znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 31/07-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   KÚPELE   S.   a K.,   a.   s.,   so   sídlom   S.,   zastúpených advokátom JUDr. J. B., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 a 1 Obdo V 6/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť KÚPELE S. a K., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bolo 28. júna 2006 doručené   podanie   KÚPELE   S.   a K.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka”),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 a 1 Obdo V 6/2006.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ   je   účastníkom   konania,   (...)   v   súdnom   konaní,   ktoré   je   vedené na Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn.   28   K   226/2002   (ďalej   v   texte   len „prvostupňový súd“), a to v právnej veci navrhovateľa v 1./ rade, Fond národného majetku SR, (...), a navrhovateľa v 2./ rade, t. j, sťažovateľa, proti dlžníkovi, C., spol. s r.o., N. (...) o vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

Prvostupňový súd uznesením zo dňa 14. 07. 2004 návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok   dlžníka   podľa   §   5   ods.1   v   spojení   s   §   13   ods.   1   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a   vyrovnaní   zamietol   pre   nedostatok   majetku.   Prvostupňový   súd   svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zo zistení predbežného správcu a z dokladov doložených v spise je zrejmé, že dlžník nemá majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konkurzného konania (...).

Prvostupňový súd uznesenie zo dňa 14. 7. 2004 doručoval dlžníkovi na adresu sídla spoločnosti uvedenú v obchodnom registri, N., ktoré po dvoch neúspešných doručeniach, dňa 19. 07. 2004 a dňa 17. 08. 2004, prvostupňový súd považoval za doručené po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu v súlade s § 48 ods. 2 O. s. p.

Z uvedených dôvodov predmetné uznesenie prvostupňového súdu dňa 25. 09. 2004 nadobudlo právoplatnosť.   Týmto uznesením sa dlžník,   spoločnosť C.,   spol.,   s r. o.,   ako obchodná   spoločnosť,   podľa   §   68   ods.   3   písm.   d)   OBZ   zrušila.   (...) Na   základe   tohto právoplatného uznesenia Okresný súd v Nitre v súlade s § 68 ods. 4 OBZ ako aj s § 8a ods. 1   písm.   a)   zákona   č   530/2003   Z.   z.   o   obchodnom   registri,   vykonal   výmaz   tejto spoločnosti z obchodného registra ku dňu 9. 11. 2004. Týmto dňom, v súlade s § 68 ods. 1 OBZ, spoločnosť CORVAS, spol. s r.o. zanikla. (...)

Najvyšší   súd   SR,   ako   dovolací   súd   v   konaní   začatom   na   základe   mimoriadneho dovolania   Generálneho   prokurátora   SR,   uznesením   zo   dňa   28.   06.   2005 sp. zn. 4M Obdo 2/2005,   dovolacie   konanie   zastavil,   a   to   z   dôvodu   neodstrániteľnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku právnej subjektivity dlžníka, spoločnosti C., spol. s r. o., nakoľko táto obchodná spoločnosť bola z Obchodného registra Okresného súdu v Nitre odd. Sro, vložka č. 12543/N, dňa 9. 11. 2004 vymazaná, teda zanikla bez právneho nástupcu.

(...) následne iný senát Najvyššieho súdu SR v inom súdnom konaní - vedenom pod sp. zn. 6 Obo 38/05, v právnej veci žalobcu, C., spol. s r.o., proti žalovaným, v 1/ rade Fond národného   majetku   SR,   v 2/   rade   Centrálny   depozitár   cenných   papierov   SR,   o   určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy a iné, vydal uznesenie zo dňa 08. 08. 2005 sp. zn. 6 0bo 38/05, ktorým v rozpore s ustanovením § 135 ods. 1 tretia veta spochybnil právoplatnosť dovtedy všetkými súdmi rešpektovaného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. 07. 2004 sp. zn. 28 K 226/2002, (...) poučil žalobcu, t. j. dlžníka, C., spol. s r. o. (ďalej v texte len „dlžník“) vo svojej vecí, „aby si vyžiadal od konkurzného súdu uznesenie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku“, lebo toto uznesenie mu ešte nebolo riadne doručené.

Dlžník,   v   súlade   s   uvedeným   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   SR,   prípisom zo dňa   25.   08.   2005,   konal   na   základe   poskytnutého   poučenia   ako   právne   postupovať vo veci, a požiadal prvostupňový súd o doručenie právoplatného uznesenia zo dňa 14. 07. 2004   na   adresu   N.   (čl.   392).   Prvostupňový   súd   predmetné   právoplatné   uznesenie sprievodným listom zo dňa 07. 09. 2005 (čl. 414) zaslal dlžníkovi na vedomie, ale mu ho výslovne   nedoručoval   s   právnymi   účinkami   doručovania   rozhodnutia   proti   ktorému je prípustné odvolanie.

(...)   podal   dlžník   proti   právoplatnému   uzneseniu   prvostupňového   súdu   odvolanie zo dňa   22.   09.   2005.   (...)   doručené   na   Najvyšší   súd   SR   (...).   Uvedené   podanie   nebolo zapísané v deň doručenia do príslušného registra, nebola mu pridelená spisová značka Najvyššieho súdu SR, ale ho neznáma osoba držala bez spisovej značky na neznámom mieste.

(...) dlžník zaslal podané odvolanie aj na vedomie prvostupňovému súdu, tento súd prípisom z 26. 10. 2005   doručeným na Najvyšší súd SR dňa 31. 10. 2005 o 8,00 hod., predložil vec tomuto súdu. Na uvedenom prípise prvostupňového súdu (čl. 443) je uvedená spisová značka Najvyššieho súdu 2 Obo 344/05 ako odvolacieho súdu príslušného konať a rozhodnúť o veci ( ďalej v texte len „odvolací súd“). (V súčasnosti je odvolanie dlžníka zo dňa 22. 09. 2005, (...) bez čísla listu iba vložené do súdneho spisu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 344/05.)

Odvolací   súd   uznesením   zo   dňa   16.   11.   2005   sp.   zn.   2   Obo   344/2005,   zrušil rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   avšak   nevrátil   vec   prvostupňovému   súdu   na   nové konanie, ale v rozpore so zrušovacím prejavom, zastavil konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

Sťažovateľ proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie zo dňa 03. 01. 2006. (...) Dovolací súd uznesením zo dňa 29. 03. 2006 sp. zn. 1 Obdo V 6/2006 dovolanie sťažovateľa odmietol (...).»

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľky   jej   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené z nasledovných dôvodov:

«1./ Dovolací súd porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, keď v rozpore s § 66e ods. 1 ZKV v spojení s § 236 a nasl. O. s. p. odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., ktoré smerovalo proti rozhodnutiu proti ktorému je dovolanie prípustné a v rozpore s § 242 ods. 1 O. s. p. nepreskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu dovolania sťažovateľa a v ňom uplatnených vád konania. (...)

Sťažovateľ je toho právneho názoru, že v predmetnej konkurznej veci nemožno použiť ustanovenie   §   66f   ZKV,   a   preto   je   dovolanie prípustné,   a   to   z nasledovných   dôvodov: Vychádzajúc z ustanovenia § 66e ods. 1 ZKV, na konkurz sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ustanovenia § 66f ZKV, na konkurz a vyrovnanie sa nepoužijú ustanovenia § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 až 243d Občianskeho súdneho poriadku.

Pojem „konkurz“ sa v ZKV používa ako legislatívna skratka pre konkurzné konanie, ktorý zákon zaviedol v § 2 ods. 1 ZKV. Podľa § 2 ods. 1 ZKV, ak je dlžník v úpadku, možno na konkurznom súde (ďalej len „súd“) začať za podmienok ustanovených týmto zákonom konkurzné   konanie   (ďalej   len   „konkurz“)   alebo   vyrovnacie   konanie   (ďalej   len „vyrovnanie“).

Citované   ustanovenie   §   2   ods.   1   ZKV   je   špeciálnym   procesným   ustanovením vo vzťahu   k   všeobecnému   procesnému   predpisu,   ktorým   je   Občiansky   súdny   poriadok, a preto   má   prednosť   pred   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle citovaného   ustanovenia,   konkurz sa môže   začať   až   po splnení materiálnych   podmienok stanovených ZKV, čo znamená, že samotný konkurz sa začína až jeho vyhlásením. Z tohto hľadiska je potrebné vysvetľovať   ustanovenie § 2 ods.   1 ZKV   tak,   že síce nestanovuje začatie   konkurzného   konania   v   zmysle   začatia   súdneho   konania   ako   takého,   ale   ZKV používa   legislatívnu   skratku   „konkurz“   len   pre   tú   časť   konkurzného   konania,   ktorá nasleduje po vyhlásení konkurzu, t. j. po splnení materiálnych podmienok pre vyhlásenie konkurzu, čo vyplýva aj z ďalších ustanovení ZKV. (...)

2./   Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   porušené,   ak   odvolací   súd   zruší právoplatné rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dospel k nesprávnemu výkladu ustanovení § 48 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   o   doručovaní   písomností   právnickej   osobe,   a   preto v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom zrušil právoplatné rozhodnutie prvostupňového súdu,   dovtedy   rešpektované   všetkými   súdmi   SR,   a   to   po   viac   ako   400   dňoch   od   jeho riadneho doručenia. Dovolací súd neposkytol súdnu ochranu a zaťažil svoje rozhodnutie týmito vadami odvolacieho konania. (...)

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   ustanovenie   §   48   ods.   1   O.   s.   p.   upravuje osobitný   spôsob   doručovania   písomností   určených   orgánom   alebo   právnickým   osobám, a to otázku, komu je možné tieto zásielky účinne odovzdať. Písomnosti určené právnickej osobe sa majú doručovať na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri v ktorom je zapísaná. V prípade, že právnická osoba na uvedenej adrese zásielku neprevezme, uvedené zákonné ustanovenie neustanovuje povinnosť doručovať zásielku ešte aj   na   adresu   pracovníka   oprávneného   za   orgány   alebo   právnické   osoby   prijímať písomnosti, a v prípade, že ich niet, netreba doručovať ani na adresu toho, kto je oprávnený za   orgán   alebo   právnickú   osobu   konať.   Uvedené   osoby,   ako   aj   štatutárny   orgán, sú oprávnené   len   zásielky   adresované   právnickej   osobe   účinne   prevziať.   Z   uvedeného dôvodu, ak zásielku na adrese sídla právnickej osoby uvedenej v obchodnom registri alebo v inom   registri   v   ktorom   je   zapísaná,   nikto   neprevezme   a   zásielka   sa   súdu   vráti   ako nedoručená, v súlade s § 48 ods. 2 sa uplatní fikcia doručenia. (...)

Podľa právneho názoru sťažovateľa prvostupňový súd predmetné uznesenie riadne doručoval podľa § 48 ods. 1 O. s. p. adresátovi, t. j. spoločnosti C. spol. s r. o. na adresu sídla spoločnosti uvedenú v obchodnom registri. Na tejto adrese zásielku nikto neprevzal, ani   pracovníci,   ktorí   by boli oprávnení za   spoločnosť   prijímať   písomnosti,   ani   konateľ spoločnosti. Z uvedeného dôvodu, prvostupňový súd po dvoch neúspešných doručeniach v súlade s § 48 ods. 2 O. s. p. považoval uznesenie po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj v prípade, že konateľ dlžníka sa o tom nedozvedel. Z týchto dôvodov nemožno považovať za správny názor odvolacieho súdu, že prvostupňový súd hodnotil vec (t. j. doručovanie), ako keby ustanovenie § 48 ods. 1 O. s. p. neexistovalo a aplikoval len ustanovenie § 48 ods. 2 o fikcii doručenia, bez toho aby riadne doručoval podľa ustanovenia § 48 ods. 1 O. s. p. (...)

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   úvaha   odvolacieho   súdu   o   povinnosti doručovania na „všeobecne známu adresu konateľa C. s. r. o. MUDr. V. S.“ nie je v súlade ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.   Občiansky súdny poriadok neustanovuje povinnosť doručovať písomnosti určené pre právnickú osobu ešte osobitne aj štatutárnemu orgánu tejto právnickej osoby, aj keď v konkrétnom prípade ide o poslanca Národnej rady SR. Ak je niekto poslancom NR SR, je jeden z tvorcov zákona, z čoho vyplýva, že by mal rešpektovať zákon, ktorý platí, a nie, že by mal mať v súvislosti s týmto postavením iné zákonné výhody. Takýto právny záver vyplýva aj z ustanovenia § 48 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého písomnosť adresovaná právnickej osobe sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie. (...)»

Podľa   sťažovateľky   „uznesenie   prvostupňového   súdu   zo   dňa   14.   7.   2004 sp. zn. 28 K/226/2002, ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu na spoločnosť C., spol. s r. o.   zamietnutý   pre nedostatok majetku,   po neúspešnom   doručení   dlžníkovi   na adrese sídla spoločnosti, a to dňa 19. 07. 2004 ako aj dňa 17. 08. 2004, v súlade s §48 ods. 2 O. s. p., sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a preto uvedené uznesenie prvostupňového súdu dňa 25. 09. 2004 nadobudlo právoplatnosť. Z uvedených   dôvodov   odvolanie   dlžníka   zo   dňa   22.   09.   2005   bolo   podané   proti právoplatnému   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   14.7.2004 sp. zn. 28 K/226/2002, a preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací mal predmetné odvolanie podľa   §   218   ods.   1   písm.   a)   odmietnuť   ako   oneskorene   podané,   a   preto   uznesením Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   16. 11.   2005   sp.   zn.   2   Obo   344/2005   sa   v   rozpore ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   zrušilo   právo   platné   uznesenie prvostupňového súdu. (...)

3./ V rozpore so zásadou spravodlivosti súdneho konania, odvolací súd neskúmal, či je podané odvolanie prípustné, t. j. či bolo podané včas, či bolo podané oprávnenou osobou,   či   nesmeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné,   či   má   všetky náležitosti   podľa   §   205   ods.   1   a   2   O.   s.   p.,   čím   zvýhodnil   odvolateľa   tolerovaním nedostatkov   odvolania,   nesplnením   zákonom   vyžadovaných   podmienok.   Dovolací   súd neposkytol súdnu ochranu a zaťažil svoje rozhodnutie týmito vadami odvolacieho konania. (...)

4./ Odvolací súd zaťažil svoje rozhodnutie vadou nespravodlivosti, keď v rozpore zákonným ustanovením § 213 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. sa domnieval, že nie je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa, lebo mal za to, že súd prvého stupňa dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   avšak dokazovanie v potrebnom rozsahu neopakoval. Dovolací súd neposkytol súdnu ochranu a zaťažil svoje rozhodnutie týmito vadami odvolacieho konania. (...)

5./   Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   nebolo   realizované,   keď odvolací súd v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil. Dovolací   súd   neposkytol   súdnu   ochranu   a   zaťažil   svoje   rozhodnutie   vadou nepreskúmateľnosti. (...)“

Sťažovateľka je toho názoru, že v napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu uvedené skutkové a právne závery   sú   zjavne neodôvodnené,   svojvoľné a   neudržateľné,   a vôbec neobjasňujú rozhodnutie súdu vo veci samej, a preto majú za následok porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie.

6./ Ak odvolací súd zruší rozhodnutie bez zákonného dôvodu, a po zrušení nevráti vec   prvostupňového   súdu   na   ďalšie   konanie,   takéto   rozhodnutie   je   nespravodlivé, nezákonné, lebo štátne orgány podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 221 ods. 1 písm. a) až h) O. s. p., účinného od 01. 09. 2005, odvolací súd môže zrušiť rozhodnutie prvostupňového   súdu   len   v   taxatívne   vymedzených   prípadoch.   Dovolací   súd   neposkytol súdnu ochranu a zaťažil svoje rozhodnutie týmito vadami odvolacieho konania.“

K porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy sťažovateľka uviedla:

„(...) Najvyšší súd SR porušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu, keď podaniu dlžníka - odvolaniu zo dňa 22. 09. 2005, ktorý dňa 23. 09. 2005 dlžník podal priamo na Najvyšší súd SR, ako na súd odvolací, ktoré bolo doručené na Najvyšší súd SR dňa   26.   09.   2005   o   8,00   hod.   v   troch   vyhotoveniach,   náhodným   výberom   nepridelil zákonného   sudcu   na   konanie   a   rozhodnutie   o   veci,   uvedené   podanie   nezapísal do príslušného registra a nepridelil tomuto podaniu spisovú značku. Toto podanie bez čísla listu iba vložil do súdneho spisu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 344/05, a zo spisu nemožno zistiť akým spôsobom a kedy sa odvolanie dlžníka do tohto spisu dostalo, a kto s ním od 26. 09. 2005 manipuloval.

Senát Najvyššieho súdu 2 Obo, ktorý vo veci vydal napadnuté rozhodnutie zo dňa 16. 11.   2005   sp.   zn.   2   Obo   344/2005,   nebol   zákonným   sudcom   oprávneným   konať a rozhodnúť   o   odvolaní   dlžníka   zo   dňa   22.   09.   2005,   lebo   tento   senát   nebol   určený k podaniu dlžníka doručenému Najvyššiemu súdu SR dňa 26. 09. 2005 ako zákonný sudca náhodným výberom v súlade s § 3 ods. 3, § 51 ods. 1, § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z., ani   v   súlade   s §   10   ods.   1   Kancelárskeho   poriadku   Najvyššieho   súdu   SR   Spr   118/02. Zákonným sudcom na konanie a rozhodnutie v tejto veci mohol byt' jedine ten, ktorému by vec bola náhodným výberom pridelená dňa 26.   9.   2005,   čo sa však v predmetnej veci nestalo. (...)

Zo súdneho spisu 2 Obo 344/05 však nemožno zistiť a preveriť, či vo veci rozhodol senát   Najvyššieho   súdu   SR   2   Obo,   alebo   iba   predseda   tohto   senátu   ako   jedna   osoba. V súdnom   spise   sa   nenachádza   zápisnica   a   dokonca   ani   žiaden   úradný   záznam z neverejného zasadnutia, z ktorého by bolo možné preveriť, v akom zložení, kedy a kde zasadal   a   rozhodoval   senát   2   Obo.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno   preveriť,   či   dvaja členovia senátu, ktorých mená zo súdneho spisu nemožno zistiť, či neboli vo veci zaujatí, čí boli zákonnými sudcami, alebo či sa vôbec zúčastnili rozhodnutia vo veci samej. (...)“

Sťažovateľka uvádza: „Z dôvodu, že nazretím do súdneho spisu odvolacieho súdu 2 Obo 344/05, v rozpore citovaným ustanovením § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch,   nemožno   preveriť   pridelenie   veci   zákonnému   sudcovi,   a   z   tohto   dôvodu nie je zabezpečená   možnosť   kontroly   evidencie   prideľovania   vecí   na   prejednanie sťažovateľovi,   t.   j.   osobe,   ktorá   má   na   veci   právny   záujem,   preto   tento   nedostatok dostatočne preukazuje tvrdenie sťažovateľa, a je dôkazom porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol týmto nálezom:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených   pod sp. zn. 1 Obdo V 6/2006 a pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 porušil právo Kúpeľov S. a K., a. s. na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a právo na zákonného sudcu podľa Čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa Čl.   38   ods.1   Ústavného   zákona   č.   23/1991,   ktorým   sa uvádza   Listina   základných   práv a slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   29.   03.   2006 sp. zn. 1 Obdo   V   6/2006   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Obo 344/05 zo dňa 16. 11. 2005 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Kúpeľom S. a K., a. s. priznáva náhradu trov právneho zastúpenie v paušálnej sume 250.000,-Sk (slovom dvestopäťdesiat tisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Kúpeľov S. a K., a. s. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde”),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1.   Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 2   Obo   344/2005 zo 16. novembra 2005, ústavný súd odmietol pre oneskorenosť.

Ústavný súd z podanej sťažnosti a z jej príloh zistil, že najvyšší súd ako odvolací súd v konkurznej veci rozhodol uznesením sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. decembra 2005.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.   Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti   po   uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 28. júna 2006, teda nepochybne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, a z toho dôvodu sťažnosť sťažovateľka v tejto časti bola odmietnutá ako podaná oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1   Obdo   V 6/2006 z 29. marca 2006, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný   súd   z podanej   sťažnosti   a z   jej   príloh   zistil,   že   najvyšší   súd   uznesením sp. zn.   1   Obdo   V   6/2006   z   29.   marca   2006   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľky   ako navrhovateľa   v konaní   o vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka   tak,   že   dovolanie odmietol.

Sťažovateľka   odôvodňovala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu a inú právnu ochranu najmä skutočnosťou, že najvyšší súd ako súd dovolací jej dovolanie odmietol, pričom podľa sťažovateľky je dovolanie prípustné najmä s ohľadom na jej právny názor,   „že   v predmetnej   konkurznej   veci   nemožno   použiť   ustanovenie   §   66f   zákona o konkurze a vyrovnaní č. 321/1991 Zb. v znení neskorších predpisov“.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   zamerala   na   dôvody,   ktoré   uviedla   aj   v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokovaní. Dovolací súd posúdil dovolanie sťažovateľky ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Nosným   základným   právom   sťažovateľkou   namietaných   článkov   ústavy,   listiny a dohovoru je právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj základné právo na zákonného sudcu a právo na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať povinnosť   všeobecného súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony   a   obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu   judikatúru   považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa   môže   uskutočniť dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis, II. ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len   v   prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav   a   právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté   právne   závery   boli   so   zreteľom   na   skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   právo   na   spravodlivé   konanie   ako   súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako ho garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy, nie   je absolútne.   Uvedený   článok   odkazuje   na zákon,   pokiaľ   ide   o   vymedzenie   súdnej ochrany subjektívnemu právu. Preto len na základe tohto článku ústavy nemožno vyvodiť právo   na   súdnu   ochranu   dovolacím   súdom.   Tým   viac   potom   platí,   že   sa   ho   nemožno dovolávať bez splnenia   zákonom   stanovených   podmienok,   ktoré   v   prípade   dovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného súdnictva môžu byť prísnejšie ako v prípade súdu prvého   a druhého   stupňa.   Je   to   dané   samotnou   povahou   dovolania   ako   mimoriadneho opravného prostriedku.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.   1 Obdo V 6/2006 z 29. marca 2006 okrem iného vyplýva: «(...) Citované ust. § 66e ods. 1, ako aj § 66f ZKV použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku spájajú so slovom „konkurz“. Samotný zákon (ZKV) slovo „konkurz“ bližšie nedefinuje. Z ust. § 2 ods. 1 ZKV sa javí, že tento zákon slovo „konkurz“ stotožňuje s konkurzným konaním. Z takto chápanej právnej úpravy by potom vyplývalo, že v zmysle ust. § 66e ZKV na konkurzné konanie, t. j. od jeho začiatku až do jeho skončenia   sa   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   používajú   len   vtedy,   ak   ZKV neustanovuje inak. Keďže ale tento zákon v ust. § 66f   ods. 1 stanovuje, že v konkurznom konaní ustanovenia OSP upravujúce dovolanie sa nepoužijú, potom logicky by bolo možné dospieť k záveru, že dovolanie v konkurznom konaní nie je prípustné. Riešenie tejto otázky však ani v teórii, ani v praxi nie je celkom jednoznačné a pravdepodobne legislatívne určito je táto otázka zodpovedná až v zákone o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   č.   7/2005   Z.   z.   V ust.   §   198   ods.   1   tohto   zákona   je   jednoznačne stanovené,   že dovolanie,   ani mimoriadne   dovolanie proti   uzneseniu vydanému v konaní podľa   tohto zákona nie je   prípustné.   Vzhľadom   na   znenie   čl.   IV   tohto   zákona,   podľa ktorého čl. I. nadobúda účinnosť 1. 1. 2006, tento zákon v danej veci nemožno aplikovať.

V Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   v rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky pod č. 55/2004   (zošit   3/2004)   je   uverejnený   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obdo V 1/2004, z ktorého je judikovaná právna veta v tom znení, že ak odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení tak, že návrh na vyhlásenie konkurzu zamietol, proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné. Týmto spôsobom danú problematiku   riešil   aj   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v uznesení   z 26.   2.   2003 č. IV. ÚS 31/03.

V danej veci   dovolaniami napadnutým uznesením odvolacieho súdu však nebolo rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zmenené   tak,   že by   odvolací   súd   návrh   na   vyhlásenie konkurzu zamietol, preto argumentáciu uvedenú v publikovanom rozhodnutí nemožno bez ďalšieho použiť (keď naviac súdy takto publikovanými rozhodnutiami nie sú ani viazané). Preto dovolací súd zvažujúc viaceré výkladové možnosti, týkajúce sa aplikácie citovaných ustanovení, dospel k záveru, že v danej konkrétnej veci ust. § 66f ZKV použitie ustanovení OSP o dovolaní vylučuje, keďže ide o uznesenie vydané v konkurznom konaní a tento výklad neodporuje doterajšej súdnej praxi (ale ani následnej legislatívnej úprave). (...)»

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, nie sú   v ňom žiadne vnútorné rozpory   a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov   uvedených   v dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu,   takéto   rozhodnutie nie je neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a preto   nie   je   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľky. Treba ešte uviesť, že dovolací súd aj ústavne udržateľným spôsobom vysvetlil, prečo v predmetnej konkurznej veci nemožno aplikovať   ustanovenie   §   66f   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a   vyrovnaní   v znení neskorších predpisov.

Z uvedených záverov vyplýva, že napadnutý postup a uznesenie najvyššieho súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s označeným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   v celom   rozsahu,   bolo   bez právneho   významu   rozhodovať   o žiadosti   advokátky   Mgr.   E.   B.   o pristúpenie za vedľajšieho účastníka v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007