znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 311/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   S.,   Ž.,   v   ktorej   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn. 14 C 221/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   J.   S.   o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2005   doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   S.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej   namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) v konaní sp. zn. 14 C 221/02.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 28. júna 2002 podala okresnému súdu žalobu   o   vyslovenie   neplatnosti   výpovede   z   pracovného   pomeru   proti   odporcovi   – Krajskému   úradu   v Žiline,   pričom „Okresný   súd   v Žiline   v danej   veci   niekoľko   rokov nekonal a vec viedol pod sp. zn. 14 C 221/02, teda od 28. júna 2002 do 7. júna 2005, kedy vytýčil termín pojednávania s tým, že 9. júna 2005 okresný súd vyhlásil rozsudok. Doposiaľ nie je vec právoplatne skončená“.

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že v dôsledku postupu okresného súdu bola niekoľko rokov v právnej neistote, „... čo nepriaznivo vplýva na jej psychický, zdravotný stav a rodinnú pohodu. Nečinnosť súdu spôsobila neprimeranú dĺžku súdneho konania, ktoré má i ďalšie následky pre sťažovateľku, ktorými je priamo dotknutá. Sú to problémy, ktoré priamo súvisia so zamestnaneckým a pracovnoprávnym vzťahom“.

Sťažovateľka preto v návrhu (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 221/02 a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 470 000 Sk.

Sťažnosť sťažovateľky nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom uvedené v ustanovení § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), pretože k jej sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie pre právneho zástupcu na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   výzvou   č.   k.   Rvp   1340/05-6   z 29.   septembra   2005   (doručenou sťažovateľke   podľa   doručenky   10.   októbra   2005)   upozornil   sťažovateľku   na   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj skutočnosť, že jej sťažnosť zákonom predpísané náležitosti nespĺňa. Sťažovateľka bola vyzvaná, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy doplnila svoju sťažnosť tak, aby spĺňala náležitosti v zmysle ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   pokiaľ   sťažnosť   nemá   byť   odmietnutá   podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľka bola zároveň upozornená na možnosť požiadať ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v prípade nepriaznivých majetkových pomerov.

Sťažovateľka k vyjadreniu doručenému ústavnému súdu 27. októbra 2005 pripojila splnomocnenie, v ktorom splnomocnila samú seba na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pretože „Od roku 1992 som členom Komory komerčných právnikov a v súčasnosti po legislatívnej zmene som členom advokátskej komory – teda advokátom. Domnievam sa, že som zastúpená advokátom“.

II.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

V zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 citovaného zákona sa k návrhu na začatie konania musí   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Sťažnosť sťažovateľky nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v ustanovení § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   k stanovisku   z 20.   októbra   2005   pripojila   splnomocnenie,   v ktorom splnomocňuje   samú   seba   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   sa domnieva, že je zastúpená advokátom, ak je členkou advokátskej komory.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s uvedenou   argumentáciou   sťažovateľky,   pretože v súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   (napr.   konania   sp.   zn.   III.   ÚS   14/01, III. ÚS 102/01) a ustanovením § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa povinnosť právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vzťahuje aj na advokátov. Z obsahu inštitútu splnomocnenia vyplýva, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2005