znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 31/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom

,   zastúpených   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žilineč. k. 7 Co 297/2013-334 z 28. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola15. októbra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom

(ďalej   len   „sťažovatelia“),v ktorej namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 297/2013-334z 28. augusta 2013.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní vedenomOkresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 66/2008 domáhalizrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   k rodinnému   domu   súp.   č.,vedenému   na   liste   vlastníctva v katastrálnom   území,   proti a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaní“).Súčasne   sa   sťažovateľka v označenom   konaní   domáhala   proti   žalovanému zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   k pozemku   (zastavanéplochy a nádvoria) zapísanému na liste vlastníctva v tom istom katastrálnom území.

Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 66/2008-306 z 29. apríla 2013 návrhu sťažovateľovvyhovel, zrušil podielové spoluvlastníctvo k predmetnému rodinnému domu, prikázal hodo výlučného   vlastníctva   žalovaných,   ktorým   súčasne   uložil   povinnosť   zaplatiťsťažovateľom z titulu finančnej náhrady za ich spoluvlastnícky podiel 17 650 €. Okresný súdzrušil   aj   podielové   spoluvlastníctvo   sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ a žalovaného k pozemku   (zastavané   plochy   a nádvoria)   zapísané   na   liste   vlastníctva v katastrálnom území, prikázal ho do výlučného vlastníctva žalovaného,ktorému   uložil   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ z   titulu   finančnej   náhradyza spoluvlastnícky podiel 1 578 €. Okresný súd zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkovnemá právo na náhradu trov konania.

Výrok o náhrade trov konania okresný súd založil na aplikácii § 142 ods. 2 zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),pretože podľa jeho názoru „v konaní boli žalobcovia v rade 1 a 2 i žalovaní v rade 1 a 2 čiastočne   úspešní   a súčasne   čiastočne   neúspešní,   nakoľko   súd   pri   určovaní   finančnej náhrady z vyporiadavaného majetku nevyhovel v celom rozsahu ani žalobcom v rade 1 a 2 a ani žalovaným v rade 1 a 2, naopak pri určovaní finančnej náhrady vychádzal zo záverov v konaní vyhotoveného znaleckého posudku. V nadväznosti na uvedený iba čiastočný úspech účastníkov konania súd považoval za spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal trovy ním v konaní vynaložené sám.“.

Sťažovatelia podali proti prvostupňovému rozsudku vo výroku o trovách konaniaodvolanie, ktorým požadovali, aby sa o náhrade trov konania rozhodovalo podľa § 142ods. 3 OSP, keďže okresný „súd v dôvodoch svojho rozhodnutia o nepriznaní trov konania sám   uvádza,   že   pri   určovaní   finančnej   náhrady   vychádzal   zo   záverov   v konaní vyhotoveného znaleckého posudku...“. Zdôraznili, že dôvodom podania žaloby o zrušeniea vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   bol   fakt,   že „žalovaní...   neustále   bránia žalobcom...   v pokojnom   užívaní   ich   majetku,   vznikajú   medzi   nimi   časté   konflikty a žalobcovia... nemôžu pokojne užívať svoj majetok. Žalovaný v 1/ rade bol právoplatne odsúdený pre prečin nebezpečného vyhrážania... a pre prečin ublíženia na zdraví..., ktorých sa dopustil voči žalobkyni v 2/ rade. Preto bolo nevyhnutné v záujme aj ochrany života a zdravia žalobcov podať túto žalobu na súd. Boli to práve žalovaní..., ktorí nereagovali na predžalobnú výzvu na uzatvorenie dohody a ani na ďalšiu výzvu na dohodu počas už začatého   súdneho   konania...,   neskôr   navrhovali   vyplatiť   žalobcom   sumu   iba   vo   výške 14.937,26   eur,   nesúhlasili   so   závermi   prvého   znaleckého   posudku   vypracovaného ⬛⬛⬛⬛ a žiadali   vypracovať   kontrolný   znalecký   posudok,   neustále zaťažovali súdy svojimi podaniami a tým výrazne prispeli k celkovému predĺženiu súdneho konania.

Nepriznanie   náhrady   trov   konania   považujeme   za   neakceptovateľné   aj   preto, že výška   vyplatenej   finančnej   sumy   závisela   výlučne   od   znaleckého   posudku   a ich nepriznanie   preto   súd   nemôže   odôvodniť   pomerom   úspešnosti   a neúspešnosti   účastníka konania. Okrem toho poznamenávame, že žalobcovia... boli plne úspešní v tej časti svojej žaloby, v ktorej navrhovali, aby súd zrušil ich podielové spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, ktorej súd vyhovel v celom rozsahu.“.

V nadväznosti   na   citované   sťažovatelia   uviedli,   že   petit   ich   žaloby „pozostával zo šiestich častí, o ktorých súd aj rozhodol:

1. Zrušiť podielové spoluvlastníctvo k domu č.

2. Prikázať dom do výlučného vlastníctva žalovaných

3. Vyplatiť žalobcom finančnú náhradu

4. Zrušiť podielové spoluvlastníctvo k parcele

5. Prikázať tento pozemok do výlučného vlastníctva žalovanému v 1/ rade

6. Vyplatiť žalobcovi v 2/ rade finančnú náhradu Žalobcovia boli plne úspešní v štyroch častiach petitu žaloby a to v časti 1., 2., 4., a 5.   v bodoch   3.   a 6.   žaloby,   ktoré   rozhodnutie   záviselo   od   znaleckého   posudku   boli žalobcovia v podstatnej miere úspešní.“.

Sťažovatelia v odvolaní namietali aj nepresvedčivosť a rozporuplnosť odôvodneniaprvostupňového výroku o náhrade trov konania.

Krajský súd o podanom odvolaní uznesením č. k. 7 Co 297/2013-334 z 28. augusta2013 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania potvrdil.Vychádzal zo zistenia, že „obsah návrhu na začatie konania (spolu so znením žalobného petitu) korešponduje s návrhom dohody a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zo dňa 9. 6. 2008..., na základe ktorej právny zástupca navrhovateľov vyzýval odporcu v rade 1/ na uzavretie   dohody   tým,   že   žiadal,   aby   na   základe   uzavretej   dohody   o zrušení a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   bol   spoluvlastnícky   podiel   navrhovateľov k domu č. súp. a k pozemku KN parc. č. prikázaný do vlastníctva odporcov v rade 1/ a 2/ s tým, aby odporcovia za vyporiadané spoluvlastnícke podiely k domu a pozemku boli povinní im zaplatiť náhradu vo výške 800.000,- Sk (26.555,14 Eur). Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že odporcovia súhlasili so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva   účastníkov   k domu   č.   súp. a parc.   KNC   č. k.   ú. ako aj s tým, aby vyporiadaný spoluvlastnícky podiel navrhovateľov bol prikázaný do ich vlastníctva. Nesúhlasili však s navrhovanou výškou náhrady za vyporiadaný spoluvlastnícky podiel k domu aj pozemku vo výške 26.555,14 Eur. Navrhovali navrhovateľom vyplatiť náhradu za vyporiadané spoluvlastnícke podiely vo výške 14.937,26 Eur. Všeobecná cena vyporiadaných nehnuteľností bola stanovená až v priebehu konania na základe znaleckého posudku č. 10/2012 zo dňa 10.4.2012 a Dodatku k tomuto znaleckému posudku zo dňa 2. 7. 2012, ktorý vypracoval znalec ⬛⬛⬛⬛, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu vyporiadavaných   nehnuteľností   na   sumu   38.500,-   Eur...   Na   základe   takto   určenej všeobecnej   hodnoty   vyporiadavaných   nehnuteľností   okresný   súd   rozhodol   o povinnosti odporcov   vyplatiť   náhradu   za   vyporiadavaných   spoluvlastnícky   podiel   k domu   sumu 17.650,- Eur a k pozemku vo výške 1.578,- Eur, t. j. celkovo 19.228,- Eur.

Vychádzajúc zo súdnej praxe pri rozhodovaní o trovách konania účastníkov v konaní o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   (viď   napr.   R   54/1973) pri rozhodovaní   o náhrade   trov   konania,   ak   súd   vyhovel   návrhu   a zrušil   podielové spoluvlastníctvo   spôsobom,   ktorý   bol   navrhovaný,   najmä   ak   sa   odporcovia   bránili alebo navrhovali, a to neúspešne, iný spôsob vyporiadania, niet v zásade prekážok, aby súd použil ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a aby navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania. Iný prípad je, ak súd rozhodol o vyporiadaní inak, než bolo navrhnuté. Tu bude opodstatnené uvažovať o tom, či by nebolo vhodné použiť ust. § 142 ods. 2 O. s. p.

Vychádzajúc z okolností prejednávanej veci krajský súd zhodne s názorom okresného súdu dospel k záveru, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov je dôvodné aplikovať ust. § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov... neprináleží náhrada trov konania. Je zrejmé, že odporcovia... s návrhom navrhovateľov na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k žalovaným nehnuteľnostiam, ako aj s tým, aby vyporiadaný spoluvlastnícky podiel navrhovateľov bol prikázaný do ich vlastníctva súhlasili. Odporcovia nesúhlasili   s návrhom   na   uzavretie   mimosúdnej   dohody   na   zrušenie   podielového spoluvlastníctva   z dôvodu,   že   sa   nestotožnili   s názorom   navrhovateľov,   že   náhrada za vyporiadaný   spoluvlastnícky   podiel   k domu   a pozemku   by   mala   predstavovať   sumu 800.000,-   Sk   (26.555,14   Eur).   Všeobecná   cena   vyporiadavaných   nehnuteľností   bola stanovená   až   na   základe   znaleckého   posudku   č.   10/2012   vypracovaného   znalcom ⬛⬛⬛⬛ s tým,   že   takto   určená   cena   vyporiadavaných   nehnuteľností nekorešponduje   so   všeobecnou   cenou   určenou   tak   navrhovateľmi   ako   aj   odporcami. Vychádzajúc z takto zistených skutkových okolností krajský súd dospel k záveru, že nie je dôvod   k tomu,   aby   bolo   o trovách   konania   rozhodované   podľa   §   142   ods.   1   O.   s.   p. a aby navrhovateľom bola priznaná náhrada trov konania. V danom prípade vychádzajúc z toho,   že   odporcovia...   nebránili   návrhu   navrhovateľov   na   zrušenie   a vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva,   ani   spôsobu   jeho   vyporiadania   tak,   aby   vyporiadaný spoluvlastnícky podiel bol prikázaný do ich výlučného vlastníctva, pričom navrhovatelia neboli úspešní v tej časti návrhu, pokiaľ sa domáhali zaplatenia náhrady za vyporiadaný spoluvlastnícky   podiel   k nehnuteľnostiam,   je   potrebné   považovať   za   čiastočný   úspech a čiastočný neúspech účastníkov v konaní, pre ktorý bolo dôvodné rozhodnúť o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia dôvodia, že „úspech účastníka v konaní, v ktorom sa rozhoduje o viacerých samostatných nárokoch, musí súd hodnotiť samostatne vo vzťahu ku každému nároku jednotlivo a nie vo vzťahu ku všetkým dielčim nárokom   zároveň   tak,   ako   to   nesprávne   urobili   súdy.   Uvedené   konania   o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní. Sťažovatelia boli   v súdnom   spore   v plnom   rozsahu   úspešní,   keď   dosiahli   zrušenie   podielového spoluvlastníctva autoritatívnym rozhodnutím súdu a presne takým spôsobom vyporiadania, na   akom   sa   márne   pokúšali   so   žalovanými   dohodnúť   a aké   navrhli   v súdnom   konaní. Konajúce   súdy   nesprávne   vyhodnotili   negatívny   postoj   žalovaných   k meritu   veci, ako aj postoj sťažovateľov pred začatím sporu, t. j. ich snahu mimosúdne zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo   navrhovaným   spôsobom,   ako   aj   ich   akceptovanie   znalcami   zistenej hodnoty   nehnuteľností.   Podľa   sťažovateľov   súdy   vyvodili   nesprávny   právny   záver o čiastočnej   úspešnosti   a neúspešnosti   účastníkov   konania   z právne   irelevantnej skutočnosti,   nemajúcej   žiadny   vplyv   na   rozhodnutie,   keď   opomenuli,   že   hodnota nehnuteľností bola zistená až neskôr znaleckými posudkami. Súdy pri rozhodovaní trov konania nezohľadnili a za rozhodujúce pre rozhodnutie podľa § 142 ods. 2 O. s. p. (resp. podľa Krajského súdu § 142 ods. 1 O. s. p.) považovali sťažovateľmi požadovanú sumu na vyrovnanie podielov v čase začatia konania. Bez povšimnutia však oba súdy ponechali skutočnosť, že sťažovatelia v priebehu konania súhlasili s hodnotou nehnuteľnosti ustálenou znaleckými posudkami.

Sťažovatelia   majú   za   to,   že   odvolací   súd   zároveň   prekročil   rozsah   prieskumnej činnosti   odvolacieho   súdu   (§   212   ods.   1   O. s. p.)   vymedzený   rozsahom   odvolania účastníkov, nakoľko odvolací súd sám uviedol, že nie je dôvod na rozhodnutie o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., pričom náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p.   neuvádzal   ani   prvostupňový   súd   a ani   proti   nemu   nesmerovalo   odvolanie sťažovateľov.“.

Sťažovatelia kritizujú aj kvalitu odôvodnenia napadnutého odvolacieho uznesenia,pretože sa v ňom krajský súd vôbec nezaoberal možnosťou aplikácie § 142 ods. 3 OSPna posudzovaný prípad. Podľa ich názoru si krajský súd „sám vytvoril teóriu a vo svojom rozhodnutí uvádza, že nie je možné rozhodnúť podľa § 142 ods. 1 O. s. p., ale prečo nie je možné rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O. s. p. neuviedol a svoj postup ani nezdôvodnil. Poukazujeme   na   to,   že   hlavným   bodom   odvolania   sťažovateľov   bola   tá   skutočnosť, že prvostupňový súd nepriznal trovy s poukazom na ust. § 143 ods. 3 O. s. p. Krajský súd si tak sám svojvoľne poukázal vo svojom rozhodnutie na § 142 ods. 1 O. s. p., pričom § 143 ods.   3   O. s. p.   sa   vôbec   nevenoval.   Domnievame   sa,   že   odvolací   súd   musí   odpovedať na podstatné   a právne   významné   dôvody   odvolania   a nemôže   sa   obmedziť   len na skonštatovanie správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia, inak   sa   dostane   mimo limitov práva na spravodlivý proces.“.

V závere sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej nálezomtakto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ uvedené v čl. 20,   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   7Co   297/2013   zo   dňa 28. 8. 2013 týkajúce sa trov konania bolo porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co 297/2013 zo dňa 28. 8. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom v 1/ a 2/ rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 eur (2 úkony á 130,16 eur – prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti + 2x režijný paušál á 7,81 eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet advokáta ⬛⬛⬛⬛,, č. ú.: ⬛⬛⬛⬛ dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úlohaústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektoréhoz práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   totopreskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd tedamôže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľada bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

1.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súdpri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie jev súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníkakonania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiaeaj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súladeso zákonom [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciRobins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997].

1.1 Zásadnou sťažnostnou námietkou, na ktorej sťažovatelia zakladajú svoj sťažnostnýpetit, je tvrdenie nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ich názoru mal okresný súdpri rozhodovaní o náhrade trov konania na ustálený a nesporný skutkový stav veci aplikovať§ 142 ods. 3 OSP, a nie § 142 ods. 2 OSP.

K možnosti   využitia   kasačnej   právomoci   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavyvoči rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd stabilne judikuje, že nie je súčasťousystému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124   ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikáciazákonov   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Skutkové   a právne   záveryvšeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   teda   nepredstavuje   opravnú   inštanciu   všeobecných   súdov(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľtieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranuzakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerenciaústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípadejeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   kebyústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   „pánmizákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názorvšeobecného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   arbitrárny,   zjavne   neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov   a skutkových   okolnostíprerokovávaných   prípadov   s pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasnýcha zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV.   ÚS   115/03,   III. ÚS 209/04).   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základnýchpráv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Citovaná   judikatúra   dokumentujúca   opatrnosť   ústavného   súdu   pri   realizácii   jehokasačnej právomoci vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov sa ešte viac prehlbuje priústavno-súdnom prieskume súdnych rozhodnutí o trovách konania. Ústavný súd iba celkomvýnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípadeextrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmäna základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebezahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradutrov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa čl. 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže musúd   priznať   plnú   náhradu   trov   konania,   ak   mal   neúspech   v   pomerne   nepatrnej   častialebo ak rozhodnutie   o   výške   plnenia   záviselo   od   znaleckého   posudku   alebo   od   úvahysúdu...

Ústavný   súd   nesúhlasí   so   sťažnostnou   argumentáciou   sťažovateľov,   podľa   ktorej„úspech účastníka v konaní, v ktorom sa rozhoduje o viacerých samostatných nárokoch, musí súd hodnotiť samostatne vo vzťahu ku každému nároku jednotlivo a nie vo vzťahu ku všetkým dielčim nárokom zároveň tak, ako to nesprávne urobili súdy. Uvedené konania o čiastkových   nárokoch   majú   totiž   spoločné   iba   to,   že   sa   o nich   rozhoduje   v jednom konaní.“.

Práve konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva predstavujez hľadiska   vzťahu   výrokov   meritórneho   súdneho   rozhodnutia   špecifický   prípad,keďže predmet   takéhoto   konania   nie   je   deliteľný   (m.   m.   nález   Ústavného   súdu   Českejrepubliky zo 16. marca 2006 vo veci sp. zn. II. ÚS 315/05). Výrok o povinnosti zaplatiťfinančnú   náhradu   za   spoluvlastnícky   podiel   tak   priamo   obsahovo   nadväzuje   na   výroko prikázaní veci do vlastníctva niektorého z predchádzajúcich spoluvlastníkov, ktorý zasmusí   vychádzať   z výroku   o zrušení   doterajšieho   podielového   spoluvlastníctva.   Konajúcivšeobecný súd nemôže pri posudzovaní úspechu niektorého z účastníkov na účel náhradytrov konania hodnotiť jednotlivé výroku rozsudku izolovane.

Pri komplexnom nazeraní na výrok rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 66/2008-306z 29.   apríla 2013   sa   preto   ústavný súd plne   stotožňuje   s jeho záverom, podľa   ktorého„v konaní boli žalobcovia v rade 1 a 2 i žalovaní v rade 1 a 2 čiastočne úspešní a súčasne čiastočne   neúspešní,   nakoľko   súd   pri   určovaní   finančnej   náhrady   z vyporiadavaného majetku nevyhovel v celom rozsahu ani žalobcom v rade 1 a 2 a ani žalovaným v rade 1 a 2...“. Ak v citovaných okolnostiach okresný súd žiadnemu z účastníkov nepriznal právona   náhradu   trov   konania,   nebadá   ústavný   súd   v takomto   závere   signály   arbitrárnostiči zjavnej neodôvodnenosti. Je totiž potrebné si uvedomiť, že prípadný postup podľa § 142ods. 3 OSP (čoho sa dožadujú sťažovatelia) by znamenal, že trovy zaplatené sťažovateľmi byim   museli   nahradiť   žalovaní,   ktorí   v konaní   s ohľadom   na   jeho   výsledok   stelesnenývo výroku prvostupňového rozsudku, ako aj s ohľadom na ich postoj k žalobe sťažovateľovneboli o nič menej úspešní než sťažovatelia. Celkom správne preto okresný súd uzavrel,že je „spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal trovy ním v konaní vynaložené sám“.Práve   takto   vymedzené   spravodlivostné   kritérium   je   pre   posúdenie   ústavnejakceptovateľnosti   výroku   okresného   súdu   v otázke   trov   konania,   ako aj potvrdzujúcehovýroku krajského súdu dôležitejšie   než detailné skúmanie doslovného znenia zákonnéhotextu v § 142 ods. 2 a 3 OSP.

1.2 Druhá námietka, na ktorej sťažovatelia založili návrh na vyslovenie porušeniasvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sazakladá na tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenia odvolacieho uznesenia krajského súdu,ktorý podľa sťažovateľov vôbec nereagoval na ich presvedčenie o potrebe aplikácie § 142ods. 3 OSP na posudzovaný prípad vyjadrené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudkuokresného súdu.

Ústavný súd z odôvodnenia potvrdzujúceho uznesenia krajského súdu v prvom radezistil,   že   krajský   súd   konštatoval   vecnú   správnosti   odvolaním   napadnutého   výrokuo náhrade   trov   konania.   Súčasne   je   pravdou,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   v dôvodochsvojho napadnutého rozhodnutia právnou analýzou prípadnej aplikácie § 142 ods. 3 OSP.Zameral sa skôr na objasnenie dôvodov, pre ktoré bolo potrebné na posudzovaný prípadpoužiť § 142 ods. 2 OSP.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   odôvodnenie   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   saprimárne nesústredí na vyvrátenie argumentácie odvolateľov, ale na podklade konštatovaniavecnej   správnosti   podľa   §   219   ods.   1   OSP,   sa   zakladá   na   presvedčivej   a dostatočnevyčerpávajúcej obhajobe kritizovaných dôvodov prvostupňového rozhodnutia, môže zniesťpožiadavky ústavnosti plynúce z čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formulovaný záver v podstate dopĺňa judikatúru ESĽP, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnúodpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, RecueilIII/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,III. ÚS   209/04,   I.   ÚS   117/05).   Povinnosť   odôvodňovať   rozhodnutie   však   nemôže   byťponímaná   v   takom   zmysle,   že   je   potrebné   vysporiadať   sa   s   každým   argumentom.Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998sa dokonca odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania)v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nespomína § 142 ods. 3OSP, teda na prvý pohľad môže budiť otázniky z hľadiska kvality dôvodov, podľa názoruústavného   súdu   však   krajský   súd   dôkladnou   obhajobou   aplikácie   §   142   ods.   2   OSPso súčasným konštatovaním vecnej správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu vo výrokuo trovách dostatočne objasnil, prečo si okolnosti prejednávanej veci vyžiadali aplikáciu§ 142 ods. 2 OSP, ktorá jediná bola spôsobilá privodiť spravodlivé rozhodnutie o náhradetrov konania.

1.3   Ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti   signalizujúce   možnosť   konštatovaniaporušenia   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu,   prípadne   ich   právana spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   dohovorom   v rámci   meritórneho   prejednaniapredloženej sťažnosti. To vedie ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti v časti namietajúcejporušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie pre jejzjavnú neopodstatnenosť.

2. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva vlastniť majetokzaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd zdôrazňuje, že ide o právo hmotnej povahy.Súčasne ústavný súd stabilne judikuje, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplývaz toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ažčl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecnýmsúdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne záveryv rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   jezákladným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecnýchsúdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   pre   namietané   porušenie   základného   právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesenímkrajského   súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   zvyšnej častisťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1ústavy,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahumedzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívyich možného porušenia.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľov formulovanými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie odvolaciehouznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2015