znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 310/2014-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Bytového   družstva   Humenné,   Laborecká   1896/58, Humenné,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Tatianou   Andrejcovou,   Laborecká   1896/58, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a rozsudkami Okresného súdu Humenné z 12. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/48/2010 a Krajského súdu v Prešove z 23. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/89/2011 a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   29.   októbra   2013   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo/202/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bytového družstva Humenné   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. februára 2014 doručená sťažnosť Bytového družstva Humenné (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) z 12. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/48/2010 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 23. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/89/2011 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. októbra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo/202/2012.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že „Dňa   12.   05.   2011   vydal   Okresný   súd Humenné Medzitýmny rozsudok sp. zn. 17 C/48/2010, ktorým rozhodol, že: Nárok žalobcu J. B... na vyplatenie vyrovnacieho podielu pri zániku jeho členstva v Bytovom družstve Humenné je opodstatnený.

Proti   hore   uvedenému   rozsudku   v   zákonnej   odvolacej   lehote   podal   sťažovateľ odvolanie...,   s   tým,   že...   žiadal   odvolací   súd   v   prípade,   že   sa   stotožní   s   názorom prvostupňového súdu, aby vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Krajský súd... Rozsudkom, sp. zn. 15 Co/89/2011 zo dňa 23. 07. 2012, Medzitýmny rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 17 C/48/2010 zo dňa 12. 05. 2011 potvrdil, bez toho, aby dovolanie pripustil.

Sťažovateľ podal voči Rozsudku Krajského súdu... dovolanie, ktoré Najvyšší súd... Uznesením zo dňa 29. 10. 2013, sp. zn. 1 Cdo/202/2012 odmietol z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Riadiac sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   správnosťou   napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“.

Sťažovateľ porušenie svojich práv vidí v tom, že «Vo vyššie uvedenej právnej veci sa žalobca... domáha výplaty vyrovnacieho podielu po zániku členstva v bytovom družstve na základe ustanovení §§ 233 a 234 Obchodného zákonníka.

Prvostupňový   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   vyslovil,   že   nárok   žalobcu   J.   B.   je opodstatnený,   odôvodňuje   tým,   že   úprava   Stanov   sťažovateľa   absolútne   vylučuje   nárok bývalého   člena   na vyplatenie   vyrovnacieho podielu   čo   do základu,   preto ju   v tej časti považuje za neplatnú.

Odvolací súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok prvého stupňa odôvodnil tým,   že   majetková účasť člena v družstve počas   trvania   členstva   je majetkom družstva a až so zánikom členstva za trvania družstva je spojený nárok na vyrovnací podiel, otázku danosti   tohto   nároku   rieši   priamo   zákon,   preto   medzitýmny   rozsudok   je   v   súlade so zákonom.

Predmetný názor oboch súdov sťažovateľ považuje za nesprávny a to z nasledovných dôvodov:

Podľa   ust.   §   233   ods.   1   Obchodného   zákonníka   pri   zániku   členstva   za   trvania družstva má doterajší člen nárok na vyrovnací podiel.

Ustanovenia   §   233   ods.2   a   3   Obchodného   zákonníka   stanovujú   spôsob   výpočtu a splatnosť vyrovnacieho podielu, ods. 5 tohto ustanovenia výslovne zakotvuje, že § 233 ods. 2-4 má dispozitívnu povahu. Stanovy teda môžu odchylne od zákona ustanoviť spôsob určenia vyrovnacieho zostatku.

Sťažovateľ sa nestotožňuje sa s názorom súdu, že v tomto prípade stanovy vylúčili nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu...

Pri zániku členstva družstvo členovi vyplatí vyrovnací podiel, ktorým je jeho splatený členský vklad, zhodnotený o výsledky činnosti družstva za obdobie trvania členstva. Vzhľadom   však   na   odlišnosť   jednotlivých   druhov   družstiev   a   na   rôzne   účely   ich založenia a fungovania, zákon pripúšťa aj inú úpravu určenia vyrovnacieho podielu. V prípade bytových družstiev, ktoré sú založené za účelom zabezpečovania bytových potrieb svojich členov, je použitý celý splatený členský vklad člena (základný členský vklad +   ďalší   členský   vklad   = členský   podiel)   na   financovanie   výstavby bytu,   ktorý   družstvo prideľuje členovi do nájmu a ktorý člen užíva, pričom mu prislúcha právo nadobudnúť ho do svojho vlastníctva len za cenu nesplateného investičného úveru, ktorý je družstvo povinné odviesť príslušnej banke. Ak je investičný úver splatený, ako to bolo aj v prípade žalobcu, žalobca nadobúda predmetný byt do svojho vlastníctva bezplatne.

Preto   bytové   družstvá   v   zmysle   ust.   §   233   ods.5   Obchodného   zák.   vo   svojich stanovách upravili vyplácanie vyrovnacieho podielu iným spôsobom.

V prípade zániku členstva po prevode vlastníctva bytu bol v skutočnosti vyrovnací podiel doterajšiemu členovi vyplatený v hodnote prevedeného bytu, pričom trhová hodnota bytu   v   súčasnosti   je   mnohonásobne   vyššia   ako   zaplatený   členský   vklad.   V   ostatných prípadoch, ak doterajší člen družstva užíva pridelený družstevný byt ako jeho nájomca, sa mu vypláca vyrovnací podiel za podmienky odovzdania družstevného bytu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na ust. § 234 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje   spôsob   vyplatenia   vyrovnacieho   podielu   v   prípade,   ak   členský   vklad   spočíval v prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na družstvo.

V tomto prípade môže člen žiadať vyporiadanie vrátením tejto nehnuteľnosti a to v hodnote, ktorá je evidovaná v majetku družstva v čase zániku jeho členstva. Ak je výška vyrovnacieho podielu menšia, než je hodnota vrátenej nehnuteľnosti, je nadobúdajúci člen povinný uhradiť družstvu rozdiel v peniazoch.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   v   tomto   smere   možná   analógia,   pretože   byt   ako nehnuteľnosť nadobudlo do vlastníctva družstvo na základe členom splateného členského vkladu (základný členský vklad + ďalší členský vklad),   pričom nárok člena žiadať ako vyporiadanie vyrovnacieho podielu vrátenie nehnuteľnosti v našom prípade predstavuje prevod bytu do jeho vlastníctva. Čo sa týka hodnoty nehnuteľnosti, táto je v súčasnej dobe nepomerne vyššia, ako je hodnota evidovaná v majetku družstva.

Zákon výslovne zakotvuje, že § 233 ods. 2-4 má dispozitívnu povahu. Stanovy teda môžu odchylne od zákona ustanoviť spôsob určenia vyrovnacieho zostatku, pričom úprava Stanov   sťažovateľa   sa   nemôže   považovať   za   úplné   vylúčenie   vyplatenia   vyrovnacieho podielu,   pretože   ten   bol   členovi   pri   prevode   vlastníctva   bytu   vyplatený   aj   s   poukazom na ust. § 17 zákona č.182/1993 Z. z., odseku 6, v ktorom je v poslednej vete uvedené : „Prevodom   vlastníctva   družstevného   bytu   zaniká   nárok   člena   družstva   na   vrátenie členského podielu.“

V komentári k tomuto ustanoveniu sa uvádza : „Člen družstva prevodom vlastníctva bytu prestáva byť členom družstva, pretože do ceny bytu sa mu započítava aj základný členský vklad. Tento sa mu do ceny bytu započítal už v dobe, keď mu bol byt pridelený. To znamená, že ak vlastník bytu sa chce stať opäť členom družstva musí uhradiť základný členský vklad vo výške, ktorú určujú stanovy družstva. V súlade s § 223 ods. 3 Obchodného zákonníka je podmienkou vzniku členstva v družstve splatenie Členského vkladu určeného stanovami. Ide o základný Členský vklad. To znamená, že ak sa základný členský vklad započítal do ceny bytu, vlastník bytu nespĺňa základnú podmienku byť členom družstva.“ Zánik   nároku   na   vrátenie   členského   podielu   upravuje   aj   Zákonné   opatrenie Predsedníctva   FZ   č.   297/1992   Zb.,   ktorým   sa   dopĺňa   z.   č.   42/1992   Zb.   o   úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách, a to v ust. § 28a ods. 5, podľa ktorého „Prevodom družstevného bytu zaniká nárok na vrátenie členského podielu.“

I   v   prípade   žalobcu   J.   B.   prevodom   predmetného   bytu   do   jeho   vlastníctva   jeho majetková účasť v družstve zanikla, keďže v hodnote bytu je zahrnutý splatený členský vklad.   Od nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu, t.   j.   od 30. 07. 2001 až do zániku členstva žalobca J. B. splatený členský vklad v bytovom družstve nemal.

Ustanovenie § 233 ods. 2 Obch. zák., ktoré určuje spôsob výpočtu vyrovnacieho podielu, predpokladá u doterajšieho člena existenciu splateného členského vkladu. V tomto prípade   však   žalobca   J.   B.   splatený   členský   vklad   v   družstve   nemá.   Ak   by   sťažovateľ postupoval pri výpočte vyrovnacieho podielu podľa § 233 ods. 2 Obch. zák., ktorý vychádza z výšky splateného členského vkladu, u žalobcu J. B. je splatený členský vklad nula, preto bude v čitateli zlomku nula a aj výsledok výpočtu vyrovnacieho podielu sa bude rovnať nule. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ má za to, že bolo nevyhnutné inak upraviť spôsob určenia vyrovnacieho podielu, že sťažovateľova úprava vyplácania vyrovnacieho   podielu,   schválená   v   stanovách   najvyšším   orgánom   družstva,   nevylúčila nárok   člena   družstva   na   výplatu   vyrovnacieho   podielu   a   je   platná.   Nakoľko   ide   o   vec zásadného významu, pretože takúto úpravu vyrovnacieho podielu má v stanovách väčšina družstiev na Slovensku, odvolací súd svojim postupom, ktorým nespravodlivo rozhodol a nepripustil voči svojmu rozhodnutiu možnosť dovolania, zamedzil možnosť, aby sa touto vecou zaoberal Najvyšší súd SR, z tohto dôvodu sťažovateľovi nebola poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru.».

Sťažovateľ   na základe   uvedeného žiada,   aby ústavný súd   po prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„...   Najvyšší   súd...   v   konaní   vedenom   pod   č.   k.   1   Cdo/202/2012,   Krajský   súd... v konaní vedenom pod 15 Co/89/2011 a Okresný súd... v konaní vedenom pod 17 C/48/2010 porušili základné právo Bytového družstva Humenné..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

...   Zrušuje   Rozsudok   Okresného   súdu   Humenné   sp.   zn.   17 C/48/2010   zo   dňa 12. 05. 2011,   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   15 Co/89/2011   zo   dňa 23. 07. 2012 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 10. 2013, sp. zn. 1 Cdo/202/2012 a vec vracia v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.

...   Bytovému   družstvu   Humenné...,   priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume 284,08 Eur,   ktoré   je   Najvyšší   súd...   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne JUDr. Tatiany Andrejcovej..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem toho sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „rozhodol   o   odklade   vykonateľnosti napadnutého právoplatného Rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15 Co/89/2011 zo dňa 23. 07. 2012, nakoľko ide o medzitýmny rozsudok a v zmysle jeho výroku bude prvostupňový súd pokračovať v predmetnom konaní, čím môže spôsobiť sťažovateľovi vážnu ujmu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   medzitýmnym rozsudkom   okresného   súdu   z   12.   mája   2011   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C/48/2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   keďže   ho   už   preskúmal   na   základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co/89/2011 z 23. júla 2012

Sťažovateľ sťažnosťou namieta taktiež porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd berúc do úvahy neskoršie uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. 5 Obdo 46/2012 z 25. marca 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota   na   podanie   sťažnosti   vo   vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   je v prípadoch   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   považovaná   za   zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Jadrom   námietok   sťažovateľa   je   nesúhlas   s   odôvodnením   napadnutého   rozsudku krajského súdu, ktorý je podľa neho nesprávny, porušujúci jeho označené práva.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   krajského   súdu   dospel   k   záveru, že rozsudok,   ktorým   sa   krajský   súd   stotožnil   s   právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa vo svojom výroku pri konštatovaní, že „Nárok žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu pri zániku jeho členstva v Bytovom družstve Humenné je opodstatnený“, je dostatočným spôsobom   odôvodnený,   krajský   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   svoje   úvahy,   ktoré   zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a jeho právne závery, na ktorých je založený, nemožno hodnotiť ako arbitrárne, a preto z tohto dôvodu je sťažnosť vo vzťahu ku krajskému súdu zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku po opísaní právnych záverov okresného súdu, vyjadrenia sťažovateľa ako žalovaného jasne a zrozumiteľne reagoval na námietku sťažovateľa   spočívajúcu   v   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   a   jeho   právny   názor na strane 3 až strane 5 v žiadnom prípade nemožno považovať ako svojvoľný. Krajský súd uviedol, že okresný súd sa správne vysporiadal s ustanovením „§ 17 ods. 7 zákona o bytoch v spojení s § 233 ods. 2 Obchodného zákonníka“, a jeho následná právna argumentácia k nárokom žalobcu je podľa názoru ústavného súdu dostatočná. V danom prípade niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný právny názor a s napadnutým rozsudkom krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto   okolnosť   totiž   sama   osebe   nemôže   spôsobiť   porušenie označených práv sťažovateľa.

Ani skutočnosť, že sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že podľa neho „ide o   vec   zásadného   významu“ a   krajský   súd   nespravodlivo   rozhodol,   ak   nepripustil   proti svojmu   rozhodnutiu   možnosť   podať   dovolanie,   čím   malo   dôjsť   k   porušeniu   jeho označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemá ústavnoprávny rozmer a iba samotné tvrdenie sťažovateľa nie je ešte dôkazom o neústavnosti postupu krajského súdu.

K tomu ústavný súd dodáva, že je na úvahe odvolacieho súdu, či túto možnosť danú zákonom využije alebo nie. Predmet sporu a rozhodnutie o ňom rozsudkom podľa § 152 ods.   2 zákona č.   99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov (ďalej   aj   „OSP“),   krajský   súd   nepovažoval   za   otázku   po   právnej   stránke   zásadného významu,   a   tento   jeho   záver   ústavný   súd   nie   je   ani oprávnený   preskúmavať (obdobne III. ÚS   331/07).   Pritom   ústavný   súd   už   nad   rámec   odôvodnenia   poukazuje   na   prax všeobecných   súdov   pri   aplikácii   ustanovenia §   238 ods.   3 OSP,   ktoré zastávajú názor, že pripustenie   dovolania   odvolacím   súdom   nie   je   viazané   na   návrh   účastníka   konania a odvolací   súd   v   prípade   existencie   takéhoto   návrhu   nie   je   ním   viazaný   (rozsudok najvyššieho súdu z 20. marca 2003 sp. zn. Obdo V 79/2000).

Vzhľadom   na   uvedené   závery   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 15 Co/89/2011 z 23. júla 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/202/2012 z 29. októbra 2013

Sťažovateľ   (v   konaní   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom)   v   petite sťažnosti   namietal   aj   porušenie   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu,   ale v odôvodnení   sťažnosti   neuviedol   žiadnu   skutočnosť,   v   čom   vidí   porušenie   svojich označených práv predmetným uznesením najvyššieho súdu, teda odôvodnenie sťažnosti, ktorá je základnou zákonnou náležitosťou na jej podanie (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), nie je v zhode s petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preto sa touto časťou sťažnosti ústavný súd nezaoberal a sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne. III. ÚS 604/08, II. ÚS 571/2012).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014