znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 31/01-54

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   dňa 15. marca   2001   predbežne   prerokoval   podnet   na   začatie   konania   Slovenského plynárenského   priemyslu,   š.   p.,   Mlynské   Nivy   44/a,   Bratislava,   zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B., pre porušenie práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obo 182/2000 a takto

r o z h o d o l :

Podnet Slovenského plynárenského priemyslu, š. p., Bratislava   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   sa   obrátil Slovenský   plynárenský   priemysel,   š.   p.   Bratislava   (ďalej   len   „navrhovateľ“), zastúpený   advokátom   JUDr.   E.   V.,   a to   podaniami   z 28.   augusta   2000,   9. októbra 2000, 18. decembra 2000, 16. januára   2001, 22. januára 2001 a 31. januára 2001, ktoré možno súhrnne kvalifikovať ako podnet na začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Vo   veci   navrhovateľa   (ako   odporcu)   v konaní   Krajského   súdu   v Bratislave vedenom pod sp. zn. 37 Zm 415/99 rozhodol tento súd rozsudkom zo 17. apríla 2000 a navrhovateľ podal proti nemu odvolanie. Vec sa z uvedeného dôvodu nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v senáte obchodného kolégia 7 Obo pod sp. zn. 7 Obo 182/2000.

Podľa zistenia navrhovateľa referujúcou sudkyňou sa stala predsedníčka tohto senátu JUDr. A. M. (najvyšší súd toto tvrdenie nevyvrátil). Objektívne pravidlo, ktoré by vopred určovalo výber referujúceho člena senátu, však neexistuje ani v Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2000 a ani Rokovacom poriadku Najvyššieho súdu, čo znamená, že tieto akty sú v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy. Naviac nebolo   dodržané   ani   nepísané   pravidlo,   podľa   ktorého   v senáte   má   jeho   predseda vybavovať ako referujúci člen len veci, ktoré sú označené konečným číslom 0 alebo 5. Navrhovateľ tvrdí, že základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi by bolo v tomto prípade naplnené, ak by sa pri určení referujúceho člena senátu 7 Obo postupovalo podľa označeného pravidla.

Navrhovateľ pri práve nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi argumentoval zásadami,   ktoré   boli   vyslovené   nielen   v doterajšej   judikatúre   ústavného   súdu (I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97 a II. ÚS 47/99), najvyššieho súdu (časopis „Zo súdnej praxe“ č. 5/1996, str. 114), ale aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky (III. ÚS 323/95, III. ÚS 230/96 a III. ÚS 200/98) a Najvyššieho súdu Českej republiky (rozsudok sp. zn. 22 Cdo 820/99 z 15. septembra 1999). Vychádzajúc z uvedených rozhodnutí poukazuje na to, že právo na zákonného sudcu chránené podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nemožno obmedziť len na výber sudcov, ktorí budú tvoriť príslušný senát, pričom zásada pevného prideľovania súdnej agendy a vylúčenia výberu sudcov „ad hoc“ sa musí týkať aj referujúceho člena senátu.

Ústavný   inštitút   práva   na   zákonného   sudcu   navrhovateľ   rozviedol   najmä v podaní z 18. decembra 2000. Tu sa nachádza aj jeho skoncentrované vyjadrenie, a to v návrhu   nálezu,   ktorý   od   ústavného   súdu   po   prijatí   podnetu   na   ďalšie   konanie požaduje:

„Základné ústavné právo vrátane práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy musí byť vykonané a v základných otázkach i v ďalších dôležitých otázkach musí byť upravené zákonom, a nie vykonávacím právnym predpisom.

Právna   úprava   základného   práva   na   zákonného   sudcu   musí   zodpovedať požiadavkám vopred daných pevných zásad, ochrany pred ľubovôľou v prideľovaní vecí   jednotlivým   senátom   a sudcom,   musí   umožniť   predvídateľnosť   a zabezpečiť transparentnosť obsadenia súdu, ako aj vopred určenú deľbu práce v senáte. Uvedené zásady sa musia vzťahovať aj na prípady zastupovania.

Úprava   uvedená   v zákone   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   (v   platnom znení) a v § 2 vyhlášky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy uvedeným princípom nezodpovedá.

Rovnako   nezodpovedá   uvedeným   princípom   úprava   uvedená   v čl.   7 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Pls 1/93 z 11. mája 1993,   pokiaľ sa   z nej odvodzuje   oprávnenie   predsedu   senátu   určovať referujúceho sudcu bez vopred určených pevných pravidiel, vychádzajúcich z uvedených zásad.

Postupom predsedníčky senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá si sama pridelila pôsobnosť referujúceho sudcu vo veci tohto súdu č. 7 Obo 182/2000 v rozpore   so   zaužívanými   pravidlami   deľby   tejto   pôsobnosti   medzi   členov trojčlenného senátu, bolo porušené základné ústavné právo zakotvené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.“

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma ako splnenie jeho zákonných náležitostí (najmä podľa § 20), tak aj otázku, či nie sú dané dôvody pre jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný   súd   príslušný,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ak   ústavný   súd navrhovateľa na takéto vady návrhu upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v rámci zisťovania svojej príslušnosti na prerokovanie   podnetu navrhovateľa   požiadal   predsedu   najvyššieho   súdu   o vyjadrenie,   či   má   účastník v konaní pred všeobecným súdom k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojho práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení zo 4. decembra 2000 (Sekr 376/2000) označil za takýto prostriedok aj sťažnosť podľa § 17   a nasl.   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   z 29.   januára   1992 o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.   Ústavný   súd   preto   vyzval   navrhovateľa,   aby   preukázal   prakticky   svoje tvrdenie, že nemá k dispozícii právny prostriedok nápravy (a preto sa obracia priamo na ústavný súd), a aby označenú sťažnosť podal.

Navrhovateľ   preukázal,   že   dňa   16.   januára   2001   podal   sťažnosť,   ktorú adresoval predsedovi najvyššieho súdu. Jej podstatou bola námietka, že v jeho veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7 Obo 182/2000 sa pri určení referujúceho člena senátu nepostupovalo podľa pravidla, že predseda senátu má ako referujúci člen senátu pripravujúci vec na rozhodnutie pridelené tie veci, ktoré sú označené končiacim číslom 0 alebo 5.

Keďže predseda najvyššieho súdu navrhovateľovi dňa 25. januára 2001 listom (Číslo:   Sekr   31/01)   oznámil,   že   jeho   sťažnosť   nie   je   prípustná,   lebo   sa   netýka prieťahov v konaní ani nevhodného správania alebo narušovania dôstojnosti súdneho konania   súdnymi   osobami,   ústavný   súd   mal   za   preukázané,   že   navrhovateľ   nemá k dispozícii taký prostriedok nápravy, aký predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení zo 4.   decembra   2000   naznačil.   Pretože   v súčasnom   štádiu   konania   pred   všeobecným súdom (vec nebola na najvyššom súde ešte skončená) nemá k dispozícii ani iný účinný právny prostriedok na ochranu svojho práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd je na prerokovanie jeho podnetu príslušný.

III.

Ako   už   bolo   uvedené   vyššie,   podstatný   obsah   podnetu   navrhovateľa   je vyjadrený v citovanom návrhu nálezu (podanie z 18. decembra 2000). Podľa obsahu tohto návrhu možno podnet rozdeliť na dve časti:

1. odseky   1   až   4,   ktoré   v podstate   vyjadrujú   výklad   čl.   48   ods.   1   ústavy a nesúlad   zákona   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v   platnom   znení (ďalej   len   „zákon   o súdoch   a sudcoch“),   §   2   vyhlášky   č.   66/1992   Zb. o Spravovacom   poriadku   pre   okresné   a krajské   súdy   a čl.   7   Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Pls 1/93 z 11. mája 1993 (vydaného   na   základe   §   18   ods.   2   písm.   a)   zákona   o súdoch   a sudcoch) s čl. 48 ods. 1 ústavy;

2. namietané   porušenie   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   z dôvodu   určenia referujúceho sudcu vo veci sp. zn. 7 Obo 182/2000 v rozpore so zaužívanými pravidlami deľby tejto pôsobnosti medzi členov trojčlenného senátu.

K bodu 1:

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát odmietol podnet   z dôvodu   jeho   zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože   sa   v ňom   v podstate požadovalo konanie, na ktoré ústavný súd v konaní o podnete nie je oprávnený.

Vo   veci   I.   ÚS   7/94   napríklad   vyslovil,   že   ústavný   súd   v konaní   o podnete nemôže   na   žiadosť   navrhovateľa   vykladať   sporné   ustanovenia   ústavy   alebo   iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   lebo   takúto   právomoc   má   len   v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, podľa čl. 128 ods. 1 ústavy.

Každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom   a na   základe   jeho   vlastného rozhodnutia.   Ústavná   a zákonná   úprava   konaní   pred   ústavným   súdom   ich   preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci   a ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom   (napr. I. ÚS 23/99 a I. ÚS 29/99).

Konanie o podnete právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich   práv,   podľa   čl.   130   ods.   3   ústavy   nemožno   uskutočniť   a vysloviť   v ňom porušenie   ústavného   práva,   ak   je   toto   závislé   od   predchádzajúceho   rozhodnutia o otázke určenej na rozhodnutie v konaní osobitne upravenom v ustanoveniach druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde, teda v konaní o súlade právnych predpisov (pozri napr. I. ÚS 96/93 a I. ÚS 106/93).

S poukazom   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   možno   preto   podnet navrhovateľa v tejto časti kvalifikovať ako zjavne neopodstatnený.

K bodu 2:

Z tvrdení navrhovateľa vyplýva, že obsahom práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy by malo byť aj právo na referujúceho sudcu alebo referujúceho člena senátu.

Treba poznamenať, že takéto právo nevyplýva ani z navrhovateľom citovanej judikatúry   ústavného   súdu,   najvyššieho   súdu,   Ústavného   súdu   Českej   republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky.

Z právnych názorov ústavného súdu vyslovených v rozhodnutiach vo veciach I. ÚS   8/94,   II.   ÚS   15/96,   II.   ÚS   43/97   a II.   ÚS   47/99,   ako   aj   z navrhovateľom citovaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   za   zákonného   sudcu   treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu.

Predseda   najvyššieho   súdu   navrhovateľovi   v súvislosti   s jeho   sťažnosťou   zo 16. januára 2001 v liste z 25. januára 2001 (mimo rámca sťažnosti)   uviedol: „Vec sp. zn. 7 Obo 182/2000 bola do senátu 7 Obo pridelená v súlade s Rozvrhom práce platným na rok 2000. Tento rozvrh práce, ale ani ďalšie (napr. Kancelársky poriadok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   Rokovací   poriadok   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky)   problematiku   prideľovania   spisu   v rámci   príslušného   senátu neupravuje. Je v plnej kompetencii predsedu senátu, či v tej-ktorej veci poverí člena senátu, aby vec pripravil na rozhodnutie, prípadne či ho vo veci poverí vykonaním určitých   úkonov.   Preto   aj   keď   v uvedenom   smere   sa   spravidla   postupuje   určitým spôsobom, ako to uvádzate vo svojom podaní, niet právneho predpisu, ktorý by tento postup   záväzne   upravoval.   Z tohto   dôvodu   podľa   môjho   názoru   nie   je   právne vynútiteľné, aby príslušný predseda senátu vec, ktorá napadla do jeho senátu, pridelil niektorému z členov senátu za účelom jej prípravy na rozhodnutie (t. j. referujúcemu členovi senátu), a to či už ide o trojčlenný senát alebo päťčlenný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tým samozrejme nie je dotknuté právo a povinnosť člena senátu spis naštudovať.“

Predseda najvyššieho súdu na žiadosť ústavného súdu mu v liste z 2. marca 2001 (Číslo: Sekr 63/01) uviedol tiež nasledovné:

„Platné právne predpisy Slovenskej republiky otázku prípadného pridelenia spisu referujúcemu členovi senátu v rámci občianskeho súdneho konania neupravujú. Postup predsedu senátu Najvyššieho súdu SR okrem iného upravuje čl. 7 Rokovacieho poriadku   Najvyššieho   súdu   SR,   podľa   ktorého   predseda   senátu   organizuje   prácu v senáte,   stará   sa   o rovnomerné   zaťaženie   jeho   členov,   dbá   o včasné   a plynulé vybavovanie   zverenej   agendy,   o dodržiavanie   sudcovskej   etiky   a dôstojnosti   pri súdnom pojednávaní. Teda je výlučne v kompetencii predsedu senátu, či vec došlú na rozhodnutie senátu prípadne ďalej pridelí referujúcemu členovi senátu, alebo vec bude referovať sám. Tento záver platí pre všetky senáty Najvyššieho súdu SR (trojčlenné, päťčlenné alebo sedemčlenné), a preto v tomto smere nemôžu platiť nijaké osobitné pravidlá pre senát Najvyššieho súdu SR 7 Obo. Takýto stav by bol neprípustný.“

Ani   zo   strany   navrhovateľa   nebolo   spochybnené,   že   jeho   vec   vedená   na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 37 Zm 415/99 napadla z dôvodu ním podaného odvolania proti rozsudku tohto súdu na najvyšší súd, kde bola v súlade s Občianskym súdnym   poriadkom   (ďalej   len   „OSP“)   a rozvrhom   práce   na   rok   2000   pridelená trojčlennému senátu 7 Obo pod číslom 182/2000.

Navrhovateľ má v tejto veci na najvyššom súde ako súde odvolacom teda troch zákonných   sudcov,   a nie   jedného   (ide   o sudcov   z povolania).   Na   všetkých   týchto sudcov sa do 1. januára 2001 bez rozdielu vzťahovala napríklad aj základná povinnosť podľa § 5 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch: „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a sú viazaní jedine zákonom. Sú povinní vykladať právne predpisy podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, sú povinní rozhodovať nestranne, spravodlivo a bez   prieťahov   a iba   na   základe   skutočností   zistených   v súlade   so   zákonom.“ Obdobné postavenie a povinnosť vyplývajú pre sudcu od 1. januára 2001 aj z § 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa   §   37   ods.   1   OSP   senát   rozhoduje   po   porade   za   prítomnosti zapisovateľa;  ...   Na   rozhodnutie   je   potrebná   väčšina   hlasov,   pričom   hlasovať   sú povinní všetci členovia senátu. Hlasovanie vedie predseda senátu. Prísediaci hlasujú pred   sudcami   a mladší   sudcovia   pred   staršími   sudcami,   predseda   senátu   hlasuje posledný.

Hoci možno do určitej miery súhlasiť s názorom navrhovateľa, že referujúci člen senátu má nepopierateľne dôležitý význam pre priebeh konania a rozhodovanie vo veci, jeho tvrdenia o tom, že právne stanovisko referujúceho sudcu tvorí základ pre rozhodovanie,   výrazne   ovplyvňuje   konečné   rozhodnutie,   pričom   ostatní   členovia senátu sa na výsledky jeho štúdia spisu vo veľkej miere spoliehajú a vychádzajú z nich (čo všetko má byť argumentom pre záver, že zásada pevného prideľovania súdnej agendy   a vylúčenia   výberu   sudcov   „ad   hoc“   sa   musí   týkať   aj   referujúceho   člena senátu), sú však značne diskutabilné a nie rozhodujúce.

Rozhodujúcimi   skutočnosťami   sú   zásady   rovnakého   plnenia   základných sudcovských   povinností   všetkých   členov   senátu   v konaní   a pri   rozhodovaní   veci, rovnosť ich hlasov pri rozhodovaní a potreba väčšiny hlasov na prijatie rozhodnutia. Právne stanovisko referujúceho   člena senátu preto nemusí byť nutne základom pre rozhodnutie (môže byť prehlasovaný).

Funkcia   referujúceho   sudcu   priamo   súvisí   s deľbou   a organizáciou   práce v senáte,   s náležitým   výkonom   spravodlivosti,   a nie   s právom   na   zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Člen príslušného senátu je zákonným sudcom účastníka konania bez ohľadu   na to,   či   je zároveň   aj sudcom   referujúcim.   Pokiaľ   je preto rozdeľovanie vecí v senáte na prípravu jednotlivým sudcom ponechané na senát alebo jeho predsedu (lebo vopred stanovené striktné pravidlo aj pre určovanie referujúceho sudcu by mohlo ísť na úkor náležitého výkonu spravodlivosti), nemá to vplyv na právo na   zákonného   sudcu.   Pridelením   veci   v senáte   na   prípravu   tomu   alebo   onomu referujúcemu členovi senátu nemôže totiž dôjsť k odňatiu účastníkovi konania jeho zákonného sudcu.

Právo nebyť odňatý   svojmu   zákonného sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy zahŕňa právo účastníka konania na sudcu, ktorý v jeho veci koná a rozhoduje, nie však právo na vopred určeného referujúceho člena senátu.

Na základe uvedených dôvodov považoval ústavný súd aj v tejto časti podnet navrhovateľa za zjavne neopodstatnený.

Keďže   podnet   navrhovateľa   bol   celkovo   kvalifikovaný   ako   zjavne neopodstatnený, bol z tohto dôvodu odmietnutý podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.