateľom. Cena tepla bola v zmluve dohodnutá resp, bol dohodnutý spôsob jej určenia. (...)

Výpoveď   žalovaného   zo   ZoTE,   ktorú   žalovaný   pôvodne   dal   v   decembri   2001, a opätovne listom z 24. marca 2003, prvostupňový súd túto výpoveď posúdil ako neplatnú z dôvodu, že ZoTE bola uzatvorená na dobu do nahradenia Dlhodobou zmluvou, alebo do splatenia úveru žalobcom od EIB, t. j. do konca roka 2013, podľa toho, ktorá z týchto skutočností nastane skôr, čo vyplýva z čl. 4 bod 4.6 ZoTE. (...)

Žalovaný nezaplatením faktúr vystavených žalobcom sa dostal do omeškania a preto súd priznal žalobcovi istinu aj s uplatneným úrokom z omeškania podľa § 369 a § 502 Obch. zák. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP a priznal ich náhradu úspešnému účastníkovi t.j. žalobcovi.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozhodol rozsudkom z 3. apríla 2006, č. k.: 2 Cob 233/05-507 o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa tak, že rozsudok Okresného súdu v Bratislave I č. k.: 29 Cb 68/03-387 zo 14. januára 2005 zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol.   Zároveň   zaviazal   žalobcu   zaplatiť   žalovanému   trovy prvostupňového konania v sume 0,- Sk na účet právneho zástupcu a trovy odvolacieho konania vo výške 3 020 362,87,- Sk na účet právneho zástupcu.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   vyplýva,   že   tento   sa   stotožnil s právnym   posúdením   prvostupňového   súdu   v   otázke   právneho   nástupníctva   na   strane žalovaného. (...)

Odvolací   súd   sa   však   nestotožnil   s   právnym   posúdením   ZoTE   uzatvorenej 10. novembra   1999   medzi   žalobcom   a   právnym   predchodcom   žalovaného,   predmetom ktorej bola dodávka tepla, súdom prvého stupňa ako platnej kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasl. Obch. zákonníka. Dodávka tepla je predmetom právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 32 zák. č. 70/1998 Z. z. o energetike. (...)

Odvolací   súd   dospel   k   názoru,   že   žalovaný   v   danom   prípade   bol   vo   vzťahu k žalobcovi   ako   dodávateľovi   tepla   v   postavení   priameho   odberateľa   tepla.   Zmluva uzatvorená medzi žalobcom   a právnym   predchodcom   žalovaného z 10.   novembra   1999 je v rozpore   s   ust.   §   32   zák.   70/1998   Z.   z.   pretože   neobsahuje   zákonom   stanovené náležitosti, a preto nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o dodávke tepla. Predmetná zmluva obsahuje náležitosti kúpnej zmluvy, ale týmto obchádza účel zákona o energetike vyplývajúci z jeho ustanovení §§ 1 a 2. Preto je táto zmluva neplatná podľa § 39 Obč. zák. aj v prípade jej posúdenia ako zmluvy kúpnej v zmysle § 409 a nasl. Obch. zák. (...) Preto   odvolací   súd   predmetnú   ZoTE   posúdil   ako   neplatnú   a   následne   dospel k záveru,   že   žalobcovi   nevznikol   nárok   na   úhradu   poplatkov   za   neodber   dohodnutého množstva tepla podľa čl. 5 bod 5.2 tejto zmluvy.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 ods. 1 OSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 1 OSP tak, že ich náhradu priznal úspešnému účastníkovi t. j. žalovanému.

Žalobca   podal   proti   rozsudku Krajského súdu v Bratislave   dovolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, odvolací rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z týchto dôvodov:

Právna kvalifikácia ZoTE je kľúčovou predbežnou otázkou. Pre konečné rozhodnutie veci je teda dôležité, či sa má ZoTE spravovať ust. § 32 zák. Č. 70/1998 Z. z., alebo ide o všeobecnú kúpnu zmluvu podľa ust. § 409 a nasl. Obch. zák. (...)

Odvolací   súd   sa   zaoberal   posudzovaním   postavenia   žalovaného   ako   priameho odberateľa a či tento pojmový znak v prípade ZoTE naplnený je. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je jasné, či krajský súd považuje určenie postavenia žalovaného ako priameho odberateľa   za   čisto   právnu   alebo   skutkovú   otázku.   Dovolateľ   má   zato,   že   boli nerešpektované   zákonné   požiadavky   na   obsah   odôvodnenia   (§   157   ods.   2   OSP), čo napadnutému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   vyčíta   a   je   dôvodom   na   jeho   zrušenie [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP].

Žalobca podaním z 11. mája 2007 zhrnul argumentáciu uvedenú v dovolaní t. j. a.)   právneho posúdenia postavenie žalovaného ako tzv. priameho odberateľa v zmysle § 31 a § 32 zák. č. 70/1998 Z. z., b.) následnej právnej kvalifikácie ZoTE ako osobitného zmluvného typu podľa § 32 zák. č. 70/1998 Z. z. alebo všeobecnej kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasl. Obch. zák. a c.) posúdenia platnosti ZoTE s ohľadom na náležitostí povinne vyžadované   pre   príslušný   z   menovaných   zmluvných   typov   zákonnou   právnou   úpravou. Zmluvný typ upravený v ust. § 32 zák. č. 70/1998 Z. z. sa uzatvára medzi dodávateľom tepla a priamym odberateľom.

V konaní bolo správne ustálené, že žalobca má postavenie dodávateľa. Otvoreným však zostalo postavenie žalovaného.

Zákon č. 70/1998 Z. z. okrem iného upravuje práva a povinnosti odberateľov tepla, pričom odberateľom je každý subjekt, ktorý na základe zmluvy odberá energiu (aj teplo). Nešpecifikuje na základe akej zmluvy. Zákon o energetike v § 31 písm. b) definuje ďalší pojem – priamy odberateľ tepla. (...)

Dovolateľ   má   zato,   že   žalovaný   neodoberá   teplo   od   žalobcu   na   základe   ZoTE prostredníctvom tepelnej prípojky, ale v časti tepelnej siete, ktorá je verejným rozvodom tepla. Preto žalovaný nieje priamym odberateľom tepla.

Odberné   miesto   sa   musí   nachádzať   na   sekundárnej   strane   rozvodov   tepla za odovzdávajúcou   stanicou   (OST),   na   konci   tepelnej   prípojky   priameho   odberateľa. Ak teda žalovaný neodoberá teplo od žalobcu prostredníctvom zriadenej tepelnej prípojky, potom   musí   platiť,   že   žalovaný   neodoberá   teplo   od   žalobcu   ako   priamy   odberateľ na základe § 32 zákona o energetike. Žalovaný teda nie je priamym odberateľom a naopak, postavenie priameho odberateľa má časť subjektov, ktorým žalovaný ďalej predáva teplo odobraté od žalovaného.

Rozpočítanie tepla vyjadruje špecifický vzťah medzi subjektom, ktorý teplo odoberá na   základe   zmluvy   o   dodávke   tepla   a   konečným   spotrebiteľom.   Ide   o   rozúčtovanie jednotlivým   konečným   spotrebiteľom,   ktorých   odberné   zariadenia   sa   nachádzajú za odberným miestom priameho dodávateľa. Čo znamená, že priamy odberateľ spravuje bytový dom, v ktorom sa nachádzajú byty a nebytové priestory konečných spotrebiteľov. Správca domu je samostatný právny subjekt – podnikateľ, ktorý zabezpečuje správu domu, čo zahŕňa okrem iného aj zabezpečenie plnení spojených s užívaním bytov a nebytových priestorov v dome.   Správca vykonáva správu samostatne,   vo vlastnom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Z toho vyplýva, že právo spotrebovať dodané teplo   vzniká   subjektom   –   vlastníkom   bytov   a   nebytových   priestorov   ako   konečným spotrebiteľom. Správca je teda priamym odberateľom vo vzťahu k dodávateľovi a teplo dodané konečným spotrebiteľom týmto rozpočítava. Dovolateľ má zato, že žalovaný patrí do skupiny odberateľov.

Zákonné   určenie   povinných   formálnych   resp.   obsahových   náležitostí   zmluvy prípadne aj iných obligatórnych obchodných podmienok, je vo svojej podstate zásahom do zmluvnej slobody. (...)

Žalovaný   sa   písomne   vyjadril   k   dovolaniu   žalobcu   a   navrhol   dovolanie   žalobcu zamietnuť.   Poukazuje   pritom   na   dôvody   uvedené   v   jeho   odvolaní   z   30.   marca   2005. Namietol, že správcovia domov, ktorých žalobca považuje za priamych odberateľov tepla, nespĺňajú 2 definičné znaky a to uzatvorenie zmluvy o dodávke tepla a rozpočítavanie tepla Správcovia sú len zástupcovia vlastníkov bytov a zmluvu o dodávke tepla uzatvárajú v mene vlastníkov bytov, keďže s nimi majú uzatvorenú zmluvu o výkone správy. (...)

Žalovaný   má   zato,   že   žalobcovi   vznikla   právna   povinnosť   uzatvoriť   ZoTE   ako zmluvný   typ   zmluvy   o   dodávke   a   odbere   tepla   i   z   ust.   §   9   ods.   12   písm.   a)   zákona o energetike, ktorý ustanovil, že držiteľ licencie na rozvod energie je ďalej povinný uzavrieť s odberateľom, ktorý spĺňa podmienky podľa tohto zákona a nachádza sa vo vymedzenom zásobovacom území, zmluvu o dodávkach vybraného druhu energie. Teda v tomto prípade zmluvu o dodávke tepla.   Keďže ZoTE   neobsahuje zákonné podstatné náležitosti zmluvy o dodávke tepla (§ 32 zák. 70/1998 Z. z.), je potrebné ju považovať za neplatnú. (...) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP) po zistení, že dovolanie   bolo   podané   v   zákonom   stanovenej   lehote   (...),   pristúpil   k   vecnému prejednaniu dovolania žalobcu.

Základom pre posúdenie oprávnenosti žaloby žalobcu je právne posúdenie Zmluvy o dodávke a odbere tepla uzatvorenej 10. novembra 1999 medzi P., a. s. B. a právnym predchodcom žalovaného Z., š. p. B.

Zmluva o dodávke a odbere tepla (ďalej len ZoTE) bola uzatvorená v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (č. l. 6).

Dovolateľ namieta v dovolaní právny záver odvolacieho súdu, že ZoTE je neplatná, keďže   nebola   uzatvorená   podľa   zák.   č.   70/1998   Z.   z.,   pričom   uzatvorenie   ZoTE   podľa Obchodného zákonníka má za obchádzanie zákona. (...)

Dovolateľ namieta v dovolaní, že žalovaný nie je priamym odberateľom, keďže týmto je správca domu, pretože tento rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom.

Podľa   ust.   §   6   zák.   č.   182/1993   Z.   z.   v   znení   zmien   a   doplnkov   platnom v rozhodujúcom   období   –   na   správu   domu   sa   zriaďuje   spoločenstvo   vlastníkov   bytov a nebytových   priestorov   v   dome,   ak   vlastníci   bytov   a   nebytových   priestorov   neuzavrú zmluvu o výkone správy s inou právnickou alebo fyzickou osobou.

Vlastníci   bytov   a   nebytových   priestorov   v   dome   uzatvoria   so   správcom   písomnú zmluvu o výkone správy (§ 8 zák. č. 182/1993 Z. z.).

Správca   v   zmysle   uzatvorenej   zmluvy   o   výkone   správy   uzatvára   zmluvy   pri zabezpečovaní prevádzky, údržby a opráv domu vo vlastnom mene na účet spoločenstva vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov.   Jednou   z   takýchto   zmlúv   je   aj   zmluva so žalovaným o odbere tepla.

Z   toho   vyplýva,   že   správca   zastupuje   končených   spotrebiteľov,   ktorému   priamy odberateľ rozpočítava dodané teplo k tzv. päte domu, kde je umiestnené meradlo. Podľa ust. §   2   ods.   1   Obch.   zákonníka   podnikaním   sa   rozumie   sústavná   činnosť   vykonávaná samostatne   podnikateľom   vo   vlastnom   mene   a   na   vlastnú   zodpovednosť   za   účelom dosiahnutia zisku.

Správca (zák. č. 182/1993 Z. z. v znení zmien a doplnkov) nepodniká ako priamy odberateľ   tepla,   ale   podniká   s   predmetom   podnikania   –   správa   bytov   a   nebytových priestorov za účelom dosiahnutia zisku.

Správca nemôže byť priamym odberateľom aj z dôvodu, že nemá zriadenú tepelnú prípojku   a   odberné   tepelné   zariadenia   s   technickými   požiadavkami   dodávateľa   tepla. Vlastníci   bytov   a   nebytových   priestorov,   ktorých   správca   pri   odbere   tepla   zastupuje na základe zmluvy o výkone správy, sú vlastníci rozvodov tepla až od tzv. päty domu. (...) Správca   rozpočítané   teplo   vyúčtováva   jednotlivým   konečným   spotrebiteľom t. j. vlastníkom bytov a nebytových priestorov, pričom množstvo dodaného tepla a cenu za 1 GJ má danú priamym odberateľom.

Ďalším znakom priameho odberateľa tepla je, že tento má zriadenú tepelnú prípojku a odberné tepelné zariadenie.

V konaní na prvom stupni bolo preukázané, že žalovaný je vlastníkom odberného tepelného   zariadenia   a   rozvodov   prostredníctvom,   ktorých   mu   žalobca   dodáva   teplo (LV č. 977, rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. l. 387 – str. 15).

Správca takéto zariadenia nevlastní, a preto žalobca mu nemôže dodávať teplo ako priamemu   odberateľovi.   Podľa   ust.   §   32   ods.   1   dodávateľ   tepla   je   povinný   v   súlade s uzatvorenou písomnou zmluvou o dodávke tepla dodávať teplo priamemu odberateľovi. Žalobca,   ako   dodávateľ   tepla   však   nemá   uzatvorenú   písomnú   zmluvu   o   dodávke   tepla so správcami a týmto teplo ani nedodáva.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že priamym odberateľom tepla v predmetnej veci je   žalovaný,   pretože   tento   odoberá   teplo   od   žalobcu   –   dodávateľa   tepla,   keďže   žiaden z účastníkov nespochybnil, že žalobca je dodávateľom tepla, pričom žalovaný je vlastníkom odberového   tepelného   zariadenia,   ktorý   rozpočítava   teplo   konečnému   spotrebiteľovi a žalobca   nemá   uzatvorené   zmluvy   o   dodávke   tepla   so   správcami   a   správcom   teplo ani nedodáva.

Dovolateľ v konaní na prvom ako i v odvolacom stupni nepreukázal opak. (...) Dovolateľ definuje žalovaného ako „ostatného odberateľa“, čo znamená, že žalobca ako   dodávateľ   tepla   teplo   dodáva   odberateľovi   (žalovanému)   a   žalovaný   ho následne dodáva   priamemu   odberateľovi   –   správcovi,   pričom   opomína   skutočnosť,   že priamy odberateľ   –   správca   v   zmysle   zákona   o   energetike   nemá   zriadenú   tepelnú   prípojku a odberné tepelné zariadenia.

Dovolací   súd   preto   argumentáciu   žalobcu   týkajúcu   sa   správcu   ako   priameho odberateľa   považoval   za   právne   neudržateľnú,   keďže   nebolo   preukázané,   že   žalobca má uzatvorenú zmluvu o dodávke tepla so správcom, správca nerobí rozpočítanie konečným spotrebiteľom a správca nemá zriadenú tepelnú prípojku a odberné tepelné zariadenia. Žalovaný   odoberá   teplo   od   dodávateľa   tepla,   má   zriadenú   tepelnú   prípojku   a   odberné tepelné   zariadenia   a   rozpočítava   teplo   končeným   spotrebiteľom,   a   preto   žalovaný je konečným odberateľom. (...)

Dovolací   súd   s   názorom   dovolateľa   nemôže   súhlasiť,   keďže   tento   v   konaní nepreukázal   možnosť   dodávať   teplo   odberateľom   bez   odberného   tepelného   zariadenia a bez zriadenia tepelnej prípojky. Dodávka tepla je špecifický druh „tovaru“, ktorý podľa názoru   dovolacieho   súdu   nie   je   možné   bez   ďalšieho   právne   zabezpečiť   ustanoveniami Obchodného zákonníka. (...)

V predmetnom zákone o energetike sú tri typy zmlúv (o dodávke elektriny, o dodávke plynu a o dodávke tepla). (...)

Žalobca   ako   dodávateľ   tepla,   čo   v konaní   nikdy   nespochybnil,   dodával   teplo žalovanému   (taktiež   táto   skutočnosť   nebola   spochybnená)   ako   priamemu   odberateľovi tepla, a preto zmluva o dodávke tepla mala byť uzatvorená podľa ust. § 32 ods. 2 zák. č. 70/1998 Z. z. v písomnej podobe s obligatórnymi náležitosťami (...).

Je nesporné, že žalobca so žalovaným takúto zmluvu neuzatvoril a ZoTE nevykazuje predpísané   náležitosti   podľa   zákona   o energetike,   a preto   sa   dovolací   súd   stotožnil s názorom odvolacieho súdu ako právne správnym záverom, že predmetná ZoTE uzatvorená podľa   Obchodného   zákonníka   obchádza   účel   zákona   o energetike   t.   j.   podmienky podnikania   v energetickom   odvetví,   a preto   je   neplatná   podľa   ust.   §   39   Občianskeho zákonníka.

Dovolací   súd   dospel   k tomuto   názoru,   t.   j.   že   ide   o neplatnú   zmluvu   resp. neuzatvorenú zmluvu, keď túto skúmal aj podľa Obchodného zákonníka, keďže účastníci tejto zmluvy (žalobca a právny predchodca žalovaného), ZoTE uzatvorili podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom v čl. 2 zmluvy sa zmluvné strany zaviazali uzatvárať ročné zmluvy o dodávke a odbere tepla, ktoré budú obsahovať určenie a spôsob odoberania množstva   tepla   a konkrétne   obchodnotechnické   podmienky   dodávky   tepla   pre   príslušný kalendárny rok. Takéto ročné zmluvy medzi žalobcom a žalovaným uzatvorené neboli. Podľa ust. § 269 ods. 2 Obch. zákonníka – účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzatvorená. (...)

Dovolací súd vychádzajúc z obsahu ZoTE dospel k názoru, že táto zmluva dostatočne neurčila   predmet   záväzkov   žalobcu   a žalovaného   a z tohto   dôvodu   ju   považoval za neuzavretú, a to aj z dôvodu nerešpektovania povinnosti uzatvárať ročné zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že právny názor, z ktorého vychádzal odvolací súd vo svojom rozhodnutí, je v súlade s tým, čo bolo vyššie uvedené.»

III.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

Podľa § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.

Podľa   §   409   ods.   2   Obchodného   zákonníka   v   zmluve   musí   byť   kúpna   cena dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň určený spôsob jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú podľa § 448.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o energetike držiteľ licencie, ktorý dodáva energiu podľa uzavretej zmluvy s fyzickou osobou   alebo s právnickou osobou, ktorá energiu odoberá (ďalej len „odberateľ“), môže dodávku energie obmedziť alebo prerušiť v nevyhnutnom rozsahu (...).

Podľa § 31 zákona o energetike sa rozumie

a) dodávateľom tepla držiteľ licencie na výrobu alebo na rozvod tepla, ktorý dodáva teplo podľa uzavretej zmluvy o dodávke tepla priamemu odberateľovi tepla,

b) priamym odberateľom tepla fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá odoberá teplo na základe zmluvy o dodávke tepla a ktorá rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom, c) konečným spotrebiteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej priamy odberateľ tepla rozpočítava dodané teplo,

d) sústavou tepelných zariadení zariadenia na výrobu, rozvod a spotrebu tepla, e) verejným rozvodom tepla časť sústavy tvorená tepelnými sieťami na dodávku tepla viacerým priamym odberateľom tepla,

f) tepelnou prípojkou časť tepelnej siete od verejného rozvodu po odberné miesto na dodávku tepla jedinému priamemu odberateľovi tepla,

g) odberným miestom zmluvne dohodnuté miesto, na ktorom je umiestnené určené meradlo na meranie dodaného tepla pre jedného priameho odberateľa tepla; ak je priamy odberateľ tepla vlastníkom viacerých domov, je odberné miesto osobitne na každej päte domu,

h) primárnou stranou časť sústavy tepelných zariadení medzi výstupnými armatúrami zdroja tepla a vstupnými armatúrami odovzdávacej stanice,

i)   sekundárnou   stranou   časť   sústavy   tepelných   zariadení   medzi   výstupnými armatúrami odovzdávacej stanice a vstupnými armatúrami odberného miesta,

j) dodávkou tepla teplo na vykurovanie, prípravu teplej úžitkovej vody a iné využitie.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o energetike   dodávateľ   tepla   je   povinný   v   súlade s uzavretou písomnou zmluvou o dodávke tepla dodávať teplo priamemu odberateľovi tepla, ktorý má zriadenú tepelnú prípojku a odberné tepelné zariadenie v súlade s technickými požiadavkami dodávateľa tepla a v súlade s predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a bezpečnosti technických zariadení.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   odôvodnení   rozsudku   súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.Pri   posudzovaní   námietky   nastolenej   sťažovateľom   ústavný   súd   vychádzal z konštantnej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   a   aplikácie   práva   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Takýto   prístup   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodnutiam   všeobecných   súdov je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a   rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a   vlastnej   interpretácie   zákonov a podzákonných   úprav.   Z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade, ak   v konaní,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania   a   rozhodovania   všeobecných   súdov   vo   veciach,   v   ktorých   niet   iného   súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené právo účastníka konania pred všeobecným súdom (III. ÚS 260/07).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   úlohou   právneho   štátu   je   pripraviť   legitímne podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným orgánom   verejnej   moci.   Vytvorenie   takýchto   podmienok   tkvie   v právnej   úprave jednotlivých   konaní,   v rámci   ktorých   dochádza   k ochrane   hmotnoprávnych   vzťahov, a tým aj   k reálnemu   výkonu   a ochrane   základných   práv   a slobôd.   Je   nepochybné, že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (III. ÚS 229/06).

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd v konaní vo veci samej mal na zreteli svoju pozíciu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, ktorá je odlišná od postavenia toho – ktorého všeobecného súdu plniaceho si svoju úlohu v rámci opravného systému, kde podstatou je preskúmať a v prípade nezrovnalostí reparovať zistený skutkový stav a na to nadväzujúci právny záver. Ústavný súd teda na seba neprevzal zodpovednosť všeobecného   súdu,   ale napadnutý   rozsudok   preskúmal   z hľadiska   dodržania   procesných záruk   a jeho   zlučiteľnosti   s článkami   ústavy   a dohovoru,   ktorých   porušenie   sa   namieta. Pritom rozsudok najvyššieho súdu podrobil prísnej konfrontácii s argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v dovolaní majúc na pamäti, že rozhodnutie orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), pričom   účastníkovi   konania   musí   dať   odpoveď   na   podstatné   otázky   a námietky spochybňujúce   závery   namietaného   rozhodnutia   v závažných   a samotné   rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

Jadrom problému v spore prebiehajúcom pred všeobecnými súdmi bola kvalifikácia hmotnoprávneho   vzťahu   medzi   sťažovateľom   a právnym   predchodcom   B.   pri   dodávaní a odbere   tepla   (a   tým   aj   kvalifikácia   právneho   postavenia   žalovaného),   keď   proti   sebe vystúpili   argumenty   odôvodňujúce   kvalifikovanie   tohto   právneho   vzťahu   ako   kúpnej zmluvy (§ 409 a násl. Obchodného zákonníka) a na strane druhej argumenty presadzujúce posúdenie   tohto   vzťahu   ako   zmluvy,   ktorá   mala   byť   uzatvorená   podľa   §   32   zákona o energetike. Ústavný súd však v danom prípade neprisvedčil argumentom jednej či druhej strany a neskĺzol do roviny, aby uvedený právny vzťah posúdil tak či onak. Venoval sa výhradne presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k nastoleným argumentom sťažovateľa, pričom skúmal najmä jeho zlučiteľnosť s ústavou a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. Keďže v danom prípade išlo o právny vzťah s výrazným zásahom do majetkovej sféry oboch účastníkov konania, ústavný súd skúmal,   či   najvyšší   súd   sťažovateľovi   ozrejmil   svoje   myšlienkové   pochody,   spôsob hodnotenia   dôkazov,   skutkové   zistenia   a vyvodené   právne   závery   takým   spôsobom, aby výsledok   rozhodovacej   činnosti   bol   jasný,   zrozumiteľný   a dostatočne   odôvodnený a aby sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby   sa   s prijatými   závermi   bolo   možné   stotožniť   ako   s logickým   záverom   procesu poznania nielen   právnych   záverov,   ale   aj   záverov   skutkových,   z ktorých   právne   závery vychádzajú.

Sťažovateľ v sťažnosti jasne predstavil svoj názor, ako vníma právne postavenie B. vo   vzťahu   k nemu   a s tým   súvisiacu   nemožnosť   aplikovať   na   daný   právny   vzťah ustanovenia o zmluve o dodávke tepla podľa § 32 zákona o energetike. Sťažovateľ zároveň vysvetlil,   v čom   vidí   namietané   porušenie   označených   práv,   ktoré   podľa   jeho   názoru vychádza   z nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   dovolanie sťažovateľa   odmietol,   čím   sa   stotožnil   s názorom   odvolacieho   súdu,   že   zmluvu z 10. novembra 1999 uzatvorenú medzi sťažovateľom a právnym predchodcom B. nemožno považovať   za   platnú   kúpnu   zmluvu   podľa   §   409   a nasl.   Obchodného   zákonníka, ale za zmluvný typ, ktorý sa mal riadiť právnou úpravou obsiahnutou v zákone o energetike. Podľa   názoru   sťažovateľa   však   najvyšší   súd   dospel   k tomuto   záveru   bez   ozrejmenia relevantných súvislostí opodstatňujúcich reálne uplatnenie zmluvného vzťahu podľa tohto zákona.

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, jej prílohami, spisom okresného súdu sp. zn. 29 Cb 68/2003, ako aj výkladom ustanovení zákona o energetike, predovšetkým § 31 a § 32, ústavný súd prijal názor, že na uzatvorenie písomnej zmluvy medzi dodávateľom tepla a priamym odberateľom sa vo vzťahu k tomuto priamemu odberateľovi vyžaduje splnenie konkrétnych predpokladov, a teda, aby mal zriadenú tepelnú prípojku a odberné tepelné zariadenie   a odberné   miesto   nachádzajúce   sa   na   sekundárnej   strane   sústavy   tepelných zariadení   za   odovzdávacou   stanicou   a aby rozpočítaval   teplo   konečným   spotrebiteľom. Práve nedostatočné preukázanie týchto atribútov u B. vytýkal sťažovateľ najvyššiemu súdu, pričom svoje tvrdenia sa snažil postaviť na právne a skutkovo zdôvodnených argumentoch, keď v dovolaní (zhrnutí argumentácie z 11. mája 2007) podrobne rozobral pojem priamy odberateľ   tepla,   pričom   konkretizoval,   aké   pojmové   znaky   uňho   musia   byť splnené, aby bolo   možné   hovoriť   o právnom   vzťahu   spravujúcom   sa   príslušnými   ustanoveniami zákona o energetike. Takouto formou bolo hľadané u najvyššieho súdu vysvetlenie, prečo sa sporný   zmluvný   vzťah   nemohol   spravovať   príslušnými   ustanoveniami   Obchodného zákonníka, ale výlučne ustanoveniami zákona o energetike.

Je nepochybné, že na podporu tvrdení obsiahnutých v dovolaní poukázal na dôkazy, z ktorých (samozrejme, okrem iných s vecou súvisiacich dôkazov) podľa neho mal odvolací súd vychádzať (predložené schematické nákresy ako príloha č. 4 a 5 podania zo 7. decembra 2004). Podľa udania sťažovateľa ich správnosť B. nikdy nenamietal, čo môže mať význam na   vymedzenie   podkladov   rozhodovania   súdu   v zmysle   §   153   Občianskeho   súdneho poriadku.   Komentárom   k uvedeným   schematickým   nákresom,   podstatou   ktorého   boli vyjadrenia sťažovateľa k pojmom tepelná prípojka, odberné miesto a rozpočítavanie tepla konečným spotrebiteľom, sa sťažovateľ snažil preukázať, z akých dôvodov nemožno B. považovať   za   priameho   odberateľa.   Pri   prezentovaní   názorov   týkajúcich   sa   pojmu rozpočítavania tepla sťažovateľ uviedol príklad z praxe, keď rozpočítavanie tepla medzi priamym   odberateľom   a konečnými   spotrebiteľmi   je „často   založený   na   skutočnosti, že priamy odberateľ spravuje bytový dom, v ktorom sa nachádzajú byty a nebytové priestory konečných spotrebiteľov (v   zmysle   zákona   č.   182/1993   Z.   z.)“.   A práve tento   argument sťažovateľa   postavil   najvyšší   súd   do   popredia,   pričom   z reakcie   naňho   prijal   konečný a nosný pilier svojho právneho odôvodnenia.

Sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   rozbor   pojmu   „priamy   odberateľ“ ako kardinálneho problému, ktorý všeobecné súdy podrobovali analýze. Zaoberali sa jeho výkladom   a uzatvárali   jeho   hodnotiace   kritériá,   pričom   z nich   odvodili   svoje   právne hodnotenia,   ktorých   zlučiteľnosť   s ústavou   a medzinárodnými   záväzkami   Slovenskej republiky bola predmetom hodnotenia ústavného súdu.

Sťažovateľ   zdôraznil,   že   „nevyhnutným   predpokladom   právneho   záveru,   že   B. je priamym   odberateľom,   je   preukázanie,   že   má   zriadenú   tepelnú   prípojku   a odberné tepelné   zariadenie   a odberné   miesto   nachádzajúce   sa   na   sekundárnej   strane   sústavy tepelných   zariadení   za   odovzdávacou   stanicou   a   že   vykonáva   rozpočítavanie   tepla konečným spotrebiteľom“.

Hodnotenie   tejto   základnej   otázky   vo   všetkých   troch   rozhodnutiach   všeobecných súdov bolo rozdielne, na čo poukazuje aj sťažovateľ.

Ide   o závažné   a odborné   hodnotenia   z odboru   energetiky,   ktoré   súdy   vykonali na základe   vlastnej   úvahy   bez   preukázania   svojich   tvrdení   na   odborných   základoch z daného   odboru,   ktoré   však   pôsobia   nejednoznačne,   tvrdenia,   z   ktorých   sú vyvodené právne závery, vzbudzujú pochybnosť, a tým aj závery z nich vyvodené nespĺňajú atribúty, ktoré by boli zlučiteľné s kritériami spravodlivého procesu.

Právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutia   súdu   boli   zdôvodnené a presvedčivé.   Výrok súdu   je   koncentrovaným   vyjadrením   jeho   záverov   vykonaných v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu.

Odôvodnenie   rozhodnutia   je   aj   zárukou   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je arbitrárny.

Presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia umožňuje aj všeobecná kontrola verejnosti.

Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   rozvinula   teóriu   o zdôvodnení rozhodnutia vo veci H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53.

V zásade   túto   povinnosť   nemožno   chápať   ako   vysporiadanie   sa   s každým argumentom strany, ale rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.

Aj   v tejto   časti   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   zdôraznil,   že   nie   je   povolaný ani oprávnený preskúmavať vecnú správnosť dôvodov rozhodnutia vnútroštátnych súdov.Opačný   postup   všeobecných   súdov   –   teda   nevysporiadanie   sa   so   zásadnými námietkami účastníkov a nezdôvodnenie základných výrokov svojho rozhodnutia – môže viesť k vysloveniu porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší   súd   v namietanom   rozsudku   konštatoval: „Základom   pre   posúdenie oprávnenosti   žaloby   žalobcu   je   právne   posúdenie   Zmluvy   o dodávke   a odbere   tepla uzatvorenej 10. novembra 1999 medzi P.,   a.   s. B.   a právnym predchodcom žalovaného Z.,   š.   p.   B.“.   Najvyšší   súd   si   teda   uvedomil   zodpovednosť   za   kvalifikáciu   sporného zmluvného vzťahu, ale po odcitovaní relevantných ustanovení zákona o energetike a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) a rozprave, ako správca vyúčtováva teplo konečným spotrebiteľom, sa obmedzil len na konštatáciu, že B. je priamy odberateľ, a teda zmluva o dodávke tepla z 10. novembra 1999 mala byť uzatvorená podľa § 32 ods. 2 zákona o energetike. Ako však dospel k vyslovenému záveru, z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   sa   zistiť   nedá.   Nie   je   zrejmé,   ktoré   skutočnosti považoval   za   preukázané   (okrem   toho,   že   sa   odvolal   na   preukázanie   vlastníctva   B. k odbernému tepelnému zariadeniu – LV č. 977, rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2005,   č.   l.   387,   str.   15)   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Najvyšší   súd   v konaní   o dovolaní   vychádzal   z dokazovania   zadováženého ako podklad na rozhodnutie odvolacieho súdu v konaní na prvom a druhom stupni.

Odvolací   súd   rozhodol   podľa   ustanovenia   §   220   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (v znení účinnom do 31. augusta 2005), teda považoval zistené skutkové závery súdu prvého stupňa za správne.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   teda   úlohou   dovolacieho   súdu   preskúmať, či sú právne   závery   odvolacieho   súdu,   najmä   aplikácia   zvolených   právnych   noriem (najmä zákona   o energetike)   a ich   výklad,   zlučiteľné   s ústavou   a zákonmi,   aby   boli spôsobilé stať sa podkladom rozhodovania odvolacieho súdu.

Z už uvedeného vyplýva, že (technický a skutkový) znak priameho odberateľa u B. môže byť definovaný len na podklade konkrétnych skutkových zistení a nedá sa odvodiť len z abstraktného výkladu systému právnej normy, ktorá tento pojem používa.

Ak teda zistený skutkový stav neodôvodňuje naplnenie znakov priameho odberateľa u B. alebo jeho právneho predchodcu v skúmanom čase, nemôže sa stať ani podkladom na hmotnoprávne   posúdenie   tohto   vzťahu   v zmysle   §   32   zákona   o energetike, ako to vykonal odvolací súd a dovolací súd prebral.

Ústavný   súd,   ako   bolo   už   viackrát   zdôraznené,   nemá   právomoc   túto   otázku zodpovedať, ale je povinný zabezpečiť, aby výklad tejto zásadnej otázky bol zabezpečený v súlade so zákonom a ústavou.

Dovolací súd je k nastolenej otázke vzhľadom na jej kľúčový význam povinný podať aj ústavne konformnú odpoveď, ktorá sa premietne do odôvodnenia jeho rozhodnutia.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodneniu   najvyššieho   súdu   chýba   presvedčivosť vyúsťujúca   do   jeho   nepreskúmateľnosti.   Najvyšší   súd   namiesto   toho,   aby odôvodnil kontinuálne   prepojenie   pojmových   znakov   priameho   odberateľa   a zmluvy   podľa   §   32 zákona o energetike   a ich   odzrkadlenie sa   v spornom   právnom   vzťahu, svoju   pozornosť v prevažnej miere venoval právnemu postaveniu správcu pri vyúčtovávaní tepla, z ktorého „a contrario“   vyvodil   postavenie   B.   ako   priameho   odberateľa.   Ak   ide   o takúto   zásadnú otázku, ktorá môže spôsobiť celkovú neplatnosť zmluvy s rozsiahlymi následkami, nemôže byť vyhodnotenie skutkového stavu formalistické, ale s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu musí dať v zásadných veciach konkrétnu a nespochybniteľnú odpoveď. Podcenenie tejto povinnosti najvyššieho súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti   a ústavnosti,   zreteľne   vyvolalo   účinky   arbitrárnosti   a   porušenia   základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   a   nasl.   ústavy   (I.   ÚS   23/01, III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).

Vychádzajúc z uvedeného a s prihliadnutím na charakter súdneho sporu (v konaní o žalobe o zaplatenie sumy došlo aj k riešeniu predbežnej otázky, a to právnej kvalifikácie zmluvného vzťahu pri dodávke a odbere tepla) ústavný súd dospel k záveru, že porušením ústavnoprávnych princípov v rozsahu už špecifikovanom došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ako práva hmotnoprávneho charakteru.

Tieto   skutočnosti   viedli   ústavný   súd   k   výroku,   že   najvyšší   súd   rozsudkom zo 17. mája 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 23/2006 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 23/2006 zo 17. mája 2007, tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Najvyšší súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 10 101 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa v liste doručenom ústavnému súdu 11. februára 2008 vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 10 101 Sk (tri úkony právnej služby – príprava a prevzatie   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu,   stanovisko   k vyjadreniu najvyššieho   súdu   spolu   s doplnením   petitu   sťažnosti,   vrátane režijného paušálu za tieto úkony právnej služby).

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   2 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a   slobôd   –   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2006 bola priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   17 822   Sk a za prvý polrok 2007 táto priemerná mesačná mzda predstavovala sumu 19 056 Sk. Podľa   takto   určených   kritérií   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov právneho   zastúpenia   za   dva   uplatnené   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2007 (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu spolu s doplnením petitu sťažnosti).

Podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov na miestne   telekomunikačné   výdavky   a   miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby, čo predstavuje celkovo sumu 547 Sk (2 x 178 Sk, 1 x 191 Sk).

Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   uložil   najvyššiemu   súdu   zaplatiť   trovy   konania   sťažovateľa   na   účet   jeho právneho zástupcu v sume 9 663 Sk (bod 3 výroku nálezu). Uplatneným trovám vo zvyšnej časti   nevyhovel,   pretože   ich   priznanie   právny   zástupca   sťažovateľa   žiadnym   spôsobom neodôvodnil a ani z obsahu spisu nie je zrejmé, akým spôsobom dospel k požadovanej sume 10 101 Sk.  

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2008