znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 31/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ERS Holding, spol. s r. o., zastúpenejspoločnosťou Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., Mickiewiczova 2,Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Martin Keltoš, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IIč. k. 24 Cb/308/2009-201 z 15. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislaveč. k. 2 Cob/6/2014-234 zo 17. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ERS Holding, spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ERS Holding, spol. s r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)č. k. 24 Cb/308/2009-201 z 15. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob/6/2014-234 zo 17. marca 2015.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... Okresný súd Bratislava II Platobným rozkazom sp. zn.: 33Rob/1671/2009 zo dňa 04.08.2009 (doručený 11.08.2009) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť Slovenskej pošte, a.s.,. Partizánka cesta 9, 975 99 Banská Bystrica (ďalej len „Slovenská pošta. a.s.“) sumu 13.165,94 EUR s prísl. Okresný súd Bratislava II rozhodol na základe Návrhu Slovenskej pošty, a.s. o vydanie platobného rozkazu na sumu 13.165,94 EUR s prísl. zo dňa 01.07.2009, a to z dôvodu nezaplatenia Faktúry č. 9000166544 zo dňa 28.12.2006 za poskytnuté služby v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby propagačné zásielky zo dňa 13.06.2006 (ďalej len ako „Zmluva o poskytnutí služby“).

Sťažovateľ podal proti Platobnému rozkazu sp. zn.: 33Rob/1671/2009 zo dňa 04.08.2009 odpor, v ktorom argumentoval neevidovaním Faktúry č. 9000166544 zo dňa 28.12.2006 v účtovníctve sťažovateľa, ktorý odpor následne doplnil podaním zo dňa 23.09.2010. Sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že zo strany Slovenskej pošty, a.s. boli sťažovateľovi poskytnuté vadné služby propagačné zásielky, spočívajúce v skutočnosti nedoručenia zásielok v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby a v zmysle objednávky sťažovateľa zo dňa 13.12.2006. Sťažovateľ si u Slovenskej pošty, a.s. objednal objednávkou č. 024/2006 zo dňa 13.12.2006 predspracovanie a distribúciu propagačných zásielok v troch mutáciách po 245.471,00 ks v celkovom množstve 772.413 ks (ďalej len ako „PgZ“), ktoré mak byť v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby doručené do poštových schránok (domácnosti, firmy, P.O.Boxy) v Bratislave a okolí v termíne do 15.12.2006. Na základe odhadov a uskutočnených miestnych zisťovaní zo strany sťažovateľa nebolo doručených 70% - 80% PgZ a PgZ, ktoré boli doručené adresátom, boli doručené po termíne 15.12.2006, ktorý bol dohodnutý medzi sťažovateľom a Slovenskou poštou, a.s. ako termín dodania PgZ. Z uvedených dôvodov sťažovateľ považoval Faktúru č. 900166544 zo dňa 28.12.2006 (ktorá bola podkladom pre vydanie platobného rozkazu) za neoprávnenú, z dôvodu neposkytnutia služieb propagačné zásielky riadne a včas. Sťažovateľovi konaním Slovenskej pošty, a.s., ktorá si riadne a včas nesplnila svoje zmluvné povinnosti v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby, vznikla škoda spočívajúca v nákladoch, ktoré navrhovateľ vynaložil na spracovanie a tlač propagačných materiálov (PgZ), ktoré následne neboli doručené ich adresátom...

Okresný súd Bratislava II Rozsudkom č. k: 24Cb/308/209-201 zo dňa 15.10.2013 rozhodol o povinnosti sťažovateľa uhradiť Slovenskej pošte, a.s. sumu 13.165,94 EUR s prísl., nakoľko kvalifikoval nárok Slovenskej pošty, a.s. ako skutkovo a právne opodstatnený. Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie v rámci, ktorého poukazuje na skutočnosť, že Slovenská pošta, a.s. v konaní neuniesla bremeno tvrdenia a na to nadväzujúce dôkazné bremeno. Slovenská pošta, a.s. nepreukázala relevantnými dôkazmi, že služba propagačné zásielky bola poskytnutá v celom rozsahu a bez vád. V priebehu konania Slovenská pošta, a.s. argumentovala tvrdením, že PgZ boli odovzdané poštovým doručovateľom, pričom v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby, odovzdanie PgZ v rámci vnútornej štruktúry Slovenskej pošty, a.s. nie je možné v žiadnom prípade považovať za riadne a včasné poskytnutie služby. Sťažovateľ v priebehu konania preukázal, že poskytnutie služby propagačné zásielky nebolo uskutočnené riadne a včas, a to jednak vzhľadom na skutočnosť nedoručenia zásielok na všetky určené adresy, čiastočného doručenia PgZ na určené adresy, doručenia PgZ po dohodnutom termíne dodania. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd Rozsudkom sp. zn.: 2Cob/6/2014 zo dňa 17.03.2015 odvolanie žalobcu zamietol a Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 24Cb/308/2009-21 zo dňa 15.10.2013 potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa riadne vykonal všetky navrhnuté dôkazy, tieto vyhodnotil a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny názor a preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil...

S poukazom na skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými argumentmi sťažovateľa, ako aj sa adekvátne a preskúmateľne nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa, má sťažovateľ za to, že bolo zo strany Krajského súdu v Bratislave porušené jeho právo na súdnu ochranu...»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodolnálezom, ktorým vysloví, že rozsudkom okresného súdu č. k. 24 Cb/308/2009-201z 15. októbra 2013 a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob/6/2014-234 zo 17. marca 2015bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajskéhosúdu č. k. 2 Cob/6/2014-234 zo 17. marca 2015 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a priznásťažovateľke úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 24 Cb/308/2009-201 z 15. októbra2013, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdupreskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 2 Cob/6/2014-234zo 17. marca 2015. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 2 Cob/6/2014-234 zo 17. marca 2015,ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 24 Cb/308/2009-201 z 15. októbra2013, sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľovzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchtokonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konaniauskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupnýchzdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutieobsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupova ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkomkonania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohtopostavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomtozáklade formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudokneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami uvedenýmiv odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Podľa názoru sťažovateľky krajský súdrozhodol arbitrárne. Závery odvolacieho súdu podľa sťažovateľky nemajú oporuvo vykonanom dokazovaní a v zistených skutočnostiach a krajský súd nedostatočnevyhodnotil dokazovanie smerujúce k potvrdeniu nároku Slovenskej pošty, a. s., a opomenuldôkazy predkladané sťažovateľkou. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľkyk porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 2 Cob/6/2014-234 zo 17. marca 2015krajský súd uviedol:

«... Z obsahu spisu je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o poskytnutí služby Propagačné zásielky dňa 13.12.2006. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa ani objednávkou zo dňa 13.12.2006 ani zmluvou o poskytnutí služby Propagačné zásielky zo dňa 13.12.2006 a ani Obchodnými podmienkami nezaväzoval, že bude doručovať PgZ priamo fyzickým a právnickým osobám a to priamo do poštových schránok. Podľa bodu 5.1 v súvislosti s bodom 5.5 žalobca pri poskytovaní služby PgZ dodáva PgZ v počte jeden kus na jedno odovzdávacie miesto a tým je nie len domová listová schránka, ale aj stanovené spoločné odkladacie miesto, pričom PgZ nedodáva priamo fyzickým a právnickým osobám, pretože PgZ je neadresná t.j. nie je určená konkrétnemu adresátovi, ale prijímateľovi cieľovej skupiny (domácnosti, firmy, P.O. Boxy) a je doručovaná bez potvrdenia ich prevzatia prijímateľovi cieľovej skupiny vhodením do jeho odovzdávacieho miesta s výnimkou ak sú označené napr. „nevhadzovať reklamné letáky“ alebo je doručované na spoločné odkladacie miesto. Pri výnimkách vlastne nerešpektuje vôľu prijímateľa na odmietnutie reklamy v zmysle § 3 ods. 8 zákona o reklame. Žalobca službu PgZ podľa Obchodných podmienok vykonával v rámci svojej sprostredkovateľskej činnosti. To znamená, že pri službe PgZ sprostredkoval šírenie reklamy formou PgZ.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný žalobcovi neposkytol žiaden zoznam adries s presným vymedzením počtu domácností, firiem a P.O. Boxov, ale v zmysle bodu 2.4 obchodných podmienok poskytol databázu - prehľad odovzdávacích miest podľa ktorej sa PgZ distribuovali na jednotlivé dodávacie pošty. Databáza zároveň obsahovala aj úhrnný počet zásielok pre okruh prijímateľov. Databáza je ako listinný dôkaz pripojená pri vyjadrení žalobcu list. č. j. 6769/2010/GR PRAV zo dňa 20.9.2010.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že služba propagačné zásielky je poštová služba a nie je súčasťou Poštových podmienok, pretože PgZ nie sú poštovými zásielkami v zmysle zákona o poštových službách. Odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že pri podávaní PgZ musia PgZ podľa bodu 4 Obchodných podmienok spĺňať zasielacie podmienky a to najmä byť podané vo zväzkoch, každý zväzok musí byť objednávateľom prelepený štítkom, ktorý musí obsahovať údaje v zmysle Prílohy č. 2 k Obchodným podmienkam. PgZ, ktoré v termíne do 15.12.2006 žalovaný naviezol do prevádzkových priestorov žalobcu - na poštu Bratislava 12 nespĺňali zasielacie podmienky podľa bodu 4 Obchodných podmienok. Na základe uvedeného, je potrebné poukázať na skutočnosť, že dňa 15.12.2006 bol pre žalovaného posledným dňom na navezenie PgZ na predspracovanie a nie dňom na podanie PgZ za účelom ich následnej dopravy a doručovania. Pokiaľ ide o počítania lehôt doby dopravy pri PgZ podľa Prílohy č. 1 Obchodných podmienok, tak rozhodnou skutočnosťou pre počítanie začiatku plynutia lehoty je deň podania. Pričom podaním sa rozumie vybratie zásielky, ktorá spĺňa zasielacie podmienky podľa bodov 4.2 a 4.5 Obchodných podmienok pri priehradke pošty. To znamená, že rozhodnou skutočnosťou pre počítanie lehoty nie je deň navezenia PgZ, ktoré nespĺňajú zasielacie podmienky v zmysle bodov 4.2 a 4.5 Obchodných podmienok do prevádzkových priestorov žalobcu - pošty Bratislava 12, ale ich podanie - vybratie pri priehradke pošty Bratislava 12 po splnení zasielacích podmienok t.j. ich podanie vo zväzkoch polepených štítkami, ktoré obsahujú údaje v zmysle Prílohy č. 2 k Obchodným podmienkam. Pri PgZ pre firmy a P.O. Boxy dňom podania je deň 15.12.2006 a pri PgZ pre domácnosti dňom podania je deň 19.12.2006.

Je potrebné poukázať tiež na skutočnosť, že žalovaný nevzniesol žiadne námietky voči službe predspracovanie. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobca nedoručil všetky v termíne do Vianočných sviatkov, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca preukázal, že preveroval prostredníctvom svojej organizačnej zložky Regionálnym poštovým centrom Bratislava zoznam miest, ktoré dva mesiace po vykonaní služby predložil žalovaný, a o ktorých tvrdil, že sa údajne do týchto miest nedoručovali PgZ. Išlo o PgZ typu A1 (t.j. domácnosti v Bratislave). Všetky miesta boli preverené a boli zistené, že vo všetkých boli pred Vianočnými sviatkami doručené PgZ. Ako dôkaz je v spise založený list o výsledku prešetrenia námietok žalovaného Regionálnym poštovým centrom Bratislava - Vnútorný list č. 284/II/2007-OBS zo dňa 8.3.2007. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalovaný pred súdom prehlásil, že mal záujem, aby zásielky boli doručené pred Vianočnými sviatkami tak, ako to vyplýva zo svedeckej výpovede zástupkyne žalovaného, avšak aj keby zmluva fixne určovala presný termín dodania PgZ napr. 15.12. a žalobca by PgZ doručil po tomto termíne ide o doručenie pred Vianočnými sviatkami. Pokiaľ ide o včasnosť podania reklamácie zo strany žalovaného odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa ako aj so stanoviskom žalobcu, že z charakteristiky služby vyplýva, že aj podmienky podávania reklamácie musia mať vzhľadom na charakter služby nastavené tak, aby bola nekvalita identifikovaná reklamujúcim v čo najkratšom čase a s uvedením konkrétneho miesta. Len splnením týchto kritérií vie pošta zabezpečiť overenie dodávania propagačných zásielok na príslušnom odovzdávacom mieste oslovením prijímateľa cieľovej skupiny. Toto overenie je potrebné realizovať čo najskôr, pretože pri veľkom množstve doručených propagačných zásielok, ktoré nedoručuje len žalobca, ale aj iné poštové podniky a tiež aj iný distribútori, stráca prijímateľ cieľovej skupiny prehľad a nepamätá si či konkrétna prepravovaná propagačná zásielka bola doručená do jeho odovzdávajúceho miesta.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že reklamácia zo dňa 4.1.2007, ktorá bola doručená žalobcovi až dňa 15.1.2007 bola realizovaná jednoznačne po uplynutí dohodnutej lehoty na uplatnenie reklamácie, a navyše neobsahovala náležitosti v zmysle Obchodných podmienok. Až po uplynutí ďalšieho času žalovaný predložil žalobcovi zoznam konkrétnych miest, kde služba podľa tvrdenia žalovaného nebola nikdy riadne vykonaná (pričom zoznam miest bol prílohou listu žalovaného až dňa 2.2.2007).

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že sa naňho nevzťahujú obchodné podmienky lebo ich nepodpísal a neprejavil s nimi súhlas odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že článok 2. Zmluvy o poskytnutí služby propagačné zásielky uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi žalobcom a žalovaným odkazuje v bode 3.1. na obchodné podmienky keď sa v článku uvádza, že podávateľ sa zaväzuje podávať svoje zásielky v zmysle Obchodných podmienok Slovenskej pošty a.s., pre Propagačné zásielky platných v deň podania zásielok. Taktiež na ne odkazuje aj článok 4.3. v ktorom sa uvádza, že SP a.s., zodpovedá za zásielky v rozsahu ustanovení platných Obchodných podmienok Slovenskej pošty, a.s. pre Propagačné zásielky. Taktiež na ne odkazuje bod 4.4. písm. c) predmetného článku IV, v ktorom sa uvádza, že ak podávateľ nerešpektuje ustanovenia platných Obchodných podmienok pre Propagačné zásielky Slovenská pošta, a.s., je oprávnená okamžite pozastaviť plnenie zmluvy, prípadne okamžite odstúpiť od zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že žalovanému muselo byť už pri uzatváraní Zmluvy o poskytnutí služby propagačné zásielky zrejmé, že pre jeho povinnosti vo vzťahu k žalobcovi ale aj práva, platia obchodné podmienky na ktoré zmluva odkazovala a bolo jeho povinnosťou sa z obchodnými podmienkami oboznámiť.

Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že obchodné podmienky žalobcu nikdy nepodpísal a neprejavil s nimi súhlas a preto ho nezaväzujú ako to bolo konštatované v rozhodnutí NSSR sp. zn. 2Cdo 245/2010 na ktoré žalovaný poukázal odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade nemožno analogicky postupovať tak, ako je to v prípade Rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nie sú podpísané oboma zmluvnými stranami a ktorá rozhodcovská doložka je neplatná pre nedostatok písomnej formy. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodcovská zmluva (aj vo forme Rozhodcovskej doložky) je samostatnou zmluvou s vlastným právnym osudom (i v prípade, že je obsiahnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach), ktorá spravidla zostáva v platnosti aj v prípade, ak dôjde k odstúpeniu od hlavnej zmluvy, čo je nepochybne argumentom pre to, že je potrebné trvať na základnej požiadavke riadneho podpísania aj Všeobecných obchodných podmienok, v ktorých je rozhodcovská doložka (rozhodcovská zmluva) dojednávaná.

V danom prípade však nešlo o dojednávanie Rozhodcovskej doložky ale o dojednávanie konkrétnych podmienok dodávania služby, ktoré boli presne špecifikované v Obchodných podmienkach a na akceptovanie týchto Obchodných podmienok nebolo potrebné, aby Obchodné podmienky boli podpísané oboma zmluvnými stranami, keďže bola podpísaná základná zmluva, ktorá na Obchodné podmienky odkazovala.

Zo všetkými ostatnými námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní sa v dostatočnej miere vysporiadal súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania jednak predloženými listinnými dôkazmi ako aj výpoveďou svedkov a to tak, svedkov navrhnutých zo strany žalobcu ako aj žalovaného, ktorého svedecké výpovede riadne súd prvého stupňa vyhodnotil a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd k tým istým skutočnostiam, ktoré uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku a ktoré boli riadne odôvodnené už nevyjadril. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa riadne vykonal všetky navrhnuté dôkazy, tieto vyhodnotil a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...»Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomrozsudku č. k. 2 Cob/6/2014-234 zo 17. marca 2015 zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sanestotožnil, a preto prvostupňový rozsudok potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdunemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a aniza arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporuv zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovanýchustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkomkrajského súdu č. k. 2 Cob/6/2014-234 zo 17. marca 2015 a základným právom podľa čl. 46ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorejnamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob/6/2014-234 zo 17. marca 2015,podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudkukrajského súdu č. k. 2 Cob/6/2014-234 zo 17. marca 2015, vrátenie veci na ďalšie konaniea priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016