znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 310/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. D., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Mesta S. pri vydávaní záväzných stanovísk a rozhodnutí v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou, rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 C 640/94 z 5. októbra 2004 a sp. zn. 2 T 12/96 zo 6. mája 1996, taktiež rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 Co 373/04 z 22. marca 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2006 doručená sťažnosť Ing. J. D., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Mesta   S.   (ďalej   len   „mesto“)   pri   vydávaní   záväzných stanovísk   a rozhodnutí   v súvislosti   s jeho   podnikateľskou   činnosťou,   rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 640/94 z 5. októbra 2004 a sp. zn. 2 T 12/96 zo 6. mája 1996, taktiež rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 13 Co 373/04   z 22.   marca   2005.   Podaním   doručeným ústavnému súdu 1. februára 2006 sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pretože S. p. v B. mu po vykonaných zrážkach vypláca starobný dôchodok len v sume 2 600 Sk.

Sťažovateľ uviedol, že je vlastníkom siedmich prevádzkových jednotiek vydražených v rámci malej privatizácie od B., štátny podnik S., umiestnených na adrese v S. V nich sťažovateľ poskytoval, resp. mienil poskytovať služby v obchodnej činnosti a podobných oblastiach.   Už   od   samého   začiatku   podnikania   mal   podľa   jeho   údajov   problémy s inštitúciami   a orgánmi,   ktoré   boli   kompetentné   o   jeho   podnikateľských   zámeroch rozhodovať.   Vzťahy   s týmito   orgánmi   vyústili   podľa   názoru   sťažovateľa   do   situácie, v ktorej mu bolo nezákonne, protiústavne bránené v rozvoji jeho podnikateľských zámerov. Výsledkom   takého postoja boli sťažovateľom   uvádzané stanoviská   a rozhodnutia   mesta vydané v rokoch 1993 až 1994, a to predovšetkým č. OHP-1112/1992, č. OOPaS-972/1993, č. OOPaS 1056/93, č. OOPaS-1051/1993, č. OOPaS 413/94.

Podľa   sťažovateľa   mesto,   resp.   mestský   úrad,   svojimi   zamietavými   stanoviskami a rozhodnutiami porušilo jeho základné práva slobodného podnikania zakotvené v čl. 35 ods. 1, ako aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čím mu vznikla škoda vo výške 3 500 000 Sk, ktorú si uplatnil spolu s ušlým ziskom žalobou proti mestu z 9. septembra 1994, vedenou okresným súdom pod sp. zn. 3 C 640/94.

Rozsudok   sp.   zn.   3   C   640/94   z   5.   októbra   2004,   ktorým   okresný   súd   vo   veci rozhodol,   považuje   sťažovateľ   za   nespravodlivý   a rovnako   posudzuje   aj   potvrdzujúci rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Co 373/04 z 22. marca 2005.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy postupom mesta pri vydávaní záväzných   stanovísk   a rozhodnutí   súvisiacich   s jeho   podnikateľskou   činnosťou,   prikázal mestu   uviesť   jeho   postup   do   súladu   s ústavou,   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu sp. zn. 3 C 640/94 z 5. októbra 2004 a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 13 Co 373/04 z 22. marca 2005.

V celom   svojom   podaní,   ktoré   je   ťažko   zrozumiteľne   napísané,   sa   sťažovateľ odvoláva na obsah a prílohy k viacerým podaniam, ktoré podal ústavnému súdu v rokoch 1997 až 2005, pričom súčasne žiada ústavný súd o odškodnenie, spravodlivé zadosťučinenie a rehabilitáciu   svojej   osoby,   pretože   on   sa   nedopustil   žiadneho   trestného   činu   podvodu vo veci 2 T 12/96 vedenej okresným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nejasného obsahu sťažnosti jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa o tom, že mu zo strany mesta a príslušných štátnych orgánov nebolo umožnené slobodné podnikanie v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy a v rámci malej privatizácie uplatnenie predkupného práva na nehnuteľnosti patriace k jeho vydraženým siedmim prevádzkovým jednotkám, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Pri   prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných práv záväznými stanoviskami a rozhodnutiami mesta, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   vyššie   citované   ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva   a slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   mu   túto   ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (III. ÚS 60/06).

Ústavný   súd   zistil,   že   problematika,   ktorou   sa   zaoberali   napadnuté   rozhodnutia mesta,   týkajúce   sa   sťažovateľa,   patrí   do   pôsobnosti   všeobecných   súdov.   Sťažovateľ   sa mohol v namietanej veci dovolať ochrany svojich základných práv na všeobecnom súde a podľa jeho tvrdenia tak aj urobil, čoho dôsledkom bola vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 3 C 640/94.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie namietaných rozhodnutí mesta, pretože preskúmanie týchto rozhodnutí patrilo do právomoci všeobecných súdov buď v rámci správneho alebo civilného súdnictva.

V súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   sa   ústavný   súd oboznámil s obsahom spisov ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/05 a sp. zn. IV. ÚS 255/05 a zistil, že o sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.35 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 640/94 z 5. októbra 2004, ústavný súd už rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 238/05 z 3. novembra 2005, v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv rozsudkom okresného súdu   sp.   zn.   2   T   12/96   ústavný   súd   už   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS   255/05 z 27. októbra   2005.   V obidvoch   prípadoch   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   podanú oneskorene.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho sťažnosti, doručenej ústavnému súdu 21. januára 2006, „sa nejedná o premlčanie lehôt“.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   vyššie   uvedené   poznamenáva,   že   rozhodnutie o odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   pre   jeho   oneskorené   podanie   je   rozhodnutím o „podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde.   Nejde   však   o podmienku   konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napadá rovnaký postup tých istých orgánov (okresného súdu), aký   bol   napadnutý   v predchádzajúcom   návrhu,   ktorý   bol   odmietnutý   ako   oneskorene podaný.

Právoplatné rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 255/05 z 27. októbra 2005 a sp.   zn.   I.   ÚS   238/05   z   3.   novembra   2005   predstavujú   v tomto   konaní prekážku   veci rozhodnutej   (§   159   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   v spojení   s   §   31a   zákona o ústavnom súde), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako neprípustnú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, III. ÚS 124/04).

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 13 Co 373/04 z 22. marca 2005 v odvolacom konaní voči mestu o náhradu škody a ušlého zisku je podaná oneskorene.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   predmetný   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť   28.   apríla   2005.   V okolnostiach   prípadu   je   teda   zjavné,   že   napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť skôr, ako dva mesiace pred 23. januárom 2006, keď sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd.

Preto   je   sťažnosť   namietajúca   porušenie   sťažovateľových   základných   práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 373/04 z 22. marca 2005 podaná oneskorene.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   celok   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde, z uvedeného dôvodu sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006