znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 310/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   C.,   K.,   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. J. L., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods. 2   Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená   sťažnosť   M.   C.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „27. júla 2009 som na Okresný súd v Žiline podal návrh na zaplatenie sumy 2 131,35 € s príslušenstvom. Toto konanie sa vedie na Okresnom súde v Žiline pod č. k. 4C 141/2009. Následne súd dňa 30. 7. 2009 vydal platobný rozkaz, ktorým môjmu návrhu vyhovel. Proti tomuto platobnému rozkazu podal odporca dňa 20. 8. 2009   odpor,   na   ktorý   sme   sa   dňa   7.   9.   2009   vyjadrili.   Následne   súd   vytýčil   termín pojednávania 26. 5. 2010, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že v lehote 1 mesiaca sú navrhovateľ a odporca povinný oznámiť súdu výsledok mimosúdneho rokovania. Podaním zo dňa 29. 9. 2010 som súdu oznámil, že k mimosúdnej dohode nedošlo a preto žiadam, aby súd   vo   veci   konal   a rozhodol.   Súd   však   vo   veci   pojednávanie   nenariadil   a preto   som opätovne 6. 6. 2011 žiadal o pokračovanie v konaní a súd nariadil pojednávanie na 19. 8. 2011. Pojednávanie dňa 19. 8. 2011 súd následne uznesením odročil s tým, že na 18. 10. 2011 nariadil ohliadku na mieste samom.“.

Sťažovateľ tvrdí, že od „18. 10 2011 až do dnešného dňa súd vo veci nenariadil pojednávanie“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „okresný súd v Žiline porušil právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline, č. k. 4C 141/2009, nakoľko súdne konanie prebieha už viac ako 2 roky a za obdobie od 07. 09. 2009 až do 26. 5. 2010 (8 mesiacov), v období 29. 9. 2010 – 19. 8. 2011 (11 mesiacov) ako aj v období od. 18. 10. 2011 – 13. 04. 2010 (6 mesiacov) súd vo veci nekonal a doposiaľ právoplatne nerozhodol“.

Z priložených   príloh k   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v priebehu   napadnutého konania   sa   snažil   urýchliť   priebeh   konania,   a to   sťažnosťou   adresovanou   predsedovi okresného súdu doručenou okresnému súdu 28. septembra 2011, na ktorú reagoval okresný súd listom z 18. októbra 2011 doručeným sťažovateľovi 25. októbra 2011. Okresný súd v odpovedi na sťažnosť uviedol, že „skutočnosť, že v období od podania návrhu na súd do 26. 5. 2010, nebolo uskutočnené vo veci pojednávanie, nie je možné považovať, že by súd bol   nečinný.   Vo   veci   sa   vykonávali   procesné   úkony,   potrebné   pred   nariadením pojednávania. Sťažnosť je čiastočne dôvodná pokiaľ ide o obdobie nečinnosti súdu od 29. 9. 2010 do 21. 6. 2011 kedy bola zákonná sudkyňa dlhší čas PN.“.

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom   konaní   dochádza   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušovaniu   jeho označených práv, preto sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/2009 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   38   ods.   2   listiny   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   ústavný   súd okresnému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov a aby priznal sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume   2   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy a čl. 38 ods. listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/2009.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebné odmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   totiž vyplýva,   že nie každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu   hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I.   ÚS   35/01,   III. ÚS   103/05). V   prípade,   keď   ústavný   súd zistil,   že charakter   postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania (dva   a pol   roka)   sama   osebe   nemá   takú   ústavne   relevantnú   intenzitu,   aby   bolo   možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa, preto   jeho   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011).

Pri   rozhodovaní   ústavný   súd   vychádzal   z vyjadrenia   okresného   súdu k sťažnosti sťažovateľa   na   prieťahy   z 18.   októbra   2011,   ako   aj   z ústavným   súdom   vyžiadanej chronológie úkonov okresného súdu a účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej zistil, že v období   namietanom   sťažovateľom,   teda   od   podania   návrhu   do   26.   mája   2010,   nebol okresný   súd nečinný tak,   ako tvrdil   sťažovateľ,   pretože   v rámci tohto   obdobia   vykonal viacero procesných úkonov. Okresný súd v rámci uvedeného obdobia vydal 30. júla 2009 platobný rozkaz, ktorý bol na základe podaného odporu 20. augusta 2009 zrušený, ďalej uznesením   z   16.   marca   2010   pripustil   zmenu   účastníkov   konania   na   základe   podania sťažovateľa   z 9.   marca   2010,   toto   uznesenie   následne   doručoval   právnym   zástupcom účastníkov   konania   a taktiež   vyhovel   žiadosti   sťažovateľa   na   odročenie   termínu pojednávania, ktoré bolo pôvodne nariadené na 7. máj 2010. Týmito procesnými úkonmi okresný   súdu   reagoval   na   vzniknutú   procesnú   situáciu   a ich   vykonanie   bolo   potrebné na prípravu   pojednávania.   Preto   neobstojí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   okresný   súd   bol v uvedenom období nečinný.

Navyše z chronológie procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že okresný súd pojednávanie konané 26. mája 2010 odročil na neurčito pre účely dosiahnutia mimosúdnej dohody medzi účastníkmi, ktorým uložil povinnosť oznámiť súdu jeho výsledok v priebehu jedného   mesiaca.   Sám   sťažovateľ   svojím   podaním   z 22.   júla   2010   žiadal   okresný   súd o predĺženie   lehoty   na   mimosúdne   rokovanie.   Je   pravdou,   že   sťažovateľ   podaním doručeným okresnému súdu 29. septembra 2010 žiadal o nariadenie pojednávania vo veci, keďže k mimosúdnej dohode nedošlo, a že okresný súd na túto žiadosť sťažovateľa reagoval až   20.   júna   2011,   keď   nariadil   pojednávanie   na   19.   august   2011,   ale   toto   obdobie neodôvodnenej   nečinnosti   okresného súdu   ústavný súd posúdil   ako ojedinelú nečinnosť okresného súdu.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   tiež   prihliadal   na   rozhodovaciu   prax   a judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v obdobných   veciach,   podľa   ktorej   dĺžka   súdneho konania na   jednom   stupni   v trvaní   dva   až tri   roky,   v závislosti   od   povahy veci,   nie   je v rozpore   s právom   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konaní na okresnom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012