znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 310/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. S., Ž., a K. T., S., právne zastúpených advokátkou JUDr. D. G., M., vo veci namietaného porušenia ich   základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   opatreniami   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky č. k. XV/2 Pz 29/10-10 zo 16. apríla 2010 a č. k. XV/2 Pz 36/10-4 zo 6. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. S. a K. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010 faxom doručená sťažnosť Mgr. P. S. a K. T. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl. 1   ods.   1   ústavy a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) opatreniami   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“)   č.   k.   XV/2   Pz   29/10-10   zo   16.   apríla   2010   a č.   k.   XV/2   Pz   36/10-4   zo 6. mája 2010.   Uvedené   faxové   podanie   sťažovateľky   doplnili   predložením   originálu doručeného ústavnému súdu 6. júla 2010, čím splnili lehotu 3 dní na jeho doplnenie podľa § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   vychádzajú   predovšetkým   z   týchto   skutočností a dôvodov: «Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   podal   kvalifikovaným   spôsobom   dostatočne dôvodný NÁVRH NA ZRUŠENIE PRÁVOPLATNÉHO ROZHODNUTIA V PRIPRAVNOM KONANÍ podľa ustanovenia § 363 a nasl. Tr. poriadku z dňa 19.03.2010,... bol tento jeho návrh,   resp.   podnet   podľa   rozhodnutia   pod   zn.   XV/2   Pz   29/10-10   z   dňa   16.04.2010, generálnym   prokurátorom   SR...,   bez   ďalšieho   odložený   a   to   s   „odôvodnením“,   že sťažovateľom uplatňovaný nárok v trestnom konaní, t. j. nevyplatenie mzdy a odstupného, údajne   nepodlieha   trestno-právnej   ochrane.  ...   Pritom   v   danom   prípade   sťažovateľ (poškodené)   tvoril   priaznivý   hospodársky   výsledok   spoločnosti   a   svoje   finančné   nároky riadne preukázal pri svojom výsluchu pred vyšetrovateľom, s čím sa aj vyšetrovateľ, ako relevantným nárokom oboch poškodených, stotožnil a vzniesol obvinenie dňa 15.07.2008. Bez   konkrétneho   zdôvodnenia   (t.j.   podľa   konkrétne   uvedených   príslušných   ustanovení konkrétnej smernice zamestnávateľa poškodených) až neskôr začal byť nárok poškodených údajne neopodstatnený.

Absolútny   rozpor   medzi   postupom   a   tvrdením   generálneho   prokurátora   SR...,   že nevyplatenie   mzdy   a   odstupného   nepodlieha   trestnoprávnej   ochrane   a   zákonným ustanovením § 214 Trestného zákona je evidentný a je svojvoľný, pričom skutočnosť, prečo sa   generálny   prokurátor   SR   tak   extrémnym   spôsobom   odchýlil   od   znenia   zákonného ustanovenia nijakým spôsobom nezdôvodnil.

Sťažovateľ je toho názoru, že označeným rozhodnutím generálneho prokurátora SR, došlo k porušeniu jeho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd...»

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Postupom   a   rozhodnutím   generálneho   prokurátora   SR   o   odložení   podnetu   pod zn. XV/2 Pz 29/10-10 z dňa 16.04.2010, resp. následne aj pod zn. XV/2 Pz 36/10-4 z dňa 6. mája 2010, základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom v prípade ustanovenom zákonom svojho práva u generálneho prokurátora SR podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   porušené bolo.

Sťažovateľovi v rade 1/ priznáva náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 2 903,01 EUR (t. j. suma oprávneného nároku uplatňovaného sťažovateľom v rade 1/ ako poškodeným v trestnom konaní) a sťažovateľovi v rade 2/ priznáva náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1030,94 EUR (t. j. suma oprávneného nároku uplatňovaného sťažovateľom v rade 2/ ako poškodeným v trestnom konaní)...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateliek   s vybavením   ich   návrhov   na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní postupom podľa § 363 zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) generálnym prokurátorom. Predmetom týchto návrhov bola žiadosť o zrušenie uznesenia   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v   Žiline   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) č.k. 3 KPt 6/09-24 z 21. januára 2010, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu Okresnej   prokuratúry   Žilina   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č.   k.   3   Pv   243/08-36 z 23. novembra   2009   o zastavení   trestného   stíhania   Ing.   Ľ.   S.   obvineného   zo   spáchania trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 a   2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateliek opatreniami generálnej prokuratúry považuje za potrebné uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie   základných   práv   alebo   slobôd   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch   nápravy   a   ochrany   práv   a   slobôd   (vrátane   základných   práv   a   slobôd) fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti s rozhodovaním   vo   veci   samej.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave alebo v medzinárodných   zmluvách   o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (m.   m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Ústavný súd aj napriek už uvádzaným konštatovaniam preskúmal dôvody uvádzané v sťažovateľkami   namietaných   opatreniach   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ako aj dotknuté ustanovenia Trestného poriadku a zistil, že tieto opatrenia nevykazujú znaky arbitrárnosti.

Generálna   prokuratúra   vybavila   návrh   sťažovateliek   upovedomením   zo 16. apríla 2010 vydaným pod č. k. XV/2 Pz 29/10-10, v ktorom vyjadrila aj dôvody, pre ktoré nepostupovala podľa § 363 Trestného poriadku, t. j. nezrušila právoplatné rozhodnutie prokurátora. Okrem iného je v upovedomení uvedené: „Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytovaná zamestnávateľom zamestnancovi za   prácu.   Zároveň   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   za   mzdu   sa   nepovažuje   plnenie poskytované   v   súvislosti   so   zamestnaním,   najmä   náhrada   mzdy,   odstupné,   odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo   obligácií,   náhrada   za   pracovnú   pohotovosť   a   tiež   ďalšie   plnenia   poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. Tieto nároky je možné si uplatniť prostriedkami civilného práva, nepodliehajú však trestno-právnej ochrane.

Je   potrebné   sa   stotožniť   so   záverom,   že   v   danom   prípade   nebola   naplnená subjektívna ani objektívna stránka trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214   odsek   1,   odsek   2   písmeno   a)   Trestného   zákona,   nakoľko   zamestnávateľ   dospel k záveru, že poškodeným nárok na vyplatenie pohyblivej čiastky mzdy nevznikol v dôsledku nepriaznivých hospodárskych výsledkov spoločnosti, pričom takýto postup mu umožňovali interné smernice platné pre firmu v kritickom období.“

Opakovaný podnet sťažovateliek z 30. apríla 2010 bol bez ďalších opatrení odložený, o čom boli sťažovateľky upovedomené oznámením zo 6. mája 2010 vydaným pod č. k. XV/2   Pz   63/10-4   s   poukazom   na   uplynutie   lehoty   3   mesiacov   od   právoplatnosti sťažovateľkami   napadnutého   rozhodnutia   prokurátora   v prípravnom   konaní   určenej § 364 ods. 3 Trestného poriadku.

Zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   v   prípravnom   konaní   (trestnom)   je   upravené v ôsmej hlave Trestného poriadku s označením „Mimoriadne opravné prostriedky“.

Podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor   zruší   právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor po preskúmaní veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v rámci   ktorej   už uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe   podaného   trestného   oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva   a slobody   podľa druhej   hlavy   ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateliek návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom konaní,   nedávajú   dostatočný   podklad   na   vedenie   trestného   stíhania,   resp.   na   jeho pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinná zrušiť napadnuté uznesenie   krajskej   prokuratúry   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku.   Sťažovateľky   ako poškodené a v nadväznosti na to ako osoby, ktoré podali návrh podľa § 363 Trestného poriadku   generálnej   prokuratúre,   ako   aj   opakovaný   návrh   generálnej   prokuratúre,   majú zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s ich podaniami generálna prokuratúra riadne zaoberala.   Nemajú   však   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania   zodpovedal   ich   predstave (mutatis   mutandis   II.   ÚS   88/99,   III.   ÚS   272/09).   Ústavný   súd   tiež   v   tejto   súvislosti poznamenáva, že naša ústava negarantuje nikomu „právo na trestné stíhanie iného“.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru, že generálny prokurátor   vybavil   návrh   sťažovateliek   z 19.   marca   2010   opatrením   zo   16.   apríla   2010 vydaným   pod   č.   k. XV/2   Pz   29/10-10   zákonným   spôsobom,   keď   nezistiac   dôvody   na zrušenie napadnutého rozhodnutia upovedomil sťažovateľky prostredníctvom ich právnej zástupkyne o svojich záveroch z prešetrenia veci, v zmysle ktorých považoval rozhodnutie podriadených   zložiek   za   zákonné   (predovšetkým   poukazujúc   na   uznesenie   okresnej prokuratúry sp. zn. 3 Pv 243/08 z 23. novembra 2009). Dôvody nezrušenia právoplatných rozhodnutí krajskej   prokuratúry   a okresnej   prokuratúry   sa   javia logické   a ústavnoprávne akceptovateľné, preto sa ústavný súd nestotožňuje s názorom sťažovateliek o svojvoľnosti týchto rozhodnutí. Rovnako aj odloženie opakovaného podnetu sťažovateliek s poukazom na   §   364   ods.   3   Trestného   poriadku   považuje   ústavný   súd   za   zákonné   a dostatočne odôvodnené. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutými opatreniami generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   (pritom   čl.   1   ods.   1   ústavy   ani   žiadne   základné   právo neupravuje), a preto sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon pozornosti ústavného súdu neušla ani skutočnosť, že sťažovateľky k svojej sťažnosti   nepripojili   plnú   moc   na   svoje   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom JUDr.   D.   G.,   avšak   vzhľadom   na   existenciu   dôvodov   na   odmietnutie   sťažnosti   už   pri predbežnom prerokovaní ústavnú súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľky na odstránenie tohto nedostatku ich podania.  

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o primeranom finančnom   zadosťučinení   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľky domáhali jej priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010