SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 31/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom
, zastúpených advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žilineč. k. 7 Co 297/2013-334 z 28. augusta 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola15. októbra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom
(ďalej len „sťažovatelia“),v ktorej namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 297/2013-334z 28. augusta 2013.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní vedenomOkresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 66/2008 domáhalizrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu súp. č.,vedenému na liste vlastníctva v katastrálnom území, proti a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaní“).Súčasne sa sťažovateľka v označenom konaní domáhala proti žalovanému zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k pozemku (zastavanéplochy a nádvoria) zapísanému na liste vlastníctva v tom istom katastrálnom území.
Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 66/2008-306 z 29. apríla 2013 návrhu sťažovateľovvyhovel, zrušil podielové spoluvlastníctvo k predmetnému rodinnému domu, prikázal hodo výlučného vlastníctva žalovaných, ktorým súčasne uložil povinnosť zaplatiťsťažovateľom z titulu finančnej náhrady za ich spoluvlastnícky podiel 17 650 €. Okresný súdzrušil aj podielové spoluvlastníctvo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ a žalovaného k pozemku (zastavané plochy a nádvoria) zapísané na liste vlastníctva v katastrálnom území, prikázal ho do výlučného vlastníctva žalovaného,ktorému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ z titulu finančnej náhradyza spoluvlastnícky podiel 1 578 €. Okresný súd zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkovnemá právo na náhradu trov konania.
Výrok o náhrade trov konania okresný súd založil na aplikácii § 142 ods. 2 zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),pretože podľa jeho názoru „v konaní boli žalobcovia v rade 1 a 2 i žalovaní v rade 1 a 2 čiastočne úspešní a súčasne čiastočne neúspešní, nakoľko súd pri určovaní finančnej náhrady z vyporiadavaného majetku nevyhovel v celom rozsahu ani žalobcom v rade 1 a 2 a ani žalovaným v rade 1 a 2, naopak pri určovaní finančnej náhrady vychádzal zo záverov v konaní vyhotoveného znaleckého posudku. V nadväznosti na uvedený iba čiastočný úspech účastníkov konania súd považoval za spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal trovy ním v konaní vynaložené sám.“.
Sťažovatelia podali proti prvostupňovému rozsudku vo výroku o trovách konaniaodvolanie, ktorým požadovali, aby sa o náhrade trov konania rozhodovalo podľa § 142ods. 3 OSP, keďže okresný „súd v dôvodoch svojho rozhodnutia o nepriznaní trov konania sám uvádza, že pri určovaní finančnej náhrady vychádzal zo záverov v konaní vyhotoveného znaleckého posudku...“. Zdôraznili, že dôvodom podania žaloby o zrušeniea vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bol fakt, že „žalovaní... neustále bránia žalobcom... v pokojnom užívaní ich majetku, vznikajú medzi nimi časté konflikty a žalobcovia... nemôžu pokojne užívať svoj majetok. Žalovaný v 1/ rade bol právoplatne odsúdený pre prečin nebezpečného vyhrážania... a pre prečin ublíženia na zdraví..., ktorých sa dopustil voči žalobkyni v 2/ rade. Preto bolo nevyhnutné v záujme aj ochrany života a zdravia žalobcov podať túto žalobu na súd. Boli to práve žalovaní..., ktorí nereagovali na predžalobnú výzvu na uzatvorenie dohody a ani na ďalšiu výzvu na dohodu počas už začatého súdneho konania..., neskôr navrhovali vyplatiť žalobcom sumu iba vo výške 14.937,26 eur, nesúhlasili so závermi prvého znaleckého posudku vypracovaného ⬛⬛⬛⬛ a žiadali vypracovať kontrolný znalecký posudok, neustále zaťažovali súdy svojimi podaniami a tým výrazne prispeli k celkovému predĺženiu súdneho konania.
Nepriznanie náhrady trov konania považujeme za neakceptovateľné aj preto, že výška vyplatenej finančnej sumy závisela výlučne od znaleckého posudku a ich nepriznanie preto súd nemôže odôvodniť pomerom úspešnosti a neúspešnosti účastníka konania. Okrem toho poznamenávame, že žalobcovia... boli plne úspešní v tej časti svojej žaloby, v ktorej navrhovali, aby súd zrušil ich podielové spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, ktorej súd vyhovel v celom rozsahu.“.
V nadväznosti na citované sťažovatelia uviedli, že petit ich žaloby „pozostával zo šiestich častí, o ktorých súd aj rozhodol:
1. Zrušiť podielové spoluvlastníctvo k domu č.
2. Prikázať dom do výlučného vlastníctva žalovaných
3. Vyplatiť žalobcom finančnú náhradu
4. Zrušiť podielové spoluvlastníctvo k parcele
5. Prikázať tento pozemok do výlučného vlastníctva žalovanému v 1/ rade
6. Vyplatiť žalobcovi v 2/ rade finančnú náhradu Žalobcovia boli plne úspešní v štyroch častiach petitu žaloby a to v časti 1., 2., 4., a 5. v bodoch 3. a 6. žaloby, ktoré rozhodnutie záviselo od znaleckého posudku boli žalobcovia v podstatnej miere úspešní.“.
Sťažovatelia v odvolaní namietali aj nepresvedčivosť a rozporuplnosť odôvodneniaprvostupňového výroku o náhrade trov konania.
Krajský súd o podanom odvolaní uznesením č. k. 7 Co 297/2013-334 z 28. augusta2013 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania potvrdil.Vychádzal zo zistenia, že „obsah návrhu na začatie konania (spolu so znením žalobného petitu) korešponduje s návrhom dohody a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zo dňa 9. 6. 2008..., na základe ktorej právny zástupca navrhovateľov vyzýval odporcu v rade 1/ na uzavretie dohody tým, že žiadal, aby na základe uzavretej dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bol spoluvlastnícky podiel navrhovateľov k domu č. súp. a k pozemku KN parc. č. prikázaný do vlastníctva odporcov v rade 1/ a 2/ s tým, aby odporcovia za vyporiadané spoluvlastnícke podiely k domu a pozemku boli povinní im zaplatiť náhradu vo výške 800.000,- Sk (26.555,14 Eur). Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že odporcovia súhlasili so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva účastníkov k domu č. súp. a parc. KNC č. k. ú. ako aj s tým, aby vyporiadaný spoluvlastnícky podiel navrhovateľov bol prikázaný do ich vlastníctva. Nesúhlasili však s navrhovanou výškou náhrady za vyporiadaný spoluvlastnícky podiel k domu aj pozemku vo výške 26.555,14 Eur. Navrhovali navrhovateľom vyplatiť náhradu za vyporiadané spoluvlastnícke podiely vo výške 14.937,26 Eur. Všeobecná cena vyporiadaných nehnuteľností bola stanovená až v priebehu konania na základe znaleckého posudku č. 10/2012 zo dňa 10.4.2012 a Dodatku k tomuto znaleckému posudku zo dňa 2. 7. 2012, ktorý vypracoval znalec ⬛⬛⬛⬛, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu vyporiadavaných nehnuteľností na sumu 38.500,- Eur... Na základe takto určenej všeobecnej hodnoty vyporiadavaných nehnuteľností okresný súd rozhodol o povinnosti odporcov vyplatiť náhradu za vyporiadavaných spoluvlastnícky podiel k domu sumu 17.650,- Eur a k pozemku vo výške 1.578,- Eur, t. j. celkovo 19.228,- Eur.
Vychádzajúc zo súdnej praxe pri rozhodovaní o trovách konania účastníkov v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (viď napr. R 54/1973) pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ak súd vyhovel návrhu a zrušil podielové spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý bol navrhovaný, najmä ak sa odporcovia bránili alebo navrhovali, a to neúspešne, iný spôsob vyporiadania, niet v zásade prekážok, aby súd použil ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a aby navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania. Iný prípad je, ak súd rozhodol o vyporiadaní inak, než bolo navrhnuté. Tu bude opodstatnené uvažovať o tom, či by nebolo vhodné použiť ust. § 142 ods. 2 O. s. p.
Vychádzajúc z okolností prejednávanej veci krajský súd zhodne s názorom okresného súdu dospel k záveru, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov je dôvodné aplikovať ust. § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov... neprináleží náhrada trov konania. Je zrejmé, že odporcovia... s návrhom navrhovateľov na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k žalovaným nehnuteľnostiam, ako aj s tým, aby vyporiadaný spoluvlastnícky podiel navrhovateľov bol prikázaný do ich vlastníctva súhlasili. Odporcovia nesúhlasili s návrhom na uzavretie mimosúdnej dohody na zrušenie podielového spoluvlastníctva z dôvodu, že sa nestotožnili s názorom navrhovateľov, že náhrada za vyporiadaný spoluvlastnícky podiel k domu a pozemku by mala predstavovať sumu 800.000,- Sk (26.555,14 Eur). Všeobecná cena vyporiadavaných nehnuteľností bola stanovená až na základe znaleckého posudku č. 10/2012 vypracovaného znalcom ⬛⬛⬛⬛ s tým, že takto určená cena vyporiadavaných nehnuteľností nekorešponduje so všeobecnou cenou určenou tak navrhovateľmi ako aj odporcami. Vychádzajúc z takto zistených skutkových okolností krajský súd dospel k záveru, že nie je dôvod k tomu, aby bolo o trovách konania rozhodované podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a aby navrhovateľom bola priznaná náhrada trov konania. V danom prípade vychádzajúc z toho, že odporcovia... nebránili návrhu navrhovateľov na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ani spôsobu jeho vyporiadania tak, aby vyporiadaný spoluvlastnícky podiel bol prikázaný do ich výlučného vlastníctva, pričom navrhovatelia neboli úspešní v tej časti návrhu, pokiaľ sa domáhali zaplatenia náhrady za vyporiadaný spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, je potrebné považovať za čiastočný úspech a čiastočný neúspech účastníkov v konaní, pre ktorý bolo dôvodné rozhodnúť o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia dôvodia, že „úspech účastníka v konaní, v ktorom sa rozhoduje o viacerých samostatných nárokoch, musí súd hodnotiť samostatne vo vzťahu ku každému nároku jednotlivo a nie vo vzťahu ku všetkým dielčim nárokom zároveň tak, ako to nesprávne urobili súdy. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní. Sťažovatelia boli v súdnom spore v plnom rozsahu úspešní, keď dosiahli zrušenie podielového spoluvlastníctva autoritatívnym rozhodnutím súdu a presne takým spôsobom vyporiadania, na akom sa márne pokúšali so žalovanými dohodnúť a aké navrhli v súdnom konaní. Konajúce súdy nesprávne vyhodnotili negatívny postoj žalovaných k meritu veci, ako aj postoj sťažovateľov pred začatím sporu, t. j. ich snahu mimosúdne zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo navrhovaným spôsobom, ako aj ich akceptovanie znalcami zistenej hodnoty nehnuteľností. Podľa sťažovateľov súdy vyvodili nesprávny právny záver o čiastočnej úspešnosti a neúspešnosti účastníkov konania z právne irelevantnej skutočnosti, nemajúcej žiadny vplyv na rozhodnutie, keď opomenuli, že hodnota nehnuteľností bola zistená až neskôr znaleckými posudkami. Súdy pri rozhodovaní trov konania nezohľadnili a za rozhodujúce pre rozhodnutie podľa § 142 ods. 2 O. s. p. (resp. podľa Krajského súdu § 142 ods. 1 O. s. p.) považovali sťažovateľmi požadovanú sumu na vyrovnanie podielov v čase začatia konania. Bez povšimnutia však oba súdy ponechali skutočnosť, že sťažovatelia v priebehu konania súhlasili s hodnotou nehnuteľnosti ustálenou znaleckými posudkami.
Sťažovatelia majú za to, že odvolací súd zároveň prekročil rozsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu (§ 212 ods. 1 O. s. p.) vymedzený rozsahom odvolania účastníkov, nakoľko odvolací súd sám uviedol, že nie je dôvod na rozhodnutie o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., pričom náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p. neuvádzal ani prvostupňový súd a ani proti nemu nesmerovalo odvolanie sťažovateľov.“.
Sťažovatelia kritizujú aj kvalitu odôvodnenia napadnutého odvolacieho uznesenia,pretože sa v ňom krajský súd vôbec nezaoberal možnosťou aplikácie § 142 ods. 3 OSPna posudzovaný prípad. Podľa ich názoru si krajský súd „sám vytvoril teóriu a vo svojom rozhodnutí uvádza, že nie je možné rozhodnúť podľa § 142 ods. 1 O. s. p., ale prečo nie je možné rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O. s. p. neuviedol a svoj postup ani nezdôvodnil. Poukazujeme na to, že hlavným bodom odvolania sťažovateľov bola tá skutočnosť, že prvostupňový súd nepriznal trovy s poukazom na ust. § 143 ods. 3 O. s. p. Krajský súd si tak sám svojvoľne poukázal vo svojom rozhodnutie na § 142 ods. 1 O. s. p., pričom § 143 ods. 3 O. s. p. sa vôbec nevenoval. Domnievame sa, že odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces.“.
V závere sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej nálezomtakto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ uvedené v čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co 297/2013 zo dňa 28. 8. 2013 týkajúce sa trov konania bolo porušené.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co 297/2013 zo dňa 28. 8. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľom v 1/ a 2/ rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 eur (2 úkony á 130,16 eur – prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti + 2x režijný paušál á 7,81 eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet advokáta ⬛⬛⬛⬛,, č. ú.: ⬛⬛⬛⬛ dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úlohaústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektoréhoz práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či totopreskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd tedamôže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľada bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súdpri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie jev súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníkakonania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiaeaj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súladeso zákonom [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciRobins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997].
1.1 Zásadnou sťažnostnou námietkou, na ktorej sťažovatelia zakladajú svoj sťažnostnýpetit, je tvrdenie nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ich názoru mal okresný súdpri rozhodovaní o náhrade trov konania na ustálený a nesporný skutkový stav veci aplikovať§ 142 ods. 3 OSP, a nie § 142 ods. 2 OSP.
K možnosti využitia kasačnej právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavyvoči rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd stabilne judikuje, že nie je súčasťousystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľtieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranuzakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerenciaústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípadejeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj kebyústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmizákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názorvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol arbitrárny, zjavne neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolnostíprerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasnýcha zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základnýchpráv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Citovaná judikatúra dokumentujúca opatrnosť ústavného súdu pri realizácii jehokasačnej právomoci vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov sa ešte viac prehlbuje priústavno-súdnom prieskume súdnych rozhodnutí o trovách konania. Ústavný súd iba celkomvýnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípadeextrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmäna základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebezahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradutrov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa čl. 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže musúd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej častialebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahysúdu...
Ústavný súd nesúhlasí so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľov, podľa ktorej„úspech účastníka v konaní, v ktorom sa rozhoduje o viacerých samostatných nárokoch, musí súd hodnotiť samostatne vo vzťahu ku každému nároku jednotlivo a nie vo vzťahu ku všetkým dielčim nárokom zároveň tak, ako to nesprávne urobili súdy. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní.“.
Práve konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva predstavujez hľadiska vzťahu výrokov meritórneho súdneho rozhodnutia špecifický prípad,keďže predmet takéhoto konania nie je deliteľný (m. m. nález Ústavného súdu Českejrepubliky zo 16. marca 2006 vo veci sp. zn. II. ÚS 315/05). Výrok o povinnosti zaplatiťfinančnú náhradu za spoluvlastnícky podiel tak priamo obsahovo nadväzuje na výroko prikázaní veci do vlastníctva niektorého z predchádzajúcich spoluvlastníkov, ktorý zasmusí vychádzať z výroku o zrušení doterajšieho podielového spoluvlastníctva. Konajúcivšeobecný súd nemôže pri posudzovaní úspechu niektorého z účastníkov na účel náhradytrov konania hodnotiť jednotlivé výroku rozsudku izolovane.
Pri komplexnom nazeraní na výrok rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 66/2008-306z 29. apríla 2013 sa preto ústavný súd plne stotožňuje s jeho záverom, podľa ktorého„v konaní boli žalobcovia v rade 1 a 2 i žalovaní v rade 1 a 2 čiastočne úspešní a súčasne čiastočne neúspešní, nakoľko súd pri určovaní finančnej náhrady z vyporiadavaného majetku nevyhovel v celom rozsahu ani žalobcom v rade 1 a 2 a ani žalovaným v rade 1 a 2...“. Ak v citovaných okolnostiach okresný súd žiadnemu z účastníkov nepriznal právona náhradu trov konania, nebadá ústavný súd v takomto závere signály arbitrárnostiči zjavnej neodôvodnenosti. Je totiž potrebné si uvedomiť, že prípadný postup podľa § 142ods. 3 OSP (čoho sa dožadujú sťažovatelia) by znamenal, že trovy zaplatené sťažovateľmi byim museli nahradiť žalovaní, ktorí v konaní s ohľadom na jeho výsledok stelesnenývo výroku prvostupňového rozsudku, ako aj s ohľadom na ich postoj k žalobe sťažovateľovneboli o nič menej úspešní než sťažovatelia. Celkom správne preto okresný súd uzavrel,že je „spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal trovy ním v konaní vynaložené sám“.Práve takto vymedzené spravodlivostné kritérium je pre posúdenie ústavnejakceptovateľnosti výroku okresného súdu v otázke trov konania, ako aj potvrdzujúcehovýroku krajského súdu dôležitejšie než detailné skúmanie doslovného znenia zákonnéhotextu v § 142 ods. 2 a 3 OSP.
1.2 Druhá námietka, na ktorej sťažovatelia založili návrh na vyslovenie porušeniasvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sazakladá na tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenia odvolacieho uznesenia krajského súdu,ktorý podľa sťažovateľov vôbec nereagoval na ich presvedčenie o potrebe aplikácie § 142ods. 3 OSP na posudzovaný prípad vyjadrené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudkuokresného súdu.
Ústavný súd z odôvodnenia potvrdzujúceho uznesenia krajského súdu v prvom radezistil, že krajský súd konštatoval vecnú správnosti odvolaním napadnutého výrokuo náhrade trov konania. Súčasne je pravdou, že krajský súd sa nezaoberal v dôvodochsvojho napadnutého rozhodnutia právnou analýzou prípadnej aplikácie § 142 ods. 3 OSP.Zameral sa skôr na objasnenie dôvodov, pre ktoré bolo potrebné na posudzovaný prípadpoužiť § 142 ods. 2 OSP.
Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia, ktoré saprimárne nesústredí na vyvrátenie argumentácie odvolateľov, ale na podklade konštatovaniavecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 OSP, sa zakladá na presvedčivej a dostatočnevyčerpávajúcej obhajobe kritizovaných dôvodov prvostupňového rozhodnutia, môže zniesťpožiadavky ústavnosti plynúce z čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Formulovaný záver v podstate dopĺňa judikatúru ESĽP, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnúodpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, RecueilIII/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byťponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom.Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998sa dokonca odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania)v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.
Skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nespomína § 142 ods. 3OSP, teda na prvý pohľad môže budiť otázniky z hľadiska kvality dôvodov, podľa názoruústavného súdu však krajský súd dôkladnou obhajobou aplikácie § 142 ods. 2 OSPso súčasným konštatovaním vecnej správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu vo výrokuo trovách dostatočne objasnil, prečo si okolnosti prejednávanej veci vyžiadali aplikáciu§ 142 ods. 2 OSP, ktorá jediná bola spôsobilá privodiť spravodlivé rozhodnutie o náhradetrov konania.
1.3 Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť konštatovaniaporušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, prípadne ich právana spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom v rámci meritórneho prejednaniapredloženej sťažnosti. To vedie ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti v časti namietajúcejporušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie pre jejzjavnú neopodstatnenosť.
2. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva vlastniť majetokzaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd zdôrazňuje, že ide o právo hmotnej povahy.Súčasne ústavný súd stabilne judikuje, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ažčl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecnýmsúdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne záveryv rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré jezákladným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecnýchsúdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesenímkrajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie zvyšnej častisťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahumedzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívyich možného porušenia.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľov formulovanými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie odvolaciehouznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2015