znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 309/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., právne zastúpeného advokátom JUDr. D. P., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresnej   prokuratúry   Malacky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Pv 17/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2010 doručená   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom   Okresnej   prokuratúry   Malacky   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 17/08.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV, Úradu justičnej a kriminálnej polície, vysunuté pracovisko Malacky, ČVS: ORP-101/OVK-MA-2004 z 28. januára 2004 bolo voči sťažovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za pokračujúci trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice spáchaného v spolupáchateľstve.

Sťažovateľ podal 11. apríla 2008 sťažnosť na prieťahy v konaní Krajskej prokuratúre v Bratislave.   Z odpovede   okresnej   prokuratúry   z 15.   mája   2005   pripojenej   k   sťažnosti vyplýva,   že   už   skôr   došlo   k prideleniu   spisu   novému   vyšetrovateľovi   s   pokynom   na ukončenie   vyšetrovania,   avšak   k splneniu   tohto   pokynu   nedošlo.   V sťažnosti   sťažovateľ okrem iného uviedol: „Konštatovanie prokurátora o nečinnosti vyšetrovateľa nepokladá sťažovateľ   za satisfakciu,   nakoľko časovo neprimerane dlhé trestné   stíhanie znamenalo a znamená pre 62 ročného sťažovateľa dlhotrvajúci stres vyplývajúci z právnej neistoty, ktorý sa negatívne prejavil na jeho celkovom zdravotnom stave... Sťažovateľovi vznikla v dôsledku prieťahov v trestnom konaní aj škoda na zaistenom motorovom vozidle..., ktoré je   takmer   po   7   rokoch   pôsobenia   vonkajších   vplyvov   absolútne   nepoužiteľné a znehodnotené.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol takto rozhodnúť:„1. V trestnom konaní vedenom na Okresnej prokuratúre Malacky, č. k. 1Pv 17/08 bolo   porušené   základné   právo   M.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresná   prokuratúra   Malacky   je   povinná   zaplatiť   M.   P.   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   10   000,-   €   (slovom:   desaťtisíc   eur),   ktorú   mu   je   Okresná prokuratúra Malacky povinná zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresná   prokuratúra   Malacky   je   povinná   zaplatiť   M.   P.   trovy   právneho zastúpenia vo výške 246,22 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. P., advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Trestný poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku trestného konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Táto povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov vychádza z § 2 ods. 6 a 7 Trestného poriadku, v zmysle ktorých orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej   moci   (v tomto   prípade   okresnou   prokuratúrou)   trvalo   alebo   ešte   pretrváva. Ak v čase, keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádzalo k namietanému porušovaniu práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto   porušovanie (II. ÚS 12/01, IV. ÚS 32/03, III. ÚS 265/07, III. ÚS 306/08).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo   zásahu   do   základných   práv   a v prípade,   že   už   k zásahu   došlo,   aby   sa v porušovaní týchto   práv ďalej   nepokračovalo. Preto   ak je zrejmé, že v čase,   keď   bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k zbytočným prieťahom v konaní nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažnosťou je namietaný postup okresnej prokuratúry v trestnej veci sťažovateľa, a preto   je skúmanie porušenia   označeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   možné   zamerať len   na činnosť   tohto   štátneho   orgánu.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   však   ústavný   súd   zistil,   že 18. februára 2009 bola Okresnému súdu   Malacky   (ďalej   len „okresný   súd“)   podaná na sťažovateľa   okresnou   prokurátorkou   okresnej   prokuratúry   obžaloba.   Konanie   pred okresným súdom je vedené pod sp. zn. 1 T 30/09 a podľa zistenia ústavného súdu toto konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Vec sa teda nachádza v štádiu po podaní obžaloby, v ktorom rozhoduje o ďalšom postupe, ako aj vo veci samej   príslušný   súd.   V predsúdnom   konaní má prokurátor   iné, osobitné   postavenie   vyplývajúce   z jeho   úlohy   vykonávať   dozor   nad   dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní a v štádiu pred začatím trestného stíhania (§ 230 Trestného poriadku).   Zatiaľ   čo   v predsúdnom   konaní   je   prokurátor   tým   štátnym   orgánom,   ktorý vo veci rozhoduje (postúpením veci, zastavením trestného stíhania a pod.) a je oprávnený urobiť aj ďalšie úkony (napríklad podať obžalobu), po podaní obžaloby je na rozhodnutia vo veci už príslušný súd, ktorý je povinný postupovať z úradnej povinnosti tak, aby boli veci prejednané a rozhodnuté v primeranej lehote. Prokurátor v trestnom konaní zastupuje štát (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku) a v konaní pred súdom sa stáva jednou zo strán trestného konania (§ 2   ods.   14 Trestného   poriadku).   Tento   princíp   je prejavom   kontradiktórnosti súdneho procesu. Rovnosť strán v konaní pred súdom zabezpečuje Trestný poriadok jednak úpravou základných zásad trestného konania a jednak ďalšími ustanoveniami (napr. § 240 ods. 3 až 5, § 256 ods. 1, § 261 ods. 3, § 274 ods. 2 Trestného poriadku a iné).

Podaním obžaloby stratil príslušný prokurátor právomoc rozhodnúť vo veci, a tým aj ukončiť stav právnej neistoty sťažovateľa spôsobený vedením trestného stíhania voči jeho osobe.   Okresná   prokuratúra   teda   od   tohto   momentu   nemôže   zasiahnuť   do   ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, keďže jediným orgánom oprávneným vo veci konať a rozhodovať je okresný súd. Pretože je nepochybné, že v čase, keď bola sťažnosť proti postupu   okresnej   prokuratúry   ústavnému   súdu   doručená,   v posudzovanej   veci už k zbytočným prieťahom zo strany okresnej prokuratúry nedochádzalo, ústavný súd bez ďalšieho sťažnosť podľa čl. 127 ústavy odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o primeranom finančnom   zadosťučinení   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal jej priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010