znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 31/08-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť J. V. a B. V., obaja bytom P., zastúpených advokátkou JUDr. D. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. PN 11 C 169/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. V.a B. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN 11 C 169/01 p o r u š e n é   b o l i.

2. J.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. B.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho   zastúpenia   J.   V.   a   B.   V.   v   sume   19   957 Sk   (slovom devätnásťtisícdeväťstopäťdesiatsedem slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. H., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   19   957 Sk   (slovom   devätnásťtisícdeväťstopäťdesiatsedem   slovenských   korún) na účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   7000060515/8180   vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 31/08-30 zo 4. marca 2008 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. V. a B. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PN 11 C 169/01.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 1493/07 doručeným ústavnému súdu 17. apríla 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

„K bodu 1/ Právna zložitosť nie je zložitá, skutková zložitosť je vzhľadom na podania odporcov a ich správanie komplikovaná.

K bodu 2/

- 04. 07. 2001 - podaný návrh na Okresný súd Piešťany,

- 06. 07. 2001 - Okresným súdom Piešťany bol vydaný platobný rozkaz,

- 26. 07. 2001 - odpor odporcu voči platobnému rozkazu,

- 27. 08. 2002 - výzva súdu adresovaná navrhovateľovi na vyjadrenie sa k odporu,

- 27. 08. 2002 - zaslanie tlačiva odporcom na oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 20. 11. 2002 -   podanie   odporcov   (doplnenie   predchádzajúceho   podania)   + zaplatenie súdneho poplatku

- 30. 07. 2003 - výzva súdu na upresnenie podania odporcov (odpoveď došla dňa 14.

08. 2003),

- 19. 08. 2003 výzva   súdu   adresovaná   navrhovateľovi,   aby   zaujal   stanovisko   k predchádzajúcemu   podaniu   odporcu   (vyjadrenie   došlo   dňa   23.   09. 2003), 25. 09. 2003 - pojednávanie, účastníci sa nedostavili,

- 18. 11. 2003 - pojednávanie, neprítomnosť sudcu,

- 19. 11. 2003 a 12. 05. 2004 - podania odporcov, zmena zákonného sudcu,

- 21. 03. 2005 - oznámenie súdu o konaní pojednávania,

- 27. 05. 2005 - pojednávanie, účastníci sa nedostavili,

- 10. 06. 2005 -   uznesenie o pripustení zmeny petitu,

- 11. 07. 2005 - pojednávanie (späťvzatie návrhu navrhovateľom čo do istiny),

- 31. 05. 2005 -   ďalšie podanie odporcov (navrhovateľ sa k nemu vyjadril podaním došlým súdu dňa 11. 07. 2005),

- 12. 07. 2005 - vypovedanie plnej moci právnym zástupcom odporcov, 19. 08. 2005 - pojednávanie (odročené),

- 04. 08. 2005 a 14. 07. 2005 - podanie odporcov,

- 23. 09. 2005 - pojednávanie (vzájomný návrh odporcov),

- 28. 09. 2005 - pojednávanie,

- 28. 09. 2005 - uznesenie   PN-11C/169/2001-188   o   zastavení   konania,   o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie a o povinnosti odporcov uhradiť navrhovateľovi trovy konania,

- 14. 11. 2005 - odvolanie odporcov voči vyššie uvedenému uzneseniu,

- 15. 11. 2005 - ďalšie podanie odporcov,

- 29. 11. 2005 - odstúpenie spisu Krajskému súdu v Trnave,

- 13. 04. 2006 - ďalšie podanie odporcov,

- 30. 06. 2006 - vydané uznesenie Krajského súdu v Trnave, ktorým bol výrok uznesenia súdu I. stupňa   ohľadom   zastavenia   konania   ohľadom   úroku   z omeškania potvrdený, ohľadom zastavenia konania o istine zrušený a vrátený   súdu   I.   stupňa   na   ďalšie   konanie   a   ohľadom   vylúčenia vzájomného nároku bolo odvolanie odporcov odmietnuté,

- 11. 07. 2005 - uznesenie   PN-11   C/169/2001-223   o   zastavení   konania   o zaplatenie

6.242,- Sk (istina),

- 29. 05. 2007 - pojednávanie,

- 13. 06. 2007 - odvolanie odporcov,

- 26. 09. 2007 - predloženie spisu Krajskému súdu v Trnave,

- 31. 10. 2007 - uznesenie   krajského   súdu   č.   24   Co/224/2007-242,   ktorým   bolo napadnuté   odvolanie   odporcov   potvrdené   (vytknuté   bolo   súdu I. stupňa, že nerozhodol o trovách konania),

- 08. 02. 2008 - zmena zákonného sudcu,

- 22. 02. 2008 - uznesenie/výzva na uplatnenie si trov konania,

- 04. 03. 2008 - podanie odporcov - protest proti uzneseniu, voči ktorému však nebolo prípustné odvolanie,

- 06. 03. 2008 - podanie navrhovateľa,

- 08. 04. 2008 - uznesenie PN-11 C/169/2001-254 o trovách konania (momentálne je doručované účastníkom konania).

K bodu 3/ Prekážky konania v zmysle § 107 a nasl. O. s. p. neboli.

K bodu 4/ Sťažovatelia spôsobili prekážky v plynulosti konania viacerými svojimi neefektívnymi a zmätočnými návrhmi, dvakrát sa nedostavili na vytýčené pojednávanie.

K bodu 5/ Prieťahy v konaní sú spôsobené aj tým, že viackrát došlo k zmene zákonného sudcu. V súčasnej dobe koná súd plynulo.“

Rovnaké   skutočnosti,   čo   sa   týka   uvedenej   chronológie   procesných   úkonov účastníkov, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, z ich vyjadrení a zo spisu okresného súdu sp. zn. PN 11 C 169/01.

Právna zástupkyňa sťažovateľov k vyjadreniu predsedu okresného súdu predložila ústavnému súdu 23. apríla 2008 toto stanovisko:

«K predmetnému vyjadreniu porušovateľa k ústavnej sťažnosti uvádzame, že ide o neopodstatnené   vyjadrenie   nakoľko   porušovateľ   v   podobe   prehľadu   procesných   úkonov súdu a účastníkov konania len stroho konštatuje stav, ktorý bol už popísaný a vysvetlený v sťažnosti ako aj v doplnení sťažnosti proti porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Porušovateľ vo svojom vyjadrení konštatuje, že „sťažovatelia spôsobili prekážky v plynulosti   konania   viacerými   svojimi,   neefektívnymi   a   zmätočnými   návrhmi,   dvakrát   sa nedostavili na vytýčené pojednávanie."

Sťažovatelia si nie sú vedomí svojej nedostatočnej súčinnosti či dokonca pasivity v danej   súdnej   veci,   práve   naopak   poskytli   všetku   potrebnú   súčinnosť.   Okrem   toho   sa sťažovatelia viackrát domáhali aktívneho konania vo veci zo strany porušovateľa. Dôkazom o uvedených tvrdeniach je aj samotná sťažnosť na postup súdu pre jeho nečinnosť v konaní, ktorú sťažovatelia podali v dôsledku svojej nevedomosti Ministerstvu spravodlivosti SR. V súvislosti s namietanou neúčasťou sťažovateľov na vytýčených pojednávaniach si   dovolíme   uviesť,   že   aj   neprítomnosť   sťažovateľov   na   pojednávaní   bola   spôsobená pochybením   porušovateľa,   ktorý   i   predvolanie   na   pojednávanie   nedoručil   priamo sťažovateľom, ale právnemu zástupcovi, a to aj napriek skutočnosti, že v čase doručovania predvolania   porušovateľ   preukázateľne   disponoval   informáciou,   že   právny   zástupca vypovedal   sťažovateľom   plnú   moc,   a   teda   bolo   jeho   povinnosťou   predvolanie   na pojednávanie doručiť priamo sťažovateľom. Preto v danej súvislosti nemožno považovať obranu   porušovateľa,   ktorý   poukazuje   na   nedisciplinované   správanie   sťažovateľov   ako účastníkov   konania,   za   relevantnú,   keďže   aj   porušenie   tejto   povinnosti   zo   strany sťažovateľov bolo v konečnom dôsledku následkom pochybenia konajúceho súdu.

Porušovateľ   ďalej   poukazuje   na   neefektívnosť   a   zmätočnosť   návrhov   účastníkov konania. Zmätočné a neúplné podania sťažovateľov, tak ako ich vyhodnotil porušovateľ, predstavujú   odstrániteľný   nedostatok   konania.   Bolo   teda   povinnosťou   porušovateľa   za daných okolností v súčinnosti s účastníkmi konania tieto v čo najkratšom čase odstrániť a vo veci ďalej plynulo konať a rozhodnúť. Konanie porušovateľa, tak ako je popísané v samotnej sťažnosti a v jej doplnení, v žiadnom prípade nezodpovedalo postupu v zmysle tejto ako aj ďalších zákonných povinností.

Na   základe   uvedeného   máme   jednoznačne   za   to,   že   porušovateľ   svoje   základné povinnosti uložené zákonom, tým že jednotlivé procesné úkony robil v danej veci s takmer dvojročným časovým odstupom nesplnil.

Neobstojí ani obrana navrhovateľa, že „prieťahy v konaní sú spôsobené aj tým, že viackrát   došlo   k   zmene   zákonného   sudcu.   Právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, tak ako ho každému priznáva jednak Ústava SR, ako aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zakladá povinnosť konajúceho súdu organizovať prácu tak, aby sa uvedené základné právo aj objektívne realizovalo. Je teda základnou úlohou samotného súdu zabezpečiť, aby stav právnej neistoty účastníkov konania bol odstránený v súlade s či. 48 ods. 2 Ústavy SR a či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...).

Vzhľadom k tomu, že od ústneho pojednávania v danej veci nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, nakoľko z dostupných listinných dôkazov a dokladov (najmä súdneho spisu Okresného súdu Trnava, č. k. PN 11C/169/01) je zrejmé, že v uvedenom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava došlo k zbytočným prieťahom v konaní, (...).»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov, a porušenia práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu veci a jej význam pre sťažovateľa.

1. Ústavný súd konštatuje, že v konaní ide o spor o zaplatenie nájomného za užívanie bytu, v ktorom boli sťažovatelia žalovanými účastníkmi. Vzájomný návrh sťažovateľov bol 28.   septembra   2005   vylúčený   na   samostatné   konanie.   Z   konkrétnych   okolností   daného prípadu nevyplynulo, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. PN 11 C 169/01 ide   o   právne   alebo   skutkovo   zložitú   vec.   Preto   ústavný   súd   neakceptoval   stanovisko okresného súdu zo 14. apríla 2008, že „skutková zložitosť je vzhľadom na podania odporcov a ich správanie komplikovaná“.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd nezistil, že by ich procesné úkony prispeli podstatnejším spôsobom k spomaleniu postupu okresného súdu alebo k vytvoreniu faktických či procesných prekážok na ďalší postup súdu napriek tomu, že podali odpor a vzájomnú žalobu. Ústavný súd nemohol tiež akceptovať vyjadrenie okresného   súdu,   že   sa   sťažovatelia   podieľali   na   prieťahoch   v konaní   tým,   že   podávali viaceré   neefektívne   a   zmätočné   návrhy,   pretože   bolo   povinnosťou   okresného   súdu   v súčinnosti s nimi tieto nedostatky v čo najkratšom čase odstrániť.

Vyjadrenie okresného súdu, že sa sťažovatelia podieľali na prieťahoch v konaní tým, že sa „dvakrát nedostavili na vytýčené pojednávanie“, nemohol ústavný súd akceptovať, pretože   pojednávanie   25.   septembra   2003   bolo   odročené   najmä   pre   neprítomnosť navrhovateľa,   ktorý   sa   vopred   ospravedlnil,   a   neúčasť   sťažovateľky   na   pojednávaní konanom 29. mája 2007 bola riadne vopred ospravedlnená.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, bol postup okresného súdu v spore. Hoci okresný súd po začatí konania vydal už 6. júla 2001 platobný rozkaz, po podaní odporu 26. júla 2001 bol takmer 13 mesiacov nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky až do 27. augusta 2002, keď vyzval navrhovateľa na vyjadrenie sa k odporu. Nečinnosť v trvaní 11 mesiacov bola zistená aj od augusta 2002 až do 25. septembra 2003, keď bolo pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania (okresný súd počas tejto doby vykonal iba dva jednoduché úkony - 30. júla 2003 vyzval sťažovateľov na upresnenie ich podania z 20. novembra 2002 a 19. augusta 2003 vyzval navrhovateľa, aby zaujal stanovisko k podaniu sťažovateľov).

V ďalšom období od 25. septembra 2003 až do 11. júla 2005 (viac ako 21 mesiacov), keď sa konalo relevantné pojednávanie, okresný súd tiež nekonal. Ďalej ústavný súd zistil, že okresný súd na pojednávaní konanom 11. júla 2005 konanie v časti o zaplatenie istiny zastavil (č. l. 145 spisu), avšak uznesenie o zastavení konania doručoval účastníkom až 24. mája 2007. Aj toto obdobie považuje ústavný súd za obdobie nečinnosti a neefektívnej činnosti   okresného   súdu,   pretože   v ňom   nevykonal   úkony   smerujúce   k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, a tým aj k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov.

Okresný súd tiež v konaní nepostupoval podľa ustanovenia § 152 ods. 2 OSP, keď nerozhodol o celej prejednávanej veci, t. j. aj o vzájomnom návrhu sťažovateľov, ktorý bol nimi prednesený ešte 1. augusta 2005 (obdobne IV. ÚS 249/04).

Aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení konštatoval, že prieťahy v konaní boli spôsobené tým, že „viackrát došlo k zmene zákonného sudcu“.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd   dospel   k záveru   o porušení   základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z   akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každý v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu,   ktoré   je   vedené   pod sp. zn. PN 11   C   169/01,   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   každému   zo   sťažovateľov   50 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona   o ústavnom   súde.   Vo   zvyšnej   časti   žiadosti sťažovateľov nevyhovel.

Keďže ústavný súd sťažovateľom na základe ich žiadosti a po splnení podmienok ustanovil   právnu   zástupkyňu   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil Kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenej   právnej   zástupkyni   trovy   právneho zastúpenia v sume 19 957 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   § 148   ods. 1   OSP   štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, keďže išlo o úkony urobené v roku 2008. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby obom sťažovateľom   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a jej   stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 6-krát 3 176 Sk za jeden úkon právnej služby a 6-krát 190 Sk režijný paušál, ktorú znížil o 20 % podľa § 13 ods. 3 vyhlášky, keďže išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   oboch   sťažovateľov.   Keďže   právna   zástupkyňa sťažovateľov je platiteľkou DPH, úhrada trov právneho zastúpenia bola po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 19 957 Sk.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008