znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 310/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   L.,   P.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   D.   V.,   P.,   pre namietané porušenie základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20 Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 16/2011 zo 6. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011 doručená sťažnosť M. L., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. D. V., P., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 16/2011 zo 6. apríla 2011.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   vystupovala   ako   odporkyňa   v   konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 28 C 319/2008. Navrhovateľom bol bývalý manžel sťažovateľky,   ktorý   žiadal   zrušiť   podielové   spoluvlastníctvo   nehnuteľnosti,   v   ktorej sťažovateľka bývala s maloletými deťmi, prikázať ju do vlastníctva sťažovateľky a zaviazať ju zaplatiť mu polovicu ceny tejto nehnuteľnosti. Sťažovateľka žiadala, aby súd postupoval podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zamietol návrh z dôvodov hodných osobitného zreteľa a podielové vlastníctvo nezrušil a nevyporiadal. Okresný súd rozhodol v súlade s návrhom navrhovateľa. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala. Odvolací súd rozhodnutím   sp.   zn.   15 Co 16/2011   zo   6.   apríla 2011   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa potvrdil. Postup a rozhodovanie súdov oboch stupňov bolo podľa sťažovateľky nezákonné a protiústavné.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:«V konečnom dôsledku Krajský súd v Prešove, ako i Okresný súd v Prešove porušil základný ústavný i zákonný princíp o práve účastníkov súdneho konania na tzv. „rovnosť zbraní". Nedodržaním tohto princípu, súdy oboch stupňov akceptovali len návrh žalobcu, p. M. L., ktorý za každú cenu bez ohľadu na právne, finančné a sociálne dôsledky, trval na zrušení podielového spoluvlastníctva k bytu a na prikázaní jeho spoluvlastníckeho podielu do vlastníctva sťažovateľky i napriek tomu, že toto vlastníctvo po celý čas súdneho konania odmietala   prijať,   a   to   z   pochopiteľných   dôvodov,   že   týmto   by   sa   dostala   do   totálnej nelikvidity, lebo nemá takú ekonomickú a finančnú bonitu, ktorá by garantovala prípadný záväzok   vyplatiť   hodnotu   získaného   vlastníctva.   Naopak,   súdy   oboch   stupňov   vôbec nevykonali dokazovanie tak, aby žalobca, M. L. sa jednoznačne vyjadril, prečo pri zrušení spoluvlastníckeho práva k bytu nechce, aby jemu súd prikázal do jeho výlučného vlastníctva spoluvlastnícky podiel sťažovateľky k bytu.»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1.   Právoplatným   rozsudkom   15Co   16/2011   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa 6.4.2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok   28C   319/08   Okresného   súdu   v   Prešove   zo   dňa 29.11.2010, boli porušené základné práva M. L., bytom P., jej právo na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i jej sloboda pri rozhodovaní o jej vlastníckom práve podľa čl. 20 Ústavy SR a tomu zodpovedajúce jej základné ľudské práva podľa Listiny základných práv a slobôd vyhlásené ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.

2. Rozsudok 15Co 16/2011 Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.4.2011 sa zrušuje a vracia sa na opätovné rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

3. Priznáva sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú je povinný   zaplatiť   Krajský   súd   v   Prešove   do   2   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4.   Priznáva   trovy   konania   právneho   zastúpenia   vo   výške   vyčíslenej   právnym zástupcom sťažovateľky, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky   je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených základných práv uznesením krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie prvostupňového   súdu   a   rozhodol   v   jej   neprospech   tým,   že   nezohľadnil   argumenty sťažovateľky a neaplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia   súd   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   nezruší   a   nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. Sťažovateľka v konaní poukazovala na svoj zdravotný stav a zlú sociálnu situáciu, na ktoré mal súd prihliadnuť a podielové vlastníctvo z toho dôvodu nezrušiť a nevyporiadať.

Krajský   súd   poukázal   na „výstižné   a   vyčerpávajúce   odôvodnenie   napadnutého rozsudku“, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k návrhom sťažovateľky uviedol:

„Ešte na začiatku sa však súd musel vyporiadať s argumentom zo strany odporkyne, aby súd postupoval v zmysle ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka a návrh navrhovateľa zamietol   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   K   zamietnutiu   návrhu   na   zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva môže dôjsť iba výnimočne. Je to v prípade, ak vec   tvoriaci   predmet   spoluvlastníctva   nie   je   reálne   deliteľný   a   ďalším   dvom   spôsobom zrušenia   a   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   bránia   dôvody   hodné   osobitného zreteľa. Ich existenciu súd musí starostlivo skúmať individuálne v každej prejednávanej veci. Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže byť napríklad zdravotný stav, prípadne vek odporkyne a podobne. Dôvodmi sú prevažne okolnosti subjektívneho charakteru na strane odporkyne (zdravotný stav, sociálna situácia) a na strane navrhovateľa, že pre neho nie je nutnosťou vyporiadanie tohto spoluvlastníckeho podielu. Všetky tieto okolnosti treba brať a zvažovať vysoko individuálne.

V   tomto   prípade   však   podľa   názoru   súdu   nebolo   možné   postupovať   v   zmysle ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odporkyňa sa bránila svojim zdravotným stavom, ako aj zdravotným stavom maloletej dcéry T. Predložila však súdu len dôkaz o tom, že ona sama podstupuje gynekologickú liečbu, a že sa podrobila gynekologickým zákrokom. Súd však má za to, že táto okolnosť nie je závažným zdravotným stavom a závažným ochorením, ktoré   by   odporkyňu   diskvalifikovali   napríklad   z   pracovného,   sociálneho,   spoločenského života dlhodobo. Jednalo sa o zákroky, ktoré nie sú život ohrozujúce a našťastie ani vážne. Taktiež   o   zdravotnom   stave   maloletej   T.   predložila   odporkyňa   iba   správu   z   Centra pedagogicko-psychologického   poradenstva   a   prevencie   v   Prešove,   z ktorej   vyplýva,   že dcéra Tatiana má poruchy učenia, pomalé tempo práce a dekoncentráciu pozornosti, čo určite nie je závažný zdravotný stav. Táto správa hovorí len o tom, že odporkyňa sa musí dcére viac venovať, čo sa týka prípravy do školy, má špeciálne výchovné a vzdelávacie potreby, nie je však dokladom o zhoršenom zdravotnom stave dcéry odporkyne. Taktiež aj poukazovanie   odporkyne   na   zlú   sociálnu   situáciu   v   tomto   prípade   podľa   názoru   súdu neobstojí. Sociálna situácia, ktorú mal zákonodarca na mysli ako dôvod hodný osobitného zreteľa, by mala podľa názoru súdu byť trvalá, dlhodobá a nemeniteľná. V tomto prípade však   tomu   tak   nie   je.   Odporkyňa   je   40-ročná   zdravá   žena,   ktorá   sa   môže   začleniť   do pracovného procesu a aj počas konania pracovala. Ak aj v súčasnej dobe je poberateľkou sociálnej dávky, neznamená to, že je to dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Ako už súd vyššie spomenul, táto sociálna situácia by musela byť závažnejšia   a najmä   dlhodobá,   čo   v   tomto   prípade   nie   je   a odporkyňa   má   všetky predpoklady na to, aby opäť pracovala.

Na druhej strane návrh navrhovateľa je v zmysle citovaných zákonných ustanovení dôvodný. Navrhovateľ sám nevlastní inú nehnuteľnosť, čo bolo v konaní preukázané pri oslobodzovaní   od   súdneho   poplatku.   Súd   má   teda   za   to,   že   návrh   navrhovateľa   na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bol dôvodný a nebol dôvod postupovať v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Ak súd teda pristúpil k vyporiadaniu, prikázal predmetnú nehnuteľnosť do vlastníctva odporkyne,   ktorá   v   predmetnom   byte   s   maloletými   deťmi   býva.   Zároveň   ju   zaviazal k zaplateniu polovice ceny predmetnej nehnuteľnosti a to 24.800,- Eur. Cenu nehnuteľnosti mal súd preukázanú z citovaného znaleckého posudku Ing. M. F. a túto cenu žiaden z účastníkom nenamietal. S poukazom však na skutočnosti, ktoré boli vyššie uvedené a to, že v súčasnej dobe odporkyňa nemá stále zamestnanie a zabezpečuje starostlivosť o maloleté deti,   súd   považoval   za   primerané   poskytnúť   odporkyni   dlhšiu   lehotu   na   vyplatenie navrhovateľa. Lehota 1 rok po právoplatnosti tohto rozsudku sa súdu javí ako primeraná lehota na to, aby odporkyňa dokázala svoju situáciu vyriešiť, či už vymenením bytu za menší, úverom a podobne, aby si splnila povinnosť určenú v tomto rozsudku.“

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o   nesprávnosti   postupu a neodôvodnenosti   rozsudku   krajského   súdu,   pretože   podľa   jej   názoru   krajský   súd nezohľadnil   jej   argumentáciu   pre   aplikovanie   §   142   ods.   2   Občianskeho   zákonníka. Všeobecné   súdy   nezohľadnili   okolnosti   tvrdené   sťažovateľkou,   ktoré   mali   podľa   nej charakter dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd po preskúmaní podania a jeho príloh zastáva názor, že všeobecné súdy dostatočne   ozrejmili,   čím   sa   riadili   pri   posúdení   možností   vyporiadania,   resp. nevyporiadania   spoluvlastníctva   a   pri   posúdení   existencie   dôvodov   hodných   osobitného zreteľa.   Ide   o   okolnosti,   ktoré   nemožno   definovať   všeobecne   a   paušálne,   pretože   sú špecifické pre každý jednotlivý prípad. V týchto otázkach je oprávnený podľa okolností konkrétneho   prípadu   rozhodnúť   všeobecný   súd.   Je   jeho   úlohou   vyhodnotiť   dôkaznú situáciu, vymedziť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci obsah právneho pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ v danej veci a určiť,   či priznanie takejto možnosti (t. j. ich zohľadnenia) je namieste alebo nie. Zároveň je potrebné dodať, že určenie, či v danej veci ide o v podstate takýto výnimočný prípad, musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnené, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť o takýto prípad. Krajský súd zhodne so závermi okresného súdu dospel k zisteniu, že takéto okolnosti či dôvody neboli preukázané, a preto potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pričom toto rozhodnutie sa opieralo o dostatočné odôvodnenie prvostupňového súdu, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Sťažovateľka z dôvodu vlastníctva veci znáša nielen výhody tohto vlastníctva, ale aj nároky a povinnosti vznesené na vlastníkov.

Po   oboznámení sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   16/2011 zo 6. apríla   2011   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   uvedené   rozhodnutie   nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. S ohľadom na to možno teda podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy porušené neboli.

O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by sťažnosť sťažovateľky bola v zmysle § 20 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   náležite   zdôvodnená   námietkou   porušenia   základného   práva vlastniť majetok. Ústavný súd je podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný   petitom   návrhu,   preto   nemôže   pri   absencii   zdôvodnenia   preskúmať   vznesené námietky. Podobne v odôvodnení sťažnosti sťažovateľka uvádza aj čl. 11, čl. 12, čl. 13, čl. 15, čl. 19, čl. 20, čl. 21 a čl. 23 ústavy, ktoré vôbec nezdôvodnila ani neuviedla v petite sťažnosti, preto ústavný súd nemohol vznesené porušenie týchto práv preskúmať.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011