znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 310/05-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti M. F., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97, na neverejnom zasadnutí 10. februára 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice   II v konaní vedenom   pod sp.   zn. 29 C 34/97 p o r u š i l základné právo M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania M. F. v sume   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Č., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. III. ÚS 310/05-13   z   9.   novembra   2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   M.   F.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že mesto K. (ďalej aj „žalobca“) sa žalobou doručenou   okresnému   súdu   11.   februára   1997   domáhalo proti   žalovaným v 1. a 2.   rade určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   a   k   stavbám   na   týchto   nehnuteľnostiach v katastrálnom   území   K.   Žalobca   zároveň   žiadal,   aby   okresný   súd   vydal   predbežné opatrenie,   ktorým   by   žalovaným   v 1.   a 2.   rade   zakázal   nakladať   s uvedenými nehnuteľnosťami do právoplatného rozhodnutia o vlastníctve predmetných nehnuteľností. Žalobca   podaním   doručeným   okresnému   súdu   30.   júna   1997   rozšíril   pôvodný žalobný návrh o ďalších pasívne legitimovaných účastníkov – žalovaných v 3., 4. a 5. rade. Okresný súd uznesením z 10. júla 1998 pripustil pristúpenie žalovaných v 3., 4. a 5. rade do konania.

Žalobca   podaním   z   29.   septembra   1998   rozšíril   žalobu   o   ďalších   pasívne legitimovaných   účastníkov   konania –   žalovaných   v 6.   až 53.   rade,   pričom   okresný   súd uznesením č. k. 29 C 34/97-77 z 8. februára 1999 pripustil pristúpenie do konania aj týchto žalovaných. Sťažovateľka ako žalovaná v 10. rade sa stala účastníčkou konania vo februári 1999, keď predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

Okresný súd na pojednávaní 8. marca 1999 rozsudkom žalobu zamietol a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol uznesením z 13. júla 1999. Žalobca podal proti uvedenému   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský súd“) rozhodol   uznesením č. k. 13 Co 364/99-197 z 19. februára 2001, ktorý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd vykonal ďalší procesný úkon v danej veci až 11 mesiacov po vrátení spisu z krajského súdu, keď vyzval žalobcu, aby upresnil svoj návrh. Upresnený návrh však okresný súd zaslal žalovaným   až   po   uplynutí   takmer   3   mesiacov   po   jeho   doručení   okresnému   súdu a nasledujúci termín pojednávania vo veci stanovila zákonná sudkyňa po uplynutí ďalších takmer 7 mesiacov (na 9. apríl 2003). Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne.   Do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   už ďalšie pojednávanie vo veci nekonalo. Podľa sťažovateľky tak okresný súd vo veci opäť riadne nekonal v období od 27. februára 2003 (keď bolo nariadené pojednávanie na 9. apríl 2003) do 21. októbra 2004 (keď podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu dala zákonná sudkyňa   pokyn   súdnej   kancelárii   zistiť   aktuálne   adresy   účastníkov   konania,   ktorým   sa nepodarilo   doručiť   predvolanie   na   predchádzajúce   pojednávanie),   teda   približne 20 mesiacov.

Právny   zástupca   sťažovateľky   podal   v jej   mene   predsedovi   okresného   súdu 12. augusta 2005 sťažnosť na prieťahy v označenom konaní [odvolávajúc sa na ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov].   Podaná   sťažnosť   na   prieťahy v konaní podľa sťažovateľky neviedla k účinnej náprave zo strany konajúceho súdu a v tejto súvislosti   poukázala aj na odpovede   okresného   súdu   na sťažnosti   na prieťahy   v konaní podané ďalšími účastníkmi tohto konania (odpovede   vedené pod sp.   zn. Spr.   23104/04 zo 6. mája 2004, zo 14. septembra 2004, 26. októbra 2004, 17. decembra 2004, 12. januára 2005, 1. februára 2005, 24. marca 2005, 25. mája 2005, 9. júna 2005, 16. augusta 2005 a 12. augusta 2005).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite) žiada, aby ústavný   súd vyslovil   porušenie   jej   základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v   konaní   sp.   zn.   29 C 34/97   a   prikázal   okresnému   súdu   konať   v   uvedenej   veci   bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovateľka požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 30 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   požadované   primerané   zadosťučinenie   odôvodnila   tak,   že predovšetkým 52–mesačné čakanie trvajúce od vrátenia spisu krajským súdom okresnému súdu na ďalšie súdne pojednávanie veľmi nepriaznivo vplýva na jej psychické rozpoloženie a počas   vyše   päťročného   obdobia   trvania   konania   na   okresnom   súde   v tejto   veci   žije „(...) v pretrvávajúcom pocite a stave nepríjemnosti, nervozity, bezmocnosti, krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz právoplatne   skončené   (a   to   aj   potom,   keď   orgán   štátnej   správy   okresného   súdu   uznal prieťahy   v konaní)   za   situácie,   keď   mám   faktický   a právny   záujem   o nakladanie s nehnuteľnosťou a o jej účelné využitie. (...)“

Právny   zástupca   sťažovateľky   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   podaním   zo 7. októbra 2005 ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní, a súčasne si v ňom vyčíslil trovy právneho zastúpenia. Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   1496/05 zo 16. decembra 2005 okrem iného uviedol, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci, a taktiež v ňom uviedol, že svoje stanovisko k sťažnosti na prieťahy   vo   veci   týkajúcej   sa   preskúmavaného   konania   už   ústavnému   súdu   zaslal 26. októbra   2004   (vyjadrenie   bolo   podané   k ústavnej   sťažnosti   sp.   zn.   IV.   ÚS   300/04, predmetom ktorej bolo konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 29 C 34/97) a ďalšie vyjadrenia   zasielal   ústavnému   súdu   vo   veciach   ústavných   sťažností   týkajúcich   sa predmetného konania v dňoch 27. januára 2005, 15. marca 2005, 16. marca 2005, 30. marca 2005, 25. mája 2005, 12. augusta 2005, 6. septembra 2005, 16. septembra 2005, 10. októbra 2005, 21. októbra 2005, 25. októbra 2005 a 7. novembra 2005.

Spis   v tejto   veci   bol   podľa   jeho   vyjadrenia   zaslaný   ústavnému   súdu   spolu s vyjadrením z 26. októbra 2004 (vrátený okresnému súdu 16. decembra 2004). Opätovne sa tento spis nachádzal na ústavnom súde v období od 27. januára 2005 do 22. marca 2005, od 26. mája 2005 do   28. júna 2005, od 12. augusta 2005 do 25. augusta 2005, v mesiaci september   2005   a následne   bol   opätovne   ústavnému   súdu   zasielaný   s vyjadrením z 25. októbra 2005. V ďalšom texte svojho vyjadrenia predseda okresného súdu uviedol:„V   období,   keď   sa   spis   nachádzal   v roku   2005   na   tunajšom   súde,   boli   v ňom vykonané nasledujúce úkony:

- dňa   26.   1.   2005   bol   daný   pokyn   pre   zisťovanie   dedičov   po   zomrelých účastníkoch konania.

- dňa 7. 4. 2005 bol urobený dotaz na dedičskú kanceláriu Okresného súdu Košice I ohľadom zisťovania dedičov po nebohom Š. S.

-dňa 9. 12. 2005 bol zasielaný prípis notárke JUDr. M. D. na oznámenie okruhu dedičov po poručiteľoch M. F., M. F. a Š. S.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   11.   februára   1997   (spolu   s návrhom   na vydanie   predbežného   opatrenia)   sa   mesto   K.,   zastúpené   primátorom   mesta,   domáhalo určenia vlastníctva ku v návrhu označeným nehnuteľnostiam. Dňa 12. februára 1997 bol žalobný návrh v predmetnej veci zaslaný žalovaným, aby sa k nemu v lehote 3 dní vyjadrili.

Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   1997   bol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietnutý. Predmetné uznesenie bolo 7. marca 1997 zaslané účastníkom konania a právoplatnosť nadobudlo 1. apríla 1997.

Pokynom z 8. apríla 1997 vo veci konajúci sudca nariadil pojednávanie na 9. jún 1997,   na   ktorom   bolo   navrhnuté   pristúpenie   ďalších   účastníkov   do   konania   na   strane odporcov a následne bolo uznesením odročené na neurčito.

Okresný súd žalobcu 16. júna 1997 vyzval na predloženie dvoch rovnopisov žaloby a presné označenie žalovaného v 4. rade. Dňa 13. marca 1998 okresný súd žalobcu opäť vyzval na oznámenie adries žalovaných v 3. a 4. rade. Okresný súd uznesením z 10. júla 1998 rozhodol o pripustení odporcov v 3. až 5. rade do konania.

Úpravou   z 5.   augusta   1998   bolo   okresným   súdom   nariadené   pojednávanie   na 5. november 1998, na ktorom súd pripustil vstup do konania žalovaných v 6. až 62. rade. Pojednávanie bolo odročené na 18. marec 1999.

Okresný   súd   8.   februára   1999   preročil   pojednávanie   určené   na   18.   marec   1999 a súčasne   v uvedený   deň   vydal   uznesenie   o pripustení   účastníkov   do   konania   na   strane žalovaných v 6. až 53. rade (popri iných aj sťažovateľky ako žalovanej v 10. rade).

Na pojednávaní konanom 8. marca 1999 bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 34/97-124, ktorým bol návrh mesta K. zamietnutý.

Proti rozsudku z 28. apríla 1999 podal žalobca odvolanie, ktoré bolo 12. mája 1999 doručované žalovaným.

Dňa 14. júna 1999 podal žalobca návrh na vydanie predbežného opatrenia proti dvom žalovaným, ktorý okresný súd 13. júla 1999 zamietol. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podal žalobca 3. augusta 1999 odvolanie.

Dňa 18. októbra 1999 bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o vyššie uvedených odvolaniach. Okresnému súdu   bol spisový materiál v uvedenej veci vrátený   4.   mája   2001   spolu   s uznesením   krajského   súdu   č. k.   13   Co   364/99-197 z 19. februára 2001, ktorým bol prvostupňový rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   4.   marca   2002   bol   daný   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu účastníkom konania a bola vypracovaná výzva žalobcovi na doplnenie jeho návrhu v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Doplňujúce podanie žalobcu bolo doručené 10. mája 2002 okresnému súdu a 30. júla 2002 bolo zaslané na vyjadrenie odporcom.

Okresný súd nariadil pokynom z 10. marca 2003 pojednávanie na 9. apríl 2003, ktoré bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Z dôvodu nástupu vo veci konajúcej sudkyne na materskú dovolenku (3. november 2003)   boli   jej   nevybavené   veci   prevedené   do   súdneho   oddelenia   inej   sudkyne,   ktorá 21. októbra   2004   dala   pokyn   na   zisťovanie   adries   trvalých   pobytov   tých   účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o žalobe o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako siedmimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom   okresného   súdu,   že   predmetný   spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný s poukazom   na „... nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   z faktického   hľadiska   je   potrebné   akceptovať, že náročnosť   konania   od   februára   1999   ovplyvnil   veľký   počet   žalovaných   (53),   ako   aj zmeny v osobách žalovaných, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia niektorých žalovaných v priebehu konania. Táto skutočnosť vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo spomaliť priebeh konania. Žiadna skutková náročnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku tohto konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne využíval procesné práva podľa Občianskeho súdneho poriadku (odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie proti rozsudku okresného súdu,   ktorým   bola   jeho   žaloba   zamietnutá,   a návrh   na   vylúčenie   zákonnej   sudkyne). V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcu došlo k prieťahom v konaní (keď o opravných prostriedkoch odporcov dvakrát rozhodoval krajský súd), ktoré nemožno pripísať na vrub okresného súdu.

B) Vo vzťahu k správaniu sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd zistil, že sa účastníčkou predmetného konania stala 8. februára 1999 ako žalovaná v 10. rade. V jej správaní   zo   spisového   materiálu   v uvedenej   veci   ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného súdu od 4. mája 2001, keď okresný súd mal doručovať uznesenie krajského súdu dotknutým účastníkom   konania,   pričom   tak   urobil   až   4. marca 2002,   keď   súčasne   vyzval   žalobcu na vykonanie úkonov v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov). Okresný súd bol ďalej nečinný od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval pobyt žalovaných (nečinnosť viac ako 18 mesiacov). Ústavný súd tiež konštatuje, že nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili tomu, aby   procesné   úkony   okresného   súdu   nemohli   byť   vykonané   skôr,   a to   aj   vzhľadom na dovtedajší priebeh konania. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho,   aby   jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka,   je   potrebné   považovať   za   zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia a raz rozhodol vo veci samej, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa   § 43 ods.   1 a § 79 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku,   v dôsledku   čoho   bolo   jeho   rozhodnutie   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 13 Co 364/99 z 19. februára 2001 zrušené.

Obranu okresného súdu   spočívajúcu   v tom, že „nemá   vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých veciach plynulo“, ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto   súvislosti   nedostatok   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolností, ktoré by vylučovali   alebo   znižovali   zodpovednosť   súdu   za rozhodnutie   vo   veci   občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvalo viac ako päť rokov po vstupe do konania sťažovateľky ako účastníčky konania na strane žalovaných. Z uvedenej   doby   takmer   dvadsaťosem   mesiacov   (t.   j.   dva   roky   a   štyri   mesiace)   tvorí obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo   k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom na vyššie uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uvedené   práva sťažovateľky boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk, pretože žije počas predmetného viac ako päťročného konania „v pretrvávajúcom pocite a stave nepríjemnosti, nervozity, bezmocnosti, krivky, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz právoplatne skončené (a to aj potom, keď orgán štátnej správy okresnému súdu uznal   prieťahy   v konaní)   za   situácie,   keď   mám   faktický   a právny   záujem   o nakladanie s nehnuteľnosťou a o jej účelné využitie“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (dva roky a štyri mesiace), ako aj nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu a s tým spojenú ujmu sťažovateľky.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 5 302 Sk, ktoré bližšie špecifikovala ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1,   §   11,   §   14   ods.   1   písm.   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2005   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   podanie   na   súd)   priznal odmenu vo výške 5 002 Sk (2 x 2 501 Sk), ako aj náhradu režijného paušálu vo výške 300 Sk (2 x 150 Sk) spolu teda vo výške 5 302 Sk, t. j. ústavný súd v celom rozsahu vyhovel právnym zástupcom sťažovateľky uplatnenému nároku na priznanie náhrady trov konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. februára 2006