znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 309/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   Š.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   G., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cob 182/2011 a jeho uznesením z 20. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 20.   januára   2012   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Cob 182/2011 a postupom krajského súdu, ktorý mu predchádzal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že «dňa 06.04.2011 podal na Okresný súd Piešťany návrh na vydanie Platobného rozkazu voči odporcovi -   spoločnosti   D.,   s.r.o., (ďalej len „odporca“). Konanie bolo pôvodne vedené pod č. k. 7Rob/24/2010.

Od   zamietnutia   návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia (prvého v poradí, pozn.) Okresným súdom Piešťany, t. j. od 03.05.2011 došlo k podstatným zmenám v   majetkovej   podstate   odporcu   a   v   konaní   odporcu, čo   viedlo   sťažovateľa   k   podaniu 2. návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Sťažovateľ preukázal, že došlo k podstatnému zmenšeniu   majetku,   keď z 20   pozemkov   a   17   rodinných   domov,   mu   zostal   1   pozemok a 2 rodinné   domy   a   tvrdil   (osvedčil),   že   tieto   nehnuteľnosti   neboli   prevedené   v   rámci podnikateľskej (developerskej) činnosti na konečných spotrebiteľov, ale boli prevádzané na spoločnosť D., s.r.o., personálne prepojenú na J. G. a Ľ. B. (spoločníci a konatelia odporcu a spoločnosti D., s.r.o.). Sťažovateľ sa neskôr dozvedel, že tieto prevody majetku boli prevodmi za nie trhovú cenu, a ďalej, že vyplatenie kúpnej ceny spoločnosťou D., s.r.o. bolo odložené až na rok 2013.

Okresný   súd   Piešťany   čiastočne   vyhovel   2.   návrhu   sťažovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia, a dňa 25.10.2011 vydal Uznesenie, č. k. 4Cb/43/2011-117, ktorým zakázal nakladať odporcovi s dvoma nehnuteľnosťami, a to s rodinným domom so súp. č. 7194   a   parc.   č.   10233/14   o   výmere   18391m2,   ktorá   bola   za   podozrivých   okolností prevedená dňa 24.10.2011 (deň pred vydaním predbežného opatrenia).

Na odvolanie odporcu, Krajský súd v Trnave, Uznesením zo dňa 20.01.2012, č. k. 3lCob/182/2011-174 (2511204452), zmenil napadnuté uznesenie Okresného súdu Piešťany a návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol.».

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa 20.01.2012, č. k. 31Cob/182/2011-174 (2511204452) bolo vydané v konaní, ktorým bolo porušené ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ porušenie svojich označených práv napadnutým postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu vidí v tom, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal, respektíve opomenul vyhodnotiť podstatné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, čím dospel k nenáležitým právnym záverom, a porušil tak jeho označené práva.

Sťažovateľ v tomto smere poukazuje na to, že krajský súd «vôbec nevzal v úvahu, resp.   sa   nevysporiadal   s   tým,   že   predmet   sporu   (uplatnená   pohľadávka)   je   súčasťou majetkového   vyporiadania   v   roku   2009   medzi   J.   G.   a Ľ.   B.,   na   jednej   strane   (teraz spoločníci   a   štatutári   odporcu   a   ostatných   spoločností   skupiny   D.)   a sťažovateľom a PaedDr. O. ako bývalými spoločníkmi na strane druhej, že predmet sporu nie je jediným sporom, že je naviazaný na ďalšie súdne konania, ktoré sťažovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu zo dňa 07.12,2011 podrobne opísal, že bola v tejto súvislosti podaná i žaloba na odporovateľnosť úkonov voči pôvodne 7 spoločnostiam skupiny D.,   pretože nielenže odporca sa zbavil majetku prevodom na spriaznenú spoločnosť, ale urobila tak aj spoločnosť D., a.s aj spoločnosť D., s.r.o. (konatelia a spoločníci len J. G. a Ľ. B.), ktoré boli žalované ako dlžníci v ostatných zmienených sporoch na zaplatenie pohľadávok, ktoré vyplynuli z majetkového vyporiadania v roku 2009. O tom všetkom boli predložené dôkazy v rámci jednotlivých súdnych sporov, ako aj v rámci predmetného súdneho sporu, ktoré napáda sťažovateľ touto ústavnou sťažnosťou. Krajský súd v Trnave vôbec nezdôvodnil, resp.   neuviedol   úvahy,   z čoho   vychádzal   pri   konštatovaní,   že   odporca   (odporkyňa) vykonávala prevody aj vo vzťahu k iným spoločnostiam skupiny D. Pokiaľ by súd vykonal jednoduché   šetrenie   ohľadne   majetku   odporcu   odo   dňa 03.05.2011,   ktoré v konečnom dôsledku   preukázal   sám   sťažovateľ, zistil   by,   že do   03.05,2011 predával   odporca nehnuteľnosti výlučne fyzickým osobám ako konečným spotrebiteľom, a až po zamietnutí 1. návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia a po tom, ako sa J. G. a Ľ. B. nepodarilo cez trestné oznámenia spochybniť platnosť majetkového vyporiadania z roku 2009 (cez údajnú prípravu vraždy a vydieranie) rýchlo a hromadne prevádzajú temer všetok majetok na D., s.r.o. Tento prevod nebol bežným prevodom majetku, takúto podnikateľskú činnosť   odporca   nevykonával,   potom   z   akej   aspoň   osvedčenej   skutočnosti   Krajský   súd v Trnave vychádzal pri závere, že prevod bol prevodom v podnikateľskej činnosti a nie prevodom   v   úmysle   zbaviť   sa   majetku.   A   tak   ako   sťažovateľ   poukazoval   vo väčšine zmienených   súdnych   sporoch,   Krajský   súd   v   Trnave   si   vôbec   nepovšimol,   že   odporca nepredložil kúpnu zmluvu, ktorou previedol hromadne všetok majetok na D., s.r.o. (neurobil tak práve z dôvodu, že kúpna cena bola dohodnutá pod trhovú cenu a s odkladom jej vyplatenia až v roku 2013). Tieto podmienky kúpnej zmluvy odporca účelovo nespomína, resp. v iných súvisiacich sporoch zavádza.

Ďalším   nedostatočným   zdôvodnením,   ktoré   je   postavené   na   svojvoľnej   úvahe Krajského súdu v Trnave, je citujem, „že len zo skutočnosti, že spoločnosť nemá nehnuteľný majetok postačujúci na uspokojenie predpokladaného výkonu rozhodnutia nie je možné bez ďalšieho vyvodzovať hrozbu nevymožiteľnosti takéhoto rozhodnutia. Táto skutočnosť sama o sebe nevylučuje, že prípadný výkon rozhodnutia by mohol byť uspokojený napr. predajom strojov,   zariadení   cenných   papierov   či   iných   hnuteľných   vecí.“ Krajský   súd   v   Trnave opomenul, že meritum veci a samotný spor je vedený voči odporcovi. Zo samotného spisu (teda priamo z dôkazov týkajúcich sa pohľadávky) vyplynulo, že odporca je spoločnosťou, ktorej de facto podnikateľskou činnosťou (bez ohľadu na výpis z OR), predajným artiklom je výlučne predaj rodinných domov, ktorých výstavba bola realizovaná   inou spoločnosťou, spoločnosťou K., s.r.o.. Odporca žiadnu inú činnosť, z ktorej by mal príjem, nevykonáva, a stroje, prípadne cenné hnuteľné veci nevlastní. Netvrdil to ani sám odporca. Odporca vo svojej argumentácii vôbec neuvádza, že by sa mohol sťažovateľ uspokojiť aj inak, ako napr. predajom strojov a pod. Minimálne je podozrivé ako k takejto úvahe Krajský súd v Trnave dospel. Ak by sme aj pripustili, že odporca má stroje, prípadne iné hnuteľné veci, ktoré   by   mu   mali   zabezpečovať   príjem   v   rámci   podnikateľskej   činnosti,   potom   je odôvodnenie   Krajského   súdu   v   Trnave protirečivé   a   nelogické. Ak   by   sme   obmedzili odporcu v nakladaní s poslednou jedinou nehnuteľnosťou (ktorá je výsledkom výrobnej činnosti), neobmedzili by sme ho v podnikateľskej činnosti, pretože by odporcovi zostali stroje a iné hnuteľné veci, ktorými by mohol vyrábať ďalšie veci a zabezpečovať si tak ďalší príjem   z   podnikania,   a   na   druhej   strane   primerane   by   bola   zabezpečená   pohľadávka sťažovateľa,   bez   zásahu   do   výrobnej   činnosti   odporcu.   Odhliadnuc   od   tejto   hypotézy, faktom však zostáva, že odporca výrobnú činnosť nevykonáva.

S   uvedenou   otázkou   má   potom   neoddeliteľne   súvis   aj   primeranosť   obmedzenia podnikateľa   nakladať   s   majetkom   určeným   na   podnikanie.   Sťažovateľ   žiadal   obmedziť odporcu   pôvodne   v   rozsahu   3   nehnuteľností,   z   ktorých   dve   už   boli   v   čase   vyhlásenie rozhodnutí predané, preto sa mohlo a môže konať len o jednej nehnuteľnosti. Tak ako sa sťažovateľ už vyššie vyjadril, je nesporné, že jediným a základným predmetom podnikania odporcu bol predaj rodinných domov. Ak by sa Krajský súd v Trnave dostatočne zamyslel nad hromadným prevodom nehnuteľného majetku z odporcu na D., s.r.o. a podmienkami, za akých došlo k tomuto prevodu, pri ktorom ak by došlo k zaplateniu trhovej kúpnej ceny spoločnosťou D., s.r.o. ako kupujúcim odporcovi ako predávajúcemu (čo nedošlo, odporca doposiaľ v žiadnom konaní, či už v predmetnom spore, alebo v spore o odporovateľnosť úkonu, 7Cb/l 46/2011 na OS Piešťany nedoložil kúpnu zmluvu z obavy, že bude preukázané tvrdenie sťažovateľa o tom, že všetky prevody boli účelové), dospel by k záveru, že úver, na ktorý sa odvolával aj sám odporca, by bol splatený v plnom rozsahu a nijako by už k obmedzeniu v podnikaní odporcu aj pri zohľadnení obmedzenia v predaji 1 rodinného domu nedošlo. V tomto smere Krajský súd v Trnave jednostranne vyhodnotil skutkový stav a príliš   formalistickým   výkladom   ustanovení   o predbežnom   opatrení   porušil   práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Neobstojí ani odôvodnenie Krajského súdu v Trnave o nedôvodnosti potreby dočasnej úpravy pomerov alebo neexistencia ohrozenia budúceho výkonu   udávajúc,   že   je   tu   alternatívne   možnosť   odstúpenia   od   zmluvy   ale   aj   ručenie postupcom.   Sťažovateľovi   je   nejasné   a   nezrozumiteľné   čo   by   odstúpením   od   zmluvy sťažovateľ   dosiahol   a   po   ďalšie   je   to   jeho   právo,   ktoré   ešte   nerealizoval.   Predsa   súd vyhodnocuje   stav,   ktorý   tu   je   v   čase   vyhlásenia   rozhodnutia   a   nevychádza   z   budúcich vzťahov. Krajský súd v Trnave to mal bližšie vysvetliť v čom vidí výhodu odstúpenia od zmluvy ako možnosti sťažovateľa uspokojiť sa na svojich nárokoch, keď je od počiatku minimálne osvedčené, že spoločnosť K., s.r.o., ktorá bola postupcom, nemá žiadny hodnotný majetok, je prepojená na J. G. a Ľ. B., a tá takticky po majetkovom vyporiadaní v roku 2009 prevádza všetok svoj majetok na S.,   s.r.o.   (spriaznená s J. G.   a Ľ.   B.).   O tom doložil sťažovateľ   dôkazy.   Krajský   súd   v   Trnave   opomenul,   že   samotná   zmluva   o   postúpení pohľadávky, z ktorej si sťažovateľ uplatňuje pohľadávku v predmetnom spore, je súčasťou majetkového vyporiadania v roku 2009 a že celý proces by mal dopad nielen na samotnú zmluvu, ale aj na rad ďalších zmlúv uzavretých v rámci majetkového vyporiadania v roku 2009. Vyššie uvedené nedostatky v odôvodnení vzájomnej súvislosti medzi aplikáciou práva na skutkový stav, toto všetko dokazuje ako laxné Krajský súd v Trnave vyhodnotil jednotlivé skutočnosti, či už preukázané alebo tvrdené, ako si jednostranne vyhodnotil a najmä vytrhol z   kontextu   tie,   ktoré   boli   pre   neho   vyhovujúce,   avšak   na   druhej   strane   bez   bližšieho odôvodnenia nevysporiadal s ostatnými skutočnosťami, ktoré najmä vo vzájomnej súvislosti preukazujú špekulatívnosť prevodu majetku z odporcu na spoločnosť D., s.r.o. Ako ďalšia skutočnosť,   s   ktorou   sa   Krajský   súd   v   Trnave   vôbec   nevysporiadal,   vzťah   banky   k odporcovi, jeho podnikateľskej činnosti, ktorá J. G. a Ľ. B. napomáha v špekulatívnom konaní, a to nielen v čase majetkového vyporiadania v roku 2009, ale až doteraz. Odporca v rámci odvolania proti predbežnému opatreniu uvádza, že obmedzením v predaji majetku (sťažovateľ podotýka že iba v rozsahu 1 rodinného domu) hrozí nesplatenie úveru banke. Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že 19 pozemkov a 16 rodinných domov bolo prevedených na spoločnosť D., s.r.o., teda ich prevodom mohol a mal mať odporca dostatočné príjmy na splatenie úveru. Sťažovateľ sa potom pýta aké ohrozenie podnikateľskej činnosti de iure a   de   facto   ako   tvrdí   odporca   vo   svojom   odvolaní,   keď   jeho   činnosť   je   predajom 19 pozemkov   a   16   rodinných   domov   dovŕšená?   Krajský   súd   v Trnave   mal   a   musel vyhodnotiť   a   vysporiadať   sa   so   všetkými   argumentami   sťažovateľa,   ktorými   sťažovateľ argumentoval nielen v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu, ale aj v samotnom návrhu na   vydanie   predbežného   opatrenia.   On   tak   neurobil   a   preto   je   jeho   rozhodnutie nepresvedčivé a nepreskúmateľné.»

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu   v   Trnave,   zo   dňa   20.01.2012,   vedenom   pod   sp.   zn.   31   Cob/182/2011   b o l o p o r u š e n é.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, zo dňa 20.01.2012, sp. zn. 31Cob/182/2011- 174 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3.   Krajský   súd   v   Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátke JUDr.   K. G. vo výške 269,58 EUR do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a označeným rozhodnutím krajského súdu, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa (ktorým prvostupňový súd čiastočne vyhovel návrhu sťažovateľa) tak, že návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je týmto   zákonom   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať   alebo   len   s   veľkými   ťažkosťami,   súd   na   návrh   neodkladne   nariadi   predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia predbežného opatrenia, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo   odstrániteľné   činnosťou   všeobecného   súdu   pred   začatím   konania   alebo   v konaní o veci   samej   (§   74   a nasl.   OSP)   (obdobne   I.   ÚS   46/00).   Aj   v prípade   nenariadenia predbežného opatrenia   je garantované právo   dotknutého   účastníka   konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke predbežných   opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do   rozhodnutí o predbežných   opatreniach, keďže nie je súčasťou   sústavy všeobecných   súdov,   a okrem toho   ide   o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a povinností   účastníkov   konania   nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o predbežných   opatreniach   iba   za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré majú   pre vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   poukazuje   ďalej   na   to,   že   všeobecný   súd   predbežným   opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu   tomu,   kto   sa   vydania   predbežného   opatrenia   domáha,   ale   v rámci   ústavných pravidiel   tiež   tomu,   proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s ohľadom   na   ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.

Krajský súd v zmysle zásad upravených v § 212 OSP preskúmal napadnuté uznesenie prvostupňového   súdu   spolu   s konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   a zistil,   že   návrh na nariadenie predbežného opatrenia v danom štádiu konania nie je opodstatnený, pretože neboli splnené zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia (potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov, primeranosť), preto zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Cb 43/2011 z 25. októbra 2011 tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   a   jeho   odôvodnenia   dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol dôvody   zamietnutia   návrhu   sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   preto odôvodnenie predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t.   j.   jeho   úlohou   nie   je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. V neposlednom rade dospieť k iným právnym záverom, ako dospel krajský súd v napadnutom konaní, by nebolo možné bez vykonania dokazovania, respektíve skúmania skutkového stavu, čo nie je úlohou ústavného   súdu,   navyše,   ani   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ktorého   predmetom   je rozhodovanie   o predbežnom   opatrení,   sa   dokazovanie   nevykonáva (stačí   len   osvedčenie istých   skutočností   pre   potreby   vydania   rozhodnutia,   pozn.)   a de   facto   by   došlo k prejudikovaniu   rozhodnutia   ako   takého,   a tým   by   sa   nahradila   –   reparovala   činnosť všeobecného súdu, čo nie je žiaduce.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku   v spojitosti   s   predbežnými   opatreniami.   Zamietnutie   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012