znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 309/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť L. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. A. F., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   práva   na slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   3   a   4   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 87/2009 a jeho uznesením z 9. marca 2011 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 22/2011 a jeho uznesením z 21. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2011 doručená sťažnosť L. Š., t. č. vo o väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. F., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 87/2009 a jeho uznesením z 9. marca 2011 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 22/2011 a jeho uznesením z 21. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Dňa 23. 4. 2009 som bol zadržaný a obmedzený na osobnej slobode na... ulici v G. o 11:34 hod. príslušníkmi Pohotovostného policajného útvaru...

Dňa 23. 4. 2009 bolo voči mojej osobe vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona, ktoré mi bolo doručené dňa 24. 4. 2009 a ktoré sa zakladalo na mojom vynútenom a pod nátlakom a strachom urobenom priznaní... Uznesením sp. zn. 0 Tp/43/2009-13 Okresného súdu Košice I. zo dňa 27. 4. 2009 ma sudkyňa pre prípravné konanie vzala do väzby podľa ust. 72 ods. 2 Tr. poriadku z dôvodov uvedených v ust. § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, s tým, že väzba mi začala plynúť 23. 4. 2009 o 11:34 hod.... Uznesením sp. zn. 8 Tpo/19/2009-23 Krajského súdu Košice zo dňa 12. 5. 2009 bola zamietnutá sťažnosť mojej matky Mgr. A. Š. proti rozhodnutiu o mojom vzatí do väzby...

Okresnému súdu Košice I. bola doručená obžaloba Krajskej prokuratúry Košice zo dňa 6. 10. 2009...

Dňa 25. 2. 2011 som prostredníctvom môjho obhajcu podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu...

Túto   žiadosť   Okresný súd Košice   I.   dňa 9.   3.   2011   zamietol   a neprijal ani   môj písomný sľub...

Proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu   o   zamietnutí   mojej   žiadosti   o   prepustenie z väzby som podal dňa 10. 3. 2011 sťažnosť, o ktorej Krajský súd v Košiciach rozhodol jej zamietnutím...

Porušenie čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru namietam preto, lebo o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bolo rozhodnuté s prieťahmi, hoci rozhodovanie malo prebehnúť urýchlene a neodkladne.

Žiadosť   som   prostredníctvom   svojho   obhajcu   predložil   okresnému   súdu   dňa 25. 2. 2011, pričom rozhodnuté bolo o nej dňa 9. 3. 2011 a k doručeniu uznesenia došlo dňa 21. 3. 2011.

O mojej   sťažnosti   podanej   dňa   10.   3.   2011   rozhodoval   krajský súd   21.   3.   2011 a uznesenie druhostupňového súdu mi okresný súd doručil 8. 4. 2011. Z uvedeného vyplýva, že   celkové   konanie   o   mojej   žiadosti   trvalo   43   dní,   z   toho   25   dní   trvalo   konanie   na prvostupňovom   súde   a   tento   svojím   konaním   spôsobil   aj   neobvykle   dlhú   dobu doručovania... uznesenia krajského súdu...

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) považuje za adekvátnu čl. 5 ods. 4   dohovoru   lehotu   14   dní   (rozhodnutie   ESĽP   Touroude   proti   Francúzsku z 3. 10. 2000), nie však už lehotu 17 dní (rozsudok ESĽP vo veci Kadem proti Malte zo dňa 9. 1. 2003), 23 dní (rozsudok ESĽP vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000) a lehoty 30 dní, resp. 33 dní (rozsudky ESĽP vo veciach G.B a M.B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000).   Lehoty   počítané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri v. Taliansko z 25 októbra 1989, I. US 14/07)... Porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru namietam preto, lebo pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo   okresným   a   ani   krajským   súdom   rozhodnuté   o   mojom   návrhu   prijať   dohľad probačného a mediačného úradníka ako náhradu mojej väzby v súlade s ust. § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. a to napriek skutočnosti, že vyslovene som žiadal nahradiť moju väzbu týmto   inštitútom   v   prípade,   že   všeobecný   súd   by   dospel   k   záveru   o   existencii   dôvodov väzby...

Týmto mojím návrhom, či žiadosťou sa obe konajúce súdy vôbec nezaoberali a ani o nej meritórne nerozhodli, lebo vo výrokovej časti uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením   krajského   súdu   nie   je   o   tejto   alternatívnej   žiadosti   zmienka,   čím   došlo k poručeniu označených práv v tomto bode sťažnosti...

Porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru namietam preto,   lebo   uznesenia   okresného   a   krajského   súdu   neobsahujú   odkazy   na   konkrétne okolnosti   alebo   skutočnosti   majúce   vplyv   na   trvanie   väzby   a   navyše   sú   založené   na abstraktnej úvahe a na popretí základného ústavného práva prezumpcie neviny.

Argumentácia   Okresného   súdu   Košice   I.,   ako   aj   argumentácia   Krajského   súdu Košice nie je dostatočná, lebo je všeobecná a povrchná a preto ju nie je možné považovať za presvedčivú. Obe uznesenia považujem za nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.... pričom ich rozhodnutia o mojom ďalšom držaní vo väzbe sa nezakladalo na   konkrétnych   a   dostatočných   skutočnostiach,   ale   iba   na   abstraktných   úvahách   a   na popieraní práva prezumpcie neviny za súčasného nepreukázania existencie útekovej väzby... Skutočnosť,   že   hrozí   vysoký   trest   podľa   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR nepostačuje pre dôvodnosť väzby a to ani v spojitosti so závažnosťou trestného činu... Zvyšné súdom konštatované dôvody útekovej väzby („ako ďalšie skutočnosti“) ako moje konanie po čine, odpratávanie mŕtvoly, jej zatajovanie považujem za bezprecedentný prvok   konajúcich   súdov   pri   rozhodovaní   o   mojej   väzbe.   Okresný,   ale   aj   krajský   súd v podstate už v štádiu pred vynesením rozsudku o prípadnej vine a treste, teda v štádiu dokazovania, ktoré nebolo ukončené, prejudikoval moju trestnú vec.

Som presvedčený, že týmto svojím konaním porušili moje ústavné právo prezumpcie neviny garantované aj európskou legislatívou...

Taktiež aj rozhodnutie okresného súdu o ponúkanom sľube, ktorý by nahrádzal moju väzbu   s   ohľadom   na   jeho   odôvodnenie   považujem   za   protiústavné.  ...   Nesprávnosť rozhodnutí vidím aj v neexistencii dôvodov na neprijatie písomného sľubu a to vzhľadom na moju   osobu,   môj   predchádzajúci   život   a   na   nepreukázanie   možnosti   obavy   z   toho,   že v prípade prepustenia z väzby ujdem alebo sa budem skrývať...

Okresný súd ako aj Krajský súd pri posudzovaní mojej žiadosti o prepustenie z väzby na   slobodu   rozhodovali   len   na   základe   abstraktnej   úvahy,   že   som   stíhaný   za   obzvlášť závažný zločin a mojím prepustením na slobodu je daný predpoklad, že opustím územie SR a vyhnem sa tým trestnému stíhaniu alebo trestu...

Dávam do pozornosti ústavného súdu aj to, že okresný súd aj krajský súd zamietnutie mojej sťažnosti zo dňa 25. 2. 2011 odôvodnili absolútne totožne ako pri svojich prvotných rozhodnutiach o mojej väzbe ešte v roku 2009... čo vyvoláva pochybnosti o zákonnosti ich rozhodnutí...

Porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru namietam preto, lebo Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 87/2009 a Krajský súd Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 22/2011 pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 25. 2. 2011 nerozhodli o zákonnosti väzby a neprihliadal na moje námietky nezákonnosti väzby...

V mojom prípade súhlas prokurátora na zadržanie bol daný 23. 4. 2009 až 13:25 hod., teda cca. 2 hodiny po mojom zadržaní a obmedzení mojej osobnej slobody...

Som toho názoru, že neboli splnené dôvody, kedy by bolo možne zadržanie vykonať aj bez takéhoto súhlasu, nakoľko v mojom prípade nešlo o vec, ktorá by nezniesla odklad a ani nešlo o prípad, kedy by príslušný policajný orgán nemohol vopred súhlas dosiahnuť a to najmä preto, lebo minimálne od 1. 4. 2009 (vypočutie údajných svedkov) ako vyplýva zo spisového materiálu mohol policajný orgán získať súhlas prokurátora na moje zadržanie... Na tento nezákonný stav som okrem mojej žiadosti o prepustenie z väzby poukázal aj na hlavnom pojednávaní dňa 14. 7. 2010, kde zákonný sudca po prednese môjho obhajcu pred verejnosťou povedal „ale ja som väzbu nerealizoval“...

Práve   preto,   že   väzba   je   najzávažnejší   zásahom   do   osobnej   slobody   a   do   práv obvineného a vyžaduje si po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutadis mutandis III. ÚS 26/01), mám za to, že práve rozhodovanie o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 25. 2. 2011 malo byť priestorom pre väzobné súdy, aby rozhodli o ústavnosti a zákonnosti väzby prihliadnuc na skutočnosti, ktoré uvádzam v obsahu tohto bodu mojej sťažnosti a to aj napriek tomu, že nezákonné zadržanie a tým pádom nezákonné väzobné stíhanie nastalo cca. pred 2 rokmi.

Porušenie   práv   označených   v   tomto   bode   sťažnosti   sa   domáham   aj   vo   vzťahu k rozhodnutiam Okresného súdu Košice I. a Krajského súdu Košice o mojej väzbe zo dňa 27. 4. 2009 a z 12. 5. 2009...

Porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru namietam preto, lebo Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 87/2009 nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením ako by si to vyžadovala väzobná vec a tým porušuje moje právo   na   prerokovanie   veci   bez   prieťahov   a   v   primeranej   lehote   (mutatis   mutandis II. ÚS 55/98).

Obžaloba   bola   na   Okresný   súd   podaná   dňa   7.   10.   2009.   Jednotlivé   hlavné pojednávania resp. verejné zasadnutie prebiehalo v týchto intervaloch 16. 12. 2009, 10. 3. 2010, 14. 7. 2010, 6. 10. 2010, 8. 12. 2010, 9. 2. 2011,30. 3. 2011, 11. 5.2011.

Napriek tomu považujem za neštandardné, že vzhľadom na väzobnú vec sú jednotlivé pojednávania   konajúcim   súdom   nariaďované   zakaždým   cca.   po   2   mesiacoch,   čo   je v rozpore s nutnosťou prejednávať väzobné veci prednostne a urýchlene.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«1)   Okresný   súd   Košice   I.   postupom   v   konaní   sp.   zn.   7T   87/2009   v   spojení s postupom Krajského súdu Košice sp. zn. 8 Tos 22/2011 porušili čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým,   že   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   bolo   rozhodnuté s prieťahmi;

2) Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. 7T 87/2009 uznesením zo dňa 9. 3. 2011 v spojení s Krajským súdom Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 22/2011 uznesením zo dňa 21. 3. 2011 porušili čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že nerozhodli   o   alternatívnej   žiadosti   sťažovateľa   o   nahradenie   väzby   probačným   a mediačným dohľadom;

3) Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp, zn. 7T 87/2009 uznesením zo dňa 9. 3. 2011 v spojení s Krajským súdom Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 22/2011 uznesením zo dňa 21. 3. 2011 porušili čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že uznesenia neboli dostatočne odôvodnené;

4) Uznesenia Okresného súdu Košice I. zo dňa 9. 3. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 7T 87/2009 a Krajského súdu Košice zo dňa 21. 3. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 22/2011, ktorými bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu sa zrušujú a Okresnému súdu Košice I. sa prikazuje, aby L. S. prepustil neodkladne z väzby na slobodu;

5) Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. 7T 87/2009 uznesením zo dňa 9. 3. 2011 v spojení s Krajským súdom Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 22/2011 uznesením zo dňa 21. 3. 2011 porušili čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 3 dohovoru tým, že porušili právo sťažovateľa na prepustenia z väzby na slobodu;

6) Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 7T 87/2009 uznesením zo dňa 9. 3. 2011 v spojení s Krajským súdom Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 22/2011 uznesením zo dňa 21. 3. 2011 porušili čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   tým,   že   nedošlo k prepusteniu L. S. z väzby pre jej nezákonnosť a neústavnosť;

7) Okresný súd Košice. I. postupom v konaní sp. zn. 7T 87/2009 porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote;

8) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie   peňažnú   sumu   vo   výške   20   000   €,   ktorú   sú   povinní   mu   spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresný súd Košice I. a Krajský súd Košice do dvoch mesiacov o právoplatnosti tohto nálezu.

9) Okresný súd Košice I. a Krajský súd Košice sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   314,18   €   na   č.   účtu   advokáta   JUDr. A. F.... vedený v...,... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 T 87/2009 z 9. marca 2011, ktorým bolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby (a písomnom sľube) z 25. februára 2011, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala voči uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodujúceho o zákonnosti   väzby,   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne napr. IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,   III.   ÚS   290/06,   III.   ÚS   288/07,   III.   ÚS   208/08, III. ÚS 72/09).

Sťažovateľ v sťažnosti predostrel aj námietku o porušení svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu   sp.   zn.   8   Tos   22/2011   z 21.   marca   2011,   pretože   aj   napriek   tomu,   že   v žiadosti o prepustenie z väzby žiadal aj o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ani okresný súd, ani krajský súd o tejto skutočnosti nerozhodol.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ v žiadosti o prepustenie z väzby, ktorá bola okresnému súdu doručená 25. februára 2011, žiadal okrem iného aj o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   7   T   87/2009   z 9.   marca   2011   rozhodol   len o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o neprijatí písomného sľubu podľa   § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Okresný súd v zhode s tým, ako tvrdí sťažovateľ, naozaj nerozhodol o návrhu sťažovateľa nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Ústavný súd pripomína, že vzhľadom na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   poskytuje ochranu   základným   právam   a slobodám   fyzických   osôb   a právnických osôb vtedy, ak už niet iného orgánu verejnej moci (všeobecného súdu), ktorý by bol za daného stavu oprávnený a povinný požadovanú ochranu poskytnúť.

Z princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem   iného   vyplýva,   že   v prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak   nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III.   ÚS   90/03,   III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že nie je iba povinnosťou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci   ochranu   základných   práv   a slobôd   vrátane   rešpektovania   záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 109/05).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že aj keď okresný súd ako súd prvého   stupňa   nerozhodol   o sťažovateľovom   návrhu   nahradiť   jeho   väzbu   dohľadom probačného   a mediačného   úradníka   podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku, sťažovateľ mal možnosť toto pochybenie okresného súdu namietať v sťažnosti proti jeho uzneseniu. Ako vyplýva z obsahu predmetnej sťažnosti z 10. marca 2011, sťažovateľ takúto skutočnosť   vôbec   nenamietal   a žiadnym   spôsobom   sa   v nej   nezmienil   o tom,   že v rozhodnutí okresného súdu absentuje výrok, ktorým malo byť rozhodnuté o jeho návrhu podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   svoju   námietku   o tom,   že   okresný   súd nerozhodol   o jednom   z jeho   návrhov   (nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka), predostrel prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, hoci tak   mohol   učiniť už v sťažnosti   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   čím   by sa   vytvoril priestor   pre   krajský   súd,   aby   vzniknutý   nedostatok   relevantným   a zákonným   spôsobom odstránil. V tejto časti teda nevyužil opravný prostriedok, ktorý mu právny poriadok na ochranu jeho základného práva poskytol.

Pridržiavajúc   sa   zistených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal nezákonnosť svojho väzobného stíhania, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru,   a to   z dôvodu,   že   jeho   zadržanie,   ku   ktorému   došlo   23.   apríla   2009,   nebolo vykonané v súlade s podmienkami, aké predpokladá Trestný   poriadok.   V tejto súvislosti sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   aj   uzneseniami   okresného   súdu   č.   k. 0 Tp 43/2009-13 z 27. apríla 2009 a krajského súdu č. k. 8 Tpo 19/2009-23 z 12. mája 2009, ktoré neoznačil v petite sťažnosti, len v jej odôvodnení.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený prostriedok ochrany ústavnosti (I. ÚS 22/02, III. ÚS 78/09). Jednou zo základných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 7 T 87/2009 ústavný súd zistil, že osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená príslušníkmi Policajného zboru 23. apríla 2009 v čase o 11.34 h. Z úradného záznamu, ktorý je súčasťou spisu, vyplýva, že k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa došlo podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku. Následne bol sťažovateľ predvedený   pred   vyšetrovateľa,   ktorý   ho   podľa   §   85   ods.   1   Trestného   poriadku   v čase o 13.30   h.   toho   istého   dňa   zadržal,   a to   po   predchádzajúcom   telefonickom   súhlase prokurátora udelenom o 13.25 h.

Uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach sp. zn. ČVS: KRP-40/OVK-KE-2009 z 23. apríla 2009 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného   zákona   a 25.   apríla   2009   podal   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach návrh na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp.   zn.   0   Tp   43/2009   z 27.   apríla   2009   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k. 8 Tpo 19/2009-23 z 12. mája 2009 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Obidva   súdy   sa   v označených   rozhodnutiach   zaoberali   aj   otázkou   splnenia   zákonných podmienok   sťažovateľovho   zadržania,   pričom   okresný   súd   aj   krajský   súd   zhodne konštatovali, že tieto podmienky boli splnené.

Ústavný súd konštatuje, že ak teda sťažovateľ bol nespokojný s okolnosťami svojho zadržania, mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti. Ústavný súd konštatuje, že otázka   sťažovateľovho   zadržania   bola   posudzovaná   zo   strany   všeobecných   súdov   ešte v apríli a máji roku 2009. Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 23. mája 2011, z čoho jednoznačne vyplýva, že ju podal po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty, ktorej zmeškanie nemožno odpustiť, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako podanú oneskorene (obdobne I. ÚS 286/09, III. ÚS 119/09).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ak sa krajský súd v uznesení sp. zn. 8 Tos 22/2011 z 21. marca 2011 nezaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa jeho nezákonného   zadržania   v roku   2009   (okresný   súd   a krajský   súd   sa   zaoberali sťažovateľovým zadržaním v prvotných rozhodnutiach o vzatí do väzby), z už uvedených dôvodov nemožno tomuto nedostatku pripísať takú závažnosť, ktorá by mohla znamenať namietané porušenie sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského   súdu   v súvislosti   s porušením   požiadavky   neodkladnosti   a   urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 25. februára 2011.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 7 T 87/2009 ústavný súd zistil, že 25. februára 2011   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   ktorej súčasťou bola aj žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol okresný súd na neverejnom zasadnutí 9. marca 2011 tak, že ju zamietol a neprijal jeho písomný sľub (o dohľade probačného a mediačného úradníka nebolo rozhodnuté, ale tejto otázke sa ústavný súd venoval v prechádzajúcom texte tohto rozhodnutia). Proti uzneseniu okresného   súdu   podal   sťažovateľ   10.   marca   2011   sťažnosť   [nenamietal,   že   nebolo rozhodnuté   o jeho   návrhu   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Dňa 18. marca 2011 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý o sťažnosti   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   21.   marca   2011   uznesením   sp.   zn. 8 Tos 22/2011.

Dňa   25.   marca   2011   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu,   ktorý   zabezpečil doručenie   druhostupňového   rozhodnutia   sťažovateľovi   31.   marca   2011   (jeho   právnemu zástupcovi 8. apríla 2011). K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že pri počítaní konca lehoty, v rámci ktorej konal o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby súd prvého stupňa, vychádzal z dátumu doručenia uznesenia krajského súdu sťažovateľovi, nie jeho právnemu zástupcovi, a to riadiac sa svojou judikatúrou (obdobne napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03, III. ÚS 81/06). V týchto rozhodnutiach sa ústavný súd zaoberal otázkou plynutia lehoty dvoch   mesiacov   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   v prípade   namietania právoplatných   rozhodnutí   podľa   Trestného   poriadku,   ktorú   počítal   od   doručenia   týchto rozhodnutí sťažovateľovi, a nie jeho právnemu zástupcovi. Podľa názoru ústavného súdu aj v tomto prípade bolo potrebné počítať koniec lehoty od doručenia namietaného rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi, nie jeho právnemu zástupcovi, pretože ide o porušenie jeho základných   práv   a slobôd.   V okamihu   doručenia   namietaného   rozhodnutia   došlo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, ktorý tým, že sa rozhodnutie dostalo do jeho dispozičnej sféry, získal poznatky o tom, z akého dôvodu bolo v jeho prípade rozhodnuté, konkrétnym spôsobom.

Vychádzajúc zo svojej judikatúry, ako aj zo zistených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že okresný súd konal o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu 29 dní (od 25. februára 2011, keď bola žiadosť doručená okresnému súdu, do 18. marca 2011, keď bol spis po prvostupňovom rozhodnutí – 9. marca 2011 a podaní sťažnosti – 10. marca 2011 predložený na rozhodnutie krajskému súdu; a od 25. marca 2011, keď sa spis vrátil z krajského   súdu,   do   31.   marca   2011,   keď   bolo   rozhodnutie   krajského   súdu   doručené sťažovateľovi).

Podľa   zistení   ústavného   súdu   krajský   súd   konal   o sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu 8 dní, a to od 18. marca 2011, keď mu bol spis predložený na rozhodnutie, do 25. marca 2011, keď bol spis po rozhodnutí o sťažnosti (21. marca 2011) vrátený okresnému súdu.

Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07).

Ústavný   súd konštatuje, že   doba   konania okresného súdu   v trvaní   29   dní   a doba konania krajského súdu v trvaní 8 dní zodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby tak, ako to má na mysli čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4   dohovoru.   Okresný   súd   v priebehu   tejto   doby   rozhodol   o žiadosti   sťažovateľa, písomne   vyhotovil   rozhodnutie   a   doručil   ho   procesným   stranám,   predložil   spis   na rozhodnutie krajskému súdu a doručil druhostupňové rozhodnutie sťažovateľovi. Pokiaľ ide o krajský súd, ten v priebehu 8 dní rozhodol o opravnom prostriedku, písomne vyhotovil rozhodnutie a vrátil spis súdu prvého stupňa.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   a krajský   súd   rozhodli   o zákonnosti sťažovateľovej väzby urýchlene, teda v lehote akceptovateľnej z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj v súlade s jednou zo základných zásad trestného konania   zakotvenou   v   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku,   podľa   ktorej   sú   orgány   činné v trestnom konaní a súdy povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   odmietol   už   na   predbežnom   prerokovaní   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti   s námietkami   týkajúcimi   sa   zákonnosti   väzby   sťažovateľ   namietal   aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok   De   Wilde   et   al   v.   Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia   o   osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (či čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy)   o   práve   na   spravodlivé   súdne   konanie   vrátane   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Napokon, pokiaľ ide o zákonnosť sťažovateľovej väzby, bolo potrebné preskúmať jeho námietky o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 22/2011 a jeho uznesením z 21. marca 2011.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   tvrdil,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   považuje   za arbitrárne,   neodôvodnené,   pretože   podľa   jeho   názoru   neobsahuje   žiadne   konkrétne skutočnosti   preukazujúce   potrebu   ďalšieho   trvania   jeho   väzby,   ale   je   založené   len   na abstraktnej úvahe s použitím tých istých skutkových a právnych dôvodov, aké existovali pri jeho vzatí do väzby. Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že označeným rozhodnutím došlo aj k porušeniu zásady prezumpcie neviny, pretože krajský súd v rozhodnutí týkajúcom sa väzby prejudikoval otázku jeho viny, ktorá je predmetom konania vo veci samej.

Podľa zistení ústavného súdu krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia z 21. marca 2011 konštatoval:

«Po   preskúmaní   doposiaľ   vykonaného   dokazovania   sa   krajský   súd   nestotožnil s názorom obhajoby v tom smere, že po zmene výpovede obžalovaného došlo k takej zmene dôkaznej   situácie,   ktorá   by   mala vplyv na   existenciu   dôvodov väzby.   Obžalovaný   je   aj v tomto   štádiu   trestného   konania   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   žalovanej   trestnej činnosti, za ktorú mu v prípade uznania viny hrozí vysoký trest odňatia slobody.

Tak,   ako   to   už   okresný   súd   a   krajský   súd   opakovane   konštatovali   vo   svojich uzneseniach,   skutočnosťou   opodstatňujúcou   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a) Tr. por. aj v tomto štádiu trestného konania je predovšetkým zistenie, že obžalovanému L. Š. hrozí v prípade uznania viny uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 15 až 20 rokov nepodmienečne. Táto skutočnosť spolu s ďalšími okolnosťami, ktoré mali v predmetnom prípade nastať bezprostredne po spáchaní skutku (teda spôsob konania obžalovaného po čine, odpratanie mŕtvoly poškodeného, jej zatajovanie), ako aj samotná závažnosť trestného činu,   aj   podľa   názoru   krajského   súdu,   aj   v   tomto   štádiu   trestného   konania   dostatočne odôvodňujú obavu z úteku obžalovaného v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu. V tejto   súvislostí   sa   tak   krajský   súd   nestotožnil   s   názorom   obhajoby   o absencii   ďalších konkrétnych skutočností, ktorých existencia je pre dôvodnosť útekovej väzby v spojení s hrozbou vysokého trestu nevyhnutná.

Vo vzťahu k neprijatej záruke sa krajský súd taktiež stotožnil s názorom okresného súdu, že neboli zistené žiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré predpokladá ustanovenie § 80 ods. 2 Tr. por. vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu, ktoré by prípadne prijatie písomného sľubu odôvodňovali. Samotná skutočnosť, že obžalovaný doposiaľ nebol trestne stíhaný nemožno považovať za výnimočnú okolnosť prípadu v predmetnej trestnej veci.»

Na rozdiel od sťažovateľa sa ústavný súd domnieva, že rozhodnutie krajského súdu odvolávajúce sa aj na skoršie väzobné rozhodnutia v tejto veci obsahuje dostatočný popis skutkových   a právnych   dôvodov   útekovej   väzby   postačujúcich   na   to,   aby   bolo   možné konštatovať,   že   dané   rozhodnutie   ako   výsledok   rozhodovacej   činnosti   je   potrebné považovať za legitímne a odôvodnené. Krajský súd v namietanom rozhodnutí poukázal na sťažovateľov postoj k trestnému konaniu (k zmene jeho výpovede), k doterajšej dôkaznej situácii,   pričom   konštatoval,   že   tieto   okolnosti   spolu   s hroziacim   trestom,   závažnosťou trestnej činnosti, ktorá sa sťažovateľovi kladie za vinu, ako aj okolnosťami súvisiacimi so spáchaním trestného činu, ako aj so správaním sťažovateľa po dokonaní trestného činu svedčia pre jednoznačný záver o tom, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku aj naďalej trvá.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   dôvody,   ktoré   uviedol   krajský   súd,   dostatočne konkrétne, a aj napriek tomu, že už nejde o štádium väzobného stíhania v jeho začiatku, stále aktuálne, a to hlavne s prihliadnutím na všetky   okolnosti,   ktoré súvisia   s trestnou činnosťou sťažovateľa a jeho postojom k trestnému obvineniu (v súčasnom štádiu trestného konania k   obžalobnému   návrhu).   Ústavný   súd   nezistil,   aby krajský   súd   opodstatnenosť sťažovateľovej väzby odôvodnil len závažnosťou jeho trestného činu a hrozbou vysokého trestu.   Je   zjavné,   že   tvrdenia   krajského   súdu   majú   oveľa   širší   rozmer.   Ústavný   súd konštatuje,   že   krajský   súd   prijatým   rozhodnutím   poskytol   jasný   a   odôvodnený   obraz o potrebe ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe. Okrem toho krajský súd, aj keď stručne, predsa   uviedol,   že   v danom   prípade   nezistil   žiadne   významné   skutočnosti,   ktoré   by opodstatňovali nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,   pričom   k tomu   dodal,   že   v prospech   vyhovenia   tejto   požiadavke   sťažovateľa nemôže slúžiť ani skutočnosť,   že sťažovateľ nebol dosiaľ trestne stíhaný. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju aj odmietol.

Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   aj   zásadu prezumpcie   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   ústavy,   keď   dôvody   jeho   väzby   odôvodnil   aj doterajšou dôkaznou situáciou. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už   znemožnenia   obvinenému   vyhnúť   sa   trestnému   stíhaniu,   zabránenia   v   marení objasňovania   dôležitých   skutočností   alebo   zabránenia   v   pokračovaní   trestnej   činnosti. V tomto   prípade   krajský   súd   rozhodoval   o   zákonnosti   sťažovateľovej   väzby   založenej na dôvode podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, vychádzal zo skutočností, ktoré sa sťažovateľovi kladú za vinu, ale tieto prezentoval len v rozsahu relevantnom pre dané štádium trestného konania, pričom nebolo zistené, aby tento súd v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa,   podľa   ktorej   každý,   proti   komu   sa   vedie   trestné   konanie,   sa   považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   súčasne   namietal porušenie svojho   základného práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 87/2009.

Sťažovateľ argumentoval tým, že v jeho trestnej veci bola naňho na okresnom súde 7. októbra 2009 podaná obžaloba, ale aj napriek tomu, že vo veci sa uskutočnilo viacero hlavných pojednávaní, nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma,   či   sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorý mu na ochranu jeho práv poskytuje príslušná zákonná úprava. Keďže v danom prípade ide o trestné konanie, ktoré sa na základe obžaloby vedie proti   sťažovateľovi,   mal   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v prvom rade na všeobecnom súde, a to v zmysle § 55 Trestného poriadku v podobe podania sťažnosti pre nečinnosť, prípadne podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a násl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Ústavný súd zistil, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ takýto právny prostriedok ochrany svojich práv nevyužil, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti s poukazom na nesplnenie podmienky podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre jej neprípustnosť.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011