SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 31/2017-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2017 predbežne prerokoval sťažnosti Urbárskeho pozemkového spoločenstva Hybe, Hybe 519, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 15/2016 o nepripustení vstupu do konania vyhláseným na pojednávaní 13. apríla 2016 (Rvp 7599/2016), ako aj jeho rozsudkom č. k. 2 To 15/2016-503 z 13. apríla 2016 (Rvp 13958/2016) a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti Urbárskeho pozemkového spoločenstva Hybe vedené pod sp. zn. Rvp 7599/2016 a sp. zn. Rvp 13958/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7599/2016.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. júna 2016 a 24. októbra 2016 doručené sťažnosti Urbárskeho pozemkového spoločenstva Hybe, Hybe 519 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 15/2016 o nepripustení vstupu do konania vyhláseným na pojednávaní 13. apríla 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 2 To 15/2016-503 z 13. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Obe sťažnosti boli pridelené sudcom spravodajcom, ktorí sú podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. marca 2016 – 28. februára 2017 členmi tretieho senátu.
2. Ako vyplynulo zo sťažností doručených ústavnému súdu a ich príloh, Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v trestnej veci sp. zn. 2 T 72/2014 rozsudkom č. k. 2 T 72/2014 zo 14. decembra 2015 uznal obžalovaného,
(ďalej len „obžalovaný“), za vinného, že potom ako 1. apríla 2009 v Hybiach uzatvoril v zastúpení firmy, so sťažovateľom rámcovú kúpnu zmluvu č. 2/2009, predmetom ktorej bol odplatný prevod vlastníckeho práva k drevnej guľatine a vláknine, odobral od sťažovateľa predmet zmluvy v objemoch a časoch uvedených vo výroku rozsudku, faktúry č. 10100483, č. 10100550, č. 10100570, č. 10100611, č. 1010064 vystavené sťažovateľom neuhradil v lehote splatnosti a uvedený tovar ako predávajúci v mene spoločnosti,, ktorej bol konateľom a zároveň jediným spoločníkom, odpredal spoločnosti, Rakúska republika, a to napriek vedomosti, že podľa čl. IV. rámcovej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom ako predávajúcim a ako kupujúcim vlastnícke právo na tovar prechádza na kupujúceho až po úplnom zaplatení kúpnej ceny predávajúcemu, čím svojím konaním spôsobil sťažovateľovi škodu 10 984,52 €, teda si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu, čím spáchal prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere jeden rok a šesť mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere dvoch rokov a šiestich mesiacov. Sťažovateľa ako poškodeného rovnakým rozsudkom okresný súd s poukazom na § 288 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. V tejto časti rozhodnutie odvodnil tým, že „z vykonaného mal preukázané, že poškodenému ako navrhovateľovi bolo v občianskom súdnom konaní priznané peňažné plnenie z predmetných faktúr za dodávku dreva, pričom na strane odporcu vystupoval subjekt “.
3. Sťažovateľ podal proti tomuto výroku rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd dospel k nesprávny skutkovým zisteniam, pretože nevzal do úvahy, že sťažovateľ nemôže vymôcť peňažné plnenie priznané mu rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 12 Cb 92/2011 proti, pretože exekučné konanie vedené na podklade tohto rozsudku bolo zastavené pre nemajetnosť a v konkurznom konaní bola táto pohľadávka uspokojená iba do výšky 78,65 €, pričom všetky tieto skutkové okolnosti boli okresnému súdu známe z výpovede sťažovateľa v trestnom konaní. Peňažné prostriedky za drevo obžalovaný neodovzdal, naopak, nechal si ich poukázať na bankový účet svojej spoločnosti
4. Krajský súd napadnutým uznesením na pojednávaní uskutočnenom 13. apríla 2016 vyhlásil, že sťažovateľa podľa § 256 ods. 3 a 4 Trestného poriadku per analogiam z dôvodov § 46 ods. 4 Trestného poriadku nepripustil do konania v predmetnej veci a ďalej nemôže uplatňovať nárok na náhradu škody, lebo o nároku už bolo rozhodnuté.
5. Krajský súd ďalej napadnutým rozsudkom na tom istom pojednávaní podľa § 321 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade škody a podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa zamietol (výroky o vine obžalovaného a uloženom treste považoval za zákonné). Rozhodnutie odôvodnil tým, že o nároku sťažovateľa na náhradu škody bolo rozhodnuté v inom konaní, a preto mu nepatrilo právo podať návrh na náhradu škody proti obžalovanému. Je potom nerozhodné, či k uspokojeniu sťažovateľovi priznaného nároku došlo alebo nie a z akých dôvodov.
6. Sťažovateľ sťažnosti doručené ústavnému súdu pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením a rozsudkom krajského súdu odôvodnil tým, že tieto sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Krajský súd vylúčil sťažovateľa z konania s odôvodnením, že je osobou, ktorej práva poškodeného nepatria, keď o jeho nároku už bolo rozhodnuté v občianskom súdnom konaní. Krajský súd takto postupoval aj napriek tomu, že splnomocnený zástupca sťažovateľa na verejnom zasadnutí krajského súdu namietal, že obžalovaný a sú dve rozličné osoby, a zatiaľ čo voči
sa domáhal v občianskom súdnom konaní zaplatenia faktúr, voči obžalovanému sa domáhal náhrady škody spôsobenej mu trestným činom (teda nejde o totožnosť subjektov ani právneho dôvodu). Poškodený má zásadne nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom (§ 287 ods. 1 Trestného poriadku). Sťažovateľovi vznikla škoda trestným činom odsúdeného, pretože mu faktúry za dodané drevo neboli uhradené v dôsledku trestného činu spáchaného odsúdeným a zároveň sa ich v dôsledku konania odsúdeného nepodarilo vymôcť, pretože peniaze za drevo si ponechal odsúdený (vo svojej spoločnosti ) a nepoukázal ich. Závery krajského súdu sú formalistické a nezohľadňujú materiálnu spravodlivosť a obsah škody. Iba to, že škoda bola dokazovaná v občianskom súdnom konaní aj v trestnom konaní rovnakými faktúrami, neodôvodňuje záver krajského súdu.
7. V petitoch podaných sťažností preto sťažovateľ s ohľadom na uvedené žiada, aby ústavný súd vydal nálezy, v ktorých vysloví porušenie jeho v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktoré ďalej zruší, predmetné veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konaní.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo Trestného poriadku.
10. Podľa § 116 ods. 1 prvej vety Civilného sporového poriadku v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán.
11. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 116 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
12. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 7599/2016 a sp. zn. Rvp 13958/2016 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a krajského súdu, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2017