znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 311/04-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Aleny Komendákovej, B., zastúpenej advokátom JUDr. P. V., L. M., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Liptovský Mikuláš v konaní sp. zn. 7 C 212/97, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Aleny   Komendákovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 7 C 212/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 7 C 212/97 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Alene Komendákovej   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Liptovský Mikuláš povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Liptovský Mikuláš   j e   p o v i n n ý   nahradiť Alene Komendákovej trovy právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu JUDr. P. V., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Aleny Komendákovej vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2004 doručená sťažnosť Aleny Komendákovej, B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. V., L. M., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 7 C 212/97.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 311/04-10 z 13. októbra 2004 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá jej bola doručená 22. novembra 2004, vyjadrila, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu   25.   novembra   2004   oznámil,   že   netrvá   na   verejnom   pojednávaní   pred   ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že okresnému súdu podala 13. novembra 1997 žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa ustanovenia § 149   ods.   1   a   3   Občianskeho   zákonníka.   Okresný   súd   vyzval   20.   novembra   1997 sťažovateľku,   aby   predložila   dokumenty   týkajúce   sa   predmetu   konania   a   uhradila preddavok na trovy dôkazu konania.

Pojednávanie   16.   marca   1998   bolo   odročené   na   29.   apríl   1998.   Pojednávanie 29. apríla 1998 bolo uznesením odročené na neurčito a okresný súd odvtedy podľa tvrdenia sťažovateľky vo veci nekonal. Sťažovateľka podala okresnému súdu 20. septembra 2004 sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní.

S prihliadnutím   na   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   spôsobené   okresným   súdom sťažovateľka vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní sp. zn. 7 C 212/97 a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovateľka požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 15. novembra 2004 požiadal predsedníčku okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadrila k sťažnosti sťažovateľky. Predsedníčka okresného súdu v odpovedi z 1. decembra 2004 uviedla prehľad úkonov jednotlivých zákonných sudcov v predmetnej veci a zároveň sa vyjadrila, že pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že podala 20. septembra 2004 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy, okresný súd takúto sťažnosť neeviduje.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 212/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 13. novembra 1997 žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa ustanovenia § 149 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka   s   prílohami   proti   odporcovi   -   bývalému   manželovi.   Okresný   súd   vydal 20. novembra 1997 pokyn na doručenie uznesenia sťažovateľke, aby uhradila preddavok na trovy dôkazu v lehote 10 dní, zaslanie žaloby odporcovi na vyjadrenie a ďalších úkonov v posudzovanej veci. Odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe 8. decembra 1997.

Právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   okresnému   súdu   12.   decembra   1997 požadované písomnosti.   Okresný   súd   nariadil   2.   februára   1998   termín   pojednávania na 16. marec 1998. Právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu 16. marca 1998 stanovisko k vyjadreniu odporcu. Na pojednávaní 16. marca 1998 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením   odročené na 29.   apríl   1998 s tým, že účastníci konania doplnia dôkazy potrebné pre rozhodovanie podľa pokynov okresného súdu.

Okresný súd nariadil 24. marca 1998 termín pojednávania na 29. apríl 1998. Na pojednávaní   29.   apríla   1998   okresný   súd   nariadil   sťažovateľke   predložiť   požadované písomnosti a stanovil termín pojednávania na 3. jún 1998. Na pojednávaní 3. júna 1998 vypovedali účastníci konania a uznesením bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že účastníci konania na výzvu súdu, ktorá im bude zaslaná, písomne upresnia svoje nároky s návrhmi na vykonanie dôkazov. Okresný súd vydal 8. júna 1998 pokyn na vyhotovenie záznamu z pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 3. júna 1998.

Podľa   úradného   záznamu   z 23.   septembra   2004   predsedníčka   okresného   súdu opatrením č. 9, č. j. Spr. 975/2004 z 30. augusta 2004 pridelila predmetnú vec novému zákonnému sudcovi. Okresný súd vydal 15. septembra 2004 pokyn na zaslanie oznámenia o pridelení veci účastníkom konania a 28. októbra 2004 nariadil termín pojednávania na 16. november 2004.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 15. novembra 2004 ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní 16. novembra 2004 z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti s tým, že jej   právny   zástupca   sa   zúčastní   pojednávania.   Na   pojednávaní 16.   novembra   2004   boli do spisu založené písomnosti a pojednávanie bolo odročené na 8. december 2004 za účelom výpovede sťažovateľky k vyjadreniu odporcu.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   6.   decembra   2004   písomné   vyjadrenie k stanovisku   odporcu   uvedenému   na   pojednávaní   16.   novembra   2004.   Ústavný   súd vo výzve doručenej okresnému súdu 6. decembra 2004 požiadal o zaslanie posudzovaného spisu   v lehote   21   dní.   Okresný   súd   vydal   6.   decembra   2004   pokyn   na   zaslanie   spisu ústavnému súdu po pojednávaní nariadenom na 8. december 2004.

Na   pojednávaní   8.   decembra   2004   právny   zástupca   sťažovateľky   uviedol,   že sťažovateľka mu predchádzajúci deň telefonicky oznámila, že sa nezúčastní pojednávania z dôvodu pracovnej neschopnosti. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 8. decembra 2004 faxové   podanie   s   ospravedlnením   neúčasti   na   pojednávaní   s   fotokópiou   potvrdenia o dočasnej   pracovnej   neschopnosti   od   7.   decembra   2004   po   skončení   pojednávania. Pojednávanie   8.   decembra   2004   sa   uskutočnilo   bez   prítomnosti   sťažovateľky   a   bolo uznesením odročené na neurčito z dôvodu ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľkou.

Okresný   súd   vydal   8.   decembra   2004   pokyn   na   vypracovanie   zápisnice z pojednávania   8.   decembra   2004   a   doručenie   predmetného   spisu   ústavnému   súdu. Uvedeným záznamom posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jej   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v   prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľka   využila   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podala sťažnosť na prieťahy v konaní 20. septembra 2004. Predsedníčka okresného súdu v odpovedi z 23. novembra 2004 doručenej ústavnému súdu 1. decembra 2004 uviedla, že okresný súd túto sťažnosť sťažovateľky nemá v evidencii.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj porušeniu   základného   práva podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy, ústavný súd   v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je vecou, ktorá patrí po právnej stránke   do   štandardnej   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva   s   rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti.

Podľa názoru ústavného súdu určitá skutková zložitosť danej veci pri vyporiadaní majetku   medzi   bývalými   manželmi   môže   nastať,   nemôže   však   byť   odôvodnením   pre nečinnosť súdu v trvaní niekoľkých rokov. Predsedníčka okresného súdu navyše vo svojom stanovisku neuviedla ako dôvod, prečo okresný súd dosiaľ vo veci nerozhodol, ani právnu, ani faktickú zložitosť prerokovávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľka svojím správaním neprispela k zbytočným prieťahom v konaní, pretože na výzvy okresného súdu   odpovedala   prostredníctvom   právneho   zástupcu   v požadovanej   lehote.   Svoju nespokojnosť s rýchlosťou priebehu konania dala najavo aj sťažnosťou na prieťahy v konaní z 20. septembra 2004.

Sťažovateľka však ospravedlnenými neúčasťami na pojednávaniach 16. novembra 2004   z dôvodu   pracovnej   zaneprázdnenosti   a   8.   decembra   2004   z dôvodu   pracovnej neschopnosti prispela k predĺženiu posudzovaného konania. Uvedené skutočnosti ústavný súd v okolnostiach tejto veci nepripisuje na ťarchu okresnému súdu a nemožno ich ako objektívne okolnosti pokladať ani za zbytočné prieťahy v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie II. ÚS 3/00).

Ústavný súd z prehľadu úkonov vykonaných okresným súdom v tejto veci zistil, že okresný súd bol nečinný od 8. júna 1998 do 28. októbra 2004 (76,5 mesiacov).

Predsedníčka   okresného   súdu   v   stanovisku   z   23.   novembra   2004   doručenom ústavnému   súdu   1.   decembra   2004   uviedla   prehľad   úkonov   vykonaných   v danej   veci jednotlivými zákonnými sudcami a vyjadrila sa, že okresný súd nemá v evidencii sťažnosť na prieťahy, ktorú sťažovateľka podala 20. septembra 2004.

Ústavný   súd   už   v   priebehu   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   ustálil,   že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom zo strany okresného súdu v celkovej dĺžke sedemdesiatšesť a pol mesiacov (t. j. obdobie od 8. júna 1998 do 28. októbra 2004).

Základné   právo   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   realizuje   takým   konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky najmä v okolnosti,   keď po uplynutí obdobia viac ako siedmich   rokov od podania   jej   žaloby   okresnému   súdu   nebolo   v predmetnej   veci   rozhodnuté,   pričom   táto situácia vyvoláva u sťažovateľky pocit trvalej neistoty. Ústavný súd preto považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 70 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd   napriek   značnej   dĺžke   nečinnosti   okresného   súdu   zohľadnil   pri   stanovení   výšky primeraného finančného zadosťučinenia aj skutočnosť, že sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní až niekoľko dní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, čiže v dobe, keď sťažnosť adresovaná predsedníčke okresného súdu nemohla viesť k zjednaniu nápravy. V tomto prípade teda išlo len o formálne využitie tohto prostriedku nápravy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd žiadosti sťažovateľky o primerané finančné zadosťučinenie vo zvyšnej časti   nevyhovel   a   priznanú   sumu   považoval   za   primeranú   aj   s prihliadnutím   na   dĺžku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   v odôvodnených   prípadoch   umožňuje   ústavnému   súdu   podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2004,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   13   602   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   4   534   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2005