znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 309/2014-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 6. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľubomírom Hlbočanom,   Vajnorská   20,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo 112/2013 z 24. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2014 doručená sťažnosť P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 112/2013 z 24. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   29.   októbra   2010   na   Okresnom   súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na obnovu konania (vedeného predtým pod sp. zn. 16 C/167/2004 o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru). Okresný súd uznesením sp. zn. 11 C/213/2010 z 8. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) jeho návrh zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom   Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodol   tak,   že   napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil uznesením sp. zn. 18 Co/90/2012 z 31. augusta 2012 (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“).   Následne   dovolanie   sťažovateľa napadnutým uznesením sp. zn. 4 Cdo 112/2013 z 24. októbra 2013 najvyšší súd odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že okresný súd sa v odôvodnení svojho uznesenia vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľa, že „rozsudok je v rozpore s čl. 141 ods. 1 a 2 ES“, a tiež jeho rozhodnutie je nepreskúmateľne, nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené v časti, v ktorej uzavrel, že smernica (smernica Rady Európskych spoločenstiev č.   75/117/EHS,   pozn.)   nie   je   zákonným   dôvodom   v   zmysle   §   228   ods.   1   písm.   e) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   na   obnovu   konania   z dôvodu, že „nepredstavuje   rozhodnutie   Súdneho   dvora   alebo   iného   orgánu   Európskych spoločenstiev“.

Okrem toho v návrhu na obnovu konania sťažovateľ tvrdil, že všeobecné súdy sa v pôvodnom konaní nezaoberali jeho nárokom sťažovateľa „na náhradu za platenú ročnú dovolenku na základe podania sťažovateľa zo dňa 29. 11. 2006 (zmene žaloby)“, čím sú v rozpore „(hlavne   po   hmotnej   stránke)“ s   rozsudkami   Súdneho   dvora   Európskych spoločenstiev v spojených veciach sp. zn. C-350/06 a sp. zn. C-520/06, hlavne s bodmi 56 a 58.

Podľa   sťažovateľa „Okresný   súd...   sa...   nezaoberal...tým,   či   Rozsudkom   došlo k diskriminácii sťažovateľa zo strany odporcu pri odmeňovaní (pri poskytovaní náhrady za mzdu   a   náhrady   za   nevyčerpanú   platenú   dovolenku)   vo   vzťahu   k   porovnateľným pracovníkom a pracovníčkam, ktorí v relevantnom čase vykonávali v pracovnom pomere pre odporcu rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty...

Okresný   súd...   v   extrémnom   rozpore   s   ust.   §   228   ods.   1   písm.   e)   O.   s.   p. a v extrémnom   rozpore   s   ust.   §   230   ods.   2   písm.   d)   odôvodnil   svoje   uznesenie   a   že sťažovateľ   nepreukázal   včasnosť   podania   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   č.   k. 11 C 213/2010...“.

Sťažovateľ   podal   v   zákonnej   lehote   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 11 C 213/2010, v ktorom okrem iného namietal: «V slovenskom právnom poriadku vyplýva   slovenským   súdom   povinnosť   dodržiavať   komunitárne   právo   z   čl.   144   ods.   1 Ústavy..., na základe ktorej sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa   čl.   7   ods.   2,   t.   j.   Zmluvou   o   Európskej   únii,   Zmluvou   o   založení   Európskych spoločenstiev, ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.

súd I. stupňa sa neriadil čl. 144 ods. 1 Ústavy..., čl. 7 ods. 2 Ústavy..., ust. § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie, ust. § 121 O. s. p., § 228 ods. 1 písm.   e) O.   s.   p.,   §   230   ods.   2   písm.   d) O.   s.   p.   a naopak nesprávne vykladal a aplikoval zákon, pokiaľ návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol, Smernica   je   aplikovateľná   na   nárok   sťažovateľa,   smernica   má   za   cieľ   odstrániť akúkoľvek diskrimináciu v súvislosti so všetkými aspektmi a podmienkami odmeňovania za rovnakú prácu alebo za prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota, preto sťažovateľovi mala   byť   priznaná   náhrada   vo   výške   mzdy,   odmien   a   príplatkov   porovnateľného zamestnanca, bez rozdielu pohlavia, ktorý vykonával v danom čase a mieste rovnakú prácu alebo prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota.

Tvrdenie súdu, že smernica Rady ES nie je zákonným dôvodom v zmysle § 228 ods. 1 písm. e/ OSP je v rozpore so zákonom č. 416/2004 Z. z. nakoľko sa jedná o právne záväzný akt Európskych spoločenstiev, uverejnený v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a tieto sú účinné na území Slovenskej republiky.

Rozsudok   ES   č.   C-19/02   zo   dňa   9.   12.   2004   rieši   zásadu   rovnakej   odmeny (argumentácia   ako   pri   Smernici   Rady   ES   75/117/EHS).   Keby   odporca   umožnil navrhovateľovi pracovať, je zrejmé, že by dostával mzdu, odmeny a príplatky, ktorých výška by zodpovedala výške mzdy, odmien, príplatkov porovnateľného zamestnanca. Súd však v rozhodnutí o určení náhrady mzdy nevychádzal zo všetkých častí odmeny porovnateľného zamestnanca a aj preto je rozhodnutie súdu o náhrade mzdy v rozpore s komunitárnym právom, čoho dôkazom je aj rozsudok ES č. C-19/02...

Rozsudok   Súdneho   dvora   Európskych   spoločenstiev   č.   C-350/06,   C-520/06   riešil aj otázku práva zamestnanca na platenú ročnú dovolenku a otázku náhrady za platenú ročnú dovolenku pri skončení pracovného pomeru a jej výpočet (str. 10, 11 body 56, 58, 62). Rozsudok riešil výklad čl. 7 ods. 2 smernice 2003/88, pričom uviedol, že tento článok nepatrí   medzi   ustanovenia,   ktoré   pripúšťajú   odchýlku   (str.   7   bod   24).   Členské   štáty smernica 93/104 neoprávňuje vylúčiť samotný vznik práva na platenú ročnú dovolenku, ktoré   je   výslovne   priznané   každému   zamestnancovi   (rozsudok   BECTU)   (str.   9   bod   47) a neumožňuje stanoviť zánik tohto   práva   u zamestnanca,   ktorý nemal možnosť   vykonať svoje právo na platenú ročnú dovolenku (str. 9 bod 48). Je zrejmé, že ak odporca dal navrhovateľovi neplatenú výpoveď a navrhovateľ trval na ďalšom zamestnávaní, pracovný pomer ďalej trval a navrhovateľ mal ako zamestnanec okrem iného aj právo na platenú ročnú dovolenku. Keďže žalobca nemal možnosť platenú ročnú dovolenku v referenčnom období   čerpať   a   pracovný   pomer   sa   skončil,   ma!   nárok   na   náhradu   za   platenú   ročnú dovolenku podľa čl. 7 ods. 2 smernice 2003/88 (str. 10 bod 56). Pre výpočet tejto peňažnej náhrady je rozhodujúca bežná odmena pracovníka, ktorá musí byť naďalej vyplácaná počas obdobia pracovného odpočinku zodpovedajúceho platenej ročnej dovolenke (str. 11 bod 62). Súd členského štátu navrhovateľovi v konaní nepriznal nárok na náhradu za platenú ročnú dovolenku (doposiaľ o ňom nerozhodol) a takéto nepripustenie rozšírenia žaloby (nepriznanie nároku po hmotnej stránke) je v rozpore s komunitárnym právom...

Krajský   súd...   dospel   k   nesprávnemu   právnemu   názoru   ohľadne   podstatnej skutočnosti,   dôležitej   pre   posúdenie   veci   (v   tom,   že   rozsudok   vraj   nie   je   v   rozpore s rozhodnutiami Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, resp. iného orgánu Európskych spoločenstiev)...

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie sťažovateľ. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p., t. j., že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konania, keď „nemohol následne po doručení nedostatkami postihnutého   napadnutého   uznesenia   odvolacieho   súdu   podať   proti   tomuto   uzneseniu odvolanie.   Nesprávny   postup   odvolacieho   súdu   spočíva   aj   vo   vadách,   ktoré   mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok   dôvodov   alebo   pre   nezrozumiteľnosť   dôvodov,   spočíval   aj   v   nesprávnom právnom posúdení veci: odvolací súd za situácie, keď zistený skutkový stav a právne normy, ktoré sa mali na zistený skutkový stav aplikovať zjavne a zrejme svedčili na rozhodnutie v prospech sťažovateľa dospel k právnym záverom, ktoré zjavne boli v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým stavom...

Dovolací   súd   nezákonne   odmietol   dovolanie...   týmto   nesprávnym   postupom... odoprel   sťažovateľovi   uplatniť   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti nezákonnému   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   18   Co   90/2011   v   spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   11   C   213/2010   a   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Dovolací súd dospel k arbitrárnemu a zjavne neopodstatnenému právnemu záveru, že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu bolo v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p...

... odôvodnenie sa nezaoberá námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní... tieto námietky sťažovateľ konkrétne uviedol aj na strane 8, 9, 10 tejto sťažnosti a pre obsiahlosť ich na tomto mieste neopakuje,

Dovolací   súd   sa   vôbec   nezaoberal   eventuálnym   návrhom   sťažovateľa,   uvedeným v bode 38.   jeho   dovolania,   aby   dovolací   súd   považoval toto   dovolanie   za včas podaný opravný prostriedok proti údajnému nepripusteniu zmeny žaloby zo dňa 4.10.1999, ktorú žiadal sťažovateľ podaním doručeným odvolaciemu súdu v Prešove dňa 29.11.2006... Porušenie sťažovateľom označeného práva spočíva konkrétne aj v tom, že na základe nesprávneho právneho posúdenia veci v rozpore s § 237 písm. f) O. s. p. a na základe odôvodnenia svojho uznesenia v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v dovolacom konaní pred   Najvyšším   súdom...   č.   k.   4   Cdo   112/2013   Najvyšší   súd...   porušil   princíp   právnej istoty...»

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom: „Základné právo P. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cdo 112/2013 zo dňa 24. októbra 2012 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu...   sp.   zn.   4 Cdo   112/2013 zo dňa   24.   októbra   2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný uhradiť P. P... trovy konania v sume 340,90 €... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľubomíra Hlbočana..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   (vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti)   je   namietané   porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol jeho dovolanie vo veci obnovy konania. Podľa jeho názoru najvyšší súd mu nedal odpoveď na jeho námietky prednesené v dovolacom konaní a v rámci odôvodnenia sa nevysporiadal s jeho dovolacími dôvodmi vo vzťahu k procesným pochybeniam zo strany okresného súdu a krajského súdu, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis   III.   ÚS   166/2011).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti   uvádza,   že   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry (II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto dospeli   na   základe   výkladu   a   uplatňovania   zákonov,   v   tomto   prípade   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť obnovy konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľ.

Súčasne ústavný   súd   zdôrazňuje, že reálne garantovanie a   uplatnenie základného práva   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   v   konaní o obnovu   konania   neznamená, aby   všeobecné   súdy   preberali skutkové   a právne   názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   poukazujúc   pritom   aj   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces   zahŕňa   aj   právo   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a   zrozumiteľne   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS   209/04).   Všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04,   I.   ÚS   117/05). Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   a   zistil, že s podstatnými   námietkami   sťažovateľa   sa   vysporiadal   jasne   a   zrozumiteľne   v   rámci posudzovania dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Takisto najvyšší súd   svoje   právne   závery   (na   s.   5   až   s.   8)   dostatočne   objasnil,   keď   dospel   k   záveru, že v konaní o obnove konania nedošlo v jeho prípade k naplneniu podmienky (dovolacieho dôvodu) podľa § 237 písm. f) OSP, a to že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   si   inak   vysvetľuje riešenie   svojich   námietok   a   údajný nezákonný   procesný   postup   všeobecných   súdov   ako   najvyšší   súd,   nie   je   dôvodom na spochybnenie záveru najvyššieho súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové   pochody,   ktoré   ho   viedli   k   odmietnutiu   dovolania,   a   preto   jeho   závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obdobne ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu na strane 1 až strane   5   (potvrdilo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bol   odmietnutý   návrh sťažovateľa na obnovu konania a predchádzalo napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu) ústavný súd nezistil, že by išlo o neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd navyše poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba   bezpochyby   považovať   aj   obnovu   konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach   a   záväzkoch   občianskoprávneho   charakteru.   Článok   6   ods.   1   dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny   štrasburských   orgánov   ochrany   práva.   Žilina:   Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom   základného práva   na súdnu   ochranu   nie   je právo   na rozhodnutie   v   súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 117/09).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014