znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 310/07-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   novembra   2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š. Š., Ž.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. V.,   V., vo veci   namietaného   porušenia   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím   Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracovisko   B.,   č. IX/256/918-3136/04/316-r z 3. januára 2005, a základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Sž-o-KS   46/2006 z 25. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2007 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., V., vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko B. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), č. IX/256/918-3136/04/316-r z 3. januára 2005,   a   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž-o-KS 46/2006 z 25. augusta 2006.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na základe daňovej kontroly vykonanej Daňovým úradom vo V. (ďalej len „daňový úrad“) bol sťažovateľovi doručený dodatočný platobný výmer č. 681/230/30283/04/Zól z 9. septembra 2004, ktorým mu bol vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2000 v sume 149 175 Sk. Sťažovateľ vyslovil názor, že daňový úrad od 19. decembra 2001, keď bolo konanie začaté, porušil § 15 ods. 9 a § 30a ods. 7 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“), o čom podľa jeho vyjadrenia svedčí upovedomenie o vybavení sťažnosti zo 16. augusta 2004. Podľa názoru sťažovateľa daňový   úrad   porušil   aj   §   30   ods.   7   citovaného   zákona,   a to   tým,   že v odôvodnení dodatočného   platobného   výmeru   neuviedol,   ako   sa   vysporiadal   s jeho   námietkami k vykonaným dôkazom, ako aj jeho návrhmi na vykonanie dôkazov. Podľa jeho vyjadrenia proti   tomuto   dodatočnému   platobnému   výmeru   podal   jeho   daňový   poradca   Ing. J.   F. odvolanie, a to na základe splnomocnenia z 15. októbra 2004.

Keďže podľa názoru sťažovateľa pracovníci daňovej správy nepostupovali v danom prípade   v súlade   so   zákonom,   pričom,   ako   uviedol,   nerozhodli   o spomínanom   odvolaní v zákonnej   lehote,   podal   verejnému   ochrancovi   práv   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní. Až na základe jeho odpovede sa dozvedel, že daňové riaditeľstvo ešte 14. januára 2005 doručilo   jeho   daňovému   poradcovi   rozhodnutie   o odvolaní   č.   IX/256/918-3136/04/316-r z 3. januára 2005. Na základe toho požiadal svojho daňového poradcu o urýchlené zaslanie tohto rozhodnutia, ktoré mu bolo doručené 21. novembra 2005. Sťažovateľ sa domnieva, že daňové riaditeľstvo porušilo § 48 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, pretože podľa jeho názoru sa nezaoberalo všetkými námietkami jeho daňového poradcu obsiahnutými v odvolaní.

Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ obrátil na svojho právneho zástupcu JUDr. J. V., ktorý proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva z 3. januára 2005 podal žalobu o preskúmanie   jeho   zákonnosti.   Sťažovateľ   uviedol,   že pri podaní   žaloby   jeho   právny zástupca   argumentoval   tým,   že   lehota   na   jej   podanie   je zachovaná,   keďže   rozhodnutie daňového riaditeľstva mu bolo prostredníctvom daňového poradcu doručené 21. novembra 2005.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   argumentoval   §   17   ods.   5   zákona   o správe   daní a poplatkov, podľa ktorého malo byť rozhodnutie daňového riaditeľstva doručené nielen jeho   daňovému   poradcovi,   ale   aj   jemu   osobne,   keďže   v predmetnom   konaní   mal niečo osobne vykonať, čo si vysvetlil tak, že mu bola uložená povinnosť zaplatiť rozdiel dane v sume 148 544 Sk.

Z obsahu   sťažnosti   je   ďalej   zrejmé,   že   o žalobe   o   preskúmanie   rozhodnutia správneho   orgánu   rozhodol   Krajský   súd   v B.   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením č. k. 23 S 269/2005-22   z 24.   februára   2006   tak,   že   konanie   zastavil.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   jeho   tvrdenia   týkajúce   sa doručenia rozhodnutia daňového riaditeľstva sú účelové, rovnako ako aj jeho tvrdenie, že daným   rozhodnutím   mu   bola   v konaní   uložená   povinnosť   niečo   vykonať.   Sťažovateľ vyslovil názor, že porušením jeho základných práv namietaných v žalobe sa pri zastavení konania   krajský   súd   nezaoberal,   pričom   v tejto   súvislosti   dodal,   že   proti   uzneseniu krajského   súdu   podal   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 4   Sž-o-KS   46/2006   z 25.   augusta   2006   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   potvrdil.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa ani najvyšší súd nezaoberal tým, či napadnutým rozhodnutím nedošlo náhodou k porušeniu jeho základných práv.

Okrem   uvedeného   dodáva: „Daňový   poradca   bol   splnomocnený   konať iba do právoplatnosti rozhodnutia. Nebol oprávnený podať na súd podnet na preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia...   sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   orgány   správcu   dane   boli   voči sťažovateľovi   zaujaté   a úmyselne   zabezpečili   aby   sťažovateľ   zmeškal   lehotu   na podanie žaloby na súd na preskúmanie zákonnosti ich rozhodnutia.“  

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že najvyšší súd uznesením (ktoré nazval rozsudkom) sp. zn. 4 Sž-o-KS 46/2006 z 25. augusta 2006 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a že daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. IX/256/918-3136/04/316-r z 3. januára 2005 porušilo čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, aby namietané rozhodnutia zrušil a vec   vrátil   uvedeným   orgánom   na   ďalšie   konanie   a aby   najvyšší   súd   zaviazal   zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ   zároveň   žiadal   o nezverejňovanie   svojich   údajov   pri   publikovaní rozhodnutí ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 ods. 1 písm.   c)   ústavy   rozhodnutím   daňového   riaditeľstva   č.   IX/256/918-3136/04/316-r z 3. januára   2005,   ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1 ústavy.   Toto   citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že ochrany   základného   práva   a slobody   sa na ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že v namietanej veci sťažovateľ podal všeobecnému (krajskému) súdu   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   namietaného   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením č. k. 23 S 269/2005-22 z 24. februára 2006 tak, že konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom v rámci odvolacieho   konania   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Sž-o-KS   46/2006 z 25. augusta 2006 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Ústavný súd konštatuje,   že vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl.   127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   namietaného   rozhodnutia   daňového riaditeľstva, pretože to patrilo do právomoci všeobecného (krajského) súdu rozhodujúceho v rámci   správneho   súdnictva   (§   244   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku)   a zároveň preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia patrilo do právomoci odvolacieho (najvyššieho) súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že z ústavného   hľadiska   je   preň   podstatné a určujúce   len   preskúmanie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž-o-KS   46/2006 z 26. augusta   2006.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 60/06).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž-o-KS   46/2006 z 25. augusta 2006.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Podľa   §   17   ods.   5   zákona   o správe   daní   a poplatkov   ak   má   adresát   zástupcu so splnomocnením pre celé daňové konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však adresát osobne v daňovom konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť jemu i jeho zástupcovi.

Podľa   §   30   ods.   1   zákona   o správe   daní   a poplatkov   v   daňovom   konaní   možno ukladať   daňovú   povinnosť   alebo   priznávať   práva   len   rozhodnutím.   Rozhodnutie   je   pre adresáta platné, len ak je riadnym spôsobom doručené alebo oznámené, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 30 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno uplatniť riadny opravný prostriedok, je právoplatné.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že po vykonaní daňovej kontroly, predmetom ktorej bola daň z príjmov fyzických osôb za rok 2000, daňový úrad doručil sťažovateľovi   dodatočný   platobný   výmer   č.   681/230/30283/04/Zól   z 9.   septembra   2004, ktorým mu bol vyrubený rozdiel dane v sume 149 175 Sk. Proti dodatočnému platobnému výmeru   daňového   úradu   podal   v mene   sťažovateľa   odvolanie   jeho   daňový   poradca Ing. J. F., a to na základe splnomocnenia z 15. októbra 2004. O odvolaní rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. IX/256/918-3136/04/316-r z 3. januára 2005, ktorým napadnutý dodatočný   platobný   výmer   potvrdilo   s tým,   že   sťažovateľovi   uložilo   povinnosť   zaplatiť rozdiel dane v sume 148 544 Sk, t. j. rozdiel dane znížený o 631 Sk. Rozhodnutie daňového riaditeľstva bolo daňovému poradcovi sťažovateľa doručené 14. januára 2005.

Sťažovateľ   podal   15.   decembra   2005   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti. O žalobe rozhodol krajský súd uznesením č. k. 23 S 269/2005-22 z 24. februára 2006 tak, že konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Po oboznámení sa s tvrdeniami žalobcu v žalobe, s vyjadrením žalovaného k žalobe a so správnym spisom žalovaného, súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky konania, najmä, že žaloba bola podaná oneskorene. Zástupcovi   žalobcu   v daňovom   konaní   Ing.   F.   bolo   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného doručené dňa 14. 01. 2005. Lehota na podanie žaloby žalobcovi uplynula 14. 03. 2005. Tvrdenie žalobcu, že žaloba je podaná včas, pretože žalovaný pochybil tým, že nedoručil napadnuté rozhodnutie aj žalobcovi, ale len jeho splnomocnenému zástupcovi je účelové rovnako   tak   aj   jeho   tvrdenie,   že rozhodnutím   prvostupňového   správneho   orgánu   bola uložená jemu osobne povinnosť niečo vykonať, t. j. zaplatiť rozdiel dane. Rozhodnutím Daňového úradu V. správca dane určil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb a nebola mu uložená povinnosť v daňovom konaní osobne niečo vykonať. Žalovaný toto rozhodnutie potvrdil, pretože správca dane postupoval v súlade so zákonom č. 511/1992 Z. z.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov. Na základe uvedených   skutočností a zákonných ustanovení súd rozhodol tak,   že konanie zastavil   z dôvodu,   že   žalobca   podal   žalobu   oneskorene,   keďže   tunajšiemu   súdu   bola doručená dňa 15. 12. 2005 a splnomocnenému zástupcovi žalobcu v daňovom konaní bolo rozhodnutie žalovaného doručené dňa 14. 01. 2005.“

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 17. marca 2006 odvolanie, v ktorom dôvodil   tým,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   žalobou   v plnom   rozsahu,   keď   neskúmal dodržanie lehoty aj podľa ústavy. Sťažovateľ v odvolaní argumentoval aj tým, že lehota na podanie   žaloby   bola   zachovaná,   keďže   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   mu   bolo prostredníctvom jeho daňového poradcu doručené až 21. novembra 2005. Zároveň uviedol, že   daňové   riaditeľstvo   napadnutým   rozhodnutím   porušilo „základné   práva   a slobody žalobcu zaručené v článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, keď mu uložil povinnosť   v rozpore   so   zákonmi   Slovenskej   republiky.   Podľa   článku   46   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd, ktoré sú nepremlčateľné“. Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že dodatočný platobný výmer daňového úradu a rozhodnutie daňového riaditeľstva boli výsledkom protiprávneho konania, na ktorom podľa jeho názoru participoval aj jeho daňový poradca tým, že ako splnomocnený zástupca mu neoznámil doručenie rozhodnutia daňového riaditeľstva, ako aj tým,   že k tomuto rozhodnutiu nezaujal žiadne stanovisko. Na základe uvedených skutočností žiadal, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil.  

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Sž-o-KS 46/2006 z 25. augusta 2006 tak, že uznesenie krajského súdu potvrdil a nepriznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

V namietanom uznesení   najvyšší   súd v úvode   uviedol stručný   obsah napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj sťažovateľove námietky obsiahnuté v jeho odvolaní.

V odôvodnení   svojho   uznesenia   najvyšší   súd   konštatoval: „Z   podkladov administratívneho   spisu   nesporne   vyplýva,   že   žalobca   mal   v daňovom   konaní   zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, z dôvodu ktorého žalovaný postupoval v súlade s § 17 ods. 5 veta prvá zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, keď rozhodnutie doručoval len tomuto zástupcovi... v predmetnej veci bola aplikácia § 17 ods. 5 veta druhá citovaného zákona vylúčená z dôvodu nesplnenia podmienok pre tento postup. Podmienky pre postup podľa tohto ustanovenia sú splnené vtedy, ak má účastník v rámci daňového konania niečo osobne   vykonať.   A o takúto   procesnú   situáciu   v preskúmavanej   veci   nešlo.   Lehota na podanie   žaloby   začína   plynúť   účastníkovi   od   doručenia   rozhodnutia   žalovaného správneho orgánu jeho zástupcovi s plnomocenstvom pre celé konanie. Skutočnosť, kedy splnomocnený zástupca   účastníkovi už doručené rozhodnutie   odovzdal,   pri posudzovaní včasnosti podania žaloby nemožno zohľadniť. Námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní proti   uzneseniu   krajského   súdu   sú   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   skutkovo   i právne bezvýznamné a nedôvodné.“ Na základe uvedených skutočností najvyšší súd prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 167/07, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06, III. ÚS 12/07).

V rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy judikoval, že v prípade, keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie, ale predovšetkým s prihliadnutím na jeho obsahovú stránku) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci   ktorého   hodnotí   nielen   formálne   znaky   rozhodnutia   predloženého   mu   na súdne preskúmavanie,   ale   aj   to,   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   účastníka   konania.   Postup   súdu,   v ktorom   zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (obdobne II. ÚS 50/01).

Podstatou sťažovateľovej námietky bolo tvrdenie, že najvyšší súd nemal potvrdiť uznesenie   krajského   súdu,   ktorý   zastavil   konanie   o   žalobe   o preskúmanie   rozhodnutia daňového   riaditeľstva   z dôvodu,   že   žaloba   bola   podaná   oneskorene.   Podľa   názoru sťažovateľa mal najvyšší súd uznesenie krajského súdu zrušiť, aby v novom konaní došlo k preskúmaniu   rozhodnutia   správneho   orgánu,   pretože   podľa   jeho   mienky   sa   toto rozhodnutie dotýkalo základných práv a slobôd. Tým podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy,   keďže   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia daňového riaditeľstva bolo vyňaté z prieskumnej právomoci všeobecného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že je nespochybniteľné, že sťažovateľ mal v daňovom konaní splnomocneného zástupcu pre celé konanie, a to na základe splnomocnenia vystaveného daňovému   poradcovi   Ing.   J.   F.   z 15.   októbra   2004.   Táto skutočnosť   vyplýva   aj z jeho vyjadrenia   obsiahnutého   v ústavnej   sťažnosti,   podľa   ktorého: „Daňový   poradca   bol splnomocnený konať iba do právoplatnosti rozhodnutia. Nebol oprávnený podať na súd podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.“

Vzhľadom na zistené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na citované ustanovenia zákona o správe daní a poplatkov ústavný súd zastáva názor, že úvahy najvyššieho súdu ako súdu   odvolacieho   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj celkom legitímne.   Toto   rozhodnutie   zároveň   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a je náležite odôvodnené.   Najvyšší   súd   ním   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   o zastavení   konania z dôvodu   oneskoreného   podania   žaloby.   Z uvedeného   jednoznačne   vyplýva, že v namietanom prípade nedošlo k odmietnutiu preskúmania rozhodnutia správneho orgánu odvolávajúc sa na jeho obsahovú či formálnu stránku. V danom prípade toto rozhodnutie nebolo preskúmané v merite veci z dôvodu nesplnenia procesnej podmienky spočívajúcej vo   včasnosti   podania   tohto   právneho   prostriedku.   Ústavný   súd   sa   zároveň   stotožňuje s názormi najvyššieho súdu o doručovaní rozhodnutia v rámci daňového konania, ako aj s jeho tvrdením, že v namietanom prípade nemohlo dôjsť k naplneniu dikcie druhej vety § 17 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov, pretože sťažovateľ v danom konaní nemal nič osobne vykonať. Skutočnosť, že sťažovateľovi bola rozhodnutím daňového riaditeľstva uložená povinnosť zaplatiť rozdiel dane z príjmov fyzických osôb nemožno stotožňovať s jeho prípadnou povinnosťou osobne v daňovom konaní niečo vykonať. Na tento prípad sa aplikuje   postup   podľa   §   30   ods.   1   zákona   o správe   daní   a poplatkov.   Ústavný   súd k uvedenému nad rámec uvádza, že by to tak bolo, ak by napríklad sťažovateľ bol povinný v rámci dokazovania (§ 29 zákona o správe daní a poplatkov)   predložiť správcovi   dane rôzne   podania   (priznania,   hlásenia,   odpovede   na   výzvy   správcu   dane   a pod.).   Keďže sťažovateľovi takáto povinnosť z rozhodnutia daňového riaditeľstva nevyplynula, najvyšší súd správne konštatoval, že žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podaná   15.   decembra   2005   bola   vzhľadom   na   dátum   doručenia   tohto   rozhodnutia splnomocnenému   zástupcovi   sťažovateľa   v súlade   s prvou   vetou   §   17   ods.   5   zákona o správe   daní   a poplatkov   (14.   január   2005),   ako   aj   s prihliadnutím   na   §   250b   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, podaná oneskorene.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o správe   daní   a poplatkov,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   so   základným právom   podľa   čl.   46   ods.   2 ústavy. Ústavný súd sa   vzhľadom   na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti už na predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   s prihliadnutím   na   §   36   ods.   2   zákona o ústavnom súde bolo bez právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007