znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 31/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 prvou vetou, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm.   b)   a c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   2   T   154/05   z   15.   januára   2008 a postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   2   To   36/2008 z 18. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2008 doručená sťažnosť Ing. L. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 prvou vetou, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených   čl.   6   ods.   1   a ods.   3   písm.   b)   a c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozhodnutím   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 154/05 z 15. januára 2008 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 36/2008 z 18. septembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.   2   T   154/05   z 15.   januára   2008   odsúdený   za   trestný   čin   podvodu   podľa   §   250 ods. 1 a 3 Trestného zákona (v znení účinnom do 31. decembra 2005), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného   zákona   výkon   trestu   odňatia   slobody   okresný   súd   podmienečne   odložil na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, ktoré krajský súd 18. septembra 2008 podľa § 256 Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   postupom   oboch   súdov   a ich   rozhodnutiami   boli porušené jeho základné práva a slobody, čo zdôvodnil takto:

«Po   skončení   vyšetrovania   došlo   k   závažnému   porušeniu   práva   na   obhajobu obvineného, konkrétne nebolo mu umožnené v zmysle ustanovenia § 166 ods. 1 Tr. poriadku (zák.   č.   141/1961   Zb.)   preštudovať   spisový   materiál   a   podať   návrhy   na   doplnenie dokazovania.   Toto   skonštatovala   aj   samosudkyňa   Okresného   súdu   Bratislava   II.,   ktorá predmetný trestný rozkaz vydala, na hlavnom pojednávaní nariadenom vo veci po podaní odporu   proti   trestnému   rozkazu   a   jeho   zrušení,   konkrétne,   že:   „V   spisovom   materiáli sa nenachádza potvrdenie, doručenka, ktorá by preukázateľne svedčila o tom, že toto právo v zmysle § 166 ods. 1, Tr. poriadku (zák. č. 141/1961 Zb.) bolo umožnené obvinenému využiť“.   Vzhľadom   uvedenú   závažnú   procesnú   vadu,   porušenie   práva   na   obhajobu obvineného,   keď   táto   samotná   skutočnosť   bola   v   zmysle   §   186   písm.   e)   Tr.   poriadku dôvodom na predbežné prejednanie obžaloby a podľa § 188 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku na rozhodnutie súdu na vrátenie veci prokurátorovi na došetrenie. Okresný súd Bratislava M. takýmto zákonným spôsobom vo veci nepostupoval, najprv vydal horeuvedený trestný rozkaz zo dňa 12. 12. 2005 sp. zn. 2 T 154/05 a po jeho zrušení nariadil vo veci hlavné pojednávanie.

Takýto postup súdu je porušením práva obvineného na spravodlivý proces a práva na obhajobu podľa Čl. 6 ods. I, ods. 3 písm. b) písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu, konkrétne práva na obhajobu,   podľa   Čl.   50   ods.   3)   Ústavy   SR   a   v   súvislosti   s   nezabezpečením   práva na obhajobu ustanovenia § 2 ods. 13 Tr. poriadku a práva obvineného podľa § 33 ods. 1 Tr. poriadku (zák. č. 141/1961 Zb.) vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a uviesť dôkazy slúžiace na jeho obhajobu. K tomuto došlo napriek skutočnosti, že uplatniť právo na obhajobu boli povinní umožniť orgány činné v trestnom konaní, medzi ktorých patril aj súd podľa Tr. poriadku (zák. č. 141/1961 Zb.) ustanovenia § 2 ods. 13 v každom období konania!...

Len   samotná   tá   okolnosť,   že   R.   S.   mal   v   dispozícii   riadny   občianskoprávny prostriedok   nápravy   na   vymoženie   svojho   subjektívneho   práva,   pohľadávky   na   základe platného   právneho   úkonu   voči   sťažovateľovi   na   základe   Protokolov   a   zložení   depozitu a príjmových   pokladničných   dokladov   vylučuje   možnosť   naplnenie   Formálneho   znaku skutkovej podstaty tr. činu (subjektívnej stránky), ktorá vyžaduje úmysel páchateľa jednať vopred úmyslom uviesť niekoho do omylu a poskytnuté peniaze mu nevrátiť vôbec, alebo uviesť niekoho do omylu s vedomím, že nebude môcť mu tie peniaze vrátiť. Táto skutočnosť, ako   a   ďalšie   okolnosti   prípadu   napr.   to,   že   neexistuje   žiadny   trestnoprávne   relevantný následok   skutku   sťažovateľa,   viď   aj   rozsudok   2   T   154/05   zo   dňa   15.   01.   2008   lebo na základe dohody (zmieru) v občianskoprávnom súdnom spore, ktoré bolo skôr začaté a skôr aj právoplatne ukončené, ako trestné konanie, sa medzi sebou sťažovateľ a R. S. vyrovnali,   a   boli   peňažné   prostriedky   v   dohodnutej   výške   vrátené   R.   S.,   vylučuje aj nebezpečnosť   činu   pre   spoločnosť   ako   základného   predpokladu   Materiálneho   znaku pre trestnosť činu, a preto skutok pre ktorý bol odsúdený sťažovateľ nemôže byť trestným činom vôbec!

V   tomto   prípade   bolo   porušené   právo   sťažovateľa,   na   spravodlivý   proces   podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho základné ľudské právo podľa Čl. 17 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 49 Ústavy SR.

V zmysle jurisdikcie a ustálenej súdnej praxe Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky, je neprípustná kriminalizácia obchod no právnych alebo občianskoprávnych vzťahov, aby jednotlivci prostriedkami trestného práva vymáhali svoje subjektívne práva, pohľadávky   na   vymoženie,   ktorých   majú   riadne   legálne   /   zákonné   prostriedky   nápravy podľa   občianskeho   práva,   ktoré   v   tomto   prípade   mal   aj   R.   S.,   a   aj   ich   uplatnil v občianskoprávnom súdnom konaní voči sťažovateľovi, keď medzi nimi vznikol spor ohľade tohto jeho subjektívneho práva, pohľadávky.

Napriek   týmto   právne   relevantným   skutočnostiam   a   množstvom   predložených listinných dôkazov, návrhov na doplnenie dokazovania, z ktorých niektoré ani Okresný súd Bratislava II., ani nevykonal, napr. konfrontáciu medzi skutočnostiam svedkom J. V. a Š. V., napriek   rozporom   v   ich   výpovediach,   keď   jeden   svedčil   v   prospech   obžalovaného (sťažovateľa)   a   druhý   v   neprospech   tieto   rozpory   neodstránil,   tento   neexistujúci   dôkaz nahradil vlastnou úvahou a svojím rozsudkom sp. zn. 2 T 154/05 zo dňa 15. 01. 2008 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu podvodu, podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona (zák. č. 140/1961 Zb.) a uložil mu rovnaký trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na dobu 2 rokov, ako v zrušenom trestnom rozkaze zo dňa sp. zn. 2 T 154/05 zo dňa 12. 12. 2005.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ tvrdí, že postupom a rozhodnutiami Okresného   súdu   Bratislava   II.   v   predmetnej   trestnej   veci   boli   porušené   jeho   práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho základné právo v zmysle Čl. 17 ods. 2 veta prvá, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 49, Čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie na Krajsky súd v Bratislave, ktorý svojím uznesením sp. zn. 2 To /2008 zo dňa 18. septembra 2008 odvolanie sťažovateľa zamietol.

Odvolací   súd,   takisto   ako   súd   prvého   stupňa   nevykonal   navrhovaný   dôkaz, konfrontáciu medzi svedkami J. V. a Š. V., a tento neexistujúci dôkaz nahradil vlastnou úvahou,   pričom   v   odvolaní   bolo   na   túto   skutočnosť   poukázané,   taktiež   odignoroval existujúce dôkazy, napr. Zmluvu o vzájomne spolupráci v oblasti sprostredkovania kúpy a predaja   pozemkov   v Z.   v B.   medzi   I.,   s.   r.   o.,   B.   a   sťažovateľom,   obsah   ustanovení Protokolov   a   zložení   depozitu,   a   možnosť   na   základe   týchto   skutočností,   riadnymi občianskoprávnymi prostriedkami nápravy vymôcť subjektívne právo R. S. od sťažovateľa, na základe   ktorých   skutočností   absentuje   v   konaní   sťažovateľa   subjektívna   stránka skutkovej podstaty trestného činu.

Vzhľadom na právne relevantné skutočnosti máme za to, že postupom rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu bolo porušené právo spravodlivý proces a na obhajobu podľa Čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 49, Čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a základné právo podľa Čl. 17 ods. 2 veta prvá Ústavy SR sťažovateľa.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.)   Postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava II. –   rozsudok   sp.   zn. 2 T 154/ 05 zo dňa 15. 01. 2008 v trestnej veci vedeným pod sp. zn. 2 T 154/05 a postupom a rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   –   uznesenie   sp.   zn.   2   To   36/2008   zo   dňa 18. septembra 2008 v odvolacom konaní v trestnej veci vedeným pod sp. zn. 2 To 36/2008 bolo porušené právo sťažovateľa Ing. L. K. na spravodlivý proces a právo na obhajobu podľa   Čl.   6   ods.   1,   ods.   3   písm.   b),   písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   základné   právo   podľa   Čl.   17   ods.   2   veta   prvá   Ústavy   SR,   právo na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   Čl.   49   Ústavy   SR   a   právo   na   obhajobu   podľa Čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

2.)   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   zo   dňa   18.   septembra   2008   sp.   zn. 2 To 36/2008   a   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II.,   zo   dňa   15.   01.   2008   sp.   zn. 2 T 154/05 sa zrušuje.

3.)   Krajský   súd   v   Bratislave   a   Okresný   súd   v   Bratislave   je   povinný   spoločne a nerozdielne zaplatiť Ing. L. K. finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk v prepočte 3319,- Euro do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.) Ing. L. K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 10 098,- Sk v prepočte 335,- Euro (3 úkony po 3176,- Sk – prevzatie, prvá porada s klientom, ďalšia porada s klientom, návrh, 3 x režijný paušál po 190,- Sk), ktorú je Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava II. povinný vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. F. do jedného po právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   že   okresný   súd   a krajský   súd postupom aj rozhodnutiami v jeho trestnej veci porušili jeho základné práva a slobody.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napáda postup a rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 154/05 z 15. januára 2008. Vytýka mu, že došlo k závažnému porušeniu jeho práva   na   obhajobu,   pretože   mu   nebolo   umožnené   preštudovať   spis   a podať   návrh na doplnenie dokazovania, ako aj to, že neexistuje žiadny trestnoprávne relevantný následok jeho skutku, a preto tento skutok nemôže byť trestným činom.

V postupe   a rozhodnutí   okresného   súdu   vidí   porušenie   svojich   základných   práv zaručených   čl.   17 ods.   2   prvou   vetou,   čl.   49   a čl.   50   ods.   3   ústavy   a práv   zaručených čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorým   je   limitovaný   postup   ústavného   súdu   vo   veci, vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v ktorých   sa   sťažovatelia ako účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd   priamo   v príslušnom   súdnom   konaní využitím   riadnych   opravných   prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon.

V danom prípade bol proti rozhodnutiu okresného súdu prípustný riadny opravný prostriedok   –   odvolanie,   ktoré   sťažovateľ   aj   využil   a o ktorom   rozhodol   krajský   súd, v ktorého   právomoci   bolo   aj   poskytnutie   ochrany   označeným   základným   právam sťažovateľa, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2.   Ústavný   súd   tiež   preskúmal   opodstatnenosť   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv a slobôd postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 36/2008 z 18. septembra 2008.

Sťažovateľ vytýka krajskému súdu, že nevykonal navrhovaný dôkaz konfrontácie medzi   svedkami   Jánom   V.   a Štefanom   V.   a tento   dôkaz   nahradil   vlastnou   úvahou. Nevzal do   úvahy   existujúce   dôkazy,   na   základe   ktorých   skutočností   absentuje   v konaní sťažovateľa subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosť na prípravu svojej obhajoby,

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   zaujal stanovisko,   že   nie   je v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a právne   závery   všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 4/00, II. ÚS 231/04 a iné).

Skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   aj   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   I.   ÚS   13/00, IV. ÚS 43/04 a iné).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov rozhodujúcich v spore   sťažovateľa,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, IV. ÚS 176/05 a iné).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 49 ústavy.

Tento článok znamená ústavný príkaz zákonodarcovi upraviť zákonom, čo je trestný čin, a tiež tresty a iné ujmy na právach alebo majetku, ktoré môžu byť uložené za spáchanie trestného činu.

Tento ústavný článok nie je priamo aplikovateľný na konanie popísané sťažovateľom a nie   je   daná   ani   príčinná   súvislosť,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z rovnakých   dôvodov   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   aj   časť   sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 prvou vetou ústavy.

V právomoci   ústavného   súdu   nie   je   preskúmavať   subjektívnu   stránku   činu, ako to žiada sťažovateľ. Táto právomoc je podľa čl. 142 ods. 2 ústavy zverená všeobecnému súdu.   Všeobecné   súdy   túto   preskúmavali   tak,   že   ich   postup   je   zlučiteľný   s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach.

Pokiaľ   ide   o porušenie   základného   práva   na   obhajobu   zaručeného   čl.   50   ods.   3 ústavy,   sťažovateľ   v odvolaní   zo   14.   marca   2008   okrem   skutkových   zistení   nenamietol takéto porušenie svojich základných práv a slobôd, a teda krajský súd sa z dôvodu absencie takejto námietky nemohol s touto riadne vysporiadať.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   mal   v tejto   časti   možnosť   uplatniť   námietku   v odvolacom   konaní, keďže túto námietku neuplatnil, v tejto časti je jeho sťažnosť neprípustná.

Totožné   zdôvodnenie   odmietnutia   pre   neprípustnosť   námietky   je aj   pri   námietke porušenia práv zaručených čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ktoré sa dotýkajú tiež práva na obhajobu.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   36/2008 z 18. septembra   2008,   pričom   zistil,   že   prinieslo   odpovede   na   všetky   otázky   nastolené odvolaním, pričom je podľa čl. 142 ods. 1 ústavy vo výlučnej právomoci všeobecných súdov, ktoré rozhodujú v trestných veciach, ako zabezpečené dôkazy vyhodnotia a aký trest uložia.

Z preskúmavaného   uznesenia   krajského   súdu   je   ústavnému   súdu   zrejmé,   že   toto rozhodnutie   nie   je   ani arbitrárne,   ani   zjavne   neodôvodnené,   čo   by   zakladalo   porušenie základných práv sťažovateľa, ako ich namietol vo svojej sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009