znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 31/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. T. st., V. T. a P. T. ml., B., zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 z 31. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. T. st., V. T. a P. T. ml. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2011 doručená sťažnosť P. T. st.,   V. T. a P. T. ml.   (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 z 31. októbra 2011.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že sa žalobou z   18. októbra 2004 domáhali určenia, že sú „podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - stavby súp. č...., vedenej ako dom, zapísanej na LV č.... o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/6“.

Taktiež v konaní žiadali ako „predbežnú otázku posúdiť otázku neplatnosti Dohody o   určení   spoluvlastníckych   podielov   zo   dňa   14.10.1991...“,   ktorou   malo   byť   určené vlastníctvo ku stavbe „s podielom 2/6 k celku pre žalobcov 1/ a 2/ (sťažovateľov) ako manželov a s podielom 1/6 k celku pre B. B. a v podiele 3/6 k celku pre P. T. mladšieho (sťažovateľa).

Stavba, ktorá bola predmetom spornej Dohody, bola stavaná od roku 1976 do roku 1979. V čase uzavretia Dohody 14.10.1991 bola už táto stavba samostatnou vecou a bola dlhodobo, od roku 1979 užívaná. Dom bol užívaný dvoma rodinami tak, že prvé nadzemné podlažie užíval P. T. ml. s manželkou M. a synom P. a druhé nadzemné podlažie užíval stavebník P. T. st. s manželkou V. Ich dcéra B., v čase od kolaudácie v roku 1979 až do uzavretia dohody resp. do jej smrti, v dome nebývala. V krátkej dobe po uzavretí dohody dcéra B. podľahla nevyliečiteľnej chorobe. Tým sa nenaplnili plány rodičov, že dcéra B. ich doopatruje, ktoré chceli dohodou z roku 1991 dosiahnuť. Táto dohoda zakrývala skutočný úmysel uzavrieť darovaciu zmluvu a zaopatrovaciu zmluvu.

Je preto nesporné, že v roku 1991 nemohli účastníci dohody platne uzavrieť dohodu podľa § 137 Občianskeho zákonníka...

Žalobcovia   1/   a   3/   (sťažovatelia)   sa   v   konaní   domáhali   vyslovenia   neplatnosti Dohody zo dňa 14.10.1991 z dôvodu uvedeného v § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko táto dohoda obchádza zákon. V čase uzavretia dohody bol účinný zákon č. 139/1984 Zb. o notárskych poplatkoch, v zmysle ktorého bol akýkoľvek prevod či prechod nehnuteľností vrátane bezodplatného nadobudnutia nehnuteľností spoplatnený...

Úmyslom   účastníkov   dohody   bolo   vyhnúť   sa   povinnosti   zaplatiť   tieto   poplatky, a preto uzavreli takúto dohodu!

Účelovosť Dohody zo dna 14.10.1991 preukazuje najmä jej čl. III, kde sa nepravdivo uvádza, že stavebné povolenie bolo vystavené na osoby uvedené v bode II tejto dohody... Ani z rozhodnutia o určení súpisného čísla č. výst.... zo dňa 13.07.1979, ktoré vydal MNV-odbor výstavby, Bratislava IV -Petržalka nevyplýva, že by B. B. bola stavebníkom... Konštatovanie v čl. III napadnutej dohody je zavádzajúce a nepravdivé. Už z jeho obsahu je zrejmé, že účastníci dohody mali záujem postupovať v rozpore so zákonom...

Prvostupňový   súd (Okresný   súd Bratislava V   sp.   zn.   11C/183/2004)   však žalobu zamietol a následne odvolací súd (Krajský súd Bratislava sp. zn. 3Co/339/07) zamietavé rozhodnutie potvrdil.

Na   základe   podnetu   sťažovateľov   podal   Generálny   prokurátor   SR   mimoriadne dovolanie... a navrhoval, aby Najvyšší súd SR napadnuté rozsudky súdov SR ako nezákonné zrušil...

... Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie zamietol...“.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti vyslovujú   svoj nesúhlas s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý „si osvojil skutkové závery, ktoré prijal odvolací súd a súd prvého stupňa“, podrobne   zopakovali   jeho   vyjadrenia   a   právne   názory   vyslovené   v   rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ktoré   boli   podkladom   pre   jeho   záver,   že „v   danej   veci   absolútna neplatnosť právneho úkonu nebola preukázaná“.  

V ich veci došlo zo strany najvyššieho súdu „k zneužitiu práva odopretím prístupu k spravodlivosti   denegatio   iustitia“,   ktoré   bolo   spôsobené „svojvôľou   pri   vykonávaní dokazovania a následnom nedôslednosťou pri právnom posúdení veci“, ktorý „nenapravil vytknuté nedostatky odvolacieho súdu, ale naopak, svojvôľu pri aplikácii právnej normy zo strany odvolacieho súdu svojim arbitrárnym rozsudkom toleroval“.

V sťažnosti príkladmo uvádzajú judikatúru všeobecných súdov (aj Českej republiky), a domnievajú, že v ich veci bol porušený Občiansky zákonník, čo konštatoval aj Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý podal v tejto veci mimoriadne dovolanie.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 zo dňa 31.10.2011 porušil základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2/   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu... sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 zo dňa 31.10.2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu...   na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľom 1/ až 3/ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume každému z nich po   1.500,-   €,   ktoré   je   Najvyšší   súd...   povinný   vyplatiť   do   rúk   právneho   zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4/ Sťažovateľom 1/ až 3/ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 1.649,08   €,   ktorú   je Najvyšší   súd...   povinný zaplatiť   právnemu zástupcovi   sťažovateľov do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 20/05 a iné).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ ide   o   medze   zasahovania ústavného súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 382/06). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší   súd vždy   pred rozhodnutím   o mimoriadnom dovolaní   generálneho   prokurátora   obligatórne   skúma   jeho   prípustnosť   z   hľadiska procesných   podmienok   mimoriadneho   dovolania,   ako   aj   dôvodnosti   mimoriadneho dovolania, ktorá vychádza zo všeobecného predpokladu na použitie tohto mimoriadneho opravného   prostriedku   podľa   §   243e   ods.   l   OSP   (porušenie   zákona   právoplatným rozhodnutím súdu) a z konkretizácie podľa § 243f ods. l písm. a) až c) OSP.

Vychádzajúc z uvedeného sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti   zaoberal   najprv   otázkou,   či   obsah   napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci najvyššieho   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľmi označených základných práv.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 3 M Cdo 20/2009 z 31. októbra 2011, ktorý zamietol mimoriadne dovolanie podané v danej veci generálnym prokurátorom. Dovolacie dôvody generálneho prokurátora smerovali k tomu, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci   [§ 243 f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku],   a   to   konkrétne,   že „dohodu   o   určení   spoluvlastníckych   podielov zo 14. októbra 1991   nie   je   možné   zaradiť   ani   pod   jeden   zo   zákonom   predpokladaných spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva“, a preto ju nemožno považovať za dohodu podľa   §   137   Občianskeho   zákonníka,   ale za   taký   právny   úkon,   ktorý   svojím   obsahom odporoval zákonu a obchádzal ho, čoho dôsledkom mala byť jeho absolútna neplatnosť podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka.   Mimoriadne   dovolanie   poukazuje   na   nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov a na to, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní nevzali vôbec do úvahy účelové tvrdenia sťažovateľov, že uzavretím dohody zo 14. októbra 1991 sledovali obísť zákon, preto by mala byť dohoda posudzovaná od počiatku ako absolútne neplatná.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   argumentov   sťažovateľov   zistil,   že   tieto   nie   sú opodstatnené. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu spĺňa nielen parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), ale je tiež ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nie je toho názoru,   že   by   mohlo   ísť   o   odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok   namietané porušenie ich označených práv podľa ústavy a dohovoru, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú   právnu   ochranu   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych právnych názorov sťažovateľov.

Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sa   nestotožnil   s   argumentmi   generálneho prokurátora, na strane 7 až 11 najprv zrekapituloval zásadné skutkové a právne zistenia a závery všeobecných súdov, ktoré vyústili do ich konečného záveru, prečo bola žaloba sťažovateľov zamietnutá. Z týchto záverov napríklad vyplývalo, že „žalovaný je zapísaný ako spoluvlastník domu v podiele 1/6, ktorý nadobudol na základe dedenia po matke B. B., ktorá tento podiel nadobudla na základe dohody uzatvorenej 14. októbra 1991, ktorou jej účastníci   založili   spoluvlastnícke   vzťahy...“   a   že „z   obsahu   dohody   uzavretej   dňa 14.10.1991 a výpovede svedka JUDr. P., v advokátskej kancelárii ktorého bola predmetná dohoda spísaná a podpísaná, mal súd preukázaný prejav vôle jej účastníkov, ktorý jasne a zrozumiteľne   osvedčuje   (deklaruje)   určenie   spoluvlastníckych   podielov   jej   účastníkov   k domovej nehnuteľnosti   s účinkami   podľa   § 137   ObčZ   bez   právnej relevancie časového momentu jej uzatvoreniu na platnosť tejto dohody...“.

Ďalej najvyšší súd na strane 8 a 9 v dôvodoch zamietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora poukazuje na to, že «Nakoľko účastníci konania (a ani generálny prokurátor   v   mimoriadnom   dovolaní)   nenavrhli   vykonanie   ďalších   dôkazov   a   neboli splnené   ani   ďalšie   predpoklady,   ktoré   by   umožňovali   odvolaciemu   súdu   vykonať   nové dôkazy (alebo vykonané dôkazy opakovať)..., odvolací súd bol viazaný skutkovými závermi súdu prvého stupňa a bol preto povinný z týchto skutkových záverov vychádzať. Nemal preto možnosť (ako sa mylne domnieva generálny prokurátor) skutkovo hodnotiť obsah dohody zo 14. októbra 1991 inak ako súd prvého stupňa, teda tak, že táto dohoda „jasne a zrozumiteľne osvedčuje (deklaruje) určenie spoluvlastníckych podielov jej účastníkov.“. Na uvedených skutkových záveroch nič nemení ani právne hodnotenie súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že spoluvlastnícke vzťahy medzi žalobcami a právnou predchodkyňou žalovaného boli založené dohodou...

Prípadné nesprávne právne hodnotenie nemusí mať totiž za následok nesprávnosť skutkových záverov. Uvedené je treba zdôrazniť najmä v tých súvislostiach, že zo samotného obsahu mimoriadneho dovolania vyplýva, že generálny prokurátor nesprávnosť právnych záverov súdov spája s hodnotením dôkazov súdmi, ktoré považuje za nesprávne, a sám generálny prokurátor hodnotí skutkové závery z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, pričom   súdom   vykonané   dôkazy   hodnotí   odlišne.   Hodnotenie   vykonaných   dôkazov   však patrí   do   výlučnej   právomoci   súdu.   Nesúhlas   generálneho   prokurátora   s   vyhodnotením dôkazov súdmi preto nemožno považovať za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1   písm.   c/   O.s.p.,   a   preto   sa   dovolací   súd   nemohol   námietkami   týkajúcimi   sa nesprávnosti   vyhodnotenia   dokazovania   súdmi   zaoberať   (viď   R   42/1993   a   podobne   aj rozsudky   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veciach   sp.   zn.   5   M   Cdo   10/2008 a 5 Cdo 8/2010).

K samotnému právnemu posúdeniu danej veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak nie je právnym   predpisom   ustanovené   alebo   účastníkmi   dohodnuté   inak,   sú   podiely   všetkých spoluvlastníkov rovnaké...».

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   ich   právny   názor   svojím   vlastným.   V   citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   sp.   zn.   3   M   Cdo   20/2009   z   31.   októbra   2011   najvyšší   súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie zamietol, hoci je pravdou, že aj niektoré tvrdenia a názory sťažovateľov, ktoré vyslovili v tejto sťažnosti k ich veci, mohli mať   svoj   racionálny   základ   najmä   v   tom   smere,   že   najvyšší   súd   dal   za   pravdu mimoriadnemu dovolaniu „v časti, v ktorej poukazuje na nevhodnú aplikáciu ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka na prípad (stav), ak je právny úkon postihnutý absolútnou neplatnosťou. Aplikácia ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy (tak ako   správne   uvádza   aj   mimoriadne   dovolanie)   len   v   prípadoch   relatívnej   neplatnosti právneho úkonu taxatívne vymenovaných v uvedenom ustanovení“, avšak k tomu uviedol aj to,   že „v   danej   veci   absolútna   neplatnosť   právneho   úkonu   (dohody   o   určení spoluvlastníckych podieloch) nebola v konaní preukázaná..., a preto mimoriadne dovolanie smerujúce   proti   rozsudkom   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu,   ktoré   nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), zamietol (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1)“.

K   tomu   ústavný   súd   tiež   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   kritériá   vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003, § 46 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), označený čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) ani aplikovateľný na toto konanie o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor podľa štvrtej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 243e až § 243j).

Toto konanie treba odlišovať od konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 236 až § 243d OSP), ktorého podstata spočíva v tom, že oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo účastník konania,   pričom   toto   jeho   oprávnenie   musí   byť   v   zásade   aj   využité...   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, I. ÚS 160/03).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   z   dôvodu   absencie   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušením základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozsudkom najvyššieho súdu (obdobne napr. III. ÚS 292/08 a III. ÚS 160/09, III. ÚS 217/2010).

2. Sťažovatelia sa v petite časti sťažnosti tiež domnievajú, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu ochrany základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sa v   zásade   nemožno   úspešne   domáhať   v   konaní   pred   ústavným   súdom   jednak   preto,   že ochranu   vlastníckemu   právu   pred   jeho   ohrozením   alebo   porušením   zásadne   poskytujú v prvom rade všeobecné súdy, nie ústavný súd (obdobne napr. III. ÚS 150/2010), ale aj preto, že podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07) absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Navyše   sťažovatelia   namietajú porušenie   svojich   práv   takým   postupom   (rozhodnutím)   najvyššieho   súdu   v   konaní o zamietnutí   mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom, ktorý zjavne nie   je   v   príčinnej   súvislosti   s   obsahom   ich   práv.   Najvyšší   súd   rozhodol   zákonným spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol i v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012